Český profesor: Predchádzajúce krízy Únia len odsunula, premietnu sa do súčasnej

Profesor Jiří Přibáň z Cardiff University. [JP]

Pandemická kríza je bezprecedentná a tomu musí zodpovedať aj ponuka riešení. Menová únia sa musí zároveň stať úniou dlhovou, inak sa viaceré krajiny budú čoskoro pýtať, či má zmysel zostať jej súčasťou, hovorí v rozhovore pre EURACTIV Slovensko český profesor JIŘÍ PŘIBÁŇ.

Jiří Přibáň je profesorom právnej filozofie, sociológie práva a právnej teórie, pôsobí ako riaditeľ Právno-sociologického centra na School of Law and Politics, Univerzity v Cardiffe, Wales. Je autorom mnohých publikácií, napríklad: Italské črty (2020); Hledání dějin. O české státnosti a identitě (2018); Tyranizovaná spravedlnost. Rozhovor s Karlem Hvížďalou (2013).

V rozhovore Jiří Príbáň vysvetľuje,

  • prečo musia politici vstúpiť do ekonomického priestoru;
  • že obetovanie jednotného trhu by bolo „totálnou skazou“;
  • prečo používa v súvislosti s Maďarskom slová ako „diktatúra“ a „prevrat“;
  • čo s tým majú rakúski a nemeckí konzervatívci;
  • prečo sa Súdny dvor EÚ nemôže stať ústavným súdom členských krajín.

Podľa „otcov zakladateľov“ mali európsku integráciu dopredu posúvať krízy. Z tohto pohľadu by mohla byť súčasná kríza, spojená s pandémiou, epochálnou šancou. Otázka je, či kríz v EÚ v posledných rokoch nie je príliš veľa a bez jednoznačných odpovedí, na to, aby sme toto pravidlo brali ako samozrejmé.

Nadväzujete na vety Jeana Monneta, že európska integrácia sa bude posilňovať v krízových situáciách. To je samozrejme možnosť. Súčasná kríza je príležitosť, ale aj riziko. Európa posledné dve krízy nevyužila s maximálnym potenciálom. Tak ako finančná kríza, nasledovaná krízou eurozóny, tak aj utečenecká kríza, boli odsunuté, ale nie vyriešené. Európa sa dnes ocitá v ďalšej kríze, spôsobenej pandémiou, a zároveň sa dve predchádzajúce do nej premietnu. O to bude riešenie zložitejšie, pretože ekonomické rozdiely medzi severom a juhom sa za tých 10 rokov od krízy eurozóny len prehĺbili.

Rozprávame sa štvrtkovým videosummitom, na ktorom lídri rokujú, akým spôsobom a s akým objemom peňazí riešiť ekonomické následky krízy. Práve v týchto diskusiách musia zodpovedať otázky, ktoré neboli doriešené počas krízy v eurozóne. Pomôže väčšia vážnosť situácie nájsť tentokrát riešenie?

Takúto krízu Európa ešte nezažila a tomu musí zodpovedať aj ponuka riešení. Dnes je celkom jasné, že nie len štáty ako Taliansko alebo Grécko, ale aj Španielsko a Francúzsko, nemôžu ostať v rámci jednej menovej únie, pokiaľ sa tá únia nestane zároveň úniou dlhovou. Vzájomné ručenie za dlhy, tzv. koronabody, o ktorých sa dnes čoraz viac hovorí, je absolútna nevyhnutnosť, aby EÚ a eurozóna vôbec mohli ďalej fungovať. Dnes záleží na zodpovednosti krajín ako je Holandsko, Nemecko, Rakúsko a Fínsko, aby konečne ustúpili a tú solidaritu, o ktorej sa neustále hovorí, poňali ako dlhovú solidaritu.

