Eliška a Michal z Dream Farm: Rýľ sme doteraz použili raz, do našej pôdy sa vrátil život

Eliška Galisová a Michal Roháč z farmy Dream Farrm. [Facebook/Dreamfarm]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Uživí ekologické poľnohospodárstvo Slovensko?

Malá žitnoostrovská farma sa venuje regeneratívnemu poľnohospodárstvu, ktorého základom je zlepšovanie kvality pôdy. „Tým je aj pestovanie výnosnejšie. Náš produkt je kvalitatívne neporovnateľný s tým, čo sa dá bežne kúpiť v obchodoch,“ hovoria zakladatelia farmy Dream Farm. „Všetky mikroorganizmy majú v pôde svoju úlohu. Keď ju človek naruší, tak nastane problém. V poľnohospodárstve sa to potom prejavuje chorobami a prítomnosťami škodcov,“ vysvetľujú, prečo pri pestovaní nepoužívajú chémiu.

Dream Farm je malá farma na Žitnom ostrove v obci Ňárad. Zakladatelia farmy, Eliška Galisová a Michal Roháč, sa na necelých 30 ároch pôdy prevažne zameriavajú na pestovanie listovej zeleniny regeneratívnym spôsobom, bez používania chemických hnojív, či postrekov. 

V rozhovore sa dočítate:

  • Čo je to regeneratívne poľnohospodárstvo,
  • v čom sa líši od tradičného ekologického poľnohospodárstva
  • prečo rýľovanie a oranie nie je pre pôdu ideálne,
  • či je poľnohospodárstvo perspektívnym odvetvím pre mladých ľudí,
  • či sa dá z necelých 30 árov pôdy vyžiť.

Ako teraz vyzerajú dni na vašej farme? Čomu sa teraz venujete?

Michal: Dnes sme robili priesady, pretože už plánujeme začiatok novej sezóny. Nejaké priesady už máme pripravené, ale trochu nás zabrzdilo počasie. Sme už ale viac-menej pripravení. Využili sme január a február na prípravu všetkých potrebných vecí a už len čakáme na počasie.

Teraz nás čaká jeden väčší projekt – postaviť veľký fóliovník. Tento rok preto budeme mať väčšiu časť záhrady prekrytú a budeme môcť celú sezónu začať skôr. Lenže tým, aká je situácia, nemáme pomocníkov a nedovoľovalo to počasie. Budeme potrebovať ľudí, ktorí nám pomôžu postaviť fóliovník, navoziť kompost a pripraviť všetky záhony. Práce je naplánovanej dosť.

Koľko rýľov máte na farme? Vlastníte aspoň jeden?

Eliška: Máme aj rýľ, ale nepoužívame ho vôbec. Použili sme ho raz, keď sme z predzáhradky potrebovali dostať preč staré korene.

Michal: Používame ho ešte pri sadení stromov. Ešte možno budeme sadiť nejaké kríky, inak je ale všetko „no dig“ (farmárčenie/záhradníčenie bez rýľovania – pozn. red.).

Tam smerujem. Vy na prvý pohľad vybočujete z hlavného poľnohospodárskeho prúdu a nespĺňate asi ani tradičnú predstavu ľudí o poľnohospodároch. Ako by ste teda opísali svoju farmu?

Michal: Venujeme sa regeneratívnemu poľnohospodárstvu formou no dig metódy, alebo teda hlbokým mulčom (organický materiál, ktorým sa pokrýva pôda: kôra, slama, listy stromov, rastlinný odpad a podobne – pozn. red.). V našom prípade je to kompost, ktorý je na takzvaných permanentných záhonoch. To znamená, že sú na jednom mieste, nemeníme ich, neobraciame. Nerýľujeme a ani nepracujeme s rotavátorom (prístroj na obrábanie pôdy – pozn. red.). Tým zlepšujeme kvalitu pôdy. Najväčší rozdiel oproti bežnému, konvenčnému poľnohospodárstvu je to, že pôda je neustále prekrytá.

Prečo je rýľovanie zlé?

