Mená nie sú dôležité

Konferencia organizovaná popredným bruselským think-tankom CEPS (Centre for European Policy Studies)  predstavila rad priorít pre novú Komisiu. Predovšetkým však podčiarkla potrebu doriešiť mnohé otvorené otázky v súvislosti s reformami inštitúcií Únie, ktoré prináša Lisabonská zmluva.

Politické diskusie o poste stále predsedu Rady i posilnenom šéfovi európskej diplomacie, i pozornosť médií, sa sústreďujú na mená. Experti CEPS však upozorňujú, že ak sa chce Únia stať kľúčovým globálnym hráčom, v prvom rade si musí doma „upratať“.

„Veľkou strategickou otázkou je, čo bude EÚ na globálnej úrovni robiť“, myslí si expert CEPS Michael Emerson. Cieľom by malo byť, aby sa stala „vedúcim presadzovateľom normatívnej zahraničnej politiky vo svete“.

Taký proces neprebehne za jeden deň. Mnohé z nevýrazných aspektov zahraničnej politiky EÚ pretrvajú aj potom, ako do postov vytvorených Lisabonskou zmluvou zasadnú vybraté osobnosti.

Emerson považuje napríklad za „absurdnú“ situáciu, keď je členom medzinárodných organizácií EÚ a súčasne viaceré členské krajiny, prípadne len krajiny bez spoločného zastúpenia Únie. Stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN sú Francúzsko a Nemecko, Únia v nej nie je zastúpená. Pre iné organizácie, ako OBSE, je charakteristické „nadmerné zastúpenie malých členských krajín, a nedostatočné zastúpenie EÚ“.

Nové mocenské hry

Lisabonská zmluva súčasne prinesie mnoho potenciálnych problémov.

Bývalý írsky premiér a donedávna veľvyslanec EÚ pri USA John Bruton, ktorý bol istý čas kandidátom na post predsedu Rady, na konferencii poznamenal, že hoci bude nový predseda šéfovať stretnutiam Rady, systém rotujúceho predsedníctva bude existovať naďalej.

Nový európsky prezident tak bude predsedať stretnutiam lídrov EÚ, šéf európskej zahraničnej politiky bude predsedať Rade pre vonkajšie vzťahy, no stretnutiam ostatných ministrov bude naďalej predsedať každý polrok iná krajina.

„veľkou úlohou bude zabezpečiť, aby bola práca rotujúcej predsedníckej krajiny koherentná s celkovým plánom predsedníctva Rady“, poznamenal Burton. Podľa neho to nie je niečo, čo proste príde samo.

Rovnako nie je jasné, ako nový vysoký predstaviteľ pre zahraničnú politiku zvládne dvojitú úlohu „šéfa európskej diplomacie“ a podpredsedu Komisie. Pôjde aj o čisto technické problémy –keďže k pozícii nepatrí súkromné lietadlo, bude zložité logisticky skĺbiť medzinárodné cesty so zastupovaním „jeho “ (či „jej“) krajiny na týždňových stretnutiach Komisie.

Podľa Burtona nastane situácia, keď bude EÚ prezident akýmsi „náhradníkom“ vysokého predstaviteľa, keď ten nebude môcť cestovať. Absolútne kľúčovým tak bude vzťah medzi týmito dvoma postami. „Budú potrebovať jeden druhého.“

Otázniky okolo pozície vysokého predstaviteľa ďalej rozvinul Piotr Kaczynski z CEPS. Poznamenal, že nik netuší, ako sa ustáli vzťah medzi európskym „ministrom zahraničia“  a predsedom komisie Barrosom. „Je Barroso jeho / jej šéfom?“

Vysoký predstaviteľ bude mať veľmi špecifické postavenie v novej komisii, nik si však nie je úplne istý, ako sa vyvinie, dodal Kaczynski.

Nakoniec sa dotkol ďalšieho zatiaľ nedefinovaného vzťahu – medzi vysokým predstaviteľom a ďalšími komisármi. Najmä tými, ktorí patria do takzvanej „rodiny RELEX (vonkajšie vzťahy)“ – komisári pre rozvoj a pre obchod. Pred Úniou sú masívne zmeny a mnohé neistoty, zhrnul analytik.

Ďalšie kroky

  • 19. november 2009: Špeciálny summit EÚ rozhodne o „najvyšších postoch“ vytvorených Lisabonskou zmluvou
  • 1. december 2009: Lisabonská zmluva vstupuje do platnosti
  • Január 2009: V Európskom parlamente prebehnú híringy nových komisárov