Docent Klimovský: Dôveru v štát vieme budovať aj tým, že dáme ľuďom možnosť podieľať sa na rozdelení peňazí

Daniel Klimovský pôsobí na Univerzite Komenského v Bratislave [Súkromný archív D.K.]

Participatívne rozpočtovanie nie je všeliek, no môže priniesť vyššiu dôveru v štát, vzdelávať aj predchádzať konfliktom, hovorí expert na verejnú správu DANIEL KLIMOVSKÝ. 

Daniel Klimovský pôsobí na katedre politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa venuje komunálnej politike a verejnej správe. Koncom novembra so svojím tímom a v spolupráci s Úradom splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti vydal Chartu dobrého participatívneho rozpočtovania, ktorá by samosprávam mala pomôcť participatívne rozpočtovanie implementovať. Participatívny rozpočet ľuďom umožňuje priamo sa zapojiť do rozhodovania o prerozdelení časti verejných zdrojov. 

Nedávno ste so svojím tímom a Splnomocnencom pre občiansku spoločnosť na Úrade vlády vydali Chartu participatívneho rozpočtovania. Na Slovensku ide stále o relatívne nový nástroj. Zároveň sa hovorí, že je to iba nástroj, nie cieľ sám o sebe. Prečo by samosprávy mali participatívne rozpočtovať?

Hlavná iniciatíva vychádzala z Úradu splnomocnenca, ktorý ju podporoval ako súčasť národného projektu. My sme v tejto aktivite vystupovali ako spolupracujúce pracovisko.

Participatívne rozpočtovanie je Slovensku naozaj nový nástroj. Väčšina aktívnych iniciatív sa začala realizovať po roku 2015. Ide o zaujímavý nástroj, ale nie je to všeliek a zároveň nie je univerzálne vhodný pre všetky samosprávy. Jedným z jeho základných cieľov by malo byť posilňovanie aktívneho občianstva, preto by mal obsahovať aj vzdelávací prvok. Obyvatelia obcí a miest majú vďaka nemu, napríklad možnosť lepšie pochopiť, ako sa prerozdeľujú verejné zdroje. Ak je cieľ participatívneho rozpočtovania spojený s touto možnosťou, potom aktivity samosprávy v tejto oblasti možno len privítať. Ak sa však samosprávy snažia prostredníctvom participatívneho rozpočtovania, napríklad zvýšiť účasť miestnych obyvateľov vo voľbách, potom je veľmi pravdepodobné, že môžu ostať sklamané.

Záleží teda od toho, ako si samospráva definuje ciele.

Presne tak. Ak si samospráva myslí, že participatívne rozpočtovanie vyrieši všetky jej problémy týkajúce sa zapájania verejnosti, mýli sa. Participatívne rozpočtovanie si vyžaduje dlhodobé a starostlivé plánovanie i čas. Najmä v prípade väčších miest by bolo naivné očakávať, že hneď v prvom cykle sa zapojí do procesov participatívneho rozpočtovania polovica miestnych obyvateľov. Možnosť zapojiť sa totiž automaticky neznamená, že túto možnosť obyvatelia využijú. Ak sa samospráva k participatívnemu rozpočtovaniu prihlási, kladie si pred seba  výzvu. Participatívne rozpočtovanie totiž nie je nástrojom, ktorý sa zavedie do praxe jednoduchým rozhodnutím a nevyžaduje si ďalšie investície. Práve naopak – samospráva sa o tento nástroj musí starať, aby obyvatelia nenadobudli pocit, že samospráva im ponúka niečo, o čo sama nestojí.

Vieme povedať, prečo samosprávy doteraz k participatívnemu rozpočtovaniu siahali?

Participatívne rozpočtovanie pôvodne vzniklo v Brazílii. Tam boli iniciátormi politické strany a miestni politici. V rozvojových alebo hospodársky menej rozvinutých krajinách hrali dôležitú úlohu medzinárodní donori, napríklad Svetová banka, U.S. Aid a podobne. U nás stáli na začiatku týchto iniciatív mimovládne organizácie. Až v neskoršom období sa tejto témy chytili aj miestni politici. Zaznamenali sme i prípady, keď participatívne rozpočtovanie bolo súčasťou predvolebnej kampane. Od roku 2017 sa téme participatívneho rozpočtovania začal venovať aj Úrad splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti, ktorý v danom čase podporoval implementáciu pilotného projektu v meste Hlohovec. V spolupráci s ním sa potom participatívne rozpočtovanie začalo využívať aj v iných samosprávach, pričom táto demokratická iniciatíva v oblasti verejného rozpočtovania bola rozšírená aj na úroveň samosprávnych krajov, ktoré ju potom posunuli aj na pôdu nimi zriaďovaných stredných škôl.