Michal: Pôda má svoju štruktúru. Keď ju obrábame – pluhom, rotavátorom alebo rýľom – tak sa jej prirodzená štruktúra a mikrobiológia naruší. Zabíja sa tak podhubie a huby, ktoré sú hlavnou zložkou pôdy. Plus sa uvoľňuje do ovzdušia uhlík. Zároveň, čím viac sa pôda obracia, tým sa viac zhutňuje. Dažďom a veľkými mechanizmami dochádza ku kompakcii pôdy, následkom čoho nemá schopnosť držať vodu a odvodňovať v čase prívalových dažďov. Stráca sa najvrchnejšia časť pôdy, ktorá je výživná, a to je problém.

Čiže to je to, čo vás najviac odlišuje aj od ekologického poľnohospodárstva, kde sa bežne pôda obrába?

Michal: My sme súčasťou ekologického poľnohospodárstva. Konvenčné poľnohospodárstvo si klasicky pomáha chemickými hnojivami a pesticídmi. Bio pestovanie je dobré: dbá na to, aby sa chemické postreky nepoužívali.

Pri regeneratívnom poľnohospodárstve je základom práve budovanie a zlepšovanie pôdy. Pri našej činnosti, tým, že pestujeme zeleninu, vyťahujeme z pôdy živiny, ale zároveň ju kŕmime organickým materiálom, teda kompostom. Pôda, ako živý organizmus, tým pádom dokáže lepšie fungovať. Tento spôsob podporuje výmenu mikroorganizmov, húb a živín.

Niektoré biofarmy takto tiež fungujú. Ale pri veľkom pestovaní, napríklad mrkvy, je to o používaní biologických pesticídov, ktoré sú povolené a biologicky odbúrateľné z pôdy, a už nejde tak o kvalitu pôdy.

My sa zameriavame aj na stock-free farming. To znamená, že nepoužívame žiadne zvieratá a ani zvierací hnoj.

Prečo?

Michal: Obidvaja sme vegáni a chceme ukázať, že sa dá fungovať aj takto. Snažíme sa kŕmiť pôdu kvalitným kompostom. Ak potrebujeme hnojivo, tak sa to dá robiť zelenými rastlinami, čo je zelené hnojivo, ale v našom kontexte to nie je úplne nutné.

Poznáte ešte niekoho iného, kto by sa tomuto spôsobu produkcie venoval?

Michal: Je tu iba pár pionierov. My sme síce mikrofarma, ale myslím si, že sa to dá robiť aj vo veľkom –  asi nie na 400 hektároch, ale v rámci pestovania listovej a koreňovej zeleniny to bude bez problémov fungovať. Dá sa to využiť aj v skleníkoch a fóliovníkoch.

Keď sa o tom rozprávate s inými poľnohospodármi, ako na to reagujú. Nepovažujú vás za „exotov“?

Facebook/Dream Farm

Michal: Sme trochu za exotov, lebo sme vo farmárskom prostredí, kde o nás už ľudia vedia. Tu prevláda klasické povedomie, že pôdu treba orať a hnojiť chemickými hnojivami.

Eliška: A postrekovať. Tak sú tu ľudia na to naučení – či už malí záhradkári alebo veľkí poľnohospodári. Tu sa na pôdu veľmi neberie ohľad.

Farmári nás veľmi neoslovujú. Keď k nám aj ľudia prišli na návštevu, tak väčšinou povedali „wow, takto si predstavujeme svoju záhradu“ a my im hovoríme, že ju kľudne môžu mať tiež. Páči sa im to, ale tam to končí. Niekoľko ľudí sme inšpirovali cez Instagram, hlavne mladé rodiny, ktoré počas korony chceli začať s pestovaním na chalupe a pýtali si rady, ako na to.

V centre konceptu regeneratívneho poľnohospodárstva je pôda. Čiže ak sa mu chce niekto venovať, musí rozumieť pôde. Vy jej už rozumiete?

Michal: Stále sa učíme. Dovolím si povedať, že ešte nikto na svete pôde úplne nerozumie. Určité vedomosti už sú, ale odhaliť všetky súvislosti a symbiózu mikroorganizmov, húb a ostatných vzťahov, ktoré v pôde prebiehajú, je veľmi náročné. Je to ešte neprebádaná vec.

