Vyliečili sme sa z predstavy, že stačí pomôcť človeku nájsť si prácu a bývanie príde samo. Prevencia bezdomovectva je lacnejšia ako jeho riešenie, hovorí v rozhovore NINA BEŇOVÁ z organizácie Nota Bene.
Nina Beňová je etnologičkou a riaditeľkou organizácie Proti prúdu, ktorá vydáva mesačník Nota Bene. Venuje sa advokácii za ľudí bez domova a bola pri tvorbe prvej slovenskej stratégie na ukončovanie bezdomovectva.
V rozhovore sa dozviete:
- ako sa podarilo presadiť prvý akčný plán na ukončovanie bezdomovectva,
- aké výsledky má za sebou princíp housing first
- a čo je kľúčom nielen k ukončovaniu, ale aj prevencii straty domova.
Vláda v máji schválila akčný plán na roky 2024 až 2026, ktorý má prispieť k tomu, aby do roku 2030 na Slovensku nebol nikto bez domova. Prečo sa slovenské vlády začali zaujímať o ľudí bez domova až v posledných rokoch?
Treba povedať, že tento proces trvá už veľmi dlho. Boli sme jednou z posledných krajín Európskej únie, ktorá nemala takýto strategický materiál. Minulý rok sa prijala národná koncepcia prevencie a ukončovania bezdomovectva, ale tie snahy začali už v roku 2016. Po krátkom zastavení pre pandémiu sa však podarilo vytvoriť širokú pracovnú skupinu naprieč sektormi a dokončiť túto národnú koncepciu. Následný krok bol práve tvorba tohto akčného plánu, ktorý bol schválený vládou koncom mája tohto roku. Je to úplne prvýkrát, čo Slovensko má takýto strategický dokument v tejto oblasti.
Čo najdôležitejšie sa ním zmenilo v prístupe štátu?
Dôležitá vec je zmena filozofie nahliadania na bezdomovectvo a na ľudí v bytovej núdzi. Posunuli sme sa od manažovania bezdomovectva k jeho ukončovaniu. To znamená, že nechceme len riešiť čiastkové problémy pomocou sociálnych služieb, ale chceme ľuďom umožniť ukončiť bezdomovectvo prostredníctvom dostupného bývania a podpory sociálnych služieb.
Predpokladám, že predtým neexistovala žiadna vízia, že by sa štát staral o ľudí bez domova, a zaujímali sa o nich len neziskové organizácie.
Bezdomovectvo je pre našu krajinu relatívne nový jav, objavilo sa až po zmene systému. Služby pre ľudí bez domova sa začali budovať až koncom 90. rokov, zatiaľ čo iné štáty Európskej únie riešili túto problematiku oveľa dlhšie. Dlhé roky prevládal názor, že stačí zabezpečiť nocľah a jedlo, ale to problém neriešilo. Prvé sčítanie ľudí bez domova v Bratislave v roku 2016 ukázalo veľký problém s dlhodobým bezdomovectvom, ktorý sa odvtedy ešte zhoršil. Skoro polovica ľudí bez domova tak žila šesť a viac rokov.
Často je jediným východiskom z bezdomovectva smrť. Život na ulici je totiž veľmi traumatizujúci, priemerný vek dožitia je iba 50 rokov. Aj my v Nota Bene sme prešli vývojom. V úvodných rokoch sme si mysleli, že práca – predávanie časopisu – bude stačiť k vytrhnutiu ľudí z bezdomovectva. Z tohto pohľadu sme sa vyliečili.
Ako to?
Zistili sme, že je to utópia. Bývanie je veľmi finančne náročné a človek, aj keď predáva časopis alebo má aj iné brigády, nie je schopný zabezpečiť si bývanie z tých peňazí, ktoré získa.
