V4 sa spojila proti povinným kvótam. Únia ich uložila k ľadu

Tábor na maďarsko-srbskej hranici. [EPA/EFE]

V oblasti migrácie presadzuje V4 jednotný názor: Európska únia by sa mala vzdať akejkoľvek myšlienky povinného mechanizmu premiestňovania utečencov. Závery júnového summitu Európskej rady tak potešili celý región.

Čísla hovoria samé za seba. Česká republika mala prijať 2691 utečencov z Grécka a Talianska. Prijala 12. Maďarsko malo prijať 1294 ľudí. Absolútne to odmietlo. Do Poľska malo prísť 7082 utečencov. Neprišiel žiaden. Slovensko sa malo postarať o 902 žiadateľov o azyl. Súhlasilo so 16 matkami s deťmi.

Najďalej zašla vláda Viktora Orbána. Na začiatku utečeneckej krízy v roku 2015 postavila na srbskej hranici 175-kilometrov dlhý plot a v roku 2016 zorganizovala referendum proti kvótam.

Nech to bolo z akýchkoľvek dôvodov, krajiny V4 nesplnili kvóty Európskej únie. Česká republika, Maďarsko a Poľsko sa dostali pred Súdny dvor EÚ za „nedodržanie ich zákonných povinností“ o premiestňovaní utečencov. Komisia nepodala žalobu proti Slovensku vďaka 16 prijatým ľuďom. Rozhodla sa konať len voči štátom, ktoré neprijali nikoho, alebo sa takmer rok k ničomu nezaviazali.

Žiadosti o azyl

Všetky krajiny V4 hovoria o potrebe chrániť svoju národnú zvrchovanosť, ktorú sa Únia snaží narušiť prostredníctvom povinných kvót. A tri štáty – okrem Českej republiky – neustále zdôrazňujú svoju solidaritu.

Maďarsko neprijalo v rámci európskej schémy nikoho. Vláda strany Fidesz však pripustila, že minulý rok poskytla medzinárodnú ochranu približne 1300 žiadateľom o azyl (v rámci Únie malo presídliť 1291), z ktorých väčšina smerovala na západ. Počas prvých štyroch mesiacov roku 2018 dostalo azyl 267 žiadateľov. A 326 žiadostí bolo zamietnutých.

Podľa bývalej premiérky Beaty Szydłovej a súčasného predsedu vlády Mateusza Morawieckého prijalo Poľsko viac ako milión ukrajinských utečencov (ten druhý hovoril dokonca o 1,5 milióne), ktorí unikli pred vojnou na Donbase a anexiou Krymu.

Údaje z Úradu pre cudzincov tieto informácie nepotvrdzujú. „V súčasnosti má platné povolenie na pobyt (karta pobytu) 3400 cudzincov, a to z dôvodu poskytnutia medzinárodnej ochrany (pomoc międzynarodowa). Okrem toho má okolo 2300 ľudí povolenie na pobyt – z dôvodu poskytnutia národnej ochrany (ochrona krajowa),“ uviedol hovorca úradu Jakub Dudziak pre EURACTIV.pl. To je menej ako šesť tisíc.

Už žiadne žiadosti o azyl na európskej pôde, navrhuje rakúske predsedníctvo

Berlín a Viedeň sa dohodli na vracaní migrantov do Grécka a Talianska. Rakúske predsedníctvo v Rade EÚ navyše navrhlo zaviesť systém, ktorý by znemožnil podanie žiadosti o azyl na území Európskej únie.

Viac ako 90 percent žiadostí podávajú bývalí občania Sovietskeho zväzu, najmä z krajín ako Rusko (väčšinou Čečenci a Inguši), Ukrajina, Tadžikistan, Arménsko a Gruzínsko. Schválených je len niekoľko žiadostí – ročne asi 300 až 500. Až 3000 je odmietnutých. V prípade troch štvrtín opustili žiadatelia Poľsko pred vydaním rozhodnutia. Títo ľudia smerujú najčastejšie na západ. Ukrajinci v súčasnosti tvoria väčšinu cudzincov v Poľsku. Z celkového počtu 340 tisíc je ich celkovo skoro polovica (155 tisíc). Hlavným dôvodom ich pobytu je práca alebo vzdelanie.

Slovensko neprestajne zdôrazňovalo, že 16 utečencov neprijalo v rámci povinných kvót, ale dobrovoľne. Zároveň sa zaviazalo umiestniť sto ľudí v rámci systému dobrovoľného presídľovania. To sa ale nestalo. V decembri 2015 však prijalo 145 asýrskych kresťanov z Iraku. Samozrejme dobrovoľne a určite nie v rámci európskeho systému.

V decembri 2015 podala Bratislava a neskôr aj Budapešť žalobu proti rozhodnutiu Rady EÚ o dočasnom mechanizme povinného presídľovania žiadateľov o azyl. V decembri 2017 ju Súdny dvor EÚ zamietol. Česká republika a Poľsko sa formálne k žalobe nepripojili, ale počas súdneho konania politicky podporovali obe krajiny.

