Čakali sme od Strednej Európy príliš?

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Francúzsky prezident Francois Mitterrand počas návštevy v Bratislave. Uprostred prezident ČSFR Václav Havel a vľavo vedúci kancelárie prezidenta Karel Schwanzenberg. [TASR / Pavel Neubauer]

Havlove očakávania od Strednej Európy ako zdroja odvážnych a nových riešení sa sčasti naplnili nečakaným a nepekným spôsobom, píše Seán Hanley.

Seán Hanley je profesorom na University College London (School of Slavonic and East European Studies (SSEES).

V januári 1990 navštívil československý prezident Václav Havel počas jednej zo svojich prvých ciest do zahraničia poľský parlament. Vyzval tam stredoeurópske národy, aby sa spojili do zoskupenia, z ktorého sa neskôr stala Vyšehradská štvorka. Podľa Havla mal región historickú príležitosť na novú identitu v dobe nezvrátiteľného vzostupu slobody a demokracie. Ako uvažoval, so svojou unikátnou skúsenosťou by sa dokonca mohli stať zdrojom „rýchlych a odvážnych riešení“ pre svet, ktorý sa práve vymanil zo studenej vojny.

Niekoľko mesiacov po prvom vyšehradskom summite, v lete 1991, si Havel sadol a napísal o tom, aká demokracia by sa mohla v regióne objaviť. Tešil sa na sebavedomé spoločnosti so stabilnými, politickými stranami s oporou v širokom členstve; decentralizované inštitúcie a silnú občiansku spoločnosť; prosperujúcu zmiešanú ekonomiku, ktorú bude poháňať nová trieda miestnych podnikateľov; udržiavané verejné priestory, modernizovanú infraštruktúru; aktívne sociálne štáty, ktoré pomôžu menšine občanov, ktorú postihne nezamestnanosť alebo choroby. Budúcnosť Strednej Európy mala byť, ako to Havel predpovedal, silne zakotvená v Európskom spoločenstve, snáď aj v používaní spoločnej meny a pôsobila by ako most k národom rozpadajúceho sa Sovietskeho zväzu.

Polonaplnené nádeje

Pohľad na dnešnú V4 ukazuje, že Havlove nádeje sa stali realitou len sčasti. Región zažil silný ekonomický rast, najmä v Poľsku a na Slovensku, hoci je pravda, že priame zahraničné investície a privatizované štátne firmy domácich podnikateľov jasne zatienili. Sociálne náklady transformácie, najmä pri najviac zraniteľných a v najviac postihnutých regiónoch, boli vyššie ako v roku 1991 dúfal Havel. Len jeho rodná Česká republika bola na tom v tomto ohľade lepšie. Krajiny V4 mali na rozdiel od ich pobaltských alebo balkánskych susedov relatívne robustné sociálne štáty. Príjmová nerovnosť nie je väčšia ako je bežné v západnej Európe. Česká republika a Slovensko majú takmer škandinávske úrovne egalitarizmu. No mimo prosperujúcich hlavných miest sú životné štandardy dokonca aj pre strednú príjmovú triedu značne pozadu za tými v Západnej Európe. Doháňanie úrovne rozvoja bežnej v Západnej Európe je aj v najoptimistickejších scenároch Strednej Európe stále vzdialené na generácie.

Občianska a dopravná infraštruktúra sa od roku 2004, s výraznou pomocou európskych fondov, zlepšila. Región sa môže pochváliť dobrými, hoci niekedy predraženými, diaľnicami. Verejné priestory sú čistejšie a zelenšie. Členstvo v EÚ je realitou, tovary a ľudia sa cez hranice pohybujú slobodne. Faktom je aj spoločná mena, hoci sa k nej tri z vyšehradských krajín zatiaľ nepripojili.

Politický deficit

Najväčší deficit ale pretrváva v politickej oblasti. Od začiatku bolo jasné, ako si sám Havel uvedomoval, že občianska spoločnosť v strednej Európe je slabšia. Tieto štáty sú omnoho viac byrokratizované a centralizované, než dúfal; politické strany, ako sa obával, boli často prázdne orgány, ktorým dominovala elita, čo z nich zase spravilo terče pre skorumpované záujmy.

Pohľad na región odhaľuje aj hlbšiu krízu. Nekonečne predlžovaný proces zostavovania vlády v Prahe; hlboko polarizovaná politická scéna v Maďarsku a Poľsku; populistické strany, hoci rôzneho razenia, ktoré vládnu vo všetkých štyroch vyšehradských krajinách; prezidenti a premiéri (s významnou výnimkou Poľska), ktorí majú tendenciu akceptovať a dokonca napodobňovať autoritárske Rusko; rastúca euroskeptická rétorika obrany národnej suverenity voči Bruselu a väčším západoeurópskym krajinám, ktoré sú vydávané za hrozbu pre strednú Európu z mnohých dôvodov – od morálnej dekadencie a nechcenej migrácie až po nižšiu kvalitu potravín. V Poľsku a v Maďarsku – hoci ich pravicové vlády tvrdia, že sú len nepochopení konzervatívci –  sa parlamentná väčšina používa na zvrátenie nezávislosti súdnictva, obsadzovanie štátnych agentúr a vytváranie mediálneho prostredia, ktoré je zásadne naklonené k vládnucim stranám. To všetko otvára otázky, či títo kedysi demokratickí premianti, skĺzavajú do poloautoritárskych politických systémov typu, ktorý je skôr typický pre Balkán alebo bývalý Sovietsky zväz.

