Šéf cementárov: Ak štát pri znižovaní emisií nepomôže, betón zdražie a stavebníctvo utrpí

Rudolf Mackovič je prezidentom Slovenského zväzu výrobcov cementu [ZVC]

Betón je druhý najpoužívanejší materiál na Zemi. Zníženie emisií o 55 percent do roku 2030 podporujeme, dekarbonizovať vieme aj sami. Technológie sú však drahé, náklady by sa museli premietnuť do cien výrobkov, hovorí prezident Slovenského zväzu výrobcov cementu RUDOLF MACKOVIČ.

Rudolf Mackovič je od februára 2020 výkonným riaditeľom Slovenského zväzu výrobcov  cementu (ZVC). Predtým pôsobil v manažmente spoločnosti CRH. V cementárenstve pracuje vyše 20 rokov.

V rozhovore sa dočítate:

  • prečo je cementárenstvo jedným zo sektorov s najvyššími emisiami,
  • či je možné dosiahnuť v cementárenstve uhlíkovú neutralitu,
  • aké nové technológie môžu v sektore priniesť zníženie emisií,
  • prečo cementári potrebujú pomoc od štátu a či očakávajú peniaze z plánu obnovy,
  • aký je postoj slovenských cementárov ku klimatickým cieľom a k uhlíkovému clu,
  • prečo je zrušenie bezplatných emisných povoleniek podľa cementárov zlý nápad

Dekarbonizácia je v súčasnosti jednou z dosť rezonujúcich tém. Ako sa k znižovaniu emisii stavajú slovenské cementárne?

Má to dve roviny. Jedna je ekologická a druhá ekonomická. Záleží nám, aby bolo naše životné prostredie čisté a kvalitné. Zároveň však treba povedať, že oxid uhličitý je prirodzeným produktom reakcie výroby cementu. Cement sa vyrába väčšinou z vápenca, ktorý sa pri teplote 900 stupňov rozkladá na CO2 a voľné vápno. Nakoniec sa pri teplote 1450 stupňov mení na minerály a slinok, z ktorého sa robí cement.

Druhá rovina je ekonomická. Keď pred rokmi Európska únia spustila systém obchodovania s emisiami (ETS), cena za tonu oxidu uhličitého (CO2) bola osem eur. Pred dvomi týždňami dosiahla 40 eur. Predpokladáme, že do roku 2050 môže byť až päť alebo sedemnásobne vyššia. Je jasné, že výrobcovia si tieto poplatky prenášajú do cien výrobkov.

Cementárne dekarbonizáciu začínajú prirodzenými krokmi. Snažíme sa napríklad na trh tlačiť ekologickejšie cementy. V minulosti sa predávali najmä čisté portlandské cementy. To je slinok, ktorý vypadne z pece. Na jednu tonu slinku vyprodukujete zhruba 700 kilogramov CO2. Do toho pridáte štyri percentá sadrovca a výsledný cement ide k zákazníkovi. Je to rýchle a efektívne, ale málo ekologické. Tento cement sa dnes predáva v omnoho menších množstvách než kedysi. My propagujeme cementy, ktoré obsahujú vysoké percento prímesí. Napríklad vápenec či troska, ktorú už niekto vyrobil v rámci svojho výrobného procesu. Európska norma sa nedávno rozšírila o dva nové typy cementov, ktoré povoľujú 40 až 60 percent prísad. Výsledný produkt má iné vlastnosti ako čistý cement, ale napriek tomu je dostatočne silný na to, aby bol klient spokojný. Hlavne je však prijateľnejší z pohľadu životného prostredia.  V porovnaní s portlandským cementom majú o 40 až 60 menej emisií CO2 na tonu výrobku.

Ako je to s používaním fosílnych palív pri výrobe?

