Ignorovanie faktov o globálnych rizikách a ich miestnych dopadoch nás robí zraniteľnejšími

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Nemecká kancelárka Angela Merkelová na Svetovom ekonomickom fóre (WEF) v Davose 24. januára 2018. [TASR/AP/Markus Schreiber]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Davos 2018

Ak sa ignorovanie vedeckých faktov deje na globálnej úrovni, tak v niekoľkonásobne väčšej miere to platí na národnej a hlavne lokálnej úrovni a to aj Slovensku, píše v kontexte prebiehajúceho Svetového ekonomického fóra, ANDREJ ŠTEINER z Karpatského rozvojového inštitútu.

RNDr. Andrej Šteiner, PhD je zakladateľom a riaditeľom Karpatského rozvojového inštitútu (Košice, vznik: 2004). Je odborníkom na strategické otázky týkajúce sa komplexného rozvoja území. Niekoľko rokov pracoval pre Organizáciu spojených národov ako hlavný poradca pre Európu a krajiny bývalého Sovietskeho zväzu v oblasti environmentálneho spravovania, a tiež ako riaditeľ environmentálneho programu Amerických mierových zborov na Slovensku a konzultant Európskej komisie.

Po skončení II. svetovej vojny, a na Slovensku hlavne po roku 1989, sa zdalo, že všetko zlé máme za sebou a prichádza doba pohody. Možné riziká vtedy ustúpili do pozadia na úkor príležitostí. Vlády, či národná alebo lokálne, firmy a občania všetko videli v ružových farbách, a podľa toho krátkodobo či dlhodobo plánovali.

Zhruba po 30 rokoch je mnoho vecí inak. Aj keď sa nám v porovnaní s inými časťami sveta nežije zle, nemáme sľubovaný či očakávaný raj na zemi a je zrejmé, že sa treba pripraviť aj na ďalšie ohrozenia, ktoré nám našu „nirvánu“ ešte viac vzdialia. Nemôžeme zatváriť oči pred hrozbou ďalšej globálnej finančnej krízy, dramatického znehodnocovania prostredia, v ktorom žijeme, či krízy hodnôt, na ktorých máme postavenú životnú filozofiu.

Problémy štátmi sponzorovaného a religiózneho terorizmu môžu prerásť do občianskych vojen či konfliktov civilizácií. Máme síce ekonomickú slobodu, ale aj obrovské rozdiely medzi sociálnymi skupinami. Kedysi sme vzhliadali k EÚ ako k pokojnému prístavu stability a prosperity. Dnes, keď sa nám v ňom podarilo úspešne zakotviť, sa zrazu mnohým zdá, že na každom kroku je byrokracia, neistota a perspektívne prázdna pokladnica. Máme k dispozícii kultúrne hodnoty a kultúry celého sveta, ale aj pocit rozpadu tradičných hodnôt. Máme globalizovaný svet so strácajúcou sa vlastnou identitou. Veríme technológiám, ale bojíme sa našej neschopnosti zvládnuť klimatickú zmenu. Veríme trvalo udržateľnému rastu, ale neveríme svojmu budúcemu dôchodkovému zabezpečeniu a pod.

Ak sa dívame do bližšej či vzdialenejšej budúcnosti sveta, EÚ či Slovenska, vidíme tam veľa možných pozitív, ale aj negatív; príležitostí, ale aj rizík. Tieto riziká sú na lokálnej (ale aj národnej) úrovni na Slovensku brané na ľahkú váhu, nie sme dostatočne na ne pripravení a ani sa dostatočne nepripravujeme, čo sa výrazne odráža hlavne v oblasti plánovania a rozhodovania.

Neexistujú globálne riziká bez miestnych prejavov

Musíme si uvedomiť, že niet globálnych rizík, ktoré by sa neprejavili na národnej a miestnej úrovni, a súčasne neexistujú také riziká, k tvorbe ktorých by miestna či národná úroveň viac či menej neprispievala. Preto je nevyhnutné sa venovať práve tejto, odvrátenejšej strane našej budúcnosti, a urobiť systémové (nie dielčie) kroky na všetkých úrovniach spravovania[1], aby sme dôsledky globálnych rizík zmiernili.

