Šéfka európskych Pirátov: Dezinformácie rozleptávajú už existujúce problémy v štáte

Markéta Gregorová. [EURACTIV.sk/Štefan Bako]

Ak sú obyvatelia schopní uveriť aj bizarnostiam falošných správ, ich nedôvera voči vláde a štátnym inštitúciám musí byť hrozivá, tvrdí česká europoslankyňa MARKÉTA GREGOROVÁ.

Rodáčka z Mostu, 26-ročná česká Pirátka Markéta Gregorová (Zelení/EFA), je jednou z najmladších členov Európskeho parlamentu. Od februára pôsobí aj ako predsedníčka Európskej pirátskej strany.

EURACTIV Podcast | Kognitívna bezpečnosť: Ako bojujeme proti falošným správam?

Ak je niekto hrdým vlastencom, budovať pravdivú komunitu by sa mal snažiť aj v online priestore, hovorí expert na boj z dezinformáciami, TOMÁŠ KRIŠŠÁK.

Vo funkcii europoslankyne ste sa podľa rozhovorov z času kampaní chceli zamerať na dve oblasti: kontrou zbraní a propagáciu Bruselu medzi obyvateľmi. Podarilo sa vám ostať pri nich aj po nástupe do europarlamentu?

Hoci to žiadny europoslanec pred voľbami nepovie, nakoľko každý pred voľbami sľubuje, čo všetko po zisku mandátu v europarlamente urobí, skutočnosťou je, že prichádzate do inštitúcie s ďalšími 750 členmi. A o témy sa musíte pobiť nielen v rámci celého parlamentu, ale aj v rámci vlastnej frakcie. Mne sa ale podarilo vydupať si v rámci našej frakcie Zelených na starosti všetko to, čo sa týka budúcnosti nekonvenčných vojen, vrátane legislatívy okolo autonómnych zbraňových systémoch, či technológii na sledovanie. Ich druhou, dôležitou súčasťou sú aj dezinformácie a kybernetické hrozby.

Ako sa zatiaľ darí v online priestore propagovať Brusel?

Podarilo sa mi založiť si zatiaľ YouTube-ový kanál, ktorý zatiaľ nemá toľko sledovateľov, ale doteraz som ho významne ani nepropagovala. V týchto dňoch som ale videá, ktoré uvedú istý rámec práce dokončila, a preto sa na to aj viac zameriam. Organický dosah však zatiaľ nie je veľký, hoci s ním som ani nepočítala. Dnes by chcel byť samozrejme youtuberom každý (smiech).

Rovnako som začala navštevovať aj školy a debatovať s mladými. Začala som v Moste, odkiaľ pochádzam, čo prišlo mi veľmi symbolické. Okrem toho, že je to pre mňa veľmi dôležité, je to aj náročné, no je pre mňa odmenou, ako to ľudia prijímajú.

Komplexnosť dezinformácii: Upozorňovať na nepravdivé tvrdenia nestačí

Techniky na boj proti dezinfromáciám sú zväčša reaktívne, keďže falošný naratív nastavuje niekto iný. Pre riešenie tohto komplexného problému existujú iba komplexné riešenia, odborníci odporúčajú poukazovať na predpojatosť tých, ktorí im podľahnú.

Prednedávnom sa vám do širšieho povedomia českých médii podarilo dostať po zverejnení na prvý pohľad humorného videa, ktoré odkazovalo aj na psychotropné látky. Aj na Slovensku máme obdobnú epizódu. Sú podľa vás aj takéto témy v rýchlej, online dobe už aj akýmsi normálom?  

Mňa bude vždy skôr zaujímať to, akú politiku osoba presadzuje a akú má ideológiu. Príde mi bizarné, že sa diskusia vždy strhne na podružnosti, čo potom vedie k tomu, že istá časť obyvateľstva chce dokonalého politika. A teraz budem veľmi zlá, pretože typicky by malo ísť o 40 až 50 ročného muža, má rodinu, psa, škrečka, je tak nejako v strede, ľahko  stredopravý, ale samozrejme prosociálny; rozumne konzervatívny, aby neobmedzoval nikoho slobodu a udržuje si hodnoty, a podobne. Úžasné! Ale nikto taký univerzálny neexistuje. A ak by aj niekto taký existoval, v demokracii ak by boli napríklad takí všetci v Snemovni, tak sa v živote nezhodnú, pretože každý má svoju vlastnú pravdu.

Takto demokracia ani nefunguje. V demokracii sa rôzni ľudia, s rôznymi prianiami, cieľmi a snami, víziami a ideálmi volia svojich zástupcov.

Rozhorčení ľudia vás teda nevyvedú z miery.

To, že ma ľudia zvolili, aj keď zo zábavy spievam niečo o drogách, znamená, že niektorým ľuďom to konvenovalo. Nedá sa ale hodnotiť prečo. Niekto tam chce podobne šialeného človeka ako som ja, lebo im už „kravaťáci“ vadia, iný tam chce konzervatívnejšieho zástupcu. Prečo sa ale musíme do seba v demokracii navážať, keď si nejaká skupina ľudí svojho zástupcu demokraticky vybrala. Práve preto, by som sa mala chovať tak, ako som sa chovala doposiaľ, lebo niektorým ľuďom sa to zjavne páčilo.

Sú práve satira a zábava jedným zo spôsobov, ako sa vhodne postaviť rastúcim antidemokratickým tendenciám?