Cement má energeticky náročný proces výroby. To znamená, že potrebujeme veľké množstvo paliva, aby sme dosiahli vysoké teploty až do výšky 1450 stupňov. V minulosti bolo sto percent týchto palív fosílnych. Na začiatku výroby to bol napríklad plyn, neskôr v 70. rokoch počas krízy sa používal mazut (ťažké oleje, pozn. red), nakoniec sme skončili pri uhlí. Všetci vieme, že pri spaľovaní uhlia dochádza k úniku obrovského množstva emisií CO2. Preto sú najväčšími emitentami na planéte práve uhoľné elektrárne. Cementári sú v tomto veľmi popredu. Ešte v 80. rokoch sme začali nahrádzať uhlie alternatívnymi palivami. Hlavne odpadmi. Ľudovo povedané, zoberiete vytriedený odpad, mechanicky ho upravíte na takú veľkosť, aby ste ho mohli pustiť kanálmi cez hlavný horák. Ten musí byť trochu viac sofistikovaný ako pri uhlí. Tona uhlia je nahradená asi 1700 kilogramami alternatívnych palív. Slovensko je v tomto smere vo využívaní odpadov jedným z lídrov Únie. Priemer únie je približne 54 percent náhrady fosílnych palív odpadmi. Slovensko dosahuje približne 61 percent. Úplne najďalej sú v tomto Rakúšania, ktorí dosiahli 81 percent náhrady fosílnych palív. To znamená, že len 19 percent sú plyn alebo uhlie. Toto je ďalšia z možností ako znížiť emisie oxidu uhličitého.

K emisiám CO2 v cementárenstve prispieva najmä využívanie vstupných surovín. Klasickým príkladom je vápenec, pri ktorom je najväčší podiel CO2, ale napríklad aj íl, v ktorom sa nachádzajú potrebné oxidy hliníka, železa a kremíka. My sa tieto suroviny snažíme čiastočne nahrádzať už spracovanými surovinami. Typickým príkladom je cukrovar, ktorý požíva vápno na výrobu cukru, z čoho potom vznikne odpad. Cementári vedia celý tento odpad zobrať a použiť ho vo výrobnom procese. Takisto vieme spracovať stavebný odpad. V Rakúsku a Nemecku je úplne štandardné, že sa tam nebúra „veľkou guľou,“ ale príde tam odborná firma, ktorá dá najprv dole okná. Sklo ide do sklární, hliník do hlinikární. Potom ide dole strecha a tehly. Toto všetko môže skončiť v cementárni a stopercentne to nahrádza íl. Na toto sa dnes sústredíme a znižujeme tým mieru CO2.

V Spojených štátoch a Číne majú na tonu cementu okolo 680 až 700 kilogramov CO2, na Slovensku je to dnes už len 552. Toto sú úplne čerstvé údaje z roku 2020. Myslím si, že aj v rámci Európy je to veľmi slušný výsledok.

Cementárenský priemysel je podľa think tanku Chatham House zodpovedný za osem percent svetových emisii. Koľko je to na Slovensku?

Celkovo Slovensko v roku 2018 vyprodukovalo 32,5 miliónov ton emisií oxidu uhličitého. Všetky slovenské cementárne sú v prvej 20 najväčších emitentov. Dokopy zodpovedajú za 5,5 percenta z celkových slovenských emisií. Pre porovnanie, najväčšími dvomi emitentmi sú US Steel a elektráreň Nováky. Všetky štyri cementárne na Slovensku vypustia dokopy menej CO2 ako elektráreň Nováky a štyrikrát menej ako US Steel.

Rozprávame sa iba o priamych emisiách, ktoré prichádzajú z výrobného procesu, alebo aj o tých z druhej a tretej skupiny ako ich definuje Protokol o skleníkových plynoch? To znamená o nepriamych emisiách a emisiách z dodávateľského reťazca?

Áno, bavíme sa iba o priamych emisiách. Tie máme pod kontrolou a s nimi pracujeme. Určite by bolo možné sa v budúcnosti baviť aj o celkových emisiách, ale vyžadovalo by si to implementáciu nových algoritmov vo výpočtoch a úzku spoluprácu s dodávateľským reťazcom.

Skupiny emisií podľa Protokolu o skleníkových plynov [Carbon Trust]

Je vôbec možné dosiahnuť v cementárstva uhlíkovú neutralitu? Hlinikári hovoria, že v súčasnom stave bez nových technológií to jednoducho nie je možné. Vy ste už naznačili, že oxid uhličitý je prirodzeným výsledkom procesu, ktorým sa cement vyrába.