V súvislosti s prebiehajúcim Svetovým ekonomickým fórom (SEF) 2018 v  Davose bola zverejnená hierarchia globálnych rizík, od najpravdepodobnejších po menej pravdepodobné hodnotených expertmi Svetového ekonomického fóra za posledných 12 rokov. Už na prvý pohľad ukazuje významnú variabilitu. Odrážajú sa v nej jednak prejavy danej hrozby v hodnotenom období, opatrenia, ktoré boli urobené na redukciu rizík, ale súčasne aj aktualizácia scenárov do budúcnosti.

Pri hodnotení uvedenej tabuľky je zarážajúce, že tzv. globálne riziká sú identifikované až v čase, keď už ich negatívne prejavy nastali, resp. keď už sú tak veľmi silné signály, že neodvratne nastanú. Príkladom môže byť kolaps cien aktív/majetkov, ktorý sa neobjavil medzi prioritnými rizikami v rokoch 1997 – 2006. Mnohí finanční analytici varovali už v tomto období, teda pred rokom 2008, že banka Lehman-Brothers mala aktíva v hodnote až 680 miliárd dolárov krytých len 22 miliardami dolárov firemného kapitálu. Z hľadiska kapitálovej pozície boli jej riskantné pôžičky pre kúpu nehnuteľností trikrát väčšie ako jej kapitál, čo znamenalo, že len 3 – 5% pokles v hodnote nehnuteľností by odrovnal celý kapitál banky. Následky krachu tejto banky vyvolali reťazový efekt a dôsledky boli katastrofálne prakticky pre celý svet. Napriek uvedenému sa tento jav neobjavoval v danom čase medzi globálnymi rizikami.

Podobný príklad je aj v oblasti zmeny klímy. Prvé vedecké zmienky o hrozbe a následkoch zmeny klímy sa objavili už v 19. storočí. Od roku 1990 začal masívny vedecký výskum v oblasti zmeny klímy a objavili sa intenzívne vedecké varovania zhrnuté do správy Medzivládneho panelu o zmene klímy (IPCC, 1990). Napriek tomu, až do roku 2011 sa zmena klímy podľa expertov Svetového ekonomického fóra neobjavila medzi piatimi najpravdepodobnejšími globálnymi rizikami. Prvýkrát v top prioritách SEF je zmena klímy explicitne spomenutá až v roku 2011, kedy Svetová meteorologická organizácia (WMO) konštatuje, že za prvú dekádu tohto tisícročia počet prírodných katastrof (záplavy, búrky, suchá a vlny horúčav) stúpol skoro päťnásobne voči sedemdesiatym rokom minulého tisícročia a o 30 % voči predchádzajúcej dekáde.

Je potrebné upozorniť na fakt, že v tom roku (2011) je síce zmena klímy spomenutá medzi top 5 hrozbami, ale súčasne sú ako hrozby uvedené aj búrky a cyklóny či záplavy, ktoré ako keby so zmenou  klímy nemali kauzálnu súvislosť. Podobne je to aj v ďalších rokoch, vrátane roka 2018 (navodzuje to dojem, že z odbornej opatrnosti, sa explicitne nepomenuje výrazný vplyv človeka na zmenu klímy). Na druhej strane je v správe SEF ilustrovaná prepojenosť globálnych rizík, a je v nej vidieť zreteľnú väzbu medzi tzv. klimatickými fenoménmi, masívnou nedobrovoľnou migráciou a závažnou sociálnou nestabilitou.

Ignorancia na globálnej úrovni

Vedecké fakty a prognózy síce v sebe nesú určité riziko neistoty v tom, kedy sa negatívne javy stanú skutočnosťou a kde sa premietnu najviac, je však prakticky isté, že nastanú. Ak sa takáto „neprezieravosť“, resp. ignorovanie vedeckých faktov deje na globálnej úrovni, tak v niekoľkonásobne väčšej miere to platí na národnej a hlavne lokálnej úrovni (a nie len na Slovensku).

