Farmár Jurky: Vďaka práci Jána Kuciaka sa slovenské poľnohospodárstvo ozdravuje

Milan Jurky, predseda Združenia mladých farmárov na Slovensku - ASYF. [EURACTIV.sk]

Priame platby zo Slovákov robia zberateľov hektárov, hovorí predseda Združenia mladých farmárov na Slovensku MILAN JURKY. Začínajúcim farmárom odporúča, aby maximalizovali pridanú hodnotu svojej výroby na malej výmere a uspokojili hlavne ľudí v jeho okolí.

Milan Jurky vlastní rodinnú farmu v obci Vasiľov. Je tiež predsedom Združenia mladých farmárov na Slovensku – ASYF.

Veľa ľudí si dnes pod prácou na farme naďalej predstavuje polorozpadnuté maštale, staré vraky traktorov a skostnatené výrobné postupy. Faktom však je, že aj na Slovensku čoraz viac poľnohospodárov nasadá na vlnu digitálnej revolúcie. Jedným z nich je Milan Jurky, majiteľ malej farmy v oravskej obci Vasiľov, ktorý hovorí, že bez moderných technológii si už svoju prácu nevie predstaviť.

Jeho slová hneď pri príchode do redakcie portálu EURACTIV.sk potvrdzuje bluetooth slúchadlo, ktoré si z ucha skladá len počas rozhovoru. S úsmevom dodáva, že je už jeho ôsme. Jedno zabalíkoval pri práci na poli do sena, ďalšie mu zožrala krava, iný mu zas oprala manželka a ostatné nezvládli pracovné prostredie na farme. Iba vďaka nemu ale vraj vie skĺbiť ťažkú prácu na statku s jeho aktivitami v Združení mladých farmárov na Slovensku – ASYF, ktorého je predsedom.

„Keď som pri zvieratách alebo na poli a dostanem email s nejakým dokumentom, aplikácia mi to do ucha prečíta v zvukovej podobe,“ popisuje a dodáva, že slúchadlo využíva aj na počúvanie podcastov, ktoré si rýchlo osvojujú aj slovenské médiá. „Podcastov by ale malo byť oveľa viac, lebo poľnohospodári nemajú veľa času na čítanie,“ smeje sa Jurky.

Pri práci na farme používa aj ďalšie technológie. Na chytrom telefóne ukazuje aplikáciu, ktorá ho na diaľku informuje o jeho zvieratách. Každá krava má svoje meno a vedľa neho údaj o tom, kedy sa otelila, kedy bola zasušená a kedy bude mať ruju. Existujú aj chytrejšie programy, ktoré vedia merať teplotu kravy, či rozrušenie, keď sa k nej blíži nebezpečie. Tie sú podľa Jurkyho pre malých farmárov zatiaľ finančne náročné. V budúcnosti by ale chcel využiť aj žuvacie senzory. „Keď krava prestane prežúvať, na mobil mi hneď príde upozornenie, a ja budem vedieť, že má nejaký problém,“ objasňuje Jurky.

Iná aplikácia mu umožňuje poradiť si s jedným z najväčších problémov slovenského poľnohospodárstva – rozdrobenosťou vlastníctva pozemkov. Jeho dvadsať hektárov pôdy je rozptýlených v 1 200 parcelách. Snaží sa ju preto sceliť vzájomnou výmenou za inú pôdu.

„Táto aplikácia mi vie pripraviť nájomnú zmluvu, alebo rovno návrh výmeny medzi jednotlivými vlastníkmi,“ hovorí Jurky. „Keby som nemal takýto program, tak zo štátnych dát sa v tom nemám šancu vyznať,“ dodáva.

Okrem farmárov vedia moderné technológie podľa Jurkyho uľahčiť prácu aj štátu, napríklad so štatistikami o hospodárskych zvieratách. „Keď sa otelí krava, nemusí vám štatistický úrad volať, aké máte prírastky, lebo tieto údaje už bude mať k dispozícii.“ Sú mnohé ďalšie technológie, ktoré vedia uľahčiť a zefektívniť prácu farmára. Napríklad precízne hnojenie, GPS navádzanie, alebo celý koncept smart farming (chytré poľnohospodárstvo).