Služby sa postupne rozvíjali a myšlienka housing first sa na Slovensku objavila okolo roku 2013/2014. Tento koncept je geniálny v tom, že reaguje na to, čo ľudia bez domova najviac potrebujú – bývanie. Táto myšlienka bola sofistikovane otestovaná v Spojených štátoch v 90. rokoch Samom Tsemberisom. Prístup housing first vtedy riešil dve skupiny ľudí: kontrolnú skupinu, ktorá prechádzala bežným systémom služieb, a skupinu, ktorej bolo sprostredkované bývanie ihneď. Po dvoch rokoch dospeli k výsledkom, ktoré šokovali aj samotného Tsemberisa – viac ako 90 percent ľudí, ktorým bolo sprostredkované bývanie ihneď, si ho udržalo. Naopak, úspešnosť u ľudí, ktorí sa mali k bývaniu dopracovať cez systém služieb a najskôr začať zarábať, bola iba 30 až 40 percent.
Tento systém sa postupne rozširoval aj v Európe, najmä vo Fínsku, ktoré je veľkým prevádzkovateľom tohto prístupu. Vo Fínsku majú viac ako 20-tisíc bytových jednotiek pre ľudí bez domova a sú jedinou krajinou, kde sa počty ľudí bez domova darilo znižovať práve tým, že im bolo sprostredkované bývanie.
Je na Slovensku dostatok bývania, aby každý mohol získať strechu nad hlavou?
Slovensko má celkovo vysoký nedostatok bytových jednotiek. Podľa analýzy ministerstva dopravy nám chýba viac ako 500-tisíc bytov, aby sme sa dotiahli na priemer Európskej únie. Preto bude potrebné postupne budovať nové byty a využívať rôzne spôsoby, ako zabezpečiť bývanie – napríklad sociálne nájomné agentúry, ktoré prenajímajú byty zo súkromného sektora.
Napríklad v Austrálii majú register bytov, kde si môže človek ako súkromná osoba zaregistrovať byt. Tento byt je potom ponúknutý za znížené nájomné a súkromná osoba získa za to rôzne výhody, napríklad daňové úľavy. V Rakúsku mestá a obce skupujú pozemky, ktoré ešte nie sú stavebné, ale počítajú s tým, že sa budú rozširovať a o pár rokov sa budú dať prekvalifikovať na stavebné. Potom na týchto pozemkoch môžu stavať mestské byty za nízke ceny.
Je potrebné si uvedomiť, že zabezpečenie bývania nie je len záležitosťou jednotlivca. V mnohých krajinách sa predpokladá, že časť obyvateľstva nemá dostatočné príjmy na zabezpečenie bývania vlastnými silami, a preto majú určitú časť bytového fondu regulovanú s nízkymi nájmami. Vo Viedni napríklad žije viac ako 40 percent ľudí v mestských bytoch za nízke ceny.
Čo budú teda prvé kroky, ktoré sa na Slovensku začnú meniť vďaka tomuto akčnému plánu?
Sú tam viaceré dobré opatrenia. Bojovali sme napríklad za to, aby sa zmenil príspevok na bývanie. Podarilo sa to presadiť, aj keď zmena je naplánovaná až na rok 2026. Súčasný príspevok na bývanie je veľmi nízky a naviazaný na dávku v hmotnej núdzi. Potrebujeme ho vyčleniť z tejto dávky, rozšíriť na širšiu vrstvu obyvateľstva a na viaceré nízkopríjmové domácnosti, napríklad mladé rodiny alebo kohokoľvek, kto platí viac ako 30 – 40 percent svojho príjmu na bývanie. Ak sa podarí zvýšiť tento príspevok, bola by to veľká pomoc, najmä v oblasti prevencie bezdomovectva.
V oblasti bývania by mala tento rok vzniknúť pracovná skupina, ktorá sa bude zaoberať analýzou legislatívy a zavádzaním dostupného bývania aj v súkromnom sektore. Plánuje sa pokračovanie projektov housing first, ktoré už v minulosti sprostredkovali bývanie stovkám ľudí na celom Slovensku.
Novinkou je, že tentokrát sa do výzvy mohli zapojiť aj mestá a obce, nielen mimovládne organizácie. Uvidíme, ako to bude ďalej fungovať. Akčný plán obsahuje aj viaceré mäkšie opatrenia v oblasti prevencie.
Konkrétne?