Mnoho subjektov lokálnej verejne správy (štátnej správy či samosprávy) venuje väčšinu svojho času reagovaniu na zmeny, ktoré neočakávali, namiesto toho, aby tieto zmeny anticipovali a pripravili sa na ne. Takto „zaskočené“ organizácie minú veľa energie a zdrojov, aby v krízovom manažmente zvládali okamžité problémy a mnoho času a zdrojov im neostáva, aby odborne predpokladali či pripravili sa na nasledujúce výzvy. Tento tzv. začarovaný kruh dostáva tých, ktorí spravujú územie, do reaktívnej pozície. Nemuselo a nemalo by to byť takto.

Adaptívne plánovanie

Zmenený prístup k strategickému (stredno a dlhodobému) plánovaniu (územnému, socio-ekonomickému či sektorovému), založený na začleňovaní očakávaných lokálnych dopadov globálnych (externých) hrozieb do plánovania, je kľúčovým krokom v procese reagovania na globálne hrozby. Takéto plánovanie môžeme nazvať adaptívnym.

Inak povedané, adaptívne strategické plánovanie je proces, ktorý sa díva do budúcnosti nielen na základe minulých a súčasných trendov, ale berie do úvahy predpokladané scenáre vývoja v oblasti demografickej, klimatickej, ekonomickej, sociálnej, environmentálnej, technologickej či globálnych, európskych a národných politík a na základe tejto analýzy sa definujú ciele ako aj alternatívne cesty,  ako ich dosiahnuť.

Nie je to pokus-omyl

Spojenie adaptívne plánovanie či adaptívny manažment územia nadobudlo v odborných kruhoch popularitu v posledných dekádach. Niektorými je tento výraz interpretovaný veľmi zjednodušene ako prístup, ktorý je založený na princípe „pokus – omyl“. Teda niečo si naplánovať, a ak to nevyjde, použiť „sedliacky rozum“, adaptovať sa (zmeniť pôvodný plán) a skúsiť niečo iné. Samozrejme, že adaptívne plánovanie si vyžaduje aj zdravý sedliacky rozum, ale nemôže byť založené len na ňom. Adaptívne plánovanie by malo zahrňovať predovšetkým vedecké informácie, ďalej tzv. audit existujúcich plánov a postupov z hľadiska konkrétneho ohrozenia, korekciu tam, kde to je preventívne potrebné, ale hlavne poučenie sa z iných, ale aj vlastných nesprávnych rozhodnutí.

Rôzne budúcnosti bez väzby na minulosť

Veľká väčšina rozvojových plánov území sa sústreďuje na želanú budúcnosť. Sú založené (ako už bolo povedané) na predpokladoch, ktoré vychádzajú z extrapolácie minulých trendov, a teda nie sú dostatočne odolné voči budúcim rizikám. Je podstatné mať odvahu a múdrosť pýtať sa: „čo vtedy, keď?“ a o tom je v podstate adaptívne plánovanie. To znamená počítať s rôznymi „budúcnosťami“, ktoré nemusia vyplývať z minulosti. Ak sa tak neudeje a plánovači pristúpia k budúcnosti ako jedinej nemennej, potom ohrozujú nielen uskutočniteľnosť plánu, ale aj kvalitu života tých, pre ktorých má plán slúžiť. Ideálny stav nastáva, ak sa tzv. plánovanie cez scenáre stane organickou rutinnou súčasťou plánovania a rozhodovania. Ako hovorí Wayne Gretzky, ktorý bol známy svojím strategickým myslením na ľade: „Korčuľujem tam, kde bude puk, nie tam kde bol.“

Zlé veci sa dejú rýchlo

Veľmi často sa totiž stáva, že ak sa „zlé veci“ stanú, stanú sa omnoho rýchlejšie, ako sa sme si mohli predstaviť. Ich vzájomná interakcia s ďalšími oblasťami nájde subjekty nepripravené a spôsobí škody, ktorým sa dalo anticipáciou v plánovaní zabrániť alebo ich znížiť (napríklad pred hurikánom Katrina bolo v New Orleans poistených cca 37 % ľudí, po ňom ich počet vzrástol na dvojnásobok). Podobná situácia nastala v meste Huston v Texase, kde sa takýto silný prejav tropickej búrky  v minulosti nevyskytol, takže miestna vláda, ale aj biznis, s ním v svojich strednodobých či dlhodobých plánoch nepočítali. Škody dosiahli až 125 miliárd dolárov (nepočítajúc nenahraditeľné straty na životoch).