Utečencov nechceme

Najveľavravnejšie sú však čísla. Vo všetkých štyroch štátoch je väčšina obyvateľstva proti prijímaniu utečencov. Až 58 percent Čechov si myslí, že ich krajina by nemala prijímať utečencov (Centrum pre výskum verejnej mienky, apríl 2018).

Postoj Maďarska je ešte tvrdší: takmer polovica Maďarov (48 percent) uviedla, že neexistujú žiadne argumenty, ktoré by ich presvedčili, aby vo svojej krajine prisťahovalcov privítali (výskum Very Messingovej a Bence Ságváriho pre Friedrich Ebert Stiftung, marec 2018).

V Poľsku je to len 13 percent. Všeobecný postoj k utečencom ale nie je vôbec priaznivý. Prijať „ľudí, ktorí utiekli z krajín zapojených do vojenských konfliktov“ nechce 63 percent Poliakov. Prijalo by ich 33 percent respondentov (Centrum pre výskum verejnej mienky, december 2017). Slovensko je migrantom menej otvorené ako Česko a Poľsko, predbehlo ho len Maďarsko (Gallup, august 2017).

Maďarská vláda v januári navrhla legislatívny balík Stop Soros, ktorý obmedzuje činnosť mimovládnych organizácií financovaných zo zahraničia, ktoré sa zaoberajú migráciou. Alebo ako uvádza nedávno schválený článok trestného zákonníka, „organizujú nelegálnu migráciu“.

Fidesz chce prijať zákon "Stop Soros" namierený proti mimovládnym organizáciám

Zákon „Stop Soros“ by zdanil zahraničné dary pre mimovládne organizácie, umožnil zakázať aktivistom priblíženie k hraniciam a dal by ministrovi vnútra právomoc niektoré mimovládky úplne zakázať.

Spolupredsedkyňa Maďarského helsinského výboru Márta Pardaviová uviedla, že vytvorili zákon na základe pamfletu z politickej kampane. Podľa nej je väzenie pre poskytnutie humanitárnej a právnej pomoci v demokratickej krajine neprijateľné.

Na pôvode záleží

Dva ukazovatele naznačujú, že politici aspoň čiastočne ovplyvňujú názory voličov. V súčasnosti je asi 63 percent Poliakov proti prijatiu migrantov. Pred tromi rokmi bola situácia odlišná. Všetko zmenil príchod strany Právo a Spravodlivosť (PiS) k moci v októbri 2015 po volebnej kampani namierenej proti utečencom.

Líder strany PiS Jarosław Kaczyński povedal dva týždne pred voľbami, že utečenci môžu do Európy priniesť „rôzne parazity,“ ktoré pre nich nie sú škodlivé, ale pre Európanov sú nebezpečné. V máji 2015 bolo len 21 percent Poliakov proti prijatiu utečencov, 62 percent bolo za. Na konci toho istého roku sa pomer obrátil.

Vnímanie bežných ľudí sa zmenilo. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že mnohí nechápu, čo znamená byť žiadateľom o azyl. Utečencov a žiadateľov o azyl chápu ako moslimov a hrozbu.

Na pôvode pritom záleží. Napríklad 75 percent opýtaných Poliakov bolo proti prijatiu utečencov z Blízkeho východu alebo Afriky. Utečencov z východnej Ukrajiny nechce len 32 percent opýtaných.

„Flexibilná solidarita? Hlúposť…“

Ako by Vyšehrad riešil súčasnú migračnú krízu a tie, ktoré by mohli prísť v budúcnosti? V prvom rade zdôrazňuje potrebu riešiť jej hlavné príčiny. Na tom by sa pravdepodobne zhodli aj všetci žiadatelia o azyl a utečenci.

Pokiaľ ide o súčasnú migráciu, krajiny V4 ponúkli kompromisný koncept „flexibilnej solidarity“, ktorý sa neskôr premenil na „efektívnu solidaritu“. Myšlienka sa presadzovala počas slovenského predsedníctva Rady EÚ v druhej polovici roku 2016. Jej najväčšou kritičkou bola spravodajkyňa Európskeho parlamentu, Cecilia Wikströmová: „Flexibilná solidarita? Je to stupidita prekračujúca všetku predstavivosť, povedala v júni 2017.“

Predsedníctvo sa končí. V migrácii nepresvedčilo, výsledky má inde

Hospodárstvo, vnútro, klíma, digitálny trh, poľnohospodárstvo, obchod. Hodnotili sme šesť mesiacov Slovenska na čele EÚ.

Poľský minister pre európske záležitosti Konrad Szymański v tom istom mesiaci uviedol, že členské štáty by si mali slobodne vyberať, akým spôsobom ukážu solidaritu.