Všetkých cementárov v Európskej únii zastupuje Európska cementárska asociácia – CEMBUREAU. Táto asociácia publikovala minulý rok v decembri dokument Cementing the European Green Deal. Je to 38 stranový dokument, ktorý opisuje vízia pre uhlíkovú neutralitu v sektore v roku 2050.  Emisie by sa podľa neho mali znižovať v celom výrobnom reťazci. Počítame však aj s nástupom nových technológií.

V tejto súvislosti momentálne rokujeme aj s ministerstvom investícií. Minister financií Eduard Heger (OĽaNO) a ministerka pre investície a regionálny rozvoj Veronika Remišová (Za ľudí) nedávno informovali o rozdelení peňazí z plánu obnovy. Najviac by malo ísť do časti zelená ekonomika. Radi by sme časť peňazí určených pred dekarbonizáciu priemyslu využili aj my na zavedenie nových technológií. Existuje napríklad možnosť zachytávania uhlíka na komínoch. Onedlho bude spustená prvá pilotná inštalácia tohto typu v Nórsku. Zachytený uhlík sa potom skladuje v podzemných priestoroch, kde sa predtým ťažila ropa alebo plyn. Toto je pre nás jedna z vízii do roku 2050.

Podobný projekt chce zaviesť cementáreň neďaleko slovenských hraníc, v rakúskom Mannersdorfe. Takisto chcú zachytávať na komínoch CO2, ktorý by potom poslali potrubím do rafinérie OMV. Táto zase potrebuje oxid uhličitý na výrobu plastov a polymérov. To znamená, že vyprodukovaný oxid uhličitý by sa opäť použil. Existuje aj niekoľko ďalších podobných technológií, ktoré by mohli byť dostupné už po roku 2030. To znamená, že do roku 2050 by sme mali byť schopní docieliť uhlíkovú neutralitu celého sektora.

V skratke, za súčasných podmienok to nie je možné, respektíve je to veľmi drahé, a počítate s novými technológiami.

Presne tak. Je to rovnaké ako to bolo s telefónmi a televízormi. Každá nová generácia je veľmi drahá. V štúdii CEMBUREAU to vyzerá tak, že pri použití všetkých týchto technológii by sa súčasné náklady na výrobu cementu zvýšili o sto percent. Tento predpoklad však stojí  na súčasných cenách, ktoré sú veľmi vysoké. Postupne by sa mali znižovať a stať sa akceptovateľnými aj pre širokú verejnosť. Cement s betónom je po vode druhý najpoužívanejší materiál na svete. Nechceme, aby sa jeho cena dostala príliš vysoko, ale planétu musíme mať zelenú. Dekarbonizovať musíme a chceme.

Ako sa slovenský priemysel vyrovná s dekarbonizáciou? Ak sa nezmení, stratíme ho, varujú experti

Slovensko je jednou z najpriemyselnejších krajín Únie. V nasledujúcich rokoch bude priemysel musieť prejsť hlbokou transformáciou, aby Slovensko splnilo emisné ciele. Prichádza navyše v čase pandémie, čo prináša hrozby, ale aj príležitosti.

Môže pri dekarbonizácii výrobného procesu pomôcť elektrifikácia, ako sa o tom hovorí v oceliarenskom priemysle?

V cementárňach zatiaľ nie. Na to by museli kompletne zmeniť svoje výrobné technológie. V cementárňach sa používajú rotačné pece a použitie elektriny ako v sklárstve alebo hutníctve nie je dnes možné. Jedným zo spôsobov ako znížiť vplyv závodov na životné prostredie je napríklad využitie odpadového tepla na výrobu elektriny. Tak funguje napríklad cementáreň v Rohožníku, ktorá vie pokryť 30 percent svojej energetickej potreby elektrinou z práve z odpadového tepla.