Mali by vznikať metodiky a poradenské centrá, ktoré by pôsobili v preventívnej oblasti. Dobrým príkladom je Viedeň, kde sociálny pracovník kontaktuje neplatiča nájomného už po prvej nezaplatenej splátke, zisťuje príčinu a pomáha mu nastaviť rozpočet alebo získať dostupné dávky. To je vysokopreventívna aktivita, aby ľudia neskončili na ulici.
Akčný plán zahŕňa aj opatrenia v oblasti dostupnosti zdravia a zamestnanosti a zvyšovanie informovanosti o problematike bezdomovectva. Na viacerých ministerstvách by teraz mali vzniknúť pracovné skupiny. Dúfame, že sa na jeseň podarí rozbehnúť túto prácu naplno.
Jedným z dôležitých opatrení je zmena príspevku na bývanie, ktorá je nastavená na rok 2026. Tento príspevok je u nás veľmi nízky a naviazaný na dávku v hmotnej núdzi. My už roky opakujeme, že je potrebné ho vyčleniť od tejto dávky a rozšíriť na širšiu vrstvu obyvateľstva. Ďalšie opatrenia zahŕňajú tvorbu pracovnej skupiny, ktorá bude analyzovať možnosti legislatívnych zmien v oblasti dostupného bývania. Plánuje sa tiež pokračovanie projektov housing first, ktoré už v minulosti sprostredkovali bývanie stovkám ľudí.
Akčný plán sa podarilo presadiť aj napriek politickým turbulenciám. Ako to?
Najdôležitejším faktorom bolo, že prijatie tejto národnej koncepcie a následne akčného plánu bolo podmienkou Európskej komisie na čerpanie eurofondov, takže nebolo možné ju neprijať. My sme advokačne pracovali nielen s ministerstvom práce, ale aj so zastúpením Európskej komisie na Slovensku. Zástupcovia Európskej komisie vnímali, že táto téma je prioritná, takže sa to podarilo presadiť aj vďaka tomu. Počas tvorby samotných koncepcií prebiehala diskusia o tom, či akčný plán bude priamo súčasťou stratégie, alebo bude nasledovať hneď potom. Proces ukázal, že sa to rozčlenilo na dve časti, ale vzhľadom na dôležitosť dokumentu neboli väčšie obavy, že by nebol schválený. Podarilo sa ho pomerne rýchlo naplánovať a materiál je kvalitný, obsahuje množstvo dobrých opatrení. Teraz je veľmi dôležité, aby sa podarila fáza implementácie.
Všetky tie politické zmeny sa podarilo prekonať aj vďaka kvalitným pracovníkom na ministerstve, ktorí proces udržali bez ohľadu na politické zastúpenie. Verím, že práca bude zúročená. Ukáže sa to v nasledujúcom období, pretože ak sa nám nepodarí nadviazať a rozbehnúť pracovné skupiny a legislatívne zmeny, ktoré sú potrebné, a nájsť finančné nástroje, môže to zamrznúť. Národná koncepcia síce ráta s finančným krytím z eurofondov, ale potrebujeme hľadať aj prostriedky doma. Eurofondy nám nezaplatia príspevok na bývanie alebo systematické poskytovanie služieb. Dôležité je, aby to nezamrzlo, ale pokračovalo ďalej. Máme základ, z ktorého môžeme vychádzať, máme sa o čo opierať a čím argumentovať. Dúfam, že to bude fungovať.
Poďme sa pozrieť na vaše projekty housing first. Ako vyzerá situácia, keď napríklad niekto žije bez domova šesť alebo viac rokov?
V našom programe Bývanie, ktorý prevádzkujeme od roku 2016, aktuálne sprostredkovávame viac ako 25 nájomných bytov. Naši klienti majú podpísané nájomné alebo podnájomné zmluvy, pričom sa snažíme, aby prenájom mal vyhliadku minimálne na dva roky. To znižuje fluktuáciu a pomáha klientom sa upokojiť v bývaní. Zatiaľ sme vždy dokázali sprostredkovať iný nájomný byt, keď nájomná zmluva končila, aby klienti nevypadli z bývania.
