Pasívna demokracia?

Erik Láštic (FiF UK/CESI UK) hovoril v úvodnom príspevku o využívaní referenda na Slovensku. Na základe doterajších skúseností  konštatoval, že referendum nie je poistkou občanov, ale nástrojom politických aktérov.

Prvým vysvetlením tohto faktu je absencia konsenzu medzi politickými elitami a občanmi ohľadom úlohy, ktorú má referendum zohrávať. Druhým je nastavenie a interpretácia formálnych pravidiel, ktoré upravujú referendum na Slovensku. Tretím je správanie aktérov, ktoré referendum priamo alebo nepriamo ovplyvňujú a miera jeho politizácie.

Karolína Miková (PDCS, o.z.) sa na príklade Národného konventu o EÚ, ktorý prebehol na Slovensu, pokúsila poukázať na možnosti a limity iniciovanej deliberácie.

Branislav Dolný (FiF UK/CESI UK) sa zameral na možnosti uplatnenia prvkov deliberatívnej demokracie v parlamente. Konštatuje, že je zložité kombinovať koncepcie súťaživej a deliberatívnej demokracie. V prípade parlamentu vytvára súťaž politických strán (posilnená o vládno-opozičné rozdelenie) výrazne nepriaznivé prostredie pre napĺňanie deliberatívnych kvalít.

Vedúci panelu, Marek Rybář (FiF UK/CESI UK), zhrnul základné závery vyplývajúce z prezentácií. Je podľa neho viditeľná tendencia rezignovať na zavádzanie prvkov deliberatívnej demokracie, ako aj presvedčenie, že parlament nie je príliš naklonený zavádzaniu týchto prvkov.

Priama a deliberatívna demokracia – dôsledok nespokojnosti so zastupiteľskou?

Diskutant, Peter Učeň z Medzinárodného republikánského inštitútu, si položil otázku, či sú referendum a deliberatívna demokracia skutočnými politickými inováciami. Zavádzanie prvkov deliberatívnej demokracie podľa neho vyplýva z nespokojnosti so súčasným stavom demokracie. Staré, etablované demokracie priamu demokraciu často nepoužívajú (čo je paradox), ale považujú (formálne) jej nástroje za dôležité a prínosné. V nových demokraciách si aktéri uvedomujú, že môžu využívať nástroje priamej demokracie – referendum – a oni to aj robia.

Deliberatívna demokracia je formálne súčasťou zastupiteľskej demokracie, ale je vytláčaná. Práve parlament bol tou inštitúciou, kde deliberácia fungovala. „Prezidencializácia“ demokracie potláča deliberáciu (vo voľbách volíme poslancov, ale v skutočnosti ide o to, kto bude premiérom). Ak je deliberatívna demokracia samostatná alternatívna forma demokracie – spôsob dosahovania legitímnych rozhodnutí – tak v podstate spochybňuje základ liberálnej demokracie, rozhodovanie väčšiny. Preto si podľa Petra Učeňa treba klásť otázku: inštitucionalizovať vôbec deliberatívnu demokraciu?

Majú tieto záležitosti potenciál byť politickou inováciou? Podľa Petra Učeňa deliberatívna demokracia tento potenciál má. V prípade priamej demokracie by sme mali byť opatrnejší, čo ilustroval varovný príkladom štátu Kalifornia. Priama demokracia má byť poistným ventilom demokracie a nie jej motorom.

Informované rozhodnutia

Karolína Miková v diskusii konštatovala, že ľudia majú pocit, že politici rozhodujú bez nich, bez prístupu obyčajných občanov. Majú pocit existencie akejsi bariéry, odtrhnutia. Nevedia (a nemôžu) pochopiť niektoré rozhodnutia, pretože majú príliš málo informácií na to, aby ich mohli objektívne posúdiť. Keď môžu zvažovať rôzne alternatívy (tzn., že majú dostatok informácií, resp. viac informácií), tak sa prostredníctvom deliberácií zmenšuje rozdiel medzi názormi a rozhodnutiami expertov a občanov.

Ako sa mení zastupiteľská demokracia „pod tlakom“ deliberatívnej a priamej?

Podľa Erika Láštica získala deliberatívna demokracia veľmi široký priestor v poslednom referende organizovanom na podnet strany SaS. Nástroj, akým je referendum, by sa mohol stať hrozbou napr. v prípade európskej integrácie. Mohlo by sa stať, že sa dôležité inštitucionálne nastavenia stanú predmetom v rukách mocenských záujmov a manipulácie verejnosti zo strany zastupiteľov.

Karolína Miková považuje deliberatívnu demokraciu skôr za vylepšenie zastupiteľskej demokracie. Pri kombinácii liberálnych princípov a deliberatívnej demokracie je prvok participatívnosti omnoho výraznejší, ako v bežnej reprezentatívnej demokracii. Deliberácia tak môže byť doplnkom zastupiteľskej demokracie – nástrojom vertikálnej komunikácie medzi elitami a občanmi.

Branislav Dolný vyjadril svoje presvedčenie, že pokiaľ zastupiteľ čelí hrozbe priamej demokracie, tak sa mení jeho správanie, aby nestál na nesprávnej strane barikády – teda inej, ako jeho voliči.

Branislav Dolný spomenul v diskusii aj príklad Európskeho parlamentu, v ktorom hrany stretu rôznych politických frakcií nie sú až také ostré a debaty v pléne sa nesú viac v deliberatívnom duchu.