Vyrábame produkty, ktoré ľudia chcú, cenou za to sú emisie

Vraveli ste, že betón je druhý najviac používaný materiál. Čoraz viac sa však hovorí aj o nových stavebných materiáloch, ako je napríklad krížom-laminované drevo. Tento materiál je z environmentálneho pohľadu prijateľnejší. Je to na Slovensku možná cesta vpred? 

Je v našom záujme, aby sme presadzovali stavebné materiály na báze cementu. Samozrejme, stavebníctvo nespí. Betón je neskutočne trvalý materiál. V tomto sa nedá s drevom porovnať. Preto dnes je aj v záujme stavebných firiem vyrábať systémy boli odolné voči úniku tepla a aby dlho vydržali a boli stabilné. Jedna z veľmi dôležitých funkcii betónu je, že časom pohlcuje CO2, takže má sám o sebe dekarbonizačný potenciál. Proces tuhnutia betónu trvá nie mesiac, ale niekoľko rokov. Samotný betón má obrovský potenciál aj v tomto smere. Zatiaľ nie je vypočítaný potenciál betónu na dekarbonizáciu v celkovej bilancii. Avšak pracuje sa na tom a viem, že nejaké štúdie už boli publikované.

Zároveň sa však hovorí, že betón v mestách prispieva k efektu tepelného ostrova, čím zvyšuje teplotu v mestách.

To je pravda. Práve preto radi spolupracujeme s organizáciami ako zelené stavby a zelené strechy. Budúcnosť miest nespočíva v tom, aby boli celé zabetónované, ale aby betónové budovy boli pokryté zelenými strechami. To by významným spôsobom pomohlo znížiť teplotu v mestách. Na druhej strane máme cesty. Slovensko je dnes jeden veľký asfaltový ostrov. Vieme, že čierny alebo tmavý asfalt je jeden z najhorších materiálov, pretože priťahuje teplo. Cementobetónové vozovky sú jednak trvalejšie a jednak sú svetlé, čím odrážajú naspäť viac tepla.

V mestách je jasné, že akákoľvek zabetónovaná plocha znamená viac prikrytej zeme. Ako cementári sme sa podieľali na vývoji drenážneho betónu, cez ktorý vie voda pretiecť až do pôdy. Nie je našim cieľom zabetónovať mestá. Chcem však, aby sa betón v stavbách zmysluplne využil.

Okrem emisií oxidu uhličitého cementárne vypúšťajú aj pomerne veľké množstvo iných druhov emisií. Napríklad emisie oxidov dusíka alebo síry. Čo s nimi?

Aj pri tomto už dnes existujú čiastkové riešenia. Jedným z nich vháňať do hlavného horáka namiesto vzduchu kyslík, čím sa automaticky znižujú emisie dusíka. Problém je, že kyslík potrebujeme buď vyrobiť alebo ho nakúpiť na trhu. Všetky emisie, vrátane oxidu uhličitého, oxidov dusíka alebo síry, už meriame online. Meracie zariadenia sú priamo napojené na ministerstvá, ktoré presne vedia, čo každá cementáreň vypúšťa. Európska únia od roku 1990 niekoľkokrát sprísnila limity pre všetky typy emisií. Slovenské cementárne väčšinu limitov spĺňajú. Aj vďaka tomu, že zväčša máme dostupné najlepšie možné dostupné technológie. Na každý jeden typ emisie existuje nejaký spôsob, ako sa s nimi vysporiadať. Cementárne limity spĺňajú aj preto, že museli prispôsobiť svoje technológie. Rozdiel medzi rokom 1990, s ktorým sa porovnáme, a dneškom je priepastný.

Podporujete cieľ zníženia emisií o 55 percent do roku 2030?

Jednoznačne ho podporujeme. Všetko sa dá dosiahnuť. Je to len otázka podpory zo strany štátu a Európskej únie. Ak súkromný priemysel dostane podporu z existujúcich aj nových zdrojov, napríklad vo forme lacnejších pôžičiek na zavedenie nových technológií, vieme to dosiahnuť. Už som spomenul, že nové zelené technológie môžu zvýšiť nákladovosť výroby cementu o sto percent. Potrebujeme spôsob ako to prefinancovať. Inak zostane jedinou možnosťou premietnuť náklady do cien výrobkov. Platí to nielen pre cementárov, ale aj pre oceliarov, hlinikárov, sklárov, železiarov a ostatných. Všetci vyrábajú výrobky každodennej potreby, ktoré ľudia potrebujú a chcú. Cena za to je, že vypúšťame emisie. Tie vieme znížiť, potrebujeme však technológie, ktoré stoja peniaze.