Ak príde na otázku spoločného ručenia za dlhy v EÚ, Matovič chce celospoločenskú dohodu

Predseda Európskej rady Charles Michel chce na štvrtkovom tele-summite vidieť väčšiu snahu lídrov o prekonanie názorových rozporov o podobe po-krízovej ekonomickej obnovy. 

Do akej miery je to ešte o solidarite v pravom slova zmysle, ak – ako sám naznačujete – ide o ekonomickú racionalitu a nevyhnutnosť?

Súčasná situácia je úplne nová v tom, že štáty EÚ, na to, aby sa riešili koronavírusovú epidémiu, zatvorili hranice. Nezabúdajme, že EÚ nie je projekt superštátu, ktorý by mohol vyhlasovať núdzový stav. EÚ tu od začiatku bola preto, aby otvárala šance, príležitosti a možnosti pre obyvateľov a pre ľudí, ktorí v nej žijú. Ak zavriete hranice, v skutočnosti zrušíte jednotný trh. Otázka je, za akých podmienok ho obnoviť a za akých podmienok minimalizovať straty, ktoré sú v rôznych krajinách rôzne. Krajiny ako je Slovensko alebo Česká republika, určite budú ekonomicky zasiahnuté, ale v porovnaní s krajinami ako je Taliansko alebo Španielsko, budú tie straty menšie. Krajiny, ako Taliansko, sa budú pýtať, či vôbec má zmysel zostať v eurozóne. Severné krídlo dnes musí prísť s odpoveďou, že eurozóna má nie len ekonomický zmysel, ale aj politický, a preto musíme týmto krízam čeliť jednotnými ekonomickými opatreniami. To je samozrejme problém, pretože súčasné právo EÚ dlhovú úniu neumožňuje. Musí ísť o výnimočné riešenie výnimočnej situácie.

Predsedníčka Európskej komisie, Ursula von der Leyen, sa najprv voči živelnému zatváraniu hraníc ohradila, neskôr musela členským krajinám ustúpiť. Nová slovenská vláda v programovom vyhlásení naznačuje obavu, že by sme sa už k plne funkčnému jednotnému trhu nemuseli vrátiť. Skeptik by povedal, že to isté môže platiť o Schengene. Je možné, že sa k jednotnému trhu a Schengenu, ako sme ich poznali, už nevrátime?

V súčasnej situácii si to nedokážem predstaviť ani ako možnosť. Pokiaľ je toto možnosť, tak je to možnosť totálnej skazy. Najväčší jednotný trh na svete sa 70 rokov budoval, najprv v západnej, a už skoro 20 rokov v celej Európe. To nemá len ekonomickú hodnotu, to má hodnotu strategickú – preto sú mimochodom baltské krajiny v eurozóne – to má hodnotu aj etickú. Myslím, že dnes nastala situácia, kedy sa musíme pýtať, čo pre nás jednotný trh znamená ako pre občanov a pre Európanov. Občania v Nemecku a politici v Holandsku neustále hovoria o rozpočtovej zodpovednosti, ale situáciu, kedy vám HDP padá v dvojciferných číslach, nemôžete riešiť žiadnou politikou úspor. Politici musia aktívne vstúpiť do ekonomického priestoru. Obnovuje sa, čomu v akademickom prostredí hovoríme politická ekonómia, kedy sa od politikov očakáva prijatie takých ekonomických opatrení, ktoré budú minimalizovať straty a naopak nastavia čo najjednoduchšiu cestu k návratu k prosperite. To bol vždy primárny cieľ únie od 50. rokov 20. storočia – mier, prosperita, blahobyt.

Jedným z týchto základných cieľov je aj súdržnosť EÚ. Delenie na staré a nové členské krajiny v mysliach mnohých ľudí stále nezmizlo. Aký bude mať súčasná krízy vplyv na toto delenie, či už mentálne alebo skutočné?

