Večná periféria? Vyšehradské krajiny v EÚ po brexite

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Ilustračný obrázok. [Shutterstock]

Na V4 sa v EÚ stále nazerá ako na ekonomickú, sociálnu a najnovšie aj politickú perifériu. Brexit však napriek tomu predstavuje pre región veľkú príležitosť, píše CHRISTIAN SCHWEIGER z Technickej univerzity v Chemnitz v Nemecku.

Veľký, zlý Vyšehrad“ – takto v roku 2016 opísal The Economist polo-inštitucionalizovanú spoluprácu medzi štyrmi krajinami strednej a východnej Európy – Českou republikou, Maďarskom, Poľskom a Slovenskom v kontexte migračnej krízy, ktorá vypukla počas leta 2015. Spolupráca týchto štyroch štátov bola v minulosti náročná, keďže sa ich domáce politiky a strategické záujmy v mnohom podstatne líšili. Počas migračnej krízy sa však zomkli a jasne sa postavili Nemecku a jeho pokusom o zavedenie utečeneckých kvót.

Pre západné média to bol dostatočný dôvod na to, aby V4 označili za symbol „neliberálneho“ stredoeurópskeho regiónu, ktorý sa stále viac odkláňa od hlavného politického prúdu Európskej únie. Maďarský premiér Viktor Orbán použil termín „neliberálna demokracia“ v roku 2014, aby odlíšil Maďarsko a širší región strednej a východnej Európy od krajín na západe. Podľa neho používajú „neliberálne“ štáty strednej a východnej Európy v rámci svojho vývoja „špecifické národné“ prístupy, ktoré v podstate rešpektujú liberálne hodnoty, ale neuplatňujú ich. Orbán nedávno opísal maďarský prístup ako „výmenu vraku liberálnej demokracie za kresťanskú demokraciu 21. storočia“. Orbánov úspech na domácej politickej scéne sa čoraz viac zakladá na prijatí úlohy ochrancu národnej zvrchovanosti proti pokusom „bruselských byrokratov“ o vytvorenie „otvorenej spoločnosti“, v rámci ktorej „miznú hranice a národné kultúry“.

Spočiatku bolo Maďarsko pomerne izolované aj v regióne strednej a východnej Európy. Poľská liberálna a proeurópska vláda Občianskej platformy pod vedením premiéra Donalda Tuska a jeho nástupkyne Evy Kopaczovej s názormi Budapešti nesúhlasila. To isté platilo pre sociálno-demokratickú vládu Roberta Fica na Slovensku, ktorá neustále zdôrazňovala svoju ambíciu byť pre Európsku úniu aj eurozónu konštruktívnym partnerom. Českú republiku, ktorá je tradične skôr euroskeptickou krajinou, v rokoch 2014-2017 viedol progresívny sociálny demokrat Bohuslav Sobotka, ktorý sa snažil v rámci EÚ konštruktívne angažovať.

Migračná kríza priniesla Orbánovi spojencov

Počas migračnej krízy sa však počiatočný skepticizmus v regióne strednej a východnej Európy voči Orbánovmu prístupu začal meniť. Nekompromisné názory nemeckej kancelárky Angely Merkelovej zjednotili V4, ktorá sa postavila proti nemeckej diplomacii v Európe. Vyšehradské krajiny zdôraznili svoje odhodlanie na spoločnom summite v Prahe 4. septembra 2015. Vyhlásili, že „každý návrh vedúci k zavedeniu povinných a stálych kvót pre opatrenia solidarity by bol neprijateľný“.

Nezhoda v otázke migrácie prispela k novej vlne euroskeptického populizmu v tomto regióne. Prvou obeťou bola vláda Evy Kopaczovej, ktorá prehrala národné voľby v októbri 2015, keď vyhrala strana Jaroslava Kaczyńského Právo a spravodlivosť. Utečenecké kvóty hrali v predvolebnej kampani významnú úlohu. Kopaczová stratila veľkú časť svojich voličov, keď oznámila, že by súhlasila s prijatím 7000 utečencov medzi rokmi 2015 a 2017. Nová vláda, ktorú spočiatku viedla Beata Szydłová a neskôr Mateusz Morawiecki, je jednoznačne v tábore Viktora Orbána. Presadzuje reštriktívnu migračnú politiku a súhlasí so širokým pojmom „iliberálnej demokracie“. Kaczynski sa v roku 2016 pripojil k Orbánovej výzve na „kultúrne kontrarevolúciu“ v EÚ. Od tej doby je odhodlaným zástancom ústavných reforiem a odporcom migračných kvót.