Rozhodne, a to z dvoch dôvodov. Humor a satira sú naprieč obyvateľmi prijímané pomerne pozitívne. Ak sa pojme rozumne a netýka sa extrémne kontroverzných prípadov, ako sú napríklad tvrdé drogy, tak má dobrý efekt, minimálne virálny. Druhá pointa vyplýva z toho, čo dnes vidím v europarlamente. V ňom sedia aj dvaja zástupcovia nemeckej strany Die Partei, ktorá deklarovane iba troluje. Všetci, ktorí ju volia, vedia, že jej zástupcovia v Štrasburgu nebudú pracovať, ale spätne budú medializovať to, čo sa v europarlamente deje a odhaľovať všetkých podvodníkov a klamárov. Pre to boli zvolení a ich voliči to vidieť chcú.

Mali by sme sa ale prestať báť satiru používať, pretože je dôležité voličom povedať, že som do europarlamentu neprišla nikoho trolovať, ale pozrite sa, akú strašnú prácu robí ten alebo tamten človek a ja som sa rozhodla vám to sprístupniť najvirálnejším možným spôsobom, ktorým je satira. Ľudia si môžu potom zvyknúť, že aj takto to môže fungovať.

Francúzsky psychológ: Kritické myslenie nemôžeme automatizovať

Podľa neurovedca z parížskej univerzity musíme aj v oblasti tvorby a šírenia falošných správ stavať najmä na skutočných dátach. „Len tak presvedčíme politikov, aby sa téme venovali,“ hovorí. Solídny výskum však v tejto oblasti v Európe takmer neexistuje.

Spomínali ste oblasť dezinformácii, ktorej sa budete v europarlamente aj aktívne venovať. Spýtam sa ale opačne: vieme ako EÚ, teda politická entita, reflektovať dostatočne aj vlastné chyby v kyberpriestore? Objavujú sa hlasy, podľa ktorých robí Brusel alebo Washington na internete to isté, ako Moskva.

Z Ruska sa naozaj urobil symbol dezinformácii a podľa správ má krajina až tisíc plnohodnotných zamestnancov na ich tvorbu. Mnoho falošných správ, ktoré sa objavujú vo verejnom priestore, pochádza aj z týchto „inštitúcii“. V skutočnosti však platí, že ak sa človek pozrie na dáta pôvodu väčšiny dezinformácii v daných krajinách, faktom je, že si ich vo veľkej miere vytvárame sami. Navyše to, ako veľmi ich neoverujeme a ako sa spoločnosť rada ženie za senzáciami, tieto informácie ďalej zdieľame a rozširujeme. V informačnej presýtenosti sa situácia vo svete stáva ťažko prehľadná. Primárne sa preto musíme sústrediť na seba, nie iba ukazovať prstom na Rusko. Sledujme ale aj inštitúcie.

Ako to myslíte?

Jedna z najväčších už potvrdených dezinformácii bola, že vírus HIV vyvinuli vedci v amerických laboratóriách ako chemickú zbraň voči vlastným občanom. Najviac ma na tomto príbehu ale fascinuje to, že ľudia uverili, že by ich vláda bola schopná proti nim vyvíjať chemickú zbraň. Zamýšľala som sa nad tým, aká hrozivá nedôvera voči vláde a štátnym inštitúciám musí existovať, ak sú obyvatelia schopní uveriť aj takýmto bizarnostiam. Dezinformácia tak potom iba ďalej rozleptáva už existujúci problém v systéme. Tým pádom je základná otázka inde. Ako prinavrátiť ľuďom vieru v inštitúcie? Ako ich informovať o tom, ako systém funguje? Aj preto sa sama snažím robiť videá, kde vysvetľujem, ako pracuje EÚ. Ak potom niektorí uvidia podobný typ dezinformácie ako to, že nám Brusel niečo prikazuje, budú menej náchylní veriť jej. Povedia si: počkať, Brusel to takto predsa nemohol urobiť, lebo na to nemá právomoci.

Odporúčate ľuďom, aby boli proti trolom a osobám, ktoré na internete dezinformácie šíria, aktívni alebo radšej nediskutovali?

Čím viac sa v tomto prostredí pohybujem, tým viac vidím, že by pomohlo komentovať a rozprávať sa viac. Mnohí sú už samozrejme znechutení dezinformáciami, pretože ak človek ide pod istú falošnú správu, vidí tam desať a viac komentárov, ktoré dezinformáciu podporujú. Ak by sa tam ale objavil aspoň dva komentáre, aby sa na jeden nezniesol roj supov, ktorí povedia: počkať, podľa týchto faktov to pravda nie je. Ak tam príde potom jedenásty, ktorý by tomu veril, tak si prečíta a možno aj porozmýšľa, či nenaletel.

Falošné správy vo V4: Vlády sú často súčasťou problému

Napriek tomu, že sú krajiny Vyšehradskej štvorky cieľom mnohých hybridných útokov, ktoré sa snažia ovplyvňovať ich spoločnosti, žiadna zo štvorice krajín nemá jednotnú alebo koordinovanú politiku boja proti falošným spravodajským a dezinformačným kampaniam.

Dokážeme ale niekoho presvedčiť spoza klávesnice a obrazovky na internete?

Z môjho pohľadu sa tí, ktorých presvedčíte, neozvú. Oni totiž nechcú vyzerať ako tí, ktorí tomu na prvú uverili. Preto sa o nich ani nikdy nedozviete. Existujú však prieskumy o tom, že to zmysel má. Ak totiž príde len jeden, je to veľmi demotivujúce. Sama som to zažívala a zažívam. Potrebujeme prevalcovať aj kvantitou a nebáť sa ozvať. Keď sú argumenty na mojej strane a mám zdroje a fakty, predsa sa nemám za čo hanbiť. Mali by sme sa preto aj v online priestore emancipovať. Aj tí najväčší krikľúni sú buď z falošných účtov, alebo ľudia, ktorí trolia zámerne. A niektorých sa jednoducho nedá presvedčiť. Existuje ale veľa ľudí, ktorých sa presvedčiť dá a za to to stojí.