EÚ v roku 2019: Jadro je pasé, Slovensko by malo pred (euro)voľbami ukázať, ako to s Úniou myslí

Pieter Bruegel: (Veľká) Babylonská veža (1563). Dnes sa nachádza v zbierke Kunsthistorisches Museum vo Viedni. [Wikimedia / Public domain]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: EÚ v roku 2019

Politicky to bude zaujímavý rok a zďaleka nie len kvôli brexitu, eurovoľbám a novým inštitúciám.

Kým sa európski diplomati a politici nadchýnajú nebývalou mierou jednoty medzi dvadsaťsedmičkou zoči-voči rokovaniam s Londýnom, ani 2 a pol roka po britskom referende dnes nevieme, ako bude odchod Británie z EÚ v skutočnosti vyzerať. Hlasovanie v britskom parlamente o podmienkach odchodu sa očakáva 15. januára. Pomedzi špekulácie o druhom referende alebo deaktivovaní článku 50 je výsledok nateraz bez garancií.

Tak ako tak, brexit ostane agendou EÚ v nejakej forme aj najbližšie roky. Ak Briti dohodu schvália, bude to zároveň gong pre druhé kolo, v ktorom pôjde o vzťahy po rozvode. Inými slovami o podmienky vzájomného prístupu na trhy alebo o regulácii pohybu ľudí. Ak to Theresa May nakoniec neuhrá (a hrala so cťou v daných podmienkach) brexit bez dohody, bude treba urobiť to isté, akurát východisková pozícia bude chaotická a časový tlak väčší.

Pragmatický brexit: Príprava na brexit bez dohody je namieste

Príprava na úrovni EÚ, národných vlád a firiem stále prebieha pre rôzne scenáre s dohodou aj bez nej. S masívnejším informovaním sa čaká na decembrové hlasovanie v Spojenom kráľovstve.

Čo v Sibiu?

Po brexite sa lídri EÚ zídu v máji v rumunskom meste Sibiu. Podľa pôvodných predstáv šéfa eurokomisie Jeana-Clauda Junckera to mal byť moment manifestácie európskej jednoty a zadefinovania strategického smeru EÚ. Predseda Európskej rady Donald Tusk a väčšina členských štátov má menšie oči a vidia summit skôr ako fórum pre voľnú debatu pred strategickou júnovou Európskou radou.

Nejaká forma súznenia v hlavných mestách je nateraz v oblastiach bezpečnosť a obrana, západný Balkán a východné partnerstvo, čiastočne v ekonomickej a obchodnej agende. Schopnosť „kríz“ posúvať EÚ vpred výraznými krokmi však proti minulosti objektívne slabne, integrácia už nepostupuje ani ako pomalé, voľným okom neviditeľné, perpetum mobile. Dynamiku Únii dnes dodávajú variabilné skupiny krajín podporené Komisiou, ktoré posúvajú agendu dopredu a pôsobia silou príkladu. Vo vyhranenejších debatách je to reakcia a protireakcia. Ak by sa EÚ mala o niečo v roku 2019 špeciálne snažiť, boli by to flexibilita a sila kompromisu.

Nemecko-francúzsky tandem, od ktorého si od volieb v oboch krajinách mnohí veľa sľubovali, premenil zatiaľ svoju energiu na konkrétne výsledky len čiastočne, čo je vidieť na pomalšom tempe dobudovania eurozóny, než by bolo podľa viacerých pozorovateľov a z hľadiska vývoja globálnej ekonomiky vhodné. V Nemecku už nejaký čas dochádza k výmene politickej generácie naprieč politickým spektrom. Pre Francúzsko sa do budúcnosti očakáva viac „francúzska“ európska politika na pozadí stretu Emmanuela Macrona s odporom voči ambicióznym klimatickým politikám. Nový impulz na linke Berlín – Paríž prináša bilaterálna zmluva, ktorá nahradí Elyzejskú (1963), pilier povojnového zmierenia a európskej integrácie dostane novodobý update. Podpisovať ju budú 22. januára v Achene.

Únia nevchádza do nového roku rozdelená na bájne „jadro“ v eurozóne a perifériu, ale stále na sever – ktorý najnovšie voláme „nová Hanza“, podľa spolku nemeckých obchodných miest v 12. až 17. storočí – a fragmentovaný juh.

Jadrové zbrane

S večne platným alibi, že čierne ovce sa dajú nájsť v každom kúte únie (viď španielske potlačenie katalánskych protestov, francúzske a talianske rozpočtové prešľapy, grécky dlh, írsky daňový raj), si v strednej Európe Maďarsko a Poľsko (momentálne sekundované aj predsedajúcim Rumunskom) pôjdu naďalej svoje. Slovensko, resp. slovenské predsedníctvo vo V4, sa snaží balansovať a priviesť susedov „bližšie k európskym hodnotám“, najbližšie aj s pomocou Angely Merkelovej na stretnutí kancelárky s V4 vo februári 2019.

Tlak EÚ na Poľsko nakoniec v konkrétnostiach justičnej reformy zafungoval. Víťazstvo v tejto bitke vybojovalo až rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, teda nie hrozba článku 7, čo dáva za pravdu tým, ktorí hovoria, že táto cesta je skutočnou jadrovou zbraňou EÚ.