Neodvažujem sa špekulovať. V každom prípade máme počas tejto koronavírusovej krízy úplne nový politický a právny stav. EÚ zaznamenala aj prvú obeť medzi demokraciami, čo je prípad Maďarska. Ak vyhlásite stav núdze a môžete pomocou dekrétov vládnuť neobmedzenú dobu, odporuje to právnemu štátu. Ak pod zámienkou núdzového stavu pošlete do podnikov armádu, aby vyčistila rozhodovacie orgány, ako sa to v Maďarsku stalo, to už nie je demokratická spoločnosť a trhová ekonomika, ale diktatúra. Musíme to pomenovať jasne a presne. Nevidím to ako spor medzi novými a starými členskými štátmi, ale ako otázku demokracie a právneho štátu na celom území EÚ. Maďarsko tam jednoznačne nepatrí. Dúfam, že občania na Slovensku a v Českej republike sa nestotožňujú s postupmi maďarskej vlády, ale naopak, že im je bližší hodnotový a právny rámec EÚ.

Šimečka: Kľúčové bude po kríze zlepiť základné piliere EÚ opäť dohromady

Bude treba nastaviť plán, ako sa koordinovane vrátiť voľný pohyb osôb, tovaru a služieb k stavu spred vypuknutia pandémie, hovorí europoslanec MICHAL ŠIMEČKA (PS, Renew).

Do sa vývoj v Maďarsku pripísať aj na vrub slabých európskych inštitúcií a nástrojov?

Je to dôsledok obmedzeného potenciálu európskych inštitúcií ale aj nepatrične veľkého vplyvu nemeckých a rakúskych konzervatívcov. Myslím najmä ÖVP v Rakúsku a CSU v Bavorsku v rámci Európskeho parlamentu. Tieto strany dlho Viktora Orbána kryli, ospravedlňovali a vysvetľovali, že sa vlastne nič nedeje a že nejde o žiadny útok na právny štát a ústavnú demokraciu. EÚ do určitej miery zbiera plody svojej vlastnej nerozhodnosti, no dnes situácia nie je taká, aby sa z maďarského problému stala absolútna priorita. Absolútna priorita je minimalizácia ekonomickej krízy, ktorá sa na nás valí. Zároveň by sa na to nemalo zabúdať. Prípad Maďarska by sa mal v horizonte mesiacov začať riešiť na úrovni európskych inštitúcií, pretože to, čo sa stalo v Maďarsku, nie je nič menšie než prevrat vlády voči vlastnému parlamentu ako ho poznáme z Latinskej Ameriky z obdobia diktatúr.

Otázka je, ako sa má riešiť. Boli hlasy, ktoré hovorili, že ak nefunguje politický tlak, stále sú tu rozsudky Súdneho dvora EÚ, ktoré mnohí považujú za efektívnejšie riešenie. Zároveň sme nedávno videli, ako maďarská vláda absolútne odmietla legitimitu rozsudku v prípade dočasných utečeneckých kvót.

Áno, tu je problém pre samotnú EÚ a jej súdny dvor. Pokiaľ si súdny dvor prisvojí príliš veľa právomocí rozhodovať o tom, čo je a čo nie je demokratické a čo je a nie je v súlade s princípmi právneho štátu, tak hrozí, že sa z nej v skutočnosti stane ústavný súd pre krajiny EÚ. To je určite situácia, ktorú by najvyššie a ústavné súdy členských štátov spochybnili. Keď zlyhávajú politické rozhovory a právne rozhodnutia, môžu prísť ekonomické sankcie, priame alebo nepriame, a môžu sa podpísať na tom, koľko prostriedkov budú tieto krajiny čerpať. Ale to je skutočne hraničná situácia. Maďarsko sa, bohužiaľ, už dnes pohybuje za hranicou. Je to situácia, ktorá si bude vyžadovať kombináciu jasného právneho názoru, diplomatických schopností a ekonomických nástrojov.

 

Podcast si môžete vypočuť v aplikáciách:

Soundcloud

Apple podcasty

Google podcasty

Spotify

PodBean

Sticher

CastBox

Overcast

Podcastadict