Ústretovejšia politika Vyšehradu k utečencom by vyjadrila pochopenie vlastných dejín

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Oslavy vstupu do Európskej únie na hraniciach Slovenska, Maďarska a Rakúska, máj 2004. [TASR/Daniel Veselský]

Ľudské spoločenstvá nie sú imúnne voči pokušeniu vylúčiť nepohodlných za hranice nielen svojho uvažovania. No práve vylučovanie nepohodlných je pilierom autoritárstva. O probléme „príliš jasných hraníc“ píše LUCIA NAJŠLOVÁ.

Lucia Najšlová predáša v Prahe. Prednedávnom vyšla jej kniha Turkey and the European Union: The Politics of Belonging.

Libanonský spisovateľ Amin Maalouf si vo svojej knihe Svet v neporiadku spomína, ako sa v revolučnom roku 1989 ocitol v Prahe. V uliciach panovala eufória a očakávanie, Maaloufa ale zarazil jeden z transparentov: „Ceaucescu, nepatríš do Európy.“ Bol to odkaz smerom k udalostiam v Rumunsku, kde zmena režimu prebiehala o poznanie dramatickejšie. Maalouf podľa vlastných slov chápal, že útlak budí rozhorčenie, nesedel mu však uhol pohľadu autora sloganu: „Chcel som sa ho opýtať, na ktorý kontinent diktátor patrí.“

O tri dekády neskôr sa tiež v Prahe, geograficky tej istej, ale politicky už v inej, slobodnej galaxii,  schádzali ľudia, ktorí požadovali odchod vtedajšieho premiéra, pretože koncentráciu ekonomickej a politickej moci, ktorú stelesňoval, považovali za nezlučiteľnú s princípmi pluralitnej demokracie. Kde tu sa ozval aj výkrik, aby sa tento politik vrátil na Slovensko, odkiaľ pochádza. Maalouf by bol zrejme opäť prekvapený.

Kompromis s Varšavou a Budapešťou oddiali uplatňovanie mechanizmu právneho štátu

Lídri EÚ majú na stole kompromis, ktorý s Poľskom a Maďarskom dohodlo nemecké predsedníctvo Rady EÚ. Krajiny stiahnu svoje veto rozpočtu Únie a Plánu obnovy za cenu odkladu účinnosti mechanizmu právneho štátu do času, kým ho neposúdi Súdny dvor EÚ.

Vzhľadom na silnú previazanosť oboch častí bývalého Československa a na uvoľnenú atmosféru, v ktorej obyvatelia a obyvateľky dnešných následníckych štátov vtipkujú o svojich politikoch (nejeden volič na západ od rieky Moravy by v čele svojho štátu rád videl slovenskú prezidentku), takýmto občasným výkrikom asi netreba pripisovať veľkú váhu. Aspoň nie v dobe, keď burcovanie proti susedovi nie je leitmotívom ani českej ani slovenskej politiky. Také obdobia však máme za sebou – pripomeňme, že veľmi hlasnými protičeskými vyjadreniami si pomáhal nejeden obhajca slovenskej suverenity.

Predstavy o výlučnosti

Tieto momentky pripomínajú, že ani v časopriestoroch, kde je ovzdušie nabité túžbou po slobode a odporom k autoritárskym praktikám, ľudské spoločenstvá nie sú imúnne voči pokušeniu vylúčiť tých nepohodlných za hranice svojho uvažovania. Nech sa nimi zaoberá niekto iný.

Znie to možno trochu paradoxne – vylučovanie nepohodlných je predsa starým pilierom autoritárstva. Režimy, ktoré obmedzujú práva svojich občanov sa držia pri moci aj vytváraním, zastrašovaním a likvidáciou nepriateľov. Nie je to ani sto rokov, čo sa v  našej geografii vyhladzovala celá etnická skupina. V druhej polovici dvadsiateho storočia sa zas brojilo proti Západu a zradným intelektuálom, a v prvých rokoch ponovembrovej demokracie sa dostali na ranu Rómovia, Maďari a nepohodlní novinári.

Poľská aktivistka: Časy slušnosti sú za nami, silný jazyk je potrebný

Používame silný jazyk, aby sme vytvorili kontrast: kontrast medzi lžami, ktoré slušným jazykom opakuje súčasná vláda a expresívnym jazykom v uliciach, hovorí v rozhovore pre EURACTIV.pl KLEMENTYNA SUCHANOW.

Predstavy o výlučnosti (a snaha vylúčiť niekoho alebo niečo) podopierajú celé integračné projekty. Vyšehradská skupina, ktorej základy položili lídri Československa, Maďarska a Poľska pred tridsiatimi rokmi, mala pôvodne smerovať k „plnému obnoveniu štátnej nezávislosti, demokracie a slobody“ a k „plnému zapojeniu do európskeho politického a ekonomického systému“ – tak sa píše v prvej spoločnej deklarácii z roku 1991. Táto cesta sa opierala aj o naratív „návratu do Európy“ a rozlúčky s východom, konkrétnejšie našej vlastnej minulosti. A hoci v úzkom kruhu diplomatov a analytikov zapojených do týchto procesov bol Vyšehradd známa značka, do širšieho povedomia verejnosti sa dostal až po roku 2015, keď ho významná časť politickej elity regiónu neváhala použiť na mobilizáciu obrany regiónu, dokonca celej Európy, pred utečencami.