Ako funguje participatívne rozpočtovanie v školách?

Toto môže byť jedna z dôležitých tém pri vedení študentov či žiakov k aktívnemu občianstvu. Skúsenosti z iných krajín nám ukazujú, že môže ísť o naozaj efektívny vzdelávací nástroj. Veľmi jednoducho a názorne ním totiž vieme študentom vysvetliť, ako sa narába s verejnými zdrojmi a čo sa s nimi potom deje. Veľkým plusom je to, že študenti nie sú iba pasívnymi príjemcami nejakých informácií, ale že sa majú možnosť reálne zapojiť do prakticky všetkých dôležitých procesov. Keď sa napríklad pozrieme k našim susedom do Česka, narazíme na mesto Kutná Hora, kde sa participatívne rozpočtovanie realizuje na všetkých miestnych stredných i základných školách.

Participatívne rozpočtovanie sa dá považovať za nástroj priamej demokracie. O jej efektivite sa v súčasnosti vedú pomerne zaujímavé a vyostrené diskusie, pričom jedna strana hovorí, že rozhodnutia väčšiny nie sú nevyhnutne tie najlepšie. Čo je meradlom úspešnosti participatívneho projektu?

Existujú viaceré indikátory. Ich vymedzenie však závisí od definovania cieľov. Môžeme využívať napríklad rôzne kvantitatívne indikátory, čo je bežná prax našich samospráv. Ale ak sa zameriame napríklad na počty zapojených osôb, nezískame dostatočne plastický obraz o možnej pridanej hodnote. Viac by nás v tejto súvislosti malo zaujímať, či si zapojení obyvatelia z procesu niečo reálne odniesli, či procesom prerozdeľovania verejných zdrojov rozumejú lepšie, či víťazné (teda finančne podporené) projekty priniesli skutočnú kvalitatívnu zmenu pre miestne komunity, či sa zvýšila dôvera obyvateľov voči aktivitám samosprávy a dôvera samosprávy voči záujmom a schopnostiam miestnych obyvateľov a podobne. Z uvedeného platí, že vhodnejšie na poznanie takýchto prínosov sú rôzne kvalitatívne indikátory. Čím väčšiu pozornosť prikladáme kvantitatívnym indikátorom, tým viac skĺzavame k využívaniu nejakého zoznamu, kde si len odškrtávame, čo sa podarilo a čo sa nepodarilo. Realita však nebýva čierno-biela. Aj kvantitatívne nízka účasť miestnych obyvateľov môže viesť k spracovaniu zmysluplných a prínosných projektov. Aby však nedošlo k omylu, aj kvalitatívne indikátory majú svoje slabiny. Tie súvisia jednak s interpretáciou zistení pri vyhodnocovaní a jednak s tým, že mnoho kvalitatívnych indikátorov predpokladá istý časový odstup hodnotenia od finalizácie hodnotených projektov alebo celého rozpočtovacieho procesu.

Na Slovensku participatívne rozpočty cez pandémiu rušili, v Brne v ňom vidia príležitosť priblížiť sa k ľuďom

Participatívne rozpočty sú na Slovensku relatívnou novinkou. Niektoré samosprávy si ich však pomýlili s dotačnými schémami. Problémom je podľa odborníkov tiež nedostatok kapacít. Novú agendu zvyčajne dostali na starosti už aj tak zaneprázdnení úradníci.

Celý názov Charty je Charta dobrého participatívneho rozpočtovania. To implikuje, že teda existuje aj zlé participatívne rozpočtovania. Kde je hranica medzi dobrým a zlým participatívnym rozpočtovaním?

