Henning Meyer: Kto vlastní roboty?

Henning Meyer

Digitalizácia ovplyvňuje trh práce vo viacerých rovinách, tvrdí Henning Meyer, a je jej potrebné prispôsobiť aj sociálnu politiku štátu. Namiesto idei univerzálneho základného príjmu však uprednostňuje schému garantovanej platenej práce.

Okrem toho, zásadnou sa stáva otázka vlastníctva nových technológií. Podľa Meyera je potrebné vytvárať nástroje re-socializácie príjmov z kapitálu.

Rozhovor vznikol počas konferencie Kultúra sveta práce v digitálnej spoločnosti, ktorú organizovalo Zastúpenie Friedrich-Ebert-Stiftung v Slovenskej republike.

Diskusia o vplyve digitalizácie na trh práce sa často redukuje na problém strácajúcich sa pracovných miest. Vy tvrdíte, že situácia je komplexnejšia.

Nové technológie ovplyvňujú náš spôsob života – vrátane práce – mnohými smermi. Medzi expertmi prebieha živá diskusia o tom, ako robotizácia ovplyvní množstvo dostupných pracovných miest, a úprimnou odpoveďou na túto otázku je: nevieme. Všetko závisí od predpokladov, na ktorých odhady stoja, a vzájomnom ovplyvňovaní sa faktorov, vrátane netechnologických. Vo všeobecnosti tak môžeme povedať, že technologické zmeny ovplyvnia pracovné miesta troma spôsobmi: nahrádzaním, dopĺňaním, vytváraním.

Venujme sa druhej zmene. Neznie to, ako niečo nové. Technológie menili spôsob práce už od počiatkov civilizácie. Prináša digitálna revolúcia kvalitatívnu zmenu?

Dopĺňanie v zásade popisuje vzťah medzi ľudským pracovníkom, a technologickými zmenami. Priamo ovplyvňuje potrebné zručnosti, aj množstvo práce, ktoré musí vykonať človek. V moderných supermarketoch nájdete stále menej pokladníkov, a stále viac automatických pokladní. Zručnosti, ktoré musí mať supervízor automatických pokladní, sú rozdielne od zručností klasického pokladníka. A na prácu, ktorú vykonávalo desať ľudí, stačí jeden človek. V tomto zmysle teda vplyv digitalizácie nie je radikálne iný od predchádzajúcich technologických zmien.

Aj „dopĺňanie“ teda znamená stratu predchádzajúcich pracovných miest…

V niektorých prípadoch áno. No digitálna revolúcia tvorí aj nové. Ani v tom nie je kvalitatívne odlišná od predchádzajúcich technologických zmien. Tak, ako kedysi neexistovala práca „kameraman“, len pred pár rokmi vznikli „manažéri sociálnych médií“. Samozrejme, je tu niekoľko znepokojivých otázok: Ako rýchlo budú tieto miesta vznikať? V akom množstve, a akej kvalite? Kde budú geograficky umiestnené? Čo budú znamenať pre sociálnu mobilitu? Odpovede však nemožno hľadať len v povahe technológií ako takých. Ich vplyv je totiž moderovaný politicky, spoločenskými inštitúciami, zákonmi…

Dostávame sa k ďalšej téme konferencie: ako ovplyvní digitálna revolúcia sociálne služby, sociálnu politiku štátu. Čoraz častejšie sa v tejto súvislosti spomína myšlienka univerzálneho základného príjmu, niektoré krajiny s ním začali experimentovať. Ako túto ideu vnímate vy?

Som k nej skeptický. Prvým dôvodom je, že univerzálny základný príjem redukuje hodnotu práce len na príjem. Ten je samozrejme dôležitý, no kľúčový je aj sociálny aspekt. Práca definuje našu rolu v spoločnosti, aj to, ako nazeráme sami na seba. Po druhé, ak ľudia odídu z trhu práce a žijú zo základného príjmu dlhšie obdobie, šance na návrat do pracovného života sa zmenšujú. Dôvodom sú aj stále rýchlejšie technologické zmeny: ich staré zručnosti rýchlo zastarajú, nové nebudú získavať. Znižuje sa ich zamestnateľnosť.

A nakoniec, univerzálny základný príjem nerieši fundamentálnu otázku nerovností. V takejto spoločnosti by sa stále niektorým ľuďom darilo veľmi dobre, iní by sa ocitli na chvoste – s obmedzenými možnosťami túto priepasť preklenúť. Protiargument, že by si malo vždy možnosť „privyrobiť“, úplne neplatí. Ak bude dôsledkom technologických zmien masívna strata pracovných miest, príležitosti budú výrazne obmedzené.