„Inteligentné technológie sú budúcnosťou poľnohospodárstva,“ predpovedá mladý farmár.

Európske poľnohospodárstvo prejde technologickou revolúciou, hlavným heslom bude udržateľnosť

Výzvu lepšej udržateľnosti agrosektora budú musieť zohľadniť aj slovenskí farmári. Nesmú však byť obeťami klimatických ambícií, ale prirodzenými spojencami v ich naplnení, píše ADAM ŠEBESTA.

Ako ste sa dostali k práci farmára?

Moje rozhodnutie nebolo jednoduché, aj keď som vyrastal na rodinnej farme, práca na farme predstavovala hlavne drinu na poli. Výsledný efekt pritom z toho nebol vidieť. Ja som sa preto vybral iným smerom, študoval som v automobilovom odvetví. V tom som pokračoval aj keď sme sa s manželkou vybrali do zahraničia. Našim cieľom bolo usadiť sa na Slovensku s tým, že sa nebudeme zadlžovať a predtým si mladí za hranicami zarobíme. V Írsku som šesť rokov pracoval aj ako mechanizátor na farmách. Práve tam sme videli malé rodinné farmy, ktoré síce nemajú na dvore BMW alebo Ferrari, ale žili si pokojne a robota ich tešila. Tam sme si povedali, že takto by sme chceli žiť.

Čiže za vaším rozhodnutím pracovať v poľnohospodárstve bola skúsenosť zo zahraničia? Alebo tam boli ešte aj iné dôvody?

Ďalším dôvodom bolo, že sme si plánovali založiť vlastnú rodinu a neskôr aj rodinný podnik. Zároveň sme videli množiace sa potravinové škandály a naša dcéra mala práve zdravotné problémy z potravín. Preto sme chceli byť vo výrobe potravín sebestační.

Ale najväčšia pridaná hodnota je, že sme ako rodina pokope a ja nemusím – tak ako veľa Slovákov – odchádzať za prácou do zahraničia. Toto nás drží nad vodou, aj keď to nie je jednoduché, pretože práca začína zavčasu ráno a končí neskoro večer. Takto ale vieme zasiahnuť do výchovy detí a sme pri nich, keď nás potrebujú.

S čím ste na štarte vašej farmy najviac bojovali?

Na Írsku bolo pre nás najpozitívnejšie, že keď išiel Ír po meste a videl farmára, tak dal pred ním dole klobúk, keďže si ho vážil, pretože pre neho vyrábal potraviny. Nepočítali sme s tým, že to tak bude aj na Slovensku, ale mysleli sme si, že aspoň priestor na začatie podnikania bude jednoduchší.

No opak bol pravdou. Predtým, ako sme vyrobili prvú hrudku syra, tak nás kontaktovali rôzne kontroly: hygiena, veterina, centrálna registrácia zvierat, živnostenský úrad. To farmár musí spĺňať hneď na začiatku.

Niekoho by to možno odradilo, ale my sme boli vytrvalí. Hľadali sme farmárov s podobnými problémami a narazili sme na Združenie mladých farmárov. Tu sme o týchto problémoch začali hovoriť a riešiť systémové zmeny. Nešlo nám do hlavy, či aj v ostatných sektoroch sú začiatky také ťažké.

Začínajúci farmár má na začiatku hlavne problém získať pôdu a samozrejme peniaze na prvotné investície do podnikania. Ako to bolo u vás?

Ja som mal výhodu, ktorú dnes začínajúci farmári nemajú. Môj otec vlastnil dvadsať hektárov pôdy, ktorá ale bola roztrieštená po celom katastri. V minulosti fungoval zákon o pozemkových úpravách a pozemkových spoločenstvách, ktorý umožňoval získavať náhradné pozemky. Ja som teda za tú roztrieštenú pôdu získal náhradné pozemky. Túto výhodu dnes mladí nemajú.