Samosprávy, ktoré deklarujú využívanie participatívneho rozpočtovania, sa v skutočnosti nezriedka mýlia a svojim obyvateľom ponúkajú niečo, čo participatívnym rozpočtovaním nie je. Zväčša ide o bežnú dotačnú schému označovanú nálepkou participatívne rozpočtovanie, v ktorej chýba deliberatívny prvok. Ten je jednou z podmienok a zároveň jedným z definičných znakov participatívnych prístupov k rozpočtovaniu. Takže prax nám prináša aj príklady „participatívneho rozpočtovania“, ktoré však nezodpovedá tomu, čo pod participatívnym rozpočtovaním rozumie odborná verejnosť. Veľká skupina problémových prvkov je spojená s absentujúcou úpravou participatívneho rozpočtovania. Chýbajúce oficiálne a univerzálne uplatňované pravidlá vedú samosprávy k improvizácii. Typickým problémovým bodom trápiacim slovenské samosprávy je zavádzanie participatívneho rozpočtovania formou všeobecne záväzných nariadení. Na veľké problémy však môžu samosprávy u nás naraziť, napríklad aj v prípade, ak by chceli implementáciu a s ňou súvisiace financovanie zveriť do rúk individuálnych navrhovateľov, teda fyzických osôb.

Existuje na to správna odpoveď?

Sú modely, ktoré umožňujú zapojiť fyzické osoby prakticky do všetkých fáz participatívneho rozpočtovania, vrátane implementačnej fázy. U nás, no napríklad ani v Česku samosprávy vzhľadom na legislatívne podmienky nemajú v rukách vhodné nástroje, ktoré by im umožnili poskytovať fyzickým osobám finančné prostriedky na implementáciu projektov, a ktoré by účinne garantovali následnú zúčtovateľnosť.

Spomínali ste deliberáciu. Čo je to?

Je to spôsob vyjednávania a konzultácií postavený na princípe rovnosti pri zvažovaní jednotlivých možností. V rámci deliberácie sa pripúšťajú názory rôznych skupín a využíva sa princíp inklúzie. Jej súčasťou by mala byť snaha vťahovať do vyjednávania všetky zainteresované strany, respektíve všetkých záujemcov. Až na základe otvorenej diskusie sa prijíma rozhodnutie. Pokiaľ ide o participatívne rozpočtovanie, pomerne bežne finálne rozhodnutia prijímajú samosprávy (formou hlasovania ich zastupiteľských orgánov), no poznáme aj modely, v ktorých prijíma záväzné rozhodnutia samotná verejnosť.

Čo o princípoch dobrého participatívneho rozpočtovania hovorí vaša Charta?  

Treba povedať, že Charta je výsledkom kolektívnej práce. Členmi pracovnej skupiny boli zástupcovia mestských a obecných samospráv a mimovládnych organizácií, ktoré mali skúsenosti s participatívnym rozpočtovaním, zástupcovia Úradu splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti, ako aj odborníci z akademického prostredia. Okrem toho sa nám podarilo konzultovať niektoré záležitosti aj s odborníkmi zo zahraničia, predovšetkým zo Škótska a z Portugalska, kde sa iniciatívy participatívneho rozpočtovania opierajú o podobné charty. Ich cieľom pritom nie je zviazať samosprávy, ale skôr ukázať vhodnú cestu. Ak sa samosprávy pri zavádzaní či využívaní participatívneho rozpočtovania od charty nejako odlíšia, nemusí to byť nutne zlé.

Aké sú konkrétne princípy?

Vymedzili sme ich deväť. Participatívne rozpočtovanie považujeme za dobré, ak je starostlivo plánované, otvorené, inkluzívne, motivujúce a posilňujúce, edukatívne, deliberatívne, udržateľné, dôveryhodné a kreatívne a flexibilné. Ak sa týchto princípov budú samosprávy držať, v zásade nemajú čo pokaziť. Nie je to však žiadny konečný recept. Samosprávy majú priestor modifikovať jednotlivé princípy podľa svojich potrieb i podľa potrieb svojich obyvateľov. Napríklad v Charte nehovoríme o ideálnej podobe hlasovania, ktoré tak v praxi môže byť prezenčné, elektronické alebo kombinované. Je to však už na rozhodnutí konkrétnych obcí alebo miest, ktoré by v prvom rade mali zohľadňovať preferencie vlastných obyvateľov.

Vzhľadom na to, že charta vôbec musela vzniknúť, predpokladám, že nie všetky samosprávy sa tých deviatich princípov momentálne držia?