Podobá sa to výskumu mikrobiómu, ktorý máme v žalúdku, a ukazuje sa, že je to veľmi podobné tomu, čo sa deje vo vnútri človeka. Tieto vzťahy majú dôsledok na to, ako fungujeme my, ale aj ako funguje pôda a rastliny.

My chceme vedieť, ako rastliny prijímajú vodu, ako vedia komunikovať s hubami. A postupne sa to učíme. Už vieme, čo je zdravá pôda a ako by mala vyzerať.

Dobrým príkladom je les. V lese je neustála ochranná vrstva, či už napadané lístie a konáre, ktorá chráni pôdu. Všetky mikroorganizmy, ako červy a chrobáky majú v ekosystéme svoju úlohu. Keď ju človek naruší, tak nastane problém. V poľnohospodárstve sa to potom prejavuje chorobami, prítomnosťami škodcov a podobne. Hlavnou zásadou je preto pôdu čo najviac chrániť a zakrývať ju.

Časom aj my vidíme, ako sa v našej mikrozóne obnovuje ekologický systém. Hoci sme obkolesení konvenčným poľnohospodárstvom, ja zaujímavé sledovať, ako sa na takú malú plochu vracia život – máme tu žaby, hady a podobne.

Eliška: Kamkoľvek u nás záhrade zabŕdneme do zeme, tak sú tam dážďovky, všade naokolo je hmyz.

Častou výhradou smerom k ekologickému poľnohospodárstvu ako takému je, že má vyššie náklady a nižšie výnosy. Nie je takéto pestovanie neefektívne v zmysle pridanej hodnoty k námahe, ktorú si to vyžaduje?

Michal: Ja som doteraz nepochopil, prečo sa hovorí, že konvenčné poľnohospodárstvo je vstupmi lacnejšie. Bežný poľnohospodár si musí kúpiť traktor, ktorý stojí 350 až 500 tisíc eur, plus prídavné zariadenie, pohonné hmoty, servis a tak ďalej. Drahé sú aj chemické hojivá a postreky. Aby to ekonomicky dávalo zmysel, tak potom musí produkovať v čo najväčších objemoch.

My sme začínali úplne od nuly. Museli sme doviezť asi 60 až 80 ton kompostu, manuálne ho rozviesť, vybudovať zázemie pre spracovanie a uskladnenie zeleniny a podobne. Prvotný náklad je vyšší, ale po dvoch sezónach naším jediným nákladom je, že robíme trojcentimetrovú vrstvu kompostu a nakupujeme semená. Vstupom je aj naša práca, ale sme oslobodení od okopávania a trhania buriny. My viac-menej len sadíme a zbierame.

Pri prechode z konvenčného na ekologické poľnohospodárstvo sú výnosy na začiatku nižšie, ale časom sa zlepšovaním kvality zvyšuje aj výnos. Všímame si, že čoraz viac zákazníkov prihliada na to, aká je kvalita produktu. Náš produkt je kvalitatívne neporovnateľný s tým, čo sa dá bežne kúpiť v obchodoch. A ľudia sú ochotní za to zaplatiť.

Ako sa bránite pred škodcami, keď nepoužívate chemické ochranné prostriedky?

Michal: Mechanicky. Existujú na to rôzne siete a textílie. Zároveň máme naplánovaný kalendár. S príchodom letných mesiacov napríklad nepestujeme kapustoviny, ako kel a rukola. Hoci sa dajú pestovať aj v lete, tak to nerobíme, lebo sú náchylnejšie na škodcov ako napríklad skočky (drobné chrobáky, ktorá napádajú rôzne druhy rastlín – pozn. red.). Vtedy prechádzame na produkciu šalátov, mrkvy, repy a ostatných letných plodín.

Škodcovia tu budú vždy, ale v biologickom pestovaní byť aj musia, aby tam zároveň bol aj predátor. Keď tam chýba život, nie je život ani v pôde. Vidíme to aj tu: keď ľudia na podobnej alebo väčšej ploche, ako máme my, pestujú jednu plodinu, tak tam nie je žiadny život, nelietajú tam vôbec žiadne vtáky.