Ak by ste dnes vypovedali nájomné zmluvy, alebo by vám niekto prenajal pôdu, musíte sa dohodnúť, kde vám tu pôdu vyčlení. Keďže môžete vlastniť niekoľko stoviek parciel, tak sa to niekedy ani nedá zrealizovať. V našom katastri je roztrieštenosť pôdy obrovská. Mojich 20 hektárov sa nachádza v 1 200 parcelách. V každej parcele môžete vlastniť 10 alebo 20 metrov a máte tam podielových spoluvlastníkov. To sú veci, ktoré mladých odrádzajú.

Aké sú tie ďalšie prekážky?

Ďalším problémom sú obrovské investície. Ak chce niekto založiť chov alebo rastlinnú výrobu, potrebujete mať techniku, budovy, zvieratá a podobne. Mladý farmár je väčšinou pre banky rizikový, pretože nemá bonitu, históriu a príjem. Aj keď máte dobré úmysly a chcete úver splácať, banky majú prísny režim poskytovania úverov. To bola ďalšia vec, s ktorou sme bojovali a bojujeme aj naďalej, ale postupnými krokmi napredujeme.

Čomu sa na vašej farme venujete?

Chováme hovädzí dobytok, máme dvadsať kusov kráv. Špecializujeme sa na predaj mlieka a syrových výrobkov. Našim cieľom je maximalizovať pridanú hodnotu na tej malej výmere. Keby sme mali vytvárať len nejakú komoditu a predávať ju do mliekarne, pridaná hodnota by bola nízka a rodina by z nej nevyžila.

Kto sú vaši hlavní zákazníci?

Väčšinou sú to rodiny, blízki a známi. Ľudia, ktorí nás poznajú a ktorým si nemôžeme dovoliť dať syr, ktorý sa len tvári, že je syr. Stýkame sa s nimi dennodenne a nie sú to obchodné vzťahy, ale skôr rodinné väzby.

My sme limitovaní množstvom pôdy a mlieka, ktoré vyprodukujeme. Zatiaľ nemáme kapacity na nadobudnutie novej pôdy, vybudovanie novej maštale, alebo zmodernizovanie dojenia, aby sme vedeli uspokojiť aj ďalších ľudí v okolí. Ja sa riadim myšlienkou, že farmár by mal hlavne uspokojiť svoje okolie a až potom sa môže pustiť za hranice obce alebo regiónu. Práve to okolie je najviac ovplyvňované hlukom a zvieratami z farmy a preto by malo mať najväčšie privilégiá. Preto aj tí naši známi, ktorých by som ani neoznačil zákazníkmi, majú privilégium užívať produkty z našej farmy.

Keď budeme mať sebestačné dediny a sebestačné regióny, potom budeme mať aj sebestačné Slovensko.

Cítite, že sa zvyšuje dopyt po takejto výrobe? Uprednostňujú ľudia lokálne potraviny pred nákupmi vo veľkých obchodných reťazcoch? 

Určite áno. Po komunizme boli Slováci hladní po zahraničných chutiach. Potom k nám prišli reťazce, ktoré nás nimi zásobujú. Tam ale ide o priemyselné poľnohospodárstvo a potravinárstvo. To, čo sa k nám dováža z Brazílie, zrejme nebude z rodinnej farmy.

Potravinové škandály nahrávajú slovenským farmárom a regionálnym spracovateľom. My v združení máme každý mesiac telefonáty od maloobchodných prevádzok až po supermarkety, ktoré potrebujú naše produkty. Dopyt tu teda je. Ľudia si pýtajú slovenské výrobky. To je tiež šanca pre Slovensko, napríklad na zmenu legislatívy na začatie podnikania. Aby mladý farmár na začiatok nemusel mať úplne sterilnú miestnosť. On je v kontakte s ľuďmi, ktorí žijú v jeho blízkosti, nemôže si dovoliť pokaziť si meno nejakým škandálom.