Krivé zrkadlo

Všetko toto je v protiklade k Havlovým optimistickým nádejam o zjednotenej a demokratickej Európe postavenej na spoločných hodnotách. Demokratické problémy vo V4 sú v mnohých ohľadoch bizarným krivým zrkadlom k Havlovej liberálnej vízii. Stredoeurópski politici naozaj začali pretláčať silné riešenia, ktoré vychádzajú z ich unikátnej skúsenosti. No nabrali formu žlčovitého, anti-liberálneho nacionalizmu obaleného do populizmu a jednostrannej kritiky západoeurópskej skúsenosti s imigráciou a multikulturalizmom. „Návrat regiónu do Európy“ po roku 1989 sa premenil na anti-islamskú rétoriku, na obraz strednej Európy ako hrádze brániacej európsku civilizáciu proti údajnej bezprostrednej migračnej vlne tsunami.

Toto sa deje pri vládnucich pravicových konzervatívnych stranách v Poľsku a Maďarsku. Maďarský premiér Viktor Orbán ponúka svoj vlastný konfrontačný druh „kresťanskej demokracie“ založenej na systéme národnej spolupráce, ktorá vidí len malý priestor pre kultúrny liberalizmus, zahraničné vlastníctvo alebo zahraničné financovanie mimovládnych organizácií vo verejnom živote. Program „pozitívnej zmeny“, ktorý prijala poľská strana Právo a spravodlivosť po svojom zvolení v roku 2015 pracuje s podobnými témami a nepriateľmi. Inde sa ale rovnaké myšlienky objavujú v ľavom spektre. Kedysi sociálni demokrati ako český prezident Miloš Zeman alebo bývalý slovenský premiér Robert Fico teraz západoeurópsku sociálnu demokraciu odmietajú, hoci ku nej kedysi vzhliadali, ako príliš politicky korektnú a zabranú do problémov práv sexuálnych či etnických menšín.

Obnovená občianska spoločnosť sa tiež zmenila nečakaným spôsobom. Často sa z nej stala propaganda pre populistickú, dokonca autoritárnu politiku. Český premiér a miliardár Andrej Babiš, bývalý člen hospodárskej nomenklatúry, sa v súkromí o zamatovej revolúcii vyjadruje s pohŕdaním. Keď v roku 2011 zakladal svoju stranu ANO, postavenú na antikorupčnej rétorike, nezaváha a odvolával sa na a tradíciu Občianskeho fóra z roku 1989 a podnes trvá na tom, že jeho zhora-nadol postavená strana je v skutočnosti neideologické občianske hnutie. Viktor Orbán môže uveriteľnejšie tvrdiť, že oživil tradičnú politiku, oživil v roku 2002 pravicu ako skutočne masové hnutie s bohatými miestnymi aktivitami siahajúcim od mládežníckych klubov až po oslavy historických udalostí. Je to konzervatívna, pravicová občianska spoločnosť, ktorú od roku 2010 živilo štátne financovanie a podpora vlády ako súčasť systému národnej spolupráce. Nespolupracujúce alebo neakceptovateľne liberálne mimovládky a inštitúcie boli od financií odstrihnuté a dusené pod kombináciou regulačných, daňových a národno-bezpečnostných zámienok.

Občania v krajinách V4 sa samozrejme vydali do ulíc. Poľsko a Maďarsko zažili masové hnutia proti útokom konzervatívnych vlád na nezávislosť súdnictva, na mimovládne inštitúcie ako je Stredoeurópska univerzita a na prístup k legálnym interrupciám. Slovensko zažilo masové protesty za lepšiu vlády dvakrát v jednej dekáde – najprv v rokoch 2011-2012 počas protikorupčných protestov spojených s kauzou Gorila. Nedávno to bolo kvôli prepojeniam politikov s organizovaným zločinom, čo sa ukázalo pri vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Takéto pohyby ukazujú, že občania Strednej Európy nebudú vždy len pasívnymi pozorovateľmi alebo komparzom v ich vlastnej politickej dráme a spomínajú si ešte na elán a optimizmus revolúcií z roku 1989.

Možno vedia blokovať vlády, ktoré zachádzajú priďaleko alebo prinútiť k odstúpeniu ministra, či dokonca premiéra, ich vplyv však môže byť len obmedzený. Politici v Strednej Európe vedia, že po dobre načasovanom stiahnutí sa, môžu prečkať masové protesty v mestách ak ich podpora zostáva solídna na vidieku a ich strany sú naďalej natiahnuté do biznisu a štátnej správy. Občianska politika nie je pri korupcii a autoritárstve omnoho viac ako poplašný signál a záchranná brzda.

Očakávame príliš veľa

Je možné, že nakoniec sme od Strednej Európy očakávali príliš a rovnako príliš sme si namýšľali  o Západnej Európe. Mnohé z demokratických napätí vo V4 sa dajú pozorovať aj v starších európskych demokraciách. Populistické strany vládnu v Grécku, Taliansku a zdá sa, že predbehnú tradičné politické strany v Španielsku; euroskepticizmus prosperuje, imigrácia sa spochybňuje naprieč Európu (hoci vo V4 – keďže pre väčšinu migrantov je Stredná Európa atraktívna iba ak ako tranzitná trasa na Západ, je táto debata je len hypotetická); mnohí mainstreamoví západoeurópski politici sú pripravení sa pragmaticky dohodnúť s Kremľom. Politológovia začínajú varovať, že opúšťanie demokracie je hrozba aj v zabehnutých západných demokraciách.

Politika Strednej Európy dobiehala Západ až príliš dobre. Havel varoval Strednú Európu vo Varšave už pred štvrť storočím, že v demokracii nie sú najnebezpečnejšími nepriateľmi „temné sily totalitarizmu”, s ich nepriateľskými mafiami, ale „naše vlastné zlé vlastnosti“. Jeho slová si stále zasluhujú pozornosť, a to od publika v celej Európe.