Pesticídmi a chemickými hnojivami si konvenční poľnohospodári uľahčujú prácu. Necítite sa voči nim znevýhodnení?

Michal: Naopak, je to naša výhoda. Keď sa rozhliadnem u nás v regióne okolo seba, tak nemám pocit, že by to farmárom uľahčovalo prácu. Keď sa pestuje repka alebo kukurica, v kalendári ma jasne stanovený dátum, kedy sa musí postrekovať a to sú znova vstupy a teda náklady na prácu a mechanizmy.

My sa riadime tým, že keď je zdravá pôda, tak sú zdravé aj rastliny a potom sa dokážu brániť proti škodcom. Existuje aj biologická ochrana: na likvidáciu škodcov sa používajú aj lienky a osičky.

Možností je veľa. Tento rok sa chceme viac venovať kompostovým a rastlinným výluhom, ktoré biologickým spôsobom dodajú rastlinám to, čo potrebujú. To nie sú veci z laboratória, ale vieme si ich vyrobiť sami. Cez zimu sme rozpúšťali v octe vajíčkové škrupiny, čím sme získali kalcium, ktoré vieme priamo striekať na rastliny.

Dá sa ale niečo také robiť vo väčšej mierke? Veľkí poľnohospodári tvrdia, že si to nemôžu dovoliť, a že by takýto spôsob práce ešte viac ohrozil našu potravinovú sebestačnosť.

Michal: Je to nezmysel. Keď prejdeme Slovensko od východu na západ, tak nevidíme hektáre brokolice, kapusty a mrkvy. Väčšina (rastlinnej) produkcie sú technické plodiny, ktoré sa využívajú na biopalivá alebo ako krmivo pre zvieratá.

Najväčší poľnohospodársky podnik na Slovensku, ktorý má 50 tisíc hektárov, sa venuje produkcii mlieka. A zvieratá v živočíšnej produkcii musíte niečím kŕmiť. Je to veľmi neefektívne. Ak by sme chceli mať potravinovú sebestačnosť, tak nepotrebujeme tisíce hektárov lánov kukurice, slnečnice a repky. To obyvateľstvo neživí.

Je to aj problém Európskej únie, ktorá má veľkú nadprodukciu. Keby sme stopli dotácie na technické plodiny, tak poľnohospodári by museli nájsť spôsob, ako v danom regióne robiť niečo, čo ma uživí, aby som nemusel pestovať kukuricu. Keby sa tento systém narušili, videli by sme, že každé menšie mesto bude zásobené vysokokvalitnými potravinami. V supermarketoch ľudia kupujú veci, ktoré tu vieme pestovať takmer celoročne. Samozrejme s výnimkou banánov, mandarínok a podobne.

Facebook/Dream Farm.

Vy ste o využití dotácií zatiaľ neuvažovali?

Michal: Tým že sa priame platby vyplácajú až od hektára, tak sa nás to netýka. Sú ale aj schémy kde sa dajú žiadať peniaze na rozvoj (eurofondy v rámci Programu rozvoja vidieka – pozn. red.) Bolo by to zaujímavé, ale momentálne sme skôr nastavení tak, že chceme dokázať sami sebe aj okoliu, že vieme produkovať dostatok, aby sme boli spokojní hlavne my.

Tým, že fungujeme od konca marca, do konca novembra, tak dokážeme mať z jedného záhonu úrodu aj trikrát. Nemáme veľkú plochu, ale rýchlou rotáciou dokážeme produkovať viacej. Bolo by fajn dostať dotácie na ďalší skleník. Keďže zatiaľ nemôžeme produkovať v zime, tak sme rozmýšľali nad prenájmom skleníkov od miestneho družstva na zimnú produkciu špenátov, kelov a podobe. To je ale plán do budúcnosti, zatiaľ to nie je nutné. Nemáme teraz ambíciu narásť z tridsiatich árov na tridsať hektárov. Dali sme si úlohu, že spravíme to farmárčenie cool. Chceme ukázať, že cool nie je iba chodiť pekne oblečený na kávu, ale že je cool aj robiť robotu, na ktorú je človek pyšný.