Od kolektívneho k prestarnutému: Zachránia slovenské poľnohospodárstvo mladí?

Úpešná výmena generácií je jednou z hlavných podmienok trvalej udržateľnosti európskeho poľnohospodárstva. Odpoveď na starnutie a vyľudňovanie agrosektoru musí čo najrýchlejšie nájsť aj Slovensko. Môžu mladí farmári pomôcť s produktivitou či sebestačnosťou slovenského poľnohospodárstva? 

Dá sa povedať, aká činnosť je ideálna pre naštartovanie podnikania v poľnohospodárstve? Je to živočíšna výroba, alebo skôr špeciálna rastlinná výroba? Pretože repkou a kukuricou by mladý farmár zrejme začínať nemal.

Časy, keď sa privatizovali družstvá a kupovali podiely, sú už za nami. Mladý farmár teda nezíska hneď dvetisíc hektárov. Prenajme si pôdu od suseda alebo rodiny a získa nejakých 20 až 100 hektárov. To je výmera, kde mladí chcú žiť.

Odporúčať, čomu by sa mladí mali venovať, by bolo nezodpovedné, pretože oni sami vedia, po čom je dopyt v ich okolí. Čo je potrebné v Trnave, nemusí byť v Prešove. Odporúčam ale, aby čo najviac maximalizoval v menšom. Aby nebol odkázaný na reťazec.

Keď ste chovateľom stovky dojníc, spracované mlieko predávate za 30 centov za liter. Vstupuje do toho človek, ktorý skupuje mlieko, potom mliekareň a napokon obchodný reťazec, ktorý mlieko spracované vo výrobku predáva. Farmár je len jeden článok tohto reťazca, ktorý ale nikto nevidí.

Mojou myšlienkou je skrátiť ten reťazec s tým, že farmár nemusí mať sto kusov dobytka, ale stačí mu 30 kráv. Keď zvýši pridanú hodnotu tým, že mlieko premení na syry či jogurty, nebude predávať mlieko za 30 centov. Môže sa posunúť na euro, alebo euro dvadsať. A súčasne má kontakt so spotrebiteľom. To mu ten dlhý reťazec nikdy nedá. A ani zákazník v ňom nevie, kde bolo vyrobené mlieko a či sa farmár správa dobre k zvieratám.

Vy hovoríte, že v minulosti, keď niekto nevedel, čo bude v živote robiť, tak ho dali robiť baču alebo kydať hnoj. Mení sa pohľad spoločnosti na prácu v agroodvetví?

Je to pomalý posun vpred, ale mladí sa ani dnes húfne nehlásia na poľnohospodárske školy a univerzity. Je to práve pre takýto pohľad na poľnohospodárstvo. Je to veľká škoda, že to v minulosti takto bolo. Veľa ľudí vrátane našich rodičov pracovali na družstvách a smrdeli hnojom. Ľudia ale vedeli, že aj „cez ten hnoj“ majú potravinu na stole a vážili si to.

Dnes si to nevážia?

Dnes máme dostatok všetkého. Stretol som sa s názorom, že farmárov nepotrebujeme. Vymysleli sme nejaké pilulky a vitamíny, ktorými zrazu nahradíme napríklad aj vajíčko. To nie je správne. Úctu treba vzdať farmárovi aj potravine, pretože to je boží dar. Nesúhlasím, že farmárčenie je otázkou biznisu. Má to hlbší rozmer. Je úlohou každého jedného farmára, aby napravil pohľad v médiách, podľa ktorého sme len poberatelia podpôr a nič nerobíme. Musíme sa jasne dištancovať od špekulantov a podporiť tých, ktorí skutočne chcú pracovať. Farmári, ktorí vytvárajú hodnoty a zamestnávajú ľudí, sú nenahraditeľní – či sú to malí alebo veľkí farmári.

Slovenskému agrosektoru dnes stále dominujú veľké farmy. Aký vplyv má centralizovaná štruktúra poľnohospodárstva na jeho postupne starnutie?

