Europoslanci neodhlasovali nadnárodnú kandidátku

Plénum Európskeho parlamentu hlasuje o správe Hübner/Pereira [Európsky parlament]

Nápad, aby voliči mali v eurovoľbách dva hlasy – jednej pre národnú a jeden pre európsku kandidátku – neprešiel. Europoslancom sa plán nepáči.

O osude kontroverzného plánu rozhodlo stredajšie hlasovanie v pléne Európskeho parlamentu. Z prítomných poslancov zahlasovalo 368 za pozmeňovací návrh, ktorý nadnárodné kandidátky odmietol. 274 poslancov hlasovalo proti, čím sa postavilo za tento nápad.

Celoeurópsku kandidátku do eurovolieb, za ktorú sa prihováral francúzsky prezident Emanuel Macron, včera vo vyhlásení odmietli aj všetci slovenskí europoslanci.

Správa spravodajcov Danuty Hübner (EĽS, Poľsko) a Pedra Silvu Pereiru (Portugalsko, S&D) chcela, aby sa 46 kresiel (teda časť z tých, ktoré ostanú po brexite voľné) „odložila“ pre nové členské krajiny a potenciálne pre europoslancov zvolených z nadnárodných kandidátok.

Hlasovaním naopak prešiel návrh, aby sa počet europoslancov po brexite znížil zo súčasných 751 na 705. Znamená to, že 27 z 73 britských kresiel by sa malo prerozdeliť medzi členské štáty. Slovensko by získalo jeden mandát navyše k súčasným trinástim.

Akékoľvek finálne rozhodnutie o zmenách v zložení Európskeho parlamentu ale musia jednomyselne schváliť lídri členských krajín. Koncom februára (23. 2.) sa preto v Bruseli koná mimoriadny summit.

Výhody a nástrahy celoeurópskej kandidátky

Uplynulé dni pred hlasovaním sa intenzívne diskutovalo o výhodách a nevýhodách takejto kandidátky.

Podľa viacerých odporcov by europoslanci zvolení z nadnárodnej kandidátky stratili pocit zodpovednosti voči svojim voličom, keďže títo by boli roztrúsení po celej EÚ.

Protiargument hovorí, že podľa Lisabonskej zmluvy členovia Európskeho parlamentu nereprezentujú voličov len zo svojej krajiny, ale zastupujú občanov celej Európskej únie, čiže by nemali hľadieť len na národné záujmy svojho štátu.

Argumentom proti transnárodnej kandidátke je aj to, že na prvý pohľad by mohla viesť k posilneniu najväčších politických strán a viesť k zvoleniu poslancov z najväčších krajín, na čo sa zvyknú sťažovať práve menšie štáty.

Na stole boli návrhy, ktoré tomu mali zabrániť. Kandidáti by podľa nich museli pochádzať prinajmenšom z jednej tretiny všetkých členských štátov, pričom najviac štvrtina z nich by mohla pochádzať iba z jednej krajiny a národnosť prvých siedmich kandidátov na zozname by musela byť rozličná.

To však nerieši potenciálne riziko, že napríklad vo Francúzsku by voliči, ktorých je omnoho viac ako voličov v iných krajinách, mohli mať tendenciu voliť francúzskeho kandidáta, ak by sa taký na kandidátke nachádzal.

Niektorí odporcovia tiež namietali, že by sa vytvorila určitá hierarchia medzi europoslancami zvolenými nadnárodne a tými, ktorých zvolili občania jednej krajiny. Odpoveďou na túto obavu malo byť, že europoslanci by mali stále rovnaké práva a povinnosti.

Kritikom vadila aj potenciálna centralizácia Únie, ku ktorej mala táto inovácia viesť. Na druhej strane, občania by vďaka nej mali až dva hlasy (volili by z národných a nadnárodných kandidátok) a teda dvojnásobný vplyv na EÚ. Videli by EÚ z inej ako národnej perspektívy.

Iný pohľad na EÚ by sa týkal aj samotných politických strán, ktoré by museli upraviť svoj volebný program a zohľadniť záujmy a problémy všetkých krajín, nielen tej, z ktorej pochádzajú.