EÚ v roku 2019: Príde ďalšie leto, na ktoré sa Únia nepripravila reformou azylového systému

Konštantín Bauer: Utečenci (1927), Východoslovenská galéria, VSG [Webumenia.sk / Public domain]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: EÚ v roku 2019

Eurovoľby budú aj o tom, ako nenechať migráciu dominovať predvoleným kampaniam. V oblasti spravodlivosti bude dôležitá príprava európskej prokuratúry.

Fenomén migrácie zostáva aj v roku 2019 mínovým poľom európskej politiky. Nutnosť európskeho riešenia sa tým ale nezmenšuje, skôr naopak. Organizácia monitorujúca situáciu na Blízkom východe Middle East Institute hovorí, že nedostatok koherencie a spoločného prístupu v EÚ k migrácii a chýbajúca spolupráca s USA vytvára predpoklady pre humanitárnu katastrofu v roku 2019. Napriek niektorým klesajúcim číslam príchodov sa podľa „kríza nezastavila, len sa odložila na leto 2019.“

Podľa inštitútu, „tvrdý“ postoj niektorých európskych politikov voči migrácii počty príchodov pravdepodobne výrazne nezníži, no bude prispievať k napätiu a nízkej dôvere v EÚ. Legislatívne návrhy pre oblasť spoločnej azylovej politiky (CEAS) sú tie, kde dohoda medzi členskými krajinami navzájom a členskými krajinami a Európskym parlamentom zostáva „náročným procesom“.

Pri väčšine si Európsky parlament už svoju úlohu odviedol a schválil mandát pre rokovania s členskými štátmi ešte v roku 2017. Tam však celá reforma už dva roky stojí. Európsky parlament je tiež toho názoru, že tieto legislatívne akty treba prerokovávať spolu, keďže na seba obsahovo nadväzujú a predstavujú komplexnú reformu.

V prvej línii je reforma tzv. dublinského systému, teda pravidiel, ktoré určujú, ktorý členský štát je zodpovedný za posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu (štát prvého kontaktu, čo dnes v praxi znamená prevažne Grécko, Malta, Taliansko a Španielsko).

Keďže systém nebol nastavaný na krízové scenáre, podstatou reformy je zakomponovať mechanizmus solidarity s férovejším zdieľaním žiadostí o azyl, ako je tomu v súčasnosti. Nuansy návrhu a komponentu solidarity sa v priebehu rokov menili, podstata zostala. Už šesť predsedníctiev Rady, vrátane toho slovenského, si na tom vylámalo zuby. Koniec minulého roka pod rakúskou taktovkou priniesol vágny plán vytvorenia kontrolných centier a regionálnych vyloďovacích platforiem v severnej Afrike. K realizácii sa zatiaľ z rôznych dôvodov nijako neprikročilo.

Už žiadne žiadosti o azyl na európskej pôde, navrhuje rakúske predsedníctvo

Berlín a Viedeň sa dohodli na vracaní migrantov do Grécka a Talianska. Rakúske predsedníctvo v Rade EÚ navyše navrhlo zaviesť systém, ktorý by znemožnil podanie žiadosti o azyl na území Európskej únie.

V tejto situácii časť politických síl a krajín v EÚ torpéduje snahy o manažovanie migrácie na globálnej úrovni. Príkladom je odskakovanie od tzv. globálneho kompaktu OSN o migrácii, ktorý mimochodom iniciovali krajiny Únie a mesiace presviedčali krajiny pôvodu a tranzitu migračných tokov, aby na ňom spolupracovali.

Pri masívnej dezinformačnej kampani proti paktu o migrácii, od ktorého Slovensko na poslednú chvíľu odskočilo, už nezostala pozornosť a energia na sabotovanie globálneho paktu OSN o utečencoch, sesterského medzinárodného dokumentu s užším záberom, ku ktorému sa Slovensko na Valnom zhromaždení OSN spolu so všetkými krajinami EÚ (okrem Maďarska) pridalo.

Teoretickou alternatívou k súčasnej patovej situácii ohľadne reformy azylového systému v EÚ by bolo, aby sa užšia skupina členských krajín dohodla na nejakej miere zdieľania bremena medzi sebou. Ktoré krajiny by to mohli byť, celkom ilustratívne ukazuje aktuálna situácia, ktorej čelila Malta a kde si za mediácie Európskej komisie osem európskych krajín (Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Portugalsko, Luxembursko, Holandsko, Írsko a jediná krajina na východe Rumunsko, ktorá práve drží predsedníctvo v Rade EÚ) dohodli, že si ad hoc prerozdelia 180 ľudí z 300 osôb uviaznutých na mori a na Malte. Takýto scenár by mal pochopiteľne dôsledky pre fungovanie schengenského priestoru.