„Na základe praxe a skúseností považujeme (povinné kvóty) za neúčinný nástroj, ktorý podnecuje sekundárne pohyby a pôsobí ako spúšťací faktor (migrácie),“ vyhlásilo slovenské ministerstvo vnútra. Akýkoľvek povinný prerozdeľovací mechanizmus je pre všetky štáty V4 neprijateľný.

Reforma migračnej politiky

Vlády vyšehradských krajín podporujú reformu súčasného azylového systému, pričom odmietajú automatizmus a akékoľvek nové nadnárodné riešenie. Tvrdia, že rozhodnutia o reformovaní azylovej politiky by sa mali prijímať na úrovni Európskej rady a nie na ministerských schôdzach. Tak by sa zachovala možnosť veta.

Szymański minulý rok v júny pripomenul, že Poľsko je pevne proti „akýmkoľvek projektom nadnárodného riadenia migrácie“. Zdôraznil však, že „v kontexte krízy Poľsko ponúka svoju účasť na takmer všetkých európskych aktivitách“. „Posilnili sme agentúru Frontex, podporili sme dohodu medzi Úniou a Tureckom, finančne a technicky sa angažujeme na vonkajších hraniciach,“ povedal poľský minister. Dodal, že jeho krajina je pripravená rozvíjať podobné aktivity a tento „typ angažovania sa“.

Krajiny V4 sa sústreďujú na dva hlavné nástroje. Podľa českého premiéra Andreja Babiša je prvým nástrojom pomoc v oblasti „pôvodu migrácie a na migračných trasách – na Blízkom východe, na Balkáne, v severnej Afrike alebo v Saheli“. Druhým nástrojom pomoci je zlepšenie ochrany vonkajších hraníc.

Šéfovi Frontexu robí najväčšie starosti Španielsko

Fabrice Leggeri poukázal na zvyšujúci sa počet nelegálnych pokusov prekročiť hranicu Európskej únie cez Pyrenejský polostrov. Vyslovil sa za zriadenie záchytných centier pre migrantov pri afrických brehoch.

„Frontex a Únia musia byť aktívne mimo Európy,“ povedal Babiš. Vytvorenie externých hotspotov mimo európskeho územia je populárna myšlienka. A nielen vo Vyšehrade. Mohol by to byť prijateľný kompromis pre celú Európsku úniu, povedal Martin Hrabálek, expert na migráciu z Mendelovej univerzity v Brne.

Spokojnosť po summite V4

Táto myšlienka si našla miesto aj v záveroch júnového summitu. Spomínajú sa v nich vyloďovacie platformy mimo Európy pre migrantov zachránených na mori. Pre Vyšehradskú skupinu sú závery summitu pomerne uspokojivé. Európska rada súhlasila s tým, že premiestňovanie migrantov bude dobrovoľné, čo znamená koniec povinných kvót.

Do záverov sa dostal aj ďalší argument V4 – posilnenie vonkajších hraníc a rozvoj schopností a mandátu agentúry Frontex. Otázka reformy dublinského nariadenia sa nevyriešila, no hlasovať sa o nej bude väčšinovým systémom, pripomína Jolanta Szymańska z Poľského inštitútu vnútorných vecí.

Krajinám V4 sa skutočne podarilo postrčiť Európsku úniu smerom k „flexibilnej solidarite“. Ostatným členským krajinám nebudú musieť ustupovať – ani pod hrozbou sankcií, súdneho procesu, či obmedzených eurofondov.

Nemecko, Taliansko a Rakúsko chcú v migrácii nastoliť „poriadok“

V Innsbrucku sa konalo neformálne zasadnutie európskych ministrov vnútra. Slovenská ministerka sa na ňom pýtala, ktorý tretí štát je ochotný s Európskou úniou spolupracovať v obmedzovaní migrácie.

Politici pracovali naozaj tvrdo, aby zmenili názor občanov vyšehradských krajín na utečencov a Európsku úniu. Niet divu, že po neustálom opakovaní mantry, že migračná politika Únie je „rituálna samovražda“, ako to uviedol bývalý slovenský premiér Róbert Fico v januári 2016, ich úsilie prináša politické ovocie.

Napriek tomu, že migračná kríza nezasiahla ani jednu z krajín V4, migrácia sa začala považovať za bezpečnostnú otázku. Každá diskusia na túto tému je preto veľmi emotívna. Podľa odborníka na migračnú politiku Witolda Klausa z Poľskej akadémie vied a Centra pre výskum migrácie na Varšavskej univerzite by azylová reforma mala byť založená na zmene vnímania. „Mali by sme sa vrátiť k tomu, že sme týchto ľudí chápali v humanitárnom kontexte,“ povedal pre EURACTIV.pl.

Článok vznikol v spolupráci s českou a poľskou redakciou EURACTIV a maďarským think tankom Political Capital ako súčasť projektu VisegradInfo.eu.