Od roku 2016 vypadli z bývania len dvaja ľudia, ostatní si bývanie udržali a platia si ho. Máme aj dva byty, ktoré dotujeme takmer na nulu alebo za symbolický poplatok pre nízkopríjmových klientov, ktorí si nemôžu dovoliť vysoké nájomné.
Ak sú splnené tieto podmienky, že klient je normálny nájomník s normálnou zmluvou, nájomné je prijateľné a poskytuje sa intenzívna sociálna služba, program funguje. Táto skúsenosť je podobná aj v iných krajinách, napríklad vo Fínsku, kde prístup housing first je národnou politikou na riešenie a ukončenie bezdomovectva, a úspešnosť je na podobnej úrovni.
Spomínali ste, že máte skúsenosti s viacerými bytmi a žiadali ste aj o ďalší projekt na nasledujúce tri roky. Aké sú vaše ambície, pokiaľ ide o rozšírenie týchto čísiel?
Vzhľadom na to, ako k nám prichádzajú ponuky od súkromných prenajímateľov, máme zvyčajne tri až štyri nové byty ročne. Niektoré z nich využívame na presťahovanie ľudí, ktorí už sú v programe, aby mohli pokračovať v bývaní. V rámci súčasného projektu máme naplánovaných šesť nových nájomných bytov, ale očakávame, že za tri roky ich bude viac, pretože naše aktivity prebiehajú aj mimo tohto projektu.
Spomínali ste, že na eurofondovú výzvu bolo vyčlenených 9 miliónov eur, ale žiadosti sú aspoň na 12 miliónov. Znamená to, že potenciál je aspoň o milióny väčší?
Určite áno, aj keď si neviem predstaviť, odkiaľ by mohli prísť ďalšie peniaze, pretože všetky projekty sú naplánované z eurofondov. Boli naplánované dve kolá výzvy, ale vzhľadom na vysoký záujem bolo prvé kolo uzavreté. Dlhodobo sa hovorí o problémoch s čerpaním eurofondov na Slovensku, ale v tejto oblasti sa zdá, že problémy nie sú a dopyt je vysoký.
Ak by vláda naplnila prísľub o navýšení príspevku na bývanie tak, aby reálne pomáhal v dostupnosti bývania, výdavky by boli asi oveľa vyššie.
Áno. Myslím si, že aj preto sa dnes tento príspevok drží naviazaný na príspevok v hmotnej núdzi, pretože jeho poberateľov na Slovensku nie je až tak veľa. Na jednej strane by to určite znamenalo zvýšenie výdavkov štátneho rozpočtu v tejto oblasti, ale na druhej strane by to bolo aj určité ušetrenie, pretože samotný prepad do bezdomovectva stojí štát mnoho výdavkov, ktoré si možno neuvedomuje.
Sú to výdavky na zdravotnú starostlivosť, sociálne služby a ďalšie. Existujú rôzne prepočty v mnohých krajinách, ktoré dokazujú, že financovanie systému služieb je oveľa finančne náročnejšie ako zabezpečenie housing first prístupu alebo udržanie ľudí v bývaní. Prevencia je vždy lacnejšia ako následné riešenie.
Komu na Slovensku hrozí strata domova?
Mnohí seniori prepadajú do bezdomovectva, čo je hrôza. Títo ľudia, ak nemajú rodinu alebo ostanú sami ako vdovci alebo vdovy, buď žijú vo veľmi nevyhovujúcich podmienkach, ktoré sa tiež považujú za bezdomovectvo, alebo prepadajú úplne na ulicu. Ubytovne sú plné ľudí v seniorskom veku.
Naši predajcovia sú často v predseniorskom veku a majú problém so zabezpečením zamestnania. Je tu aj ďalšia ohrozená skupina – mladí ľudia, ktorí vychádzajú z centier pre deti a rodinu (bývalé detské domovy). Výskum, ktorý robilo Slovenské stredisko pre ľudské práva, ukázal, že väčšina týchto mladých ľudí končí bez domova. Idú z jednej inštitúcie do ďalšej alebo končia na ubytovni, čo nie je adekvátne bývanie. Čiže, áno, budú to výdavky na strane štátu, ale z nášho pohľadu veľmi dobre investované.