Ako bolo spomenuté,  v súčasnosti a ešte viac v blízkej budúcnosti plánujeme a vôbec rozhodujeme sa v podmienkach neistoty. Nedá sa presne povedať, kedy a v akej intenzite sa riziko zmení na realitu[2]. Neistoty pri plánovaní a rozhodovaní sú mierne nadnesene dokumentované aj v rôznych výrokoch. Už v 18. storočí škótsky básnik Robert Burns povedal „najlepšie mienené plány myší a ľudí sa navzájom torpédujú“. Čínske príslovie zase konštatuje, že „ak človek hovorí o budúcnosti, bohovia sa smejú“ a známy dánsky fyzik Niels Bohr s úsmevom konštatuje “predpovedať niečo je veľmi zložité, obzvlášť ak sa predpoveď dotýka budúcnosti“.

Manažovať chaos

Ale nie je treba byť ani fyzikom či filozofom, aby sme vedeli, že plánovanie je súčasne aj potrebné, ale aj stresujúce, a stanovený plán negarantuje, že sa dosiahne budúcnosť, ktorá sa plánuje. Nie je neobvyklé, že v živote sa investuje množstvo energie a zdrojov do želaného budúceho stavu a jednoducho to nevyjde. Aj keď doteraz bolo vždy plánovanie, hlavne strategické, veľmi komplikované, v súčasnosti a budúcnosti bude ešte zložitejšie. V časopise Fortune sa už dávnejšie objavil článok „Managing in Chaos“, kde sa konštatuje, že od roku 1985 sa celková úroveň rizík ohrozujúcich dosiahnutie plánovaných cieľov zdvojnásobila. Rozhodovači a plánovači teda potrebujú zvládať záležitosti, ktoré sa im zdajú (ale v skutočnosti aj sú) príliš komplexné a nedostatočne informačne podložené, aby sa im dalo úplne rozumieť a podľa nich konať, a tento stav ich určitým spôsobom paralyzuje.

Existuje niekoľko princípov, ako sa s týmto stavom neistoty, aspoň čiastočne, vysporiadať. Tak ako to robí mnoho z nás v súkromnej sfére, je potrebné priebežne s plynúcim časom a získavaním nových poznatkov „prepínať“ medzi otázkami uskutočniteľnosti stanovených cieľov, plánovaním spôsobu implementácie a disponibilnými zdrojmi.

Oficiálna budúcnosť nenastane

V prípade, že ktorýkoľvek aspekt sa zmení pod vplyvom nových skutočností, je potrebné adaptovať aj ostatné – tzv. iteračný prístup. Treba vychádzať zo skutočnosti, že oficiálna, „do kameňa vrytá“ budúcnosť neexistuje. Oddelenie vecí, ktoré poznáme (resp. sme presvedčení, že do určitej miery ich poznáme) od tých, ktoré považujeme za neisté, resp. neznáme, je základom pre využívanie metódy „plánovanie scenárov“. Poznanie zahrňuje poznanie trendov, ktoré posúvajú minulosť dopredu, vychádzajú z toho, že svet má kontinuálne pravidelné momentum. Neistota zahrňuje neurčiteľné faktory ako sú napr. budúce bankové úroky, výsledky budúcich volieb, stupeň technologického pokroku, prechodné výkyvy trhu či vývoj v produkcii skleníkových plynov.

Umenie plánovania scenárov rozvoja spočíva v tom, že mixuje známe s neznámym do niekoľkých alternatív možného budúceho vývoja. Nemá zmysel predstierať, že sa dá anticipovať každý dôsledok nášho rozhodnutia, poznať každú bariéru na naplnenie cieľa, každé správanie sa v danej situácii, teda je potrebné akceptovať  neistotu.