Výsledkom by tak pravdepodobne bolo, že vznikne trieda ľudí uväznená v prežívaní zo základného univerzálneho príjmu, s obmedzenými a občasnými možnosťami platenej práce, a ekonomická elita čerpajúca všetky výhody digitálnych zmien. Okrem toho, táto elita by strácala pocit zodpovednosti za život menej šťastných členov spoločnosti, zavedenie univerzálneho základného príjmu by bolo zámienkou pre obmedzovanie a rušenie sociálnych služieb a transferov.

Nebol by univerzálny základný príjem efektívnejší z hľadiska využitia verejných financií?

Naopak, bol by zlým použitím obmedzených zdrojov. Či už by mal formu priamych platieb, alebo daňových kreditov, ak by bol univerzálny, poberali by ho aj ľudia, ktorí ho fakticky nepotrebujú. Okrem toho, univerzálne, uniformné platby môžu byť ťažko dobrým riešením rôznorodých, špecifických sociálnych problémov ľudí.

Univerzálnym základným príjmom by sme sa nevyhli ani niektorým citlivým politickým diskusiám, ktoré vedieme už dnes v oblasti sociálnych politík. Mali by naň nárok prisťahovalci? A čo ľudia z iných krajín EÚ? Ak áno, nevyžadovalo by si to určitú mieru harmonizácie? Je takáto harmonizácia možná, keď sú životné náklady v krajinách EÚ tak rozdielne, a financovaný by bol z národných zdrojov? Ak by sa poskytovanie príjmu obmedzilo len na občanov danej krajiny, ako by to bolo kompatibilné so slobodou pohybu osôb v rámci Únie?

Aká je teda alternatíva? Aké zmeny by pomohli sociálnym politikám lepšie, spravodlivejšie rozdeliť zisky a náklady, ktoré digitálna revolúcia prináša v sociálnej oblasti?

Jednou z možností je schéma garantovaných pracovných miest, ktorá by bola doplnkom klasického trhu práce. Keď sa tradičné pracovné miesta stratia, nastúpila by garancia platenej práce. Ľudia by tak ostali aktívni, mohli zlepšovať svoje zručnosti, zvyšovať si kvalifikáciu. Ak by vláda fungovala ako „zamestnávateľ poslednej inštancie“, pomohlo by vyrovnávať príjmy, aj rekvalifikovať ľudí na nové požiadavky. Zároveň by vznikol nástroj verejnej politiky, ktorým je možné podporiť spoločensky prospešné aktivity. Mohol by poslúžiť na zlepšenie zdravotníctva, či sociálnej starostlivosti. Podporou športových či kultúrnych aktivít by mohol pomáhať zvyšovať sociálnu súdržnosť komunít.

Administrácia takejto schémy by mohla prebiehať cez široké spektrum rôznych sprostredkovateľov, i vládnych inštitúcií. Neznamená to teda zavádzanie „plánovanej ekonomiky“, možnosť súkromnej iniciatívy ostáva zachovaná. Naopak, v čase, keď sa vytráca tradičná platená práca, v čase dočasne zvýšenej nezamestnanosti v dôsledku technologických zmien, by takýto systém dal človeku možnosť hľadať spoločensky prospešné aktivity, do ktorých sa môže zapojiť.

To však predpokladá dostatočne silné verejné rozpočty, ktoré by dokázali podobné aktivity financovať. Dnes sme ale skôr svedkom iného: digitálne technológie prispievajú k znižovaniu príjmov do verejných rozpočtov.

Samozrejme, verejná politika by mala na prebiehajúce zmeny reagovať aj reformou zdaňovania. Treba si napríklad klásť otázku, ako rozšíriť daňovú základňu. Samo o sebe to však nemusí stačiť, najmä ak nechceme, aby zdaňovanie brzdilo rozvoj. Preto, ak naozaj smerujeme k svetu, kde väčšinu práce vykonávajú roboty, zásadnou otázkou je: kto vlastní roboty?

Majitelia robotov patria určite medzi víťazov digitálnej utópie. Cieľom by preto malo byť, aby sa podiel na vlastníctve rozšíril na čo najširšie množstvo ľudí. Na úrovni firiem to znamená napríklad posilňovanie zamestnaneckých akcií. Na makroúrovni môžu byť vytvorené špeciálne finančné nástroje, pomocou ktorých budú príjmy z kapitálu re-socializované, vrátené späť spoločnosti. Napríklad prostredníctvom suverénnych investičných fondov, ktoré by vytvorili nové zdroje príjmov pre verejné rozpočty.