V roku 2019 dá čakať snaha vystužiť postupy a nástroje Únie pre situácie, kde členský štát zásadne zlyháva. Podľa pracovného programu Európskej komisie príde facelift „rámca pre právny štát“ (Rule of law framework) z roku 2014. Je to tá fáza vysvetľovania si problematických krokov, ktorá predchádza aktivovaniu článku 7 Lisabonskej zmluvy. Európsky parlament si napríklad predstavuje komplexné hodnotenie právneho štátu naprieč úniou v pravidelných monitorovacích správach.

V druhej línii je to návrh na naviazanie eurofondov na rešpektovanie princípov právneho štátu. Tento kontroverzný nástroj však bude rukojemníkom širšej rozpočtovej bitky, ktorá sa v lepšom prípade ukončí do konca roka 2019.

Eurovoľby

K voľbám Únia pristupuje, ako pri každých, s obavami o nárast populistických, ale najmä antieurópskych a priamo deštrukčných síl. Podľa think-tanku Euroasia group, tu nárast bude z 25 na 37 %, ale nie taký, aby Európsky parlament paralyzoval

Po prvýkrát sa však môže stať, že, že dve politické frakcie, ktoré dominovali povojnovej európskej politike – ľudovci (EPP) a socialisti (PES) nebudú mať spolu kontrolu nad plénom EP. Vďaka funkčnému spojenectvu s liberálmi, zelenými a umiernenými konzervatívcami bude schopný normálnej legislatívnej práce, ktorá ale bude musieť, možno ešte viac ako doteraz odrážať široký politický konsenzus.

Votewatch hovorí o náraste krajnej pravice na 25 % europarlamentu, s teoretickým potenciálom vytvoriť druhú najsilnejšiu frakciu ak sa pozliepa zo súčasných europoslancov z frakcií EFDD, ECR a ENF). To je ale ako jeho analytici pripomínajú veľmi nepravdepodobné vzhľadom na podstatné ideologické rozdiely a, nuž, egá lídrov. Realistickejšie príde k značnému preskupeniu existujúcich skupín, z ktorých jedna môže mať potenciál byť treťou najpočetnejšou v europarlamente.

Známou neznámou je nateraz aj rozsah dezinformačnej kampane pred eurovoľbami. Na túto hrozbu poukazujú, ako skúsenosti z USA tak aj brexitového referenda. Riziko spolu s odporúčaniami pomenovala Európska komisia v dokumente adresovanom lídrom členských štátov EÚ na salzburskom summite v septembri 2018.

Na Slovensku budú eurovoľby vo vleku dvojkolovej voľby prezidenta republiky. Zverejnené prieskumy verejnej mienky (Parlamenter, 2018) nenaznačujú zatiaľ masívnejšiu voličskú mobilizáciu v porovnaní s rokom 2014 (13,02 percenta). Voliť sa na Slovensku bude 14 europoslancov (z 705) na straníckych kandidátkach. Možné sú dva preferenčné hlasy. Doterajšie projekcie naznačujú, že slovenské delegácia bude stranícky veľmi roztrúsená, poslanca pravdepodobne získa aj Kotlebova strana.

Strany začínajú ohlasovať kandidátov do eurovolieb

Prvé mená už zverejnili koaličná SNS, opozičná SaS, Sme rodina Boris Kollár, aj mimoparlamentné strany KDH a Progresívne Slovensko.

Očakávajme strašenie migráciou, vytrhávanie hlasovaní predchádzajúcich europoslancov z kontextu, články o platoch a kultúrnu vojnu. Popri tom snáď pre nadšncov zostane nejaký priestor aj na súťaž konkrétnejších predstáv o konštruktívnom pôsobení Slovenska v európskych politikách.

Dnes nie je jasné, aký vplyv bude mať výsledok európskych volieb 2019 na výber osoby, ktorá nahradí Jeana-Clauda Junckera na čele eurokomisie. Spitzenkandidátmi európskych politických strán sú zatiaľ Nemec Manfred Weber (EPP) a Holanďan Frans Timmermans (PES). Mimo spitzenkanidátov sa hovorí o Margrethe Vestagerovej (liberálka, Dánsko) ako Macronovej favoritke alebo hlavnom vyjednávačovi pre brexit Michelovi Barnierovi (EPP, Francúzsko) či holandskom liberálnom premiérovi Markovi Ruttem. Od tohto personálneho rozhodnutia, s ktorým sa musí stotožniť kvalifikovaná väčšina členských krajín aj Európsky parlament, bude závisieť ako asertívna Európska komisia v novom období bude. Bude pokračovať v politickej a veľmi hierarchizovane organizovanej práci Junckera, ktorá striedavo dosahovala výsledky aj rozdeľovala štáty alebo prenechá opraty členským štátom, ako by si to želali vlády v Budapešti, Varšave alebo v Prahe.

Vo vleku personálnych rošád spoznáme aj mená nástupcov Donalda Tuska (šéf Európskej rady) a šéfky pre zahraničné veci Federicy Mogheriniovej. Menej viditeľná ale nemenej (najmä pre Nemecko) dôležitá bude pozícia prezidenta/ky Európskej centrálnej banky, ktorý sa po konci mandátu Maria Draghiho uvoľní v novembri 2019.

 

Partner

Projekt EP7 Vote for your EU
This Time I'm Voting

Sledujte

Mediálny partner