Zdedili sme z minulosti veľké poľnohospodárske podniky. V roku 1948 nastala veľká krivda pre vlastníkov pôdy a drobných gazdov, ktorým štát zobral pôdu. Zabrzdilo to rozvoj malých rodinných podnikov. Na druhej strane to ale zamestnalo celú dedinu, vytvárali sa potraviny a hodnoty.

Po revolúcii sme mali možnosť odraziť sa od tejto situácie, no Slovensko to nevyužilo. Vybralo sa cestou privatizácie podnikov, prepúšťania ľudí, skupovania podielnických listov. Veci sme riešili krátkodobo, nezaoberali sme sa, čo príde za desať – dvadsať rokov. Zabudli sme vychovávať génovú generáciu. Preto mladí zo sektora odchádzajú.

Má na odliv mladých z odvetvia vplyv aj jeho mediálny obraz, ktorému v posledných rokoch dominovali podvody s agrodotáciami? Máte skúsenosť, že by si niekto práve pre spôsoby, o ktorých sa väčšina verejnosti dozvedela až po článkoch zavraždeného novinára Jána Kuciaka, rozmyslel prácu v poľnohospodárstve?

Čo sa minulý rok stalo na Slovensku, nás všetkých veľmi prekvapilo. Keď sme si postupne čítali články Jána Kuciaka o agropodvodoch na východe Slovenska, mrzelo nás to, ale ihneď sme sa k tomu vyjadrili. Dlhé obdobie sme upozorňovali na to, že na Slovensku nie je všetko tak v poriadku, ako to podávajú niektorí farmári, hlavne tí, ktorým takýto systém vyhovuje. Ešte predtým sme hovorili, že sú utláčané práva vlastníkov pozemkov a je tu aj cieľ odradiť mladých farmárov. O tom písal aj Ján Kuciak a má to obrovský dopad na pohľad na Slovensko zo zahraničia.

Sme (ASYF) členom Rady mladých farmárov Európy. V zahraničí to vtedy všetci intenzívne s nami prežívali a pýtali sa nás, čo sa to tam na Slovensku stalo a čo sme to za krajina EÚ, keď u nás zabili novinára. My Slováci sme to možno nebrali až tak vážne, ako napríklad vo Fínsku alebo Francúzsku.

Na druhej strane to odhalilo dlhodobo zanedbávané veci. Napríklad to, že agrodotácie nám viac škodia, ako pomáhajú. Motivačné priame platby vytvorili zo Slovákov zberateľov hektárov, čím viac pôdy máš, tým viac dostaneš, bez ohľadu na tvorbu pridanej hodnoty na vidieku. Vytvoril sa systém poberateľov podpôr niekedy aj na nezmyselné veci ako sú parkoviská, letiská ale aj cintoríny. Začala sa tým zaoberať Európska komisia a médiá.

Je to smutné, ale agrosektor sa vďaka tomu začal ozdravovať. Ja nikdy nebudem stáť za farmárom-špekulantom, ktorý sa chce priživovať na systéme ako pijavica. Je veľmi dôležité, aby sa pokračovalo vo vyšetrovaní a odhaľovaní všetkých nekalostí. A netýka sa to len podpôr na plochu, ale aj projektových podpôr (z Programu rozvoja vidieka, – pozn. red.).

Zelené poľnohospodárstvo otvára príležitosti pre mladých farmárov

Opatrenia v agropolitike EÚ, ktoré majú motivovať farmárov, aby boli ohľaduplnejší k prírode, zatiaľ nefungujú. Podľa eurokomisie by v budúcom programovom období do ochrany pôdy, vody a ovzdušia malo smerovať viac peňazí. To vytvára nové možnosti pre zapojenie mladých farmárov. 

Financie zo Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ sú dnes veľmi dôležitým zdrojom príjmov poľnohospodárov. Aký prístup dnes majú mladí farmári k finančnej podpore, ktorú Slovensko dostáva z Únie?