Znamená to, že bez pomoci štátu dekarbonizovať neviete?

Spoliehame sa, že ako energeticky náročný priemysel, ktorý má svoj podiel na znečisťovaní, nejakú podporu dostaneme. Všetko je možné aj v rámci cementární samotných. Napokon by sa to ale premietlo na spotrebiteľa. Uhlíková neutralita bude pre celý svet veľmi drahá. Musíme nájsť kompromis medzi tým, aby si ľudia v budúcnosti vedeli betón dovoliť a tým, aby naša planéta opäť ožila.

Počítate pri dekarbonizácii s peniazmi z Národného plánu obnovy a odolnosti? Na dekarbonizáciu priemyslu by malo ísť 350 miliónov eur.

Počítame hlavne s pomocou z modernizačného fondu (ktorý má na starosti ministerstvo hospodárstva, pozn. red.). Dúfame však, že sa nám dostane niečo aj z plánu obnovy. Programov na pomoc s prechodom na nízkouhlíkovú ekonomiku je viac. Diskutujeme s rezortom životného prostredia, hospodárstvom aj investícií. Ak chceme do roku 2030 znížiť emisie o 55 percent, nezaobídeme sa bez pomoci. To platí pre cementárov nielen na Slovensku, ale aj v Česku, Poľsku, Nemecku, Francúzsku či Portugalsku.

Boli ste ako Slovenský zväz výrobcov cementu súčasťou diskusií pri tvorbe národného plánu obnovy?

Nie. Plán obnovy bol podľa slov ministra Hegera tvorený odborníkmi. Cementárov však nepozvali. Určite sa však zapojíme do verejnej diskusie, ktorá by mala teraz prebehnúť.

Doteraz sme sa rozprávali najmä o víziách pre dekarbonizáciu z pohľadu celého sektora. Ako sú na tom jednotlivé firmy? Majú už nastavené vlastné dekarbonizačné stratégie a ciele?

Na Slovensku pôsobia tri cementárenské firmy. Každá sa riadi všeobecnými národnými a európskymi cieľmi. To znamená zníženie emisií o 55 percent do roku 2030 a uhlíkovou neutralitou do roku 2050. Každá z firiem už pripravila zoznam projektov, ktoré budú potrebné do roku 2030. V nich sa uvádza koľko peňazí budú potrebovať a aké veľké zníženie emisií projekty prinesú. Nejde však len o nové technológie v závodoch, ale aj spoluprácu s výrobcami betónu. Spoločne sa rozprávame o tom, ako vyrábať betón, tak aby sa blížili k cieľu uhlíkovej neutrality. Výrobcov betónu emisie oxidu uhličitého až tak neťažia. Musia sa však o to zaujímať, pretože sa ich to dotkne v momente, keď budú cementári musieť zdražovať svoje výrobky. V Poľsku napríklad dodávatelia betón skúšajú na faktúrach uvádzať, koľko kilogramov CO2 na meter kubický obsahuje ich výrobok. Sú to istým spôsobom marketingové aktivity, ktoré veľkým stavebníkom ukážu cestu. Osobne si myslím, že napokon sa bude z pohľadu emisií hodnotiť každá jedna stavba. Myslím, že to je budúcnosť. My začíname na úrovni cementu, betónu, čiže surovín. Príde to však aj do výrobkov – okien, striech, či tehál. Je to však stále hudba budúcnosti.

Uhlíkovú hranicu potrebujeme čím skôr

Jedným z nástrojov, ktoré by mali európskym spoločnostiam pomôcť dekarbonizovať a udržať si konkurencieschopnosť je uhlíkové clo, resp. mechanizmus kompenzácie uhlíka na hraniciach Únie (Carbon border adjustment mechanism). Konečný návrh Európskej komisie by mal prísť už v najbližších mesiacoch. Podporujete jeho zriadenie?