Viaceré inicíatívy, ktoré samy seba označovali ako participatívne rozpočtovanie, v skutočnosti participatívnym rozpočtovaním neboli. Pri formulovaní textu Charty sme nemali zámer dostať sa do pozície mentorov a poučovať samosprávy o tom, čo robiť alebo nerobiť. Sledovali sme skôr to, aby sme samosprávam ponúkli cesty, ktorými sa dá dostať k želanému stavu.

Bežne majú naše samosprávy problém primerane zabezpečovať deliberatívny charakter niektorých procesov. Azda ešte väčším problémom je to, že mnohé z nich nepristupujú k participatívnemu rozpočtovaniu strategicky, nespájajú ho so žiadnym svojím dôležitým cieľom a namiesto vyčlenenia potrebných kapacít zverujú organizáciu tohto nástroja zamestnancom, ktorí sú už beztak zavalení inou agendou.

Nebol jedným z dôvodov rušenia participatívnych rozpočtov počas pandémie aj fakt, že samosprávam sa náhle zvýšili mnohé výdavky, a tak hľadali oblasti, odkiaľ by mohli peniaze presunúť?

Toto bol častý argument predstaviteľov samospráv. Zdôrazňovali, že pandémia na jednej strane spôsobila výpadok niektorých príjmov a na strane druhej vyvolala neočakávaný rast niektorých špecifických výdavkov. Keď sme to však skúmali, zistili sme, že ekonomické straty samospráv neboli tak dramatické, ako to bolo prezentované v médiách. Dobre to ilustruje aj fakt, že niektoré samosprávy s participatívnym rozpočtovaním, dokonca, v tejto komplikovanej situácii začínali. A dialo sa tak nielen v zahraničí, ale aj u nás. Navyše, podiely samosprávnych rozpočtov, ktoré sú vyčleňované na účely participatívneho rozpočtovania, nie sú nijako veľké a bežne v podmienkach jednotlivých samospráv nedosahujú ani úroveň jedného percenta ich ročných rozpočtov. Pokles vo využívaní participatívneho rozpočtovania v roku 2020 by som teda nezvaľoval primárne na ekonomické dôvody. Skôr za tým vidím neistotu. Predstavitelia samospráv jednak čelili mnohým nečakaným úlohám a jednak nevedeli odhadnúť, čo ich čaká v nasledujúcich mesiacoch. Z tohto pohľadu sa im nečudujem, že sa vzdali niečoho, čo nebolo uložené zákonom.

Eurofondy pomáhajú zavádzaniu participácie v slovenských samosprávach

Kraje aj mestá sa zapájajú do projektov participatívnej tvorby politík financovaných z európskych fondov, najmä z operačného programu Efektívna verejná správa. EURACTIV.sk zmapoval snahy o systematické zapájanie verejnosti na úrovni krajov a miest.

Ďalším problémom participatívneho rozpočtovania sú chýbajúce ľudské kapacity. Tie ale chýbajú v podstate vo všetkých expertných oblastiach. Dá sa od samospráv čakať, že namiesto iných oblastí budú prioritizovať práve participatívne rozpočtovanie?

Určite neplatí, že participatívne rozpočtovanie je vhodné pre každú samosprávu a za každých okolností. Mali by po nej siahať najmä finančne zdravé samosprávy, ktoré disponujú dostatočnými kapacitami, aby si takúto investíciu mohli dovoliť. Participácia verejnosti je často vnímaná ako cieľ, ale z môjho pohľadu je to iba nástroj, ktorý pomáha dosahovať iné ciele – napríklad budovanie obojsmernej dôvery medzi samosprávou a jej obyvateľmi. Pekným príkladom je však aj predchádzanie budúcich konfliktov. Ak verejnosť nie je začlenená do diskusie o niečom dôležitom, môže v budúcnosti protestovať proti prijatým opatreniam. Ak ju však samospráva vhodne zapojí, vyvolá u nej pocit, že je spolutvorcom daných opatrení. Tým sa zníži aj pravdepodobnosť rôznych protestných akcií alebo petícií proti takýmto opatreniam.