Eliška: A je dobré vedieť, odkiaľ pochádza jedlo, ktoré jeme.

Keď ste sa rozhodovali založiť farmu, bola pre vás teda rozhodujúca vaša sebestačnosť, alebo spoločenská zodpovednosť za to, ako dnes vyzerá potravinový systém?

Michal: Najskôr to bola sebestačnosť a až potom sa to zmenilo. Minulý rok nás zaskočilo, koľko dverí nám táto činnosť otvorila. Je úžasné, v koľkých rôznych odvetviach a s koľkými ľuďmi vieme naviazať spoluprácu. Najväčší úlet ale bol, keď sme počas prvej vlny korony sedeli pri stole a jedli sme iba veci, ktoré kompletne všetky boli z našej záhrady.

Čiže na začiatku ste do toho nešli s tým, že to pre vás bude aj biznis?

Michal: Mali sme to v hlave vždy. Ja by som sa postupne od mojej hlavnej činnosti chcel dostať k poľnohospodárstvu. Od začiatku to beriem tak, že to nie je len práca s rastlinami a pôdou, ale chcem to postaviť aj ako biznis model.

Poľnohospodárstvo nemáte v rodine a nemáte ani poľnohospodárske vzdelanie. Aký veľký hendikep to bol pre vás v začiatkoch?

Eliška: Moje jediné vzdelanie v tejto oblasti bolo od starého otca, ktorý mal záhradu. Išla som do toho ako úplný laik. Michal mal kurz a postupne mi predával informácie. Najviac sa naučím popri tom, ako to robím. Nie som úplný odborník, čiže keď sa niečo s rastlinou deje, Michal vie, čo s tým ďalej treba robiť.

Ja to viem nasadiť, zozbierať, umyť, pekne nafotiť a odprezentovať. Hlavné vedomosti o tom, čo všetko to obnáša, má Michal, od ktorého sa to na mňa postupne lepí. Ale keby do toho človek išiel tak, že o tom nič nevie a kúpi si dom zo záhradou, tak asi narazí.

Michal: Ja som to vnímal skôr ako výhodu. Dvadsať rokov robím kaderníka a všimol som si, že ľudia, ktorí sa venujú niečomu, čo nemajú vyštudované, tak majú oveľa väčšiu motiváciu získavať informácie a viac sa vzdelávať.

A odkiaľ ste teda čerpali informácie o tom, čo dnes robíte?

Michal: Mojím prvým zdrojom bol kanadský bio pestovateľ Jean Martin Fortier, ktorý je celosvetovou hviezdou v small scale farming (farmárčenie v malom – pozn. red.). Napísal knihu The Market Gardener, ktorá bola preložená do 14 jazykov. Fortier má projekt veľkej experimentálnej farmy, ktorý používa ako hub na školenie ľudí, ktorí tam chodia na dva roky. Vytvoril Masterclass, kde sa venuje všetkému – od nastavenia cieľov, cez marketing, až po pestovanie konkrétnych plodín, ako sa zbierajú alebo uskladňujú.

Má premyslenú stratégiu, ako združovať ľudí a vytvoriť platformu, cez ktorú zdieľa svoje vedomosti s ľuďmi z celého sveta. Vyučuje ľudí, ktorí túto myšlienku šíria ďalej vo svojich komunitách. Jeho cieľom je inspirovať čo najviac ľudí, aby sa venovali farmárčeniu v malom, čím sa rozumie necelý hektár až hektár.

To bol pre mňa základ, ale postupne sa ku mne dostali aj ďalšie myšlienky – napríklad práve no dig metóda od Angličana Richarda Perkinsa.

Keď sa ľudia pustia do úplne novej činnosti, tak sa na začiatku veľmi nadchnú a až neskôr zistia, čo všetko za tým je. Keď sa na to pozriete spätne, čo pre vás na začiatku boli najväčšie problémy?

