EÚ môže vrátiť Strednej Európe diverzitu

Zdroj: Wikipedia

Ako vieme zasahovať do medzinárodných štruktúr a vstrebať európsku realitu bola téma panelu „Slovensko v Európe – vízia a realita“ na  konferencii "Európa pre občanov – občania pre Európu" pri príležitosti začiatku Európskeho roku občanov.

Iný étos

„Napriek tomu, že už eufória vstupu opadla, ja som stále presvedčená, že nič lepšie ako Európska únia sa Slovensku nemohlo prihodiť, aj keď dnes už nie je tak sexi o tom hovoriť“, konštatuje expertka na kultúrnu politiku Zora Jaurová.

„Napriek všetkým výhradám, ktoré môžeme voči EÚ mať, je to ešte stále oveľa transparentnejšie, štandardnejšie a demokratickejšie usporiadanie, než to, ktoré vidíme v našej krajine. Myslím si, že keď sa pozrieme aký étos je bežný v spoločnosti na Slovensku, tak si naozaj, keď čítam noviny, hovorím, že vďaka za EÚ.“

V integráciu verí Jaurová ako v prostriedok zmeny sveta. „Nemyslím len európsku integráciu ale integráciu ako takú – rôznych názorov, rôznych vecí, lebo si myslím, že je to zdravé prostredie na to, aby sa veci vyvíjali vpred.“

Podľa Jaurovej „nové“ krajiny premeškali príležitosť pri vstupe do EÚ, kedy bol vhodný moment, aby sa 10 pristupujúcich krajín spojilo a zásadnejšie ovplyvnilo európske štruktúry. „Z rôznych dôvodov sa to nestalo a dnes čelíme tomu, že EÚ nedokázala prispôsobiť štruktúry zmenám vo svete a v samotnej Európe“.

Na pomedzí ide0ntít

Pavel Tychtl z Generálneho riaditeľstva Európskej komisie pre komunikáciu, pôvodom z Čiech, pripomína, že identita Strednej Európy sa v čase neustále menila – politická, občianska aj kultúrna. „Otázka, čo môže Slovensko predstavovať v Európe sa veľmi ľahko môže rozšíriť na otázku, čo môže Stredná Európa predstavovať v Európe a naopak. Je to priestor, kde sa identity veľmi prelínajú. Pochopiť históriu Bratislavy nie je možné pochopiť, bez toho, aby človek poznal jej maďarskú časť, jej židovskú časť, jej nemeckú časť.“

Stredná Európa je priestor na pomedzí kultúr, konštatuje Tychtl, no zároveň dodáva, že sme nikdy „nedokázali využiť túto rôznorodosť, pluralitu a kultúrne bohatstvo v politickom zmysle, na projekt, ktorý by bol tolerantný, občiansky a ukázal bohatstvo, ktoré tu existovalo“. Odpoveď Strednej Európy išla vždy skôr v opačným smerom, smerom polarizácie, najprv etnickej a potom politickej.

Ako ďalej hovorí, nie je náhodou, že ľudia ktorí sa zaoberali otázkou národa, ako vzniká a čo je to politické spoločenstvo, sú ľudia, ktorí pochádzali zo Strednej Európy ako Ernest Gellner.

Vnútorná zmena

Splnomocnenec vládu pre občiansku spoločnosť Filip Vagač sa pýta, nakoľko sa nová situácia u nás a v Európe prejavila aj vo vnútri ľudí.

„Človek si ešte pamätá, že sa rozhoduje, či zdrhne ako väčšina jeho kamarátov a  niečo zažije, ale s pocitom, že už nikdy sa nebude môcť vrátiť domov, alebo si povedal, že zostane doma a bude sa snažiť niečo urobiť so svetom okolo seba. Nakoľko si tento pocit, kedy bolo nebezpečné vystúpiť z individuálneho priestoru jednotlivca a vstúpiť do verejného priestoru, nesieme so sebou ďalej,?“

Podľa Vagača nám  Európsky rok občana nám dáva šancu rozmýšľať o tom, či vôbec niekto z nás verí, či má šancu ovplyvniť niečo na úrovni EÚ.

Príkladom kedy by sa mala viesť široká domáca diskusia so zapojením občianskej spoločnosti o európskej téme je spôsob nasmerovania 14 mld z európskych prostriedkov v budúcom rozpočtovom období.

„Ja mám pocit, že diskusia neprebieha. Pritom tu hovoríme o ďalších siedmych rokoch a nie o malých peniazoch, ktoré tu nejakú stopu to určite zanechajú. Ak si pozriete pozičný dokument EK je tam občianska spoločnosť spomínaná veľakrát, oveľa viac ako v tom druhom, slovenskom dokumente.“

Európsky rok občanov vníma Dušan Chrenek zo Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku ako príležitosť podnietiť záujem. „Nezáujem je tak isto nebezpečný ako európska dlhová kríza“. Na Slovensku sa nezáujem podľa neho prejavuje ako nízkou účasťou vo voľbách do Európskeho parlamentu tak aj nízkym zapájaním sa slovenských subjektov do verejných konzultácií Európskej komisie ku jednotlivej legislatívy.

Sebavedomie zo sebareflexie

Za kľúčové pre pôsobenie Slovenska v Európe považuje Zora Jaurová otázku sebavedomia a identity. „Špeciálne ak hovoríme o krajine, ktorá existuje 20 rokov. Potrebujeme si rozprávať ozajstný príbeh, aký je v skutočnosti a príbeh Slovenska bez príbehu Strednej Európy neexistuje, aj keď sa mnohí snažia tváriť, že áno.“

„Ak ho budeme rozprávať, budeme viditeľný a schopní presadzovať svoje záujmy, my však rozprávame príbeh Slovenska spred 100 rokov a ukazujeme ho ako krajinu halušiek a fujár, potôčikov a pasienkov, také ako Bram Stoker opísal vo svojej knihe Drakula“.

Pavel Tychtl súhlasí, že kritická sebareflexia svojej histórie je základná podmienka, aby sa akákoľvek krajina mohla zúčastniť európskeho projektu. „Inak nikdy nebude úspešný.“

„EÚ nemôže byť predĺžená ruka národného egoizmu, ale musí založená na ideáloch plurality, tolerancie a solidarity, ktoré ale vychádzajú z reálnej skúsenosti. Skúsenosť Strednej Európy je skúsenosť, kde modernita vždy znamenala zjednodušenie politickej a kultúrnej komplexnosti. Európa dáva šancu, že toto prekonáme a budeme žiť v pluralitnom a diverzifikovanom prostredí, čo je samozrejme omnoho ťažšie.“

Priznáva, že naša budúce identita nie je úplne jasná a je tam veľa otvorených otázok. Vo verejnom priestore v Strednej Európe mu chýba priestor vzájomne sa poznávať.

Ako dodáva Filip Vagač, na Slovensku momentálne zápasíme o to, udržať čistotu svojho „zrkadla“ v podobe Ústavu pamäti národa.