Tri poučenia z nemeckej krízy

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Odstupujúci líder SPD Martin Schulz. FOTO: Hayoung Jeon/ EPA

Nemeckí konzervatívci a sociálni demokrati sa ocitli v paradoxnej situácii – tvoria vládu, ktorú nikto nechcel. Veľkú koalíciu si nepriali ich voliči, nie sú z nej šťastní členovia strán (najmä v SPD), a nehrnuli sa do nej ani lídri. Napriek tomu je pravdepodobné, že Nemecko opäť povedie koalícia CDU/CSU a SPD.

Najväčšie nemecké strany za to platia vnútrostraníckou krízou. Navonok je na tom SPD výrazne horšie: prepad preferencií na 16,5 percenta, nútený odchod Martina Schulza, búrka v členskej zákadni… No aj CDU čakajú dlhé diskusie o nástupníctve po Angele Merkel, živené nespokojnosťou so štedrými (programovo, aj personálne) koaličnými ústupkami sociálnym demokratom.

Nemecký analytik: Nová koaličná dohoda obsahuje množstvo protirečení

Európska politika obnovenej „veľkej koalície“ sa viac podobá vízii predsedu Európskej komisie Jeana-Claudea Junckera ako návrhom z dielne francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, hovorí MATTHIAS KULLAS z Centra pre európsku politiku.

Nie sú to len nemecké problémy. Európska únia a eurozóna potrebujú zmeny, a na to je potrebná (aspoň ako-tak) stabilná vládu v Berlíne. Predčasné voľby by znamenali ďalšie mesiace čakania. A menšinová vláda by nemala dostatočný mandát.

To však nie je jediný dôvod, pre ktorý sa oplatí všímať si vývoj v Nemecku. Nesie niekoľko ponaučení aj ostatným európskym politikom.

Je súčasná politika len o tvárach?

Nie. Máme tendenciu myslieť si, že kľúčom k úspechu je „dobrá tvár“. Charizmatický líder, dobre komunikujúci s voličmi cez masmédiá, či sociálne siete, schopný zasiahnuť ich emócie.

V dnešnej silno personalizovanej politike je silný líder samozrejme dôležitý. No celú stratégiu na ňom môže stavať len politický startup, usilujúci sa o svojich prvých pätnásť percent. Prípadne strana čeliaca nemohúcej, rozdrobenej opozícii. SPD nebola ani jedným z týchto prípadov.

Pred rokom bol Martin Schulz nádejou strany. Po jeho návrate do domácej politiky jej vystrelili preferencie, on sám v popularite atakoval Angelu Merkel. A potom prišiel už iba voľný pád.

Martin Schulz možno nepatrí medzi silno charizmatických politikov. Hlavnou príčinou jeho prehry však bolo niečo iné: nedostatok agendy. Jeho príchod do čela SPD sprevádzala nádej, že strana predstaví presvedčivý politický program, ktorým sa odlíši od konzervatívcov, ale aj vlastnej minulosti (od dedičstva „strednej cesty“ G. Schoedera, po jej politiku vo veľkej koalícii).

Nič také sa nestalo. SPD sa predchádzajúce štyri roky plne podieľala na vládnutí, komunikácia „nového kurzu“ by teda bola zložitá. Strana sa však o to ani nepokúsila. Namiesto toho postavila kampaň na Schulzovi. Nestačilo to. Popri prvých prehry v krajinských voľbách spadli preferencie strany z 32 percent (február 2017) späť pod 25 percent (jún 2017) – teda tam, kde sa nachádzali po väčšinu času od federálnych volieb 2013.

Preferencie nemeckých politických strán. Zdroj: KevinNinja – Own work, CC BY-SA 3.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=46656620

 

Voliči to v podstate vyhodnotili správne. Keď sa čaro fingovanej zmeny rozplynulo, ostala tá istá SPD, vedená tou istou starou gardou, s tými istými postojmi. Schulz nebol Corbynom. Ani Macronom.

Je treba odmietnuť veľké koalície?

Nie nevyhnutne. Pozícia menšej strany v politicky heterogénnej vláde nie je jednoduchá. Možnosť ovplyvniť politiku je väčšinou menšia, než zodpovednosť za jej výsledky. O to viac, ak dominantné strana úspešne realizuje catch-all politiku – čo sa CDU pod vedením Angely Merkel dobre darilo.

To ale neznamená, že SPD musí ďalšiu veľkú koalíciu odmietnuť. Podstatu sporu v strane vystihol Henning Meyer: ide o výber medzi krátkodobými cieľmi (realizácia volebného programu) a stredno- až dlhodobou víziou (obnova strany a jej dlhodobé prežitie). Pri malých stranách, ašpirujúcich na volebné výsledky okolo desiatich percent, to nemusí byť neriešiteľná dilema. Účasť v koalíciách sa pre nich v prvom rade odvíja od odpovede na otázku „čo za to?“.