Je škoda, že veľa samospráv doteraz zavedenie participatívneho rozpočtovania nevnímalo ako strategické rozhodnutie. Bol to pre nich skôr experiment. V Brazílii bolo participatívne rozpočtovanie súčasťou rozsiahlejšej reformy. Na Slovensku sa nezriedka stáva, že participatívne rozpočtovanie dostane na starosť zamestnanec úradu, ktorý už zodpovedá za celý rad iných úloh. Vôbec sa nečudujem, ak v takejto situácii zamestnanec nevenuje agende participatívneho rozpočtovania potrebnú pozornosť. Inými slovami, podcenenie administratívnej a organizačnej prípravy participatívneho rozpočtovania je častou chybou slovenských samospráv. Ďalším problémom je to, že samosprávy v programových rozpočtoch vyčlenia nejakú časť prostriedkov na projekty participatívneho rozpočtovania, ale úplne opomenú fakt, že aj administratívne a organizačné zabezpečenie všetkých súvisiacich procesov so sebou prináša náklady. Mne to znie až paradoxne, pretože participatívne rozpočtovanie je organizačne i administratívne náročný proces.

Samosprávy by teda časť kapacít mali alokovať výhradne pre participatívne rozpočtovanie?

Nemusia ich alokovať výhradne pre participatívne rozpočtovanie, ale viem si predstaviť, že kapacity a zdroje vyčlenia pre participatívnu tvorbu verejných politík a s tým spojenú komunikáciu. Veľmi pekný príklad ponúka mesto Brno, ktoré má na tieto účely zriadenú vlastnú organizačnú jednotku a súčasťou jej agendy je aj mestské participatívne rozpočtovanie.

Z čoho sa participatívne rozpočtovanie zvyčajne financuje? Viem, že tu bol priestor na financovanie aj z eurofondov, z operačného programu Efektívna verejná správa. Využívali samosprávy túto možnosť?

Samosprávy využívajú najmä vlastné prostriedky. Pravdepodobne aj preto platí, že prostriedky, ktoré sú na to ochotné vyčleniť, nie sú nijako výrazné. V mnohých iných krajinách vidíme, že na účely participatívneho rozpočtovania sú vyčleňované často omnoho väčšie podiely verejných rozpočtov. Ale i v tomto prípade platí, že ak chce samospráva zaujať verejnosť, objem finančných prostriedkov nie je ani zďaleka jediným motivátorom. Aby sme však ostali pri téme prostriedkov, v praxi sa objavili prípady, v rámci ktorých samosprávy na účely participatívneho rozpočtovania sľúbili využitie istého objemu finančných prostriedkov, ktorý však bol v realite oveľa nižší. To viedlo k sklamaniu na strane obyvateľov i zapojených neziskových organizácií a popularita celej iniciatívy poklesla.

Samosprávy si musia uvedomiť, že s dôverou verejnosti sa nemôžu zahrávať. Dôkladná príprava, formulácia jasného plánu určujúceho jednoznačne limity, úlohy i pravidlá a ich následné dodržiavanie – to je jeden zo základných predpokladov toho, aby participatívne rozpočtovanie nevyvolávalo negatívne emócie pre nezvládnutú administratívu a organizáciu, prípadne pre neočakávané zmeny v pravidlách počas „hry“.

Z eurofondov sa platili iba projekty alebo aj nastavenie procesu?

Ak opomenieme pilotné projekty, ktoré realizoval napríklad Úrad splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti, potom financovanie iniciatív participatívneho rozpočtovania z eurofondov je výnimočné. Ak je predsa len využívané, hradí sa z nich skôr organizačné a administratívne zabezpečenie celého procesu než financovanie samotných víťazných projektov.

Vieme povedať, od čoho závisí počet ľudí, ktorí sa participatívneho rozpočtovania zapájajú?

Participatívne rozpočtovanie je vo svojej podstate nástrojom, ktorý má viesť k zapájaniu veľmi odlišných skupín. Ak chce samospráva toto dosiahnuť, nevyhnutne tomu musí prispôsobiť svoju komunikáciu a v rámci nej využívanie rôznych komunikačných prostriedkov. Inak sa totiž oslovujú dôchodcovia, inak skejteri, inak dobrovoľní hasiči, inak zamestnaní obyvatelia dochádzajúci za prácou do okolitých obcí či miest. Samospráva musí pochopiť, že komunikuje s vlastnými obyvateľmi, ktorí nie sú žiadnou homogénnou masou – niektorí obyvatelia preferujú osobné stretnutia, iní letáky doručované do schránok, ďalší elektronickú poštu a podobne. Až paradoxne potom vyznievajú pokusy samospráv komunikovať dôležité veci, napríklad prostredníctvom vlastných profilov na sociálnych sieťach a spoliehať sa na to, že týmto účinne oslovujú svoje obyvateľstvo. Aj krátke zamyslenie sa nad tým, kto tieto sociálne siete využíva, a aký podiel miestnych obyvateľov sleduje príslušný profil, dáva tušiť, že takáto komunikácia môže byť iba doplnková.