Prerozdeľovanie ale ani zďaleka nie je väčšou časťou reformy azylového systému. Rovnako podstatnou ak nie zásadnejšou je aj ďalšie zladenie azylového procesu v EÚ – teda definície, kto sa na ochranu kvalifikuje, akou procedúrou sa k nej môže dostať a v akých podmienkach čaká na rozhodnutie vnútroštátnych orgánov.

Inštitucionálne reformu dopĺňa Eurodac, systém zberu a porovnávania otlačkov postov žiadateľov o medzinárodnú ochranu, nová Európska agentúra pre azyl (EASO) a ďalšie posilnenie európskej pohraničnej a pobrežnej stráže (Frontex), o čom prekvapivo tiež nie je medzi štátmi dohoda, napriek tomu, ako často bola ochrana vonkajších hraníc do roku 2015 spomínaná ako absolútna priorita.

V balíku je aj európsky rámec pre program presídľovania (dobrovoľné, priamo z tretích krajín, teda legálne cesty príchodov), európsky zoznam tzv. bezpečných krajín a práca na zlepšení efektívnosti návratovej politiky. Hoci čiastočná dohoda na niektorých veciach (okrem Dublinu) medzi členskými štátmi existuje, jednotlivé predsedníctva neboli v stave ich posunúť dopredu, práve kvôli ich previazanosti.

Na celkovej situácii pravdepodobne málo zmení aj to, že Európsky parlament tlačí na zavedenie európskych humanitárnych víz, ktoré by mohli ľudia v prekérnej situácii využiť, aby sa na územie EÚ dostali legálne a tam požiadali o medzinárodnú ochranu.

Humanitárne víza sú krok vpred, ale samé toho veľa nevyriešia

Argumentácia niektorých oponentov európskych humanitárnych víz naznačuje, že riešenia pre znovuzískanie kontroly nad migračnými pohybmi vidia skôr v úplnom zabránení príchodu utečencov do Únie, čo legálne nie je možné, píše Zuzana Števulová.

Európska prokuratúra

Druhou veľkou témou Únie v oblasti spravodlivosti a vnútra je postupné budovanie úradu európskeho prokurátora. Úrad ako taký nezačne pôsobiť skôr ako na konci roka 2020 (možno neskôr), ale v roku 2019 sa udejú dôležité medzikroky. Malo by padnúť rozhodnutie o rozšírení mandátu prokuratúry popri finančných veciach na vyšetrovanie medzinárodného terorizmu.

V marci sa vyberie šéf novej inštitúcie – hlavný európsky prokurátor alebo prokurátorka. Angažovaná vo výbere bude odborná komisia, Európsky parlament aj členské štáty. Postupne sa vytvorí aj kolégium európskych prokurátorov, ktorí budú pôsobiť na európskej úrovni z Luxemburgu. Tieto orgány si následne schválila pracovné postupy a detaily fungovania nového orgánu. Na Slovensku sa v tomto duchu bude pripravovať zmena trestného poriadku a schvaľovať sa bude novela zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry a zákon, ktorý preberie smernicu o ochrane finančných záujmov únie.

Čo sa musí stať, kým začne fungovať Európska prokuratúra

Európska prokuratúra by mala vzniknúť do konca roka 2020. O tom, ako presne bude fungovať sa bude do veľkej miery rozhodovať v nasledovných dvoch rokoch. Časová os mapuje hlavné kroky.

Európska komisia chystá aj reformu nariadenia o Európskej občianskej iniciatívy, čo je participatívny nástroj, cez ktorý môže jeden milión občanov EÚ navrhovať Európskej komisii novú legislatívu alebo zmenu tej existujúcej. Eurokomisia podľa pracovného programu plánuje tiež zverejniť oznámenie o tom, ako lepšie komunikovať o Európe, čo bude zrejme ďalšia v dlhej rade snáh zefektívniť PR stránku európskej integrácie.

Partner

Projekt EP7 Vote for your EU

Sledujte

Mediálny partner