Česká republika si vo voľbách v roku 2017 vybrala krajnú pravicu. Najviac hlasov – 29,6 percenta – získala ANO, strana miliardára a podnikateľa Andreja Babiša. Aj on použil euroskeptickú anti-imigračnú rétoriku. Varoval českých voličov pred nebezpečenstvom „multikultúrnej spoločnosti“, ktorú propaguje Nemecko. Od tej doby zastáva úrad predsedu vlády. Najprv zostavil len menšinovú vládu, no s podporou sociálnych demokratov a komunistickej strany možno čoskoro vytvorí novú koalíciu.

V4 sedela k migrácii, slovenské ministerstvo znova s číslami zavádza

Krajiny sa ohradili voči tlaku Európskej komisie kvôli utečeneckým kvótam. Používajú pri tom fakticky nesprávne argumenty a odvolávajú sa na čísla európskej agentúry pre azyl (EASO), ku ktorým sa tento úrad nehlási.

V dôsledku migračnej krízy sa mení politická situácia aj na Slovensku. Aj Fico sa v priebehu národných volieb v marci 2016 postavil proti migračnej politike nemeckej kancelárky. Ficova strana SMER používala slogan „chránime Slovensko“, čím narážala na potenciálnu teroristickú hrozbu vyplývajúcu z nekontrolovanej migrácie. Napriek tomu získal SMER menej voličov ako v predchádzajúcich rokoch. O vytvorenie novej vlády musel Fico tvrdo bojovať. V októbri 2017 zdôraznil, že Slovensko zostáva jediným „proeurópskym“ ostrovom v euroskeptickom mori. Svoj postoj voči utečeneckým kvótam však nezmenil. Jeho nástupca a bývalý podpredseda vlády Peter Pellegrini bude pravdepodobne zastávať rovnaký názor. Pellegrini sa stal novým premiérom po tom, ako sa objavili správy, ktoré spájali vraždu investigatívneho novinára Jána Kuciaka s väzbami medzi slovenskou vládou a organizovaným zločinom. Tlak na vládu narastal a Fico odstúpil.

Zmena pozície pasívneho prijímateľa

Vo svojom najnovšom spoločnom vyhlásení o budúcnosti Európy vyhlásili vlády V4, že sú naďalej odhodlané zabezpečiť, aby Európska únia dodržiavala zásadu subsidiarity pri kontrole legislatívnych a politických procesov svojich členských štátov. Súčasťou toho je aj „princíp efektívnej, zodpovednej a vymáhateľnej ochrany vonkajších hraníc, čím by sa zabránilo zavedeniu povinných kvót“. V4 sa snaží zmeniť svoju pozíciu pasívneho prijímateľa európskej legislatívy, ktorú sama prijala pred 14 rokmi pri vstupe do EÚ. V poslednej dobe sa Vyšehrad už príliš neusiluje o zachovanie statusu príkladných Európanov, ktorí s agendou určovanou partnermi zo západných krajín. Namiesto toho začal otvorene hovoriť o vnímanej pozícii občanov druhej kategórie a diskrétne spochybňovať politickú agendu EÚ, ktorú v poslednom desaťročí definovalo najmä polo-hegemonické Nemecko.

Ivan Korčok: Ak si máme vybrať medzi Úniou a V4, vyberieme si Úniu

Martin Klus zo Slobody a Solidarity spochybnil členstvo Slovenska v eurozóne.

Problém vyšehradskej spolupráce v rámci EÚ je z tohto hľadiska dvojaký. Po prvé, EÚ oficiálne neuznáva kooperačné aliancie medzi skupinami členských štátov. Vyhlásenia V4 majú preto mimo svojho regiónu len obmedzený vplyv. Voľnejšia povaha spolupráce V4, ktorej chýba inštitucionálny rámec a obmedzuje sa len na spoločné samity a vyhlásenia, znižuje jej potenciálny vplyv na Európu. To sa prejavilo aj v nedostatočnom vplyve na vnútroštátnu diskusiu Spojeného kráľovstva pred referendom o brexite. Spoločné vyhlásenie V4 z 8. júna 2016 v Prahe, zdôrazňovalo, že je dôležité, aby Spojené kráľovstvo zostalo členom EÚ. Vyšehrad ponúkol britskej vláde partnerstvo pri riešení kľúčových výziev. Toto vyhlásenie bolo v kampani úplne ignorované.

Po druhé, zvyšok Európy v súčasnosti považuje V4 za prekážku. Titulok, ktorú som citoval na začiatku tohto článku, odráža veľmi obmedzené informovanie o Vyšehrade mimo tohto regiónu. V uplynulých rokoch presadzovala V4 kľúčové iniciatívy v oblasti regionálnej spolupráce, ktoré sa týkali obrany, bezpečnosti a vonkajších vzťahov v rámci Východného partnerstva. Západoeurópsky pohľad na V4 sa však zameriava len nedemokratické zmeny v Poľsku a Maďarsku, a celkový odpor regiónu voči migračným kvótam EÚ. V4 a širší región strednej a východnej Európy sa naďalej považuje za hospodársku, sociálnu a  dokonca už aj politickú perifériu Európskej únie.