Z nášho rozhovoru mám pocit, že jedným z problémov participatívneho rozpočtovania na Slovensku sú aj nerealistické očakávania zo strany samospráv.

Nerealistické očakávania sú viditeľné tak na strane samosprávy, ako aj na strane miestnej verejnosti. Samosprávy napríklad často dúfajú, že sa im vďaka tomuto nástroju podarí zvýšiť účasť miestnych obyvateľov vo voľbách alebo že projekty budú zamerané predovšetkým na riešenie takých záležitostí, ktoré si samosprávy stanovili ako svoje priority. Obyvatelia zase pomerne často nerozumejú, ako funguje samospráva, respektíve, za čo je samospráva zodpovedná a čo môže realizovať. To len zvýrazňuje zatiaľ nevyužívaný potenciál participatívneho rozpočtovania v oblasti osvety a vzdelávania.

V praxi sme sa stretli napríklad s návrhmi, v ktorých miestni obyvatelia navrhovali rozširovanie diaľničnej siete či s návrhmi, ktoré prekračovali územnú pôsobnosť príslušnej obce  a vyžadovali by si súčinnosť a nakladanie s majetkom susedných obcí. Participatívne rozpočtovanie v takýchto prípadoch slúži aj na ozrejmovanie a vysvetľovanie toho, čo samospráva môže a nemôže. Na to môžu slúžiť rôzne stretnutia, kde je príležitosť takéto súvislosti alebo obmedzenia vyjasniť.

Je participatívne rozpočtovanie vhodné iba pre miestnu samosprávu alebo je možné ho aplikovať aj na väčšom území? Napríklad v samosprávnom kraji?

Portugalsko je príkladom, že participatívne rozpočtovanie je možné realizovať aj na národnej úrovni. Ale platí, že najbežnejšími užívateľmi tejto demokratickej inovácie vo verejnom rozpočtovaní sú miestne samosprávy reprezentované obcami a mestami. Na Slovensku si participatívne rozpočtovanie už vyskúšali tiež viaceré samosprávne kraje. Prvým z nich bol Trenčiansky samosprávny kraj, ktorý nasledovali aj ďalšie kraje v západnej časti krajiny. Len relatívne nedávno ohlásil využívanie participatívneho rozpočtovania i Košický samosprávny kraj. Pri takýchto väčších územných jednotkách je kľúčovým nastavenie redistribučného mechanizmu. Vezmime si napríklad Trnavský kraj. Niekto navrhne projekt v okolí Dunajskej Stredy. Nastavíte mechanizmus tak, aby bol kraj vnímaný ako jeden celok, a teda o tomto projekte budú spolurozhodovať aj obyvatelia z oblasti Záhoria alebo územie kraja rozdelíte na menšie, no o to homogénnejšie celky a redistribučný mechanizmus tomu prispôsobíte? Je dôležité nastaviť daný mechanizmus tak, aby obyvatelia z rôznych častí kraja nemali pocit, že sú znevýhodňovaní alebo dokonca úplne vylučovaní.

Eurofondy pomáhajú zavádzaniu participácie v slovenských samosprávach

Kraje aj mestá sa zapájajú do projektov participatívnej tvorby politík financovaných z európskych fondov, najmä z operačného programu Efektívna verejná správa. EURACTIV.sk zmapoval snahy o systematické zapájanie verejnosti na úrovni krajov a miest.

Keď sme už pri slovenských samosprávnych krajoch, potom musím pripomenúť, že aj v spolupráci s Úradom splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti niektoré z nich pristúpili k využitiu participatívneho rozpočtovania na nimi zriaďovaných stredných školách. Tento krok podporuje edukačný i osvetový potenciál participatívneho rozpočtovania a sám som veľmi zvedavý, či dôjde k jeho naplneniu.

Aké chyby slovenské samosprávy najviac robili?

