EURACTIV Podcast | Expertka na participáciu: Ak nebudú debaty o budúcnosti Únie úspešné, chyba bude vo formáte

EURACTIV Podcast

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Slovensko a Konferencia o budúcnosti Európy

„Ak sa stretávajú rôznorodé záujmy a názory, vedie to k „obrusovaniu“ konkrétností. Presne to často vyčítame európskym politikám – že sú tak všeobecné, až sa v nich nedá vyznať,“ hovorí KAROLÍNA MIKOVÁ z PDCS. Konferencia o budúcnosti Európy plánuje zapojiť do diskusií milióny Európanov. Podľa odborníčky by preto malo byť jej cieľom ukázať občanom, aké náročné je hľadať konsenzus pri kontakte s odlišnými názormi.

Karolína Miková je skúsenou odborníčkou na participáciu a inklúziu, konzultantka, trénerka a výkonná riaditeľka mimovládnej organizácie PDCS (Partners For Democratic Change Slovakia).

V rozhovore sa dozviete:

  • aké prvky participácie sú v celoeurópskej debate najvhodnejšie,
  • či nehrozí, že inklúzia najrozličnejších občanov vyústi len do nešpecifických záverov,
  • či má Slovensko s podobnými celonárodnými debatami dobré skúsenosti,
  • ako nastaviť diskusie o budúcnosti EÚ,
  • a prečo sa občania budú chcieť rozprávať o témach, ktoré Únia zatiaľ nerieši.

Čo to participácia v demokracii vlastne je?

Časť ľudí by mohla mať pocit, že reprezentatívnu demokraciu meníme na participatívnu a na to, že občania budú priamo rozhodovať o veciach, ktoré máme na Slovensku alebo v EÚ robiť. Nie je to však tak. Radšej by som hovorila o participatívnych a deliberatívnych prvkoch v rámci reprezentatívnej demokracie.

Participácia sa týka toho, kto má byť zapojený do rozhodovania, diskusií, či verejných tém, pričom na prvú to evokuje zapájanie občana do týchto procesov. Najmä pri témach, ktoré sa týkajú EÚ, je úroveň občanov asi to najkomplikovanejšie, čo si pod tým dokážeme predstaviť. Participatívne prvky majú ale aj charakter zapájania tzv. zainteresovaných aktérov, teda najrôznejších aktérov, ktorí nie sú bežne súčasťou rozhodovacieho procesu.

Čo v tomto prípade znamená deliberácia?

Z teórie, ale aj mojej skúsenosti vyplýva, že ak rozhodovanie nie je ukotvené vo veľmi kvalitnej diskusii, tak nás ďaleko nedovedie. Dokonca môže byť v niektorých situáciách priam nebezpečné. Aj preto ho neodporúča ani ústava, respektíve v niektorých témach ho zakazuje.

To, ako občanov zapojíme do diskusie o európskych témach, je preto základnou otázkou aj pri Konferencii o budúcnosti Európy (KOBE).

Ak som ale napríklad „iba“ členkou mládežníckeho parlamentu niekde v Starej Ľubovni a chcem, aby sa môj nápad, povedzme o environmentálnych projektoch, mal dostať do povedomia tejto konferencie, ako môžu organizátori zabezpečiť, aby bolo môj hlas počuť?

Priamočiara odpoveď je, že sa to veľmi zabezpečiť nedá. Je však aj otázkou, či práve to by mal byť cieľ KOBE alebo takéhoto participatívneho procesu.

Cieľ je nereálny v tom, že by sme chceli, aby občania priamo vplývali na rozhodnutia európskych inštitúcií. Hoci to bude znieť elitársky, cieľom je z môjho pohľadu skôr vzdelávanie verejnosti o témach, ktoré Európska únia rieši a o spôsobe, ako to musí robiť. A teraz nemyslím komplikované štruktúry inštitúcií, ale skôr to, čo to znamená v diskusii presadiť nejakú tému a jej riešenie do rozhodovacieho procesu. Z tohto pohľadu je preto zásadné, aby diskusie neprebiehali len národne alebo len po regiónoch. Že si napríklad v Rimavskej Sobote zorganizujú diskusiu, niečo sa tam spíše a niekam sa to pošle, nestačí. Podľa mňa je to malá ambícia.

Čo je zaujímavé na rozhodovaní v Únii – a preto aj tak dlho trvá – je snaha dosiahnuť dohodu 27 členských krajín. Práve to dohodovanie veci komplikuje. Ak občan nemá skúsenosť stretávať sa v záujme hľadania riešenia s niekým, kto má úplne iný názor ako on, tak neporozumie tomu, prečo rozhodovanie dlho trvá. Túto skúsenosť by preto takéto procesy mali sprostredkovávať.

Konferencia o budúcnosti Európy: Otvorí Únia základné zmluvy?

Reformy Európskej únie majú byť založené na vôli jej občanov. Aj keď lídri EÚ zdôrazňujú, že žiadna téma nemá byť tabu, niektoré členské štáty nechcú o otváraní základných zmlúv diskutovať.

Ako by to mohlo fungovať v praxi?

Sama som sa zúčastnila troch veľkých procesov: Konzultácie s občanmi EÚ v rokoch 2007 a 2009, a Grémia európskych občanov o budúcnosti vidieka. Celá myšlienka toho, ako boli tieto diskusie postavené, mala niekoľko základných princípov. Prvým z nich bol zapojiť do diskusií aj neaktívnych občanov z každej krajiny.