Vyšehrad, ktorý len nedávno klopal na dvere západných susedov a presviedčal, že stojí za to pozvať ho k spoločnému stolu, sa emancipoval práve jasným „nie“ ľuďom, ktorí sa tiež snažili patriť do prosperujúceho a bezpečnejšieho sveta. Dokonca ľuďom, ktorým je zaviazaný pomáhať. Hlasy domácich disidentov neboli nič platné – ani migrační právnici ani mnohí ďalší občania, ktorým sa táto politika priečila, sa zmeny nedovolali.

Cynickou koncovkou za témou bolo, keď sa v snahe obrátiť list obnovila téma kvality potravín na európskom trhu. Požiadavku na solidaritu s utečencami (a južnými členskými štátmi, a susedmi Únie) sme efektne prekryli upozorňovaním na rozdielnu kvalitu jedla na európskom trhu. V preklade: my Západu nedlžíme, dlží nám. Šéf eurokomisie vo svojom prejave o stave únie  v roku 2017 vyhlásil, že „Slováci si zaslúžia toľko rýb vo svojich rybích prstoch, ako ktokoľvek iný.“

Hranice, ktoré chránia hodnoty

Aktuálne zábery z poľsko-bieloruskej hranice však pripomínajú, že spoluzodpovednosti za vývoj v iných častiach sveta sa nedá vyhnúť. Samozrejme, bieloruský režim sa tu nesnaží o žiadnu konštruktívnu spoluprácu v migračných veciach. Ostatne, nesnaží sa ani o dialóg s vlastnou opozíciou. Je úplne pochopiteľné, že lídri  EÚ vrátane V4 vysielajú jasné signály, že hru neakceptujú.

Tie zo stredoeurópskych hlasov, ktoré volajú v prvom rade  po ochrane hranice a solidarite s Poľskom, by ale boli presvedčivejšie, ak by sa rovnako jasne vedeli postaviť za ochranu plurality a demokracie v našom vlastnom regióne, a za solidaritu s ľuďmi na úteku. Vo víre bezpečnostných debát a legitímnych obáv z nekalých úmyslov zahraničných autoritárov rôznej veľkosti a druhu sa ľahko zabúda na to, že zmyslom hraníc by malo byť chrániť hodnoty. Načo by nám bol drahý, ale prázdny sejf?

Hlavné mestá V4 chcú ukázať iné vládnutie

Primátori hlavných miest krajín Vyšehradskej štvorky sa stretli v Budapešti, aby podpísali „Pakt slobodných miest“. V ňom kritizujú „populistov, ktorí ovládli politickú scénu“ v ich krajinách.

Pritom vyšehradský príbeh začínal veľmi pekne. Padol múr, tešili sme sa, báli sme sa, striedali sa pocity nulovej a privysokej sebadôvery. Pätnásť rokov prekvapení, adaptácie a tvrdej práce prinieslo členstvo v Únii – úplne nový vesmír.

Ľudia – diplomati, politici a širšia občianska spoločnosť – ktorí sa na tomto kroku podieľali, otvorili nové možnosti pre každého, aj pre tých, ktorí o vstupe mali pochybnosti. A ani po vstupe sa nezaháľalo – impulzy pokračovať v politike rozširovania EU, a teda v politike príležitostí pre tých, ktorí o to stoja, prichádzali aj z nášho regiónu.

Vychádzali isto aj z pragmatických kalkulácií národného záujmu, ale aj z niečoho, čo veľmi ťažko popísať, a pritom je to veľmi dôležité: z prežitej skúsenosti niekoho, kto vie, čo znamená mrznúť vonku, kto vie, čo znamená nevedieť sa nikam „dovolať“ , ale podarilo sa mu  preklenúť prekážky, aj vďaka pomoci tých vnútri,  a dnes sedí vo vykúrenej miestnosti s hlasovacím zariadením a priamou linkou na všetky potrebné miesta.

A hoci politike rozširovania o celé štáty sa dnes veľmi nedarí, zdráhavé sú tak štáty Únie ako aj susedia, výzva pre krátkodobý horizont vyšehradských úvah o budúcnosti Európy je celkom jasná: ostane región verný svojej cennej historickej skúsenosti, ak sa výraznejšie nepričiní o lepšie šance na budúcnosť aspoň pre tých, ktorí z miest, kde sa im ťažko dýcha, ušli vlastnými silami?

Ústretovejšia politika k utečencom by pritom vôbec neznamenala rezignáciu na širšiu a dlhodobejšiu snahu o pokračovanie európskej integrácie. Bola by ale vyjadrením úprimnejšieho chápania vlastných dejín.

Tento komentár vznikol v spolupráci s