Reagovať na neočakávané

Čo má zmysel pre strategické adaptívne plánovanie, je mať pomerne jasný obraz založený na najlepších dostupných informáciách a obhájiteľných predpokladoch, teda čo je možné dosiahnuť v rámci predpokladaných bariér. Ak prídu nové informácie a situácia sa zmení, niektoré ciele, resp. ich časti sa stratia a objavia sa nové. Niektoré implementačné postupy sa stanú nerealizovateľnými, kým iné, predtým nepredstaviteľné, sa stanú možnými.

Na všetky možné a nemožné okolnosti sa nedá predpísať nejaký presný plán. Plánovači či rozhodovači musia počítať s určitou atmosférou neistoty vývoja vecí a byť pripravení na ňu pružne reagovať. Veľké súkromné firmy už na takýchto princípoch pracujú a vkladajú pomerne veľa zdrojov do prípravy alternatív a mechanizmov reagovania na neočakávanú zmenu.

Slovensko plánuje tradične

Žiaľbohu vo verejne sfére na Slovensku to tak nie je. Plánovanie a rozhodovanie tradičnými prístupmi v súčasných podmienkach neistoty (teda kedy, akou formou, prípadne v akej intenzite sa globálne riziká premenia na skutočnosť) môže byť vyložene nebezpečné. Hlavné nebezpečie spočíva v tom, že tradičný prístup vedie tých, ktorí ho realizujú k tzv. binárnemu videniu. Buď vychádzajú z toho, že svet má svoj vývoj daný (je extrapoláciou minulých trendov) a oni vidia jasnú predikciu budúcnosti alebo vychádzajú z toho, že budúcnosť je absolútne neistá, a teda kompletne nepredvídateľná.

Toto ich vedie väčšinou k tomu, že neistoty pri plánovaní ani nespomínajú, aby mohli svoju stratégiu presvedčivo obhájiť. Tento prístup, teda podcenenie neistôt môže viesť k strategickým plánom, ktoré nebudú obsahovať prevenciu voči ohrozeniam, ale ani nevyužijú príležitosti, ktoré sa môžu vyskytnúť. Napríklad, ak sa nepočíta s poklesom snehovej pokrývky v nižších nadmorských výškach a plánuje sa tam výstavba lyžiarskych areálov, tak potom investície vyjdú navnivoč (alebo sa neúmerne predražia). Alebo naopak, ak sa nepočíta s otepľovaním v danom regióne, nenaplánujú sa aktivity, ktoré túto zmenu využijú a môžu priniesť benefity.

Skutočná kompetencia

Zmena v oblasti plánovania a rozhodovania na Slovensku vo svetle súčasných, ale hlavne budúcich ohrození, si vyžaduje dramatickú zmenu v uvedomení, vedomostiach a postojoch (teda skutočnej kompetencii) tých, ktorí majú zodpovedne spravovať naše dane na národnej, regionálnej a miestnej úrovni. Nie je ospravedlniteľná častá argumentácia zástupcov verejnej správy v zmysle „to od nás voliči (občania) nechcú“, resp. „to od nás naše nadriadené orgány či legislatíva nevyžaduje“. Treba, aby tí, ktorí boli zvolení, resp. menovaní do verejnej správy vychádzali z princípu adresovania potrieb a nielen požiadaviek občanov (ktoré sa často nezhodujú) a na strane druhej ukázali v tejto oblasti vlastnú prezieravosť, múdrosť a zodpovednosť voči tým, čo to od nich očakávajú. Inak škodia im a samozrejme aj sebe.

 


[1] (angl. governance) Procesy, systémy a nástroje na transparentnú, participatívnu, efektívnu a účinnú tvorbu a implementáciu verejných politík . Spôsob spravovania na miestnej úrovni si nastavuje každá samospráva sama na právomoci, ktoré má zverené z národnej úrovne, podobne ako národná vláda v nadväznosti na spravovanie v EÚ, ktorej je členom.

[2] Špecialisti na manažment definujú neistotu ako situáciu, kedy nemáme dostatok informácií, takže je nemožné presne popísať súčasný stav alebo budúce dôsledky, resp. ktoré z možných dôsledkov nastanú (neistota sa ale dá do určitej miery merať na základe stanovenia stupňa pravdepodobnosti každému možnému stavu či dôsledku).