Eliška: Prvý problém bol, keď sme vypestovali asi 20 kíl reďkoviek a keďže sme nemali odbyt, nemali sme ich kam dať. Michal to náruživo nasadil a potom sme nevedeli, čo s tým. Tým sme si len chceli vyskúšať, či nám to vôbec pôjde.

Michal: Ja som mal všetko naštudované z kurzu, ale keď to všetko vyrástli, tak sme si povedali „ok, čo teraz s tým“.

Eliška: Potom nám robilo problémy plánovanie. Napríklad sme mali v sezóne dva týždne reďkovky a po zbere sme ich nevysadili znova po dvoch týždňoch, ale až za mesiac. Vytvorili sa nám potom hluché obdobia, kedy sme nemali stálu produkciu. To sa ešte učíme.

Ďalším problémom bola burina, ale tú sme odstránili kompostom a mulčovaním. Mali sme dosť veľké šťastie, že sme si vďaka Michalovým kontaktom a sociálnym sieťam rýchlo vybudovali klientelu. Pomohli nám aj kamaráti influenceri, vďaka ktorým nám v jednom momente „vybuchol“ Instagram.

Čo sa stalo s reďkovkou?

Eliška: Nejaké sme predali, či darovali, ale tiež sme ju využili na fermentovanie. Časť bohužiaľ skončila aj v kompostovisku.

Ako je to s odbytom? Máte problém predať to, čo vypestujete, alebo dopyt prevyšuje vaše kapacity?

Eliška: Dopyt je väčší. Dosť nás obmedzila pandémia. Počas korony sme začali robiť rozvoz, čo znamená, že musíme zeleninu najskôr zozbierať, umyť, zabaliť, roztriediť do balíčkov a ísť do Bratislavy, kde musíme obehnúť 30 adries. To je nad naše sily. V budúcnosti by sme chceli byť v Bratislave častejšie a mať jedno miesto, kde si budú ľudia môcť prísť zeleninu vziať, aby sme našu zeleninu mohli zabezpečiť čo najviac rodinám. V lete sme spolupracovali so sieťou Yeme, kam sme mohli umiestniť veľké množstvá šalátov.

Michal: My sme začali priamym predajom. To, čo vyprodukujeme, zozbierame a predáme formou debničiek konečným zákazníkom. V budúcnosti by sme sa ale chceli viac sústrediť na predaj na trhoch.

A čo reštaurácie?

Michal: Mali sme medzi odberateľmi aj reštaurácie, ale korona nám to znemožnila. U nás je to zatiaľ dosť špecifické. Slovenské reštaurácie nechcú klasickú mrkvu, repu alebo listovú zeleninu. Väčšinou ich chcú ako prísadu – napríklad baby mrkvu a baby repu. Reštaurácie sú v dnešnej dobe pre nás dosť nestále.

Eliška: V tejto dobe všetci omnoho viacej pozerajú na cenu, čo je úplne pochopiteľné, ale ani my nemôžeme našu produkciu predávať za almužnu.

Stretávate sa s tým, že by ľudia mali problém s vyššou cenou?

Eliška: Keď sme si nastavovali cenovú politiku, tak sme si v obchodoch robili vlastný prieskum. Porovnávali sme bežné ceny bio zeleniny. Vzhľadom k tomu, čo produkujeme, si nemyslím si, že by sme mali prestrelené ceny. My v nedeľu zozbierame zeleninu a v nedeľu ju má človek na stole.

Michal: Jean Martin Fortier učí, že ak sa pestovateľovi na trhu niekto nesťažuje na ceny, tak robí niečo zle. Nejaké percento ľudí musí mať pripomienku k jeho cene.

Uživí ekologické poľnohospodárstvo Slovensko?

Európska komisia minulý rok predstavila dlhodobú potravinovú stratégiu Z farmy na stôl, ktorá má zásadným spôsobom prekopať celý poľnohospodársky a potravinový systém v EÚ. Jej zámerom je zaistiť, aby agropotravinárstvo takisto prispelo k plneniu cieľov Európskej zelenej dohody.

Podľa čoho vyberáte plodiny, ktorým sa budete venovať? Sú to tie, ktoré sú vám najbližšie, alebo je skôr dôležité ekonomické hľadisko?