Na Slovensku sme robili so vzorkou asi 45 ľudí z celej krajiny. Na dva dni boli potom pozvaní na diskusiu v Bratislave. Vopred dostali asi päťstranový materiál k témam, o ktorých sa bude diskutovať, ako sociálna budúcnosť Únie, ekonomicko-ekologické témy a migrácia. Úloha expertov, ktorí tam boli, bolo len odpovedať na otázky, ktoré z diskusie vystali.

V závere vznikol spoločný dokument, ktorý malo schváliť všetkých 45 účastníkov. Diskusie prebehli paralelne v členských krajinách Európskej únie. V roku 2009 sa potom desať percent z účastníkov národných kôl zúčastnilo diskusií v Bruseli, kde sa spoločne snažili nájsť prieniky ich tém. Avšak až tam začali účastníci postupne rozumieť tomu, aké to je, keď niekto z Rakúska povie, že nesúhlasí s jadrovými elektrárňami. Aj z úrovne občanov teda môžu prichádzať rôznorodé požiadavky. V tom tkvie zmysel toho, prečo s nimi organizovať takéto dlhé, náročné, ale aj nákladné diskusie.

Ak zapojíme do procesu celé spektrum občanov s najrozličnejšími záujmami a motiváciami, nehrozí, že sa v spoločnom, slovenskom stanovisku, ktoré poputuje do Bruselu, ocitne len niečo syntetizované a príliš všeobecné? Dá sa tomu zabrániť?

Ak sa stretávajú rôznorodé záujmy a názory, je veľmi ťažké dosiahnuť dohodu na niečom veľmi konkrétnom. Je preto vysoko pravdepodobné, že závery takéhoto procesu, ktoré idú z úrovne občanov, budú skôr všeobecné a potvrdzujú niečo, čo už poznáme, ako zásadne inovatívne. Špecifické riešenie môže preto vzísť skôr z odbornej diskusie zainteresovaných aktérov, hoci tam v skutočnosti hrozí to isté.

Vyjednávanie medzi rôznorodými záujmami, či už na národnej, alebo európskej úrovni, vedie k obrusovaniu konkrétností, a to je presne to, čo často vyčítame európskym politikám – že sú tak všeobsiahle, až je ťažké vyznať sa v tom, čo presne hovoria.

Konferencia o budúcnosti Európy však má ambíciu zapájať priamo občanov.

Je to dobrý zámer. No myslieť si, že môžeme z ničoho rovno skočiť do európskych tém, je naivné. Ak nám nefunguje participácia na miestnej, regionálnej, ani národnej úrovni, tak ju nemôžme očakávať na európskej úrovni.

Je potom KOBE vlastne odsúdená na neúspech?

Nebola by som až taká pesimistická, pretože existuje pomerne veľa iniciatív aj u nás. Napríklad Úrad splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti sa minimálne päť – šesť rokov venuje téme participácie. Má veľký národný projekt, v rámci ktorého podporuje všetky tieto úrovne, od samosprávnej až po národnú tvorbu verejných politík za účasti zainteresovaných aktérov a verejnosti.

No očakávať od občana, že sa bude vedieť vyjadrovať k témam na úrovni Európskej únie bez toho, aby mal všetky predchádzajúce skúsenosti, je neférové. Politici alebo odborníci sa potom jedujú, že keď zorganizujú verejné vypočutie, verejnosť sa v kole otázok zrazu pýta úplne naivné otázky z oblastí, ktoré Únia vôbec nerieši. Podľa mňa je to prirodzené, lebo na tie „normálne“ veci sa ich nikto nepýta, a preto o tom hovoria na fóre, ktoré im na to poskytne priestor. Chyba je vo formáte stretnutia a nie v ľuďoch samotných.

Samosprávy o Konferencii o budúcnosti Európy: Vláda opakuje chyby, príliš sa sústredí na elity

Regióny majú byť podľa Únie dôležitou súčasťou diskusnej konferencie. Slovenský rezort zahraničných vecí ich chce zapojiť do organizácie podujatí, samosprávy ale chceli prevziať aj časť národnej koordinácie.

Hovoríme o rôznorodosti, formáte, úrovniach. Aké by boli ešte ďalšie tipy na organizáciu kvalitných diskusií na európske témy?

Súčasťou spomínaných diskusií v roku 2009 bol ešte jeden moment, ktorý sa mi vtedy nezdal dôležitý, ale dnes ho hodnotím ako zásadný. Organizátori totiž zorganizovali aj stretnutie občanov s politikmi. Občania výsledky diskusií priamo prezentovali politikom a tí pred nimi im na to odpovedali. Práve v tom bola veľká sila, pretože to nesmierne zmocnilo tých ľudí, ktorí tam boli. Zrazu mali hlas, zrazu ich predseda Európskeho parlamentu počúval a reagoval na to, čo hovoria.

Aj keby veci, o ktorých sa hovorilo, hneď nezapracovali do politík, odpovedá sa na formulácie občanov, čo malo nesmierne veľký význam. Aj toto by preto diskusia mala obsahovať. Procesy bývajú často oddelené: občania sa porozprávajú, vznikne správa, ktorú si politici prečítajú, ale to nestačí. Interakcia, kde si pozvem politika, ale práve jemu bude občan niečo hovoriť a politik bude na neho reagovať – vo forme akejsi otočenej diskusie – je veľmi dôležitou súčasťou zmeny vnímania európskych inštitúcií európskymi občanmi.

 

Podcast nájdete v službách:

Soundcloud | Apple podcasty | Google podcasty | Spotify | PodBean | Sticher |

CastBox| Overcast | Podcastadict