Brexit ako príležitosť

Napriek tomu je pre Vyšehrad brexit veľkou príležitosťou. Je totiž nevyhnutné, aby zostávajúcich 27 členských štátov užšie spolupracovalo na cieľoch budúcej politickej agendy EÚ. Ani obnovené francúzsko-nemecké spojenectvo to samo nedokáže. Oživenie Weimarského trojuholníka s Poľskom je preto rovnako potrebné ako užší dialóg s V4.

Staro-nová nemecká vládna koalícia už naznačila, že je ochotná užšie spolupracovať so štátmi strednej a východnej Európy pri obnove EÚ. Nový nemecký minister zahraničných vecí Heiko Maas v tejto súvislosti zdôraznil, že sa bude snažiť vyhnúť tomu, aby sa nedávne politické nezhody stali trvalým rozporom medzi západnou a strednou Európou.

V nedávnom rozhovore pre nemecký týždenník Der Spiegel poukázal Maas na to, že „v tejto fáze, ktorá je pre budúcnosť Európy rozhodujúca, je nevyhnutné, aby naši východoeurópski susedia ostali v EÚ. Nemôžeme vzbudzovať dojem, že v Európe existujú dve kategórie a že niektorí v nej len zotrvávajú a nemajú  žiadnu úlohu.“

V4 by mala využiť otvorenosť Nemecka začať so stredoeurópskym regiónom novú diskusiu a prispieť tak k politickej reforme EÚ. V4 má tiež potenciál rozšíriť svoj vplyv v regióne. Vláda nedávno zvoleného rakúskeho premiéra Sebastiana Kurza naznačila, že by chcela vstúpiť do Vyšehradskej skupiny a premenovať ju na stály formát V4+.

Pellegrini a Kurz: Zbližovanie predsedníctiev V4 a EÚ

Rakúsky kancelár hovorí, že chce pomôcť prekonať napätie medzi Vyšehradskou štvorkou a Nemeckom. Slovensko, ako budúca predsednícka krajina V4, sľubuje asistenciu.

Región strednej a východnej Európy stráca po brexite dôležitého spojenca, ktorý sa tiež sústredil na hospodársky liberalizmus a politickú víziu EÚ zloženú zo suverénnych národných štátov. Samotná EÚ zatiaľ čelí svojmu prvému prípadu dezintegrácie od jej vzniku.

Váhavá reakcia kancelárky Merkelovej na návrhy francúzskeho prezidenta Macrona, ktorý chce prehĺbiť politickú integráciu v eurozóne, naznačuje, že dokonca aj Berlín je obozretný a nechce postupovať príliš rýchlo a bez širšej konzultácie o politickej únii s európskymi partnermi.

Obavy V4 týkajúce sa zachovania národnej suverenity pravdepodobne nebudú ignorované. Vyšehrad navyše zohráva dôležitú úlohu pri prehlbovaní obrannej a bezpečnostnej spolupráce EÚ a pri ďalšom rozširovaní Únie o balkánske krajiny. Najefektívnejšie by bolo, ak by Poľsko prijalo rolu sprostredkovateľa medzi francúzsko-nemeckými záujmami a regiónom strednej a východnej Európy tým, že by sa konštruktívne zapojilo do Weimarského trojuholníku aj V4. Budúcnosť EÚ závisí od toho, či sa francúzsko-nemecké líderstvo rozšíri aj o vyšehradské krajiny.

 

Analytik: Macronove plány oslabia V4

Ak Vyšehradská skupina nechce stratiť vplyv, mala sa celá stať súčasťou eurozóny, tvrdí Martin Michelot.

 

O autorovi:

Christian Schweiger je vedúcim profesorom v programe pre komparatívny výskum európskych vládnych systémov v rámci Inštitútu pre politické vedy na Technickej univerzite v Chemnitz v Nemecku. Jeho výskum sa zameriava na komparatívnu analýzu politických systémov, ekonomík a prosperity členských štátov Európskej únie (najmä Spojeného kráľovstva, Nemecka a transformačných procesov v strednej a východnej Európe), politickú ekonomiku jednotného trhu Európskej únie, ekonomickú globalizáciu a transatlantické vzťahy.

Jeho posledné publikácie zahŕňajú monografiu Výskum európskej krízy legitimity: Temné srdce Európy (Edward Elgar, 2016) a súbory, ktoré editoval spoločne s Josém M. Magonem a Brigid Laffanovou – Vzťahy medzi jadrom a perifériou v Európskej únii: Moc a konflikt dualistickej politickej ekonomiky (Routledge, 2016), či s Annou Visviziovou – Stredná a východná Európa v EÚ: Výzvy a perspektívy v krízových podmienkach (Routledge, 2018)