Michal: Ekonomické hľadisko. Riadime sa pravidlom, že plodiny, ktoré trvajú viac ako 90 až 100 dní, nepestujeme. Napríklad karfiol. Nemôže to byť v záhrade od jari do jesene, to nemá význam.

Mali sme teraz zemiaky, ktoré mali veľký úspech. Vyprodukovali sme ich asi pol tony, ale potom sme si uvedomili, že ich treba naraz vytiahnuť a že to nie je úroda, ktorá by sa dala veľmi dlho uskladňovať, tak sme boli trochu v panike. Skončilo to nakoniec tak, že žiadne zemiaky nezostali ani nám.

Zameriavame sa na šaláty, ktoré trvajú 35 až 40 dní. Ale chceme sa venovať samozrejme plodinám, ktoré sú nám blízke a to sú práve šalátové mixy. A kel, ktorý je naším vlajkovým produktom.

Ktoré plodiny sú najrentabilnejšie?  

Michal: Šaláty. Ľahko sa s nimi pracuje, nevyžadujú veľa vstupov, majú veľkú výnosnosť a dá sa s nimi pracovať od jari do jesene. Slovenskí pestovatelia pestujú šaláty iba na jarnú sezónu a príchodom leta končí. My sme zistili, že sa dá robiť aj počas leta a neskoro do jesene. Navyše ich ľudia od nás žiadajú.

Slovenské poľnohospodárstvo každoročne starne, odchádzajú z neho mladí ľudia, pričom noví neprichádzajú. Vy ste hovorili, že je pre vás toto odvetvie cool, ale časť spoločnosti ho stále vníma ako neperspektívne, pretože si pod tým predstavuje hlavne špinu a rozbité traktory. Ponúka poľnohospodárstvo mladým perspektívnu prácu?

Michal: Je to extrémne perspektívne odvetvie. Je dobré rozširovať povedomie o small-scale farmingu, ktoré je pre mladých ľudí dostupné. Na malej ploche sú schopní produkovať kvalitne a udržateľne. Nevyžaduje to veľa vstupov, človek nepotrebuje vlastniť stovky hektárov, aby sa mu to ekonomicky oplatilo. Zároveň sa môžu stať váženými členmi komunity a miestom, kde sa ľudia stretávajú a upozorňujú napríklad na klimatickú zmenu, ktorá je na poľnohospodárstvo priamo napojená.

Podľa mňa je to budúcnosť. Verím, že do toho pôjde čoraz viac ľudí aj na Slovensku, hoci u nás je najväčší problém dostať sa k pôde.  Dá sa to ale robiť aj na záhrade. Videl som príklady, kedy si jeden-dvaja ľudia na malej ploche spravili malú farmu. Mestská farma môže zásobovať komunitu dvadsiatich ľudí a predávať na lokálnom trhu.

Na Slovensku ale nemáme svetlý príklad, alebo pionierov, na ktorých sa ukáže: „toto sú tí, čo to robia“. Je to škoda, lebo ľudia sa nemajú od koho inšpirovať.

To je vaša ambícia?

Michal: Robíme to tak nepriamo. Tešíme sa, keď môžeme naše vedomosti rozširovať. Ľuďom hovoríme, nech sa prídu pozrieť. Nemáme problém pustiť ľudí do našich životov a ukázať, čo robíme.

Dá sa tým uživiť?

Eliška: Dá. Ja pracujem iba na farme, nemám žiadny iný príjem. Z toho, čo sme vyprodukovali minulý rok, sme nakúpili veci na farmu a zabezpečili chod domácnosti.

Michal: Na ploche, ktorú máme my, dokážu dvaja ľudia v pohode vyžiť a počas hlavnej sezóny aj uživiť dvoch brigádnikov. Potom to ale vyžaduje úplné sústredenie na farmu. Ja mám ešte stále aj svoje zamestnanie, ale keby som sa tomu venoval plnohodnotne, dokázali by sme možno strojnásobiť obrat, ktorý sme mali minulý rok. To už by bola zaujímavá vec.