Túto iniciatívu veľmi intenzívne podporujeme. Uhlíkovú hranicu by sme mali prijať. Čím skôr, tým lepšie. Zároveň však upozorňujeme, že nás znepokojuje snaha Európskeho parlamentu zrušiť voľné alokácie v rámci systému obchodovania s emisiami. Myslíme si, a máme to podporené výpočtami, že samotná uhlíková hranica nestačí na zastavenie zvyšovania nákladovosti výrobkov. Cena tony emisie oxidu uhličitého rastie prirýchlo. Sme za udržanie oboch mechanizmov. Uhlíkovú hranicu potrebujeme. Príkladom je Poľsko, kam vo veľkom smeruje štátom podporovaná cementárska výroba z Bieloruska. Bielorusi zrekonštruovali svoje cementárne čínskymi technológiami. Len do Poľska vyvážajú takmer 600 tisíc ton cementu ročne. V Bielorusku, samozrejme, žiadny obchod s emisiami oxidu uhličitého neexistuje. Je to hlavne menej ekologický čistý portlandský cement. Rovnako do Európy prichádza napr. biely cement z Egypta či Turecka, kde opäť neexistuje trh s emisiami. Zároveň však chceme udržať systém prideľovania voľných povoleniek, pretože ide o motivačný prvok. Povolenky sa totiž prideľujú na základe výsledkov najlepších desať percent závodov. Znižuje to náklady a zároveň motivuje. Uhlíková hranica zabráni tomu, aby sa do Európy dostali výrobky za nízke ceny, udržanie alokácií zabráni tomu, aby sa energeticky náročné závody blízko hraníc Únie zobrali a odišli do tretích krajín.

Dovozcovia budú za emisie platiť, domáci znečisťovatelia si udržali výhody

Európsky parlament odsúhlasil zachovanie  bezplatných emisných povoleniek a zároveň zavedenie uhlíkového cla. Podľa kritikov je to dvojité zvýhodnenie domáceho priemyslu, čo nie je v súlade s klimatickými cieľmi ani s pravidlami Svetovej obchodnej organizácie.

Parlament argumentuje tým, že výber dane na hraniciach nie je v súlade s pravidlami Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Preto by sa mal skôr zaviesť systém, ktorý by odzrkadľoval obchodovanie s povolenkami, ako existuje dnes, pričom starý systém by sa mal zrušiť.

Rozumieme tomuto argumentu. Ide nám však o to, aby si Európa zachránila svoj ťažký priemysel. Nikto nechce, aby závody, ktoré zamestnávajú tisícky ľudí, jednoducho odišli. Príliš striktné požiadavky môžu spôsobiť, že tento priemysel z Únie vypudíme. Písal som každému jednému slovenskému europoslancovi. Verím, že si naše argumenty vypočuli a zoberú ich pri hlasovaní do úvahy (rozhovor vznikol ešte pred nezáväzným hlasovaním v Parlamente, kde poslanci napokon nehlasovali za zrušenie povoleniek, pozn. red.).

Na stole je tiež kompromis, ktorý hovorí, že povolenky by sa zrušili postupne. Je to pre vás prijateľné?

Áno. Nie sme za to, aby sa zrušili navždy, ale v momente, keď už budú v závodoch namontované nové technológie a emisie nás prestanú tak zaťažovať, stratí tento mechanizmus zmysel.

Očakávate po zavedení nejakej formy uhlíkového cla zvýšenie domácej produkcie?

Nemyslím si. Slovensko je veľkým exportérom cementu. Spotrebujeme len niečo okolo 2,2 milióna ton cementu z čoho je približne 500 tisíc importovaných. Zároveň sa výroba cementu na Slovensku pohybuje blízko štyroch miliónov ton. Naše závody sú exportne orientované. Aj z toho dôvodu nepredpokladáme, že by sme zvyšovali výrobu.

Partner