Globálna dohoda o minimálnom zdaňovaní firiem sa rodí ťažko

Na snímke logistické centrum spoločnosti Amazon v Seredi. [FOTO TASR - Henrich Mišovič]

Celkovo 130 krajín podporilo globálnu daňovú reformu, ktorá zabezpečí, aby nadnárodné spoločnosti platili svoj spravodlivý podiel bez ohľadu na to, kde pôsobia. Niektoré štáty EÚ sa však k dohode nepridali.

Článok vyšiel ako súčasť rubriky Týždeň v európskej ekonomike v Denníku E.

Podľa Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) je za zavedenie minimálnej 15-percentnej dane z príjmov veľkých nadnárodných firiem až 130 krajín sveta. Nie sú však medzi nimi traja členovia Európskej únie – Írsko, Maďarsko a Estónsko. Pod dohodu sa nepodpísalo aj ďalších šesť krajín.

Medzinárodná dohodú, ktorá má zabrániť umelému znižovaniu daňového zaťaženia veľkými nadnárodnými spoločnosťami, už predtým podporili skupiny krajín G7 a G20.

Prečo je dohoda potrebná

Teoreticky by mala byť globálna dohoda o zavedení minimálnej sadzby dane v záujme každého. Podľa OECD by mohli národné rozpočty získať až 150 miliárd dolárov ročne. Štátne rozpočty budú tieto peniaze potrebovať, krajiny sa protikrízovými opatreniami výrazne zadlžili.

Zavedenie minimálne sadzby dane by mohlo zvýšiť daňovú spravodlivosť minimálne v dvoch aspektoch. V prvom rade, uplatňovaná má byť voči veľkým nadnárodným firmám s vysokou mierou ziskov. Pre takéto spoločnosti je ľahšie vytvárať komplexné korporátne štruktúry, využívajúce medzery v národných daňových pravidlách, a vďaka nim minimalizovať daňové bremeno. V niektorých prípadoch platili takéto firmy daň len v zlomkoch percenta zo ziskov.

Pre menšie firmy sú však takéto možnosti prakticky nedostupné, respektíve príliš nákladné. To ich konkurenčne znevýhodňuje.

Okrem toho umelým presúvaním ziskov medzi pobočkami prichádzali mnohé krajiny o potenciálne daňové príjmy. Pri zavedení globálnej minimálnej dane by mali firmy na takéto praktiky menej dôvodov.

Únia by mohla získať od nadnárodných spoločností na daniach navyše 50 miliárd eur

Príjmy bloku by sa podľa strojnásobili na 170 miliárd eur, ak by dohodnutá globálna minimálna sadzba dane bola 25 percent. Krajiny združené v OECD hľadajú kompromisné riešenie.

V čom je problém

Niektoré krajiny však z takýchto praktík nadnárodných spoločností profitujú. Lákajú ich na nízke daňové sadzby, prípadne voľné daňové pravidlá. Írsko uplatňuje daňovú sadzbu 12,5 percenta. Jej zvýšením na 15 percent by podľa ministra financií prišlo o 20 percent súčasných príjmov z firemných daní.

Maďarsko uplatňuje len 9-percentnú korporátnu daň a premiér Orbán dohodu odmieta. Estónsko zas zdaňuje len distribuované zisky firiem.

Preto veľká podpora zavedeniu minimálnej 15-percentnej dane na pôde OECD nemusí nič reálne znamenať: každá krajina si stanovuje daňové pravidlá samostatne. Aj v Európskej únii sa hlasuje o daňových otázkach jednomyseľne.

Diabol v detailoch

Okrem toho principiálna dohoda o minimálnej 15-percentnej dani skrýva mnoho detailov, ktoré oslabujú jej účinnosť aj v prípade zavedenia. Ako upozornil Eurointelligence, Spojené kráľovstvo dostalo výnimku pre svoj finančný sektor. Výmenou za to sa Británia vzdá dane na digitálne služby.

Podľa dohody OECD sa má minimálna 15-percentná sadzba uplatňovať len voči firmám s minimálne desať percentnými ziskami. Veľké nadnárodné spoločnosti však môžu využiť svoje korporátne štruktúry na to, aby mieru zisku umelo znížili (koniec koncov, robili to aj doteraz – keď sa chceli vyhnúť plateniu daní).

Digitálni giganti ako Amazon, Facebook či Apple sa tak môžu ocitnúť v komfortnej pozícii: vďaka globálnej dohode o minimálnej sadzbe dane sa možno vyhnú hrozbe špeciálnej digitálnej dane (príklad Spojeného kráľovstva môžu nasledovať ostatné krajiny v EÚ, európsky ekvivalent digitálnej dane nikdy neprejde podmienkou jednomyseľnosti). Súčasne môžu podliezť 10-percentnú hranicu ziskovosti a vyhnúť sa 15-percentnej minimálnej sadzbe.