Nevyčlenenie primeraných kapacít danému procesu a podcenenie administratívno-organizačnej náročnosti procesu,  improvizácia pri nastavovaní pravidiel, v rámci ktorej sa niektoré samosprávy dostávali až na hranu zákonu, obava z využívania niektorých digitálnych, respektíve elektronických nástrojov, napríklad z ich zneužívania pri hlasovaní, či nerealistické očakávania na strane všetkých zainteresovaných a experimentovanie namiesto strategického prístupu. To je len niekoľko z často sa opakujúcich chýb a nedostatkov, ktoré sme v praxi zaznamenali.

Osobitne ešte vyzdvihnem priskoré vyvodzovanie záverov z čiastkových neúspechov. Želané ovocie prináša tento komplexný nástroj nezriedka až po dlhšom čase, ktorý môže prekračovať horizont jedného volebného obdobia. A to si musia uvedomovať nielen obyvatelia, ale aj predstavitelia samospráv, ktoré sa rozhodnú participatívne rozpočtovanie využívať.

Jednou z charakteristických čŕt participatívnych rozpočtov na Slovensku je ich rôznorodosť, čo vyplýva z chýbajúceho legislatívneho ukotvenia. Je to chyba alebo príležitosť?

Vnímal by som to skôr ako príležitosť. Participatívne rozpočtovanie má niekoľko foriem, ktoré závisia od viacerých faktorov. Ja osobne túto rôznorodosť vítam. V medzinárodných podmienkach participatívne rozpočtovanie zvyčajne nebýva regulované. Legislatívnu úpravu explicitne zameranú na participatívne rozpočtovanie nájdeme napríklad v Poľsku. Po rozhovoroch s poľskými kolegami však vnímam pokusy o detailnú legislatívnu úpravu tohto nástroja skôr skepticky. Legislatívna úprava môže mať aj pozitívny rozmer. Pre zainteresované strany prináša právnu istotu.

Je pri tom dôležité uvedomiť si, že slovenské zákony participatívne rozpčtovanie vôbec nespomínajú. Nie je teda prekvapujúce, že niektoré samosprávy majú obavy a nechcú riskovať prekračovanie zákonov. Podľa analýzy, ktorú pred časom predstavila organizácia Via Iuris, ak by malo byť participatívne rozpočtovanie v našich podmienkach upravené zákonnou cestou, malo by sa tak stať prostredníctvom zákona o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy. Ja k tomu dodávam, že v takom prípade by bolo vhodné uviesť túto možnosť aj v zákone o obecnom zriadení a v zákone o samosprávnych krajoch, kde by bolo možné vyšpecifikovať jednak formu zavádzania participatívneho rozpočtovania a jednak určiť možnosti pre orgány obce. Zároveň však musím dodať, že aj prípadná zákonná úprava by mala byť iba rámcová a mala by ponechať voľnosť samosprávam reflektovať miestne špecifiká či potreby alebo požiadavky miestnych obyvateľov.

Spomínali sme, že v roku 2020 viaceré samosprávy participatívne rozpočty rušili alebo pozastavili. Môžeme už sledovať ich návrat?

Samosprávy stále zápasia so zvolením vhodnej formy niektorých aktivít. Pred veľkou výzvou stoja najmä tie, ktoré stále lipnú na fyzických stretnutiach, pretože meniaca sa epidemická situácia nezriedka narúša ich plány. Napriek týmto posledným poznámkam platí, že kým v roku 2020 došlo k výraznému prepadu pri porovnaní počtu tých samospráv, ktoré mali záujem o využitie participatívneho rozpočtovania na začiatku roku, a počtu tých samospráv, ktorým sa podarilo dospieť v rámci participatívneho rozpočtovania až do implementačnej fázy, tak rok 2021 prináša v tejto oblasti zjavné oživenie. K participatívnemu rozpočtovaniu sa vracajú nielen také samosprávy, ktoré kvôli náročnej epidemickej situácii pozastavili jeho realizáciu v priebehu roku 2020, ale vidíme aj príklady samospráv, ktoré s týmto nástrojom začínajú. Napríklad nedávno bolo možné zachytiť informácie o začínajúcich iniciatívach participatívneho rozpočtovania v Bojniciach, v bratislavskej mestskej časti Karlova Ves, či v Košickom samosprávnom kraji.