Tou poslednou šancou sa dá nazvať Antverpská deklarácia, dokument, v ktorom najväčší priemyselníci Európy akceptovali zelenú dohodu EÚ s jedným veľkým ALE. A tým je, že na to EÚ musí prispieť a tvoriť takú politiku, ktorá podporí inovačné prístupy a technológie a pomôže s ich financovaním, píše ANTON MOLNÁR.
Autor je hovorcom spoločnosti Slovnaft.
Tak, aby európsky priemysel bol konkurencieschopný a vedel držať dych so Spojenými štátmi, Čínou a krajinami Blízkeho východu. Inými slovami, priemysel dal politikom jasne najavo – buď EÚ s nami, alebo EÚ bez nás.
Spoločná deklarácia je náznakom vzájomnej akceptácie politiky a biznisu, ktorá za posledné obdobie prechádza obrovským tlakom. Je to jeden z ďalších signálov, že zdravý rozum dostáva prednosť pred ideológiou a že politika a biznis musia spolu komunikovať.
Pretože, a teraz bez urážky, ale stavať budúcnosť len na komunikácii politikov, aktivistov a mimovládneho sektora proste nie je možné. Toho sme svedkami posledné roky – súkromné spoločnosti či korporácie s dlhou históriou, technológiami a znalosťami boli a sú ostrakizované, obviňované a vytláčané z kľúčových rozhodnutí.
Každá diskusia s politikmi bola a ešte stále aj je označená ako lobing v tom negatívnom zmysle slova. Pritom peniaze, ktoré tieto inštitúcie používajú, sú práve od ľudí a zamestnávateľov, teda firiem. Preto je Antverpská deklarácia taká dôležitá a vnímam ju ako isté pochopenie zo strany politikov, že priemysel je jedným zo základných pilierov európskej ekonomiky.
Už asi politikom dochádza, že pokiaľ priemyslu v EÚ nepomôžeme s tým, čo sa od neho očakáva, tak tu proste skončí. A keď skončí priemysel, tak skončí aj EÚ, ako ju poznáme. Je to, samozrejme, ešte dlhá cesta, ale svitá tu nádej. Nádej na to, že majitelia si svoje aktíva nezoberú a nepresunú do iných častí sveta, kde to veľmi uvítajú.
V tomto kontexte však treba apelovať aj na stranu mimovládnych organizácií a médií. Zelená dohoda sa totiž u mnohých spája s tým, že bojuje proti fosílnemu priemyslu, ktorý treba zničiť. Vinník globálneho otepľovania sa našiel u ropných firiem, ktorým by sa pritom malo vďačiť za najväčší evolučný pokrok, ktorý si tak fantasticky užívame.
Jeden príklad z mnohých na Slovensku: Slovnaft predstavil zámer výstavby zariadenia na zhodnocovanie odpadu. Projekt modernej technológie, ktorá má nahradiť jeho starú prevádzku spaľovne ropných kalov. Okrem nášho odpadu chceme spracovávať aj ďalší nerecyklovateľný odpad z okolia Bratislavy, ktorý sa dnes hromadí na skládkach, a vyrábať z neho teplo a elektrinu, ako to robia vyspelé národy, ako Dáni, Rakúšania, Nemci či Japonci, už roky.
Znížiť tak uhlíkovú stopu, znížiť závislosť od fosílnych zdrojov a vytvoriť si prvý pilier v rámci cirkulárnej ekonomiky. Rafinéria totiž do budúcnosti ráta s odpadom ako energetickým vstupom, ktorého časť pretvorí na palivá alebo plasty. Technológia na zhodnocovanie odpadu má byť rovnaká, akú využívajú zariadenia v rakúskom Linzi a Lenzingu. Priamo rovnomenná firma Lenzing, ktorá zariadenie prevádzkuje, je príkladom firmy, ktorá smeruje k zeleným cieľom EÚ a Parížskej dohode.
Aká je však situácia u nás? Na Slovensku je to presne naopak a postavené na hlavu. Najväčšími odporcami tohto riešenia sú práve klimatickí aktivisti, ktorí akoby nechápali nutnosť transformácie priemyslu a jeho snahu o dekarbonizáciu. Trvajú na zastaralých argumentoch, bez dostatočnej technickej a technologickej znalosti problému. Strašia ľudí, operujú slovíčkami vytrhnutými z kontextu, pre odborníkov to pôsobí zmätene, ale pre bežných ľudí-konzumentov odborne.
Skládky a nebezpečný odpad povaľujúci sa po krajine im neprekáža, úniky CO2 a metánu si nevšímajú. Tento ich postoj teda ide v príkrom rozpore aj s Antverpskou deklaráciou, ktorá práve hovorí o tom, že priemyslu musíme pomôcť zmeniť sa. Takže pokiaľ biznis a politici chápu, že je čas na nový štandard dialógu, malo by to viesť aj k novému prístupu ďalších členov verejnej diskusie.
A v tomto kontexte je okrem klimatickej zmeny, dekarbonizácie, a s tým spojených, žiaľ, veľmi často amatérskych emočných výstupov nutné zobrať do úvahy aj bezpečnostnú otázku Európy, ak v nej priemysel nebude. Faktická schopnosť prežiť a obhájiť si vlastnú slobodu pred agresormi je priamo spätá s priemyslom.
Bez oceliarov, chemikov, energetikov, ťažbárov alebo strojárov sa Európa ako taká stane oveľa zraniteľnejšou a závislejšou od iných štátov a kontinentov. Ako sa vraví, čo je doma, to sa počíta. A práve preto aj také iniciatívy ako tá z Antverp majú význam. Je to budíček o zachovaní štandardu a zvýšení kvality života.
Podporte úsilie priemyslu v Európe https://antwerp-declaration.eu/.