Iné je to pre strany s ambíciou tvoriť vládu – a takou je (minimálne vo vlastných predstavách) SPD. Ani pre nich to však nemusí byť hra s nulovým súčtom: veľká koalícia je krátkodobým nástrojom na presadenie časti programu. Relatívne veľkej časti, vzhľadom na štedrosť koaličnej zmluvy.

Súčasne je to čas na obnovu, vďaka ktorej strana môže v najbližších voľbách ponúknuť autentickú víziu. Iste, v opozícii by to šlo ľahšie. Aj lacnejšie – často stačí jednoduchá kritika vlády. No SPD dnes nepotrebuje „nový imidž“. Potrebuje „novú platformu“. Musí nájsť identitu stratenú v toxickom dedičstve Schroederovskej „Neue Mitte“.

Prvým predpokladom úspechu je, aby voliči strany a členovia nemali pocit, že kooperácia s ideovým protivníkom je najmä cestou k udržaniu/získaniu vládnych postov. Posledným klincom do Schulzovej politickej rakvy nebola koaličná dohoda s CDU/CSU. Ale jeho snaha urvať si post ministra zahraničných vecí. Situácii nijak nepomohlo, že sa oň vzápätí prihlásil bývalý predseda strany, a doterajší minister, Sigmar Gabriel.

Dvaja bývalí stranícki lídri, obaja neúspešní, sa v priamom prenose naťahujú o možnosť užiť si naposledy ministerskú limuzínu. Potrebujete lepší príklad papalášstva?

Časť SPD spochybňuje veľkú koalíciu

Hoci sa v piatok ráno CDU/CSU a SPD predbežne dohodli na začatí rokovaní o vytvorení vlády, niektorí vrcholní predstavitelia sociálnej demokracie veľkú koalíciu odmietajú.

Unesie volič pravdu?

Áno. Problémom súčasnej politiky (nie len v Európe) nie je neochota voličov pochopiť, že niekedy treba „prinášať obete“, ale neúprimnosť politických lídrov.

Mainstreamoví politici takzvaným populistom radi vyčítajú, že voličov zavádzajú. Sami však k pravde pristupujú, diplomaticky povedané, kreatívne. Vytváranie zástupných problémov, hľadanie obetných baránkov, zamlčiavanie pravdy a „double speak“ patria do štandardného repertoáru.

V prípade Nemecka to možno ilustrovať na diskurze o eurozóne. Sociálni demokrati kritizovali pred voľbami inkrementálny prístup Angely Merkel k riešeniu problémov menovej únie. Donekonečna odďaľované rozhodnutia, ktoré prinášali – v lepšom prípade – čiastkové riešenia následkov, no príčiny krízy nechávali nedotknuté.

Sami však odvahou neprekypovali. Neargumentovali za fiškálne transfery, ktoré by pomohli tlmiť asymetrické vplyvy hospodárskych šokov, nepodporili stabilizáciu verejných financií vytvorením spoločného dlhového nástroja, nenavrhli investičný program, ktorý by pomohol posilniť konkurencieschopnosť periférnych ekonomík, netlačili, aby si Nemecko stálo za slovom a prestalo blokovať dobudovanie bankovej únie…

Štandardnou odpoveďou je, že ak by aj také kroky boli potrebné, nemeckí voliči by ich neprijali. Odpoveď to nie je úplne nepravdivá.

Lenže komunikovať tieto témy počas predvolebnej kampane už bolo naozaj neskoro. Najmä preto, že dlhé roky predtým sa SPD podieľala na formovaní verejného diskurzu, v ktorom sa inštitucionálne problémy menovej únie premenili na zavádzajúcu moralistickú bájku o šporovlivých severanoch, a rozhadzovačných, nezodpovedných južanoch. Sigmar Gabriel možno párkrát kritizoval Schäubleho za jeho názory na budúcnosť Grécka v eurozóne, no spor ostal v osobnej rovine. Sociálni demokrati nikdy vládny kurz vážnejšie nespochybnili. Ilustratívnou anekdotou je reakcia Martina Schulza na grécke referendum v lete 2015.

SPD nedokázala predstaviť voličom hodnoverný alternatívny program reformy EÚ / eurozóny, pretože taký program by bol v protiklade k väčšej časti jej dovtedajších postojov. Bol by to dôkaz neúprimnosti – vo vláde, alebo v kampani. Schulzovo prihlásenie sa k výzvam E. Macrona už bolo len platonickým pokusom zviesť sa na vlne popularity niekoho iného. A voliči ho tak aj správne pochopili.

Ak chcú mainstreamoví politici skutočne postaviť hrádzu populizmu, mali by sa prestať ukrývať za tvrdenie, že súčasná politika je príliš komplexná, aby ju dokázali voličom vysvetliť. Volič pravdu unesie. Len k nej treba pristupovať koherentne a úprimne.