Naše združenie je od roku 2007 členom Rady mladých farmárov Európy – CEJA , ktoré obhajuje záujmy viac ako dvoch miliónov mladých farmárov zo všetkých krajín EÚ. Na stretnutiach hovoríme o tom, že rôzne formy podpory, ktoré fungujú v zahraničí, sa u nás stále neuplatňujú. V Poľsku si uvedomili, že potrebujú generačnú výmenu a štát hneď od vstupu do EÚ podporuje mladých farmárov. V druhom rozpočtovom období túto podporu uplatnili ďalšie krajiny. My sme na Európskej rade mladých farmárov žiadali, aby táto schéma podpory bola povinná pre všetky členské štáty. Niektorí to nechápali, pretože hovorili, že „nás štát sám podporuje, lebo generačná výmena je priorita“. Na Slovensku to tak nebolo a mnohokrát boli mladí chápaní ako konkurencia, ktorá ide po pôde.

Nakoniec sa podarilo schému nastaviť povinne a na základe toho sa na Slovensku alokovala časť pre mladých farmárov.

Aký prístup majú mladí farmári k priamym platbám?

My hovoríme, že je to najfunkčnejšia forma podpory mladých farmárov, keďže stačí preukázať, že ste mladý farmár do 40 rokov a prvých päť rokov od začatia podnikania dostávate podporu na hektár. Okrem veku treba deklarovať aj vzdelanie, ktoré sa dá doplniť cez akreditovaný kurz v Agroinštitúte v Nitre.

Spomínali ste už tu výzvu pre začínajúcich farmárov (podopatrenie 6.1. Pomoc na začatie podnikateľskej činnosti pre mladých poľnohospodárov). Prečo boli s tou výzvou také problémy?

Bola to historicky prvá takáto výzva. Počet žiadateľov štvornásobne prevýšil pôvodný plán výzvy. Už počas vyhlásenia výzvy sa objavili rôzne nedorozumenia zo strany bývalého vedenia ministerstva (v rokoch 2012 až 2016 bol ministrom Ľubomír Jahnátek, SMER-SD, – pozn. red.), ktoré deklarovalo, že ak sa prihlási dvetisíc mladých farmárov, dá prostriedky pre dvetisíc farmárov. Okrem toho sa garantovalo, že sa vytvorí štatút mladého farmára. Ten, kto dostane projekt, bude môcť získať štátnu pôdu v správe Slovenského pozemkového fondu. Ďalej sa sľubovali úvery pre mladých farmárov zo Slovenskej záručnej a rozvojovej banky (SZRB), práve na kúpu pôdy. To všetko bolo spísané v Koncepcii podpory pre mladých farmárov. Bolo tiež medializované, že sa budú môcť zapojiť aj farmári s päťročnou históriou, čo bola ďalšia dezinformácia.

Mnoho mladých farmárov si urobilo SHR (forma podnikania fyzických osôb, Samostatne hospodáriaci roľník, – pozn. red.), ale do projektu sa nemohli zapojiť, pretože podmienkou výzvy bolo, že žiadateľ v čase prihlášky prvýkrát zakladá poľnohospodársky podnik. Čiže každý, kto založil podnik pred 15. júlom 2015, bol vylúčený. Napriek tomu sa zapojilo viac ako dvetisíc žiadateľov, no podpora bola nastavená len pre 500 farmárov. Naše vedenie preto začalo intenzívne rokovať s novým vedením ministerstva a novou ministerkou (Gabriela Matečná, SNS, – pozn. red.). Žiadali sme do tohto podopatrenia presunúť 18 miliónov eur pre mladých farmárov z dvoch podopatrení určených na modernizáciu fariem. Bohužiaľ sa to nepodarilo. To odrádzalo mladých farmárov.

Aké boli ďalšie problémy s tou výzvou?

Stalo sa aj, že niektorí farmári dostali dvojité rozhodnutia. Jeden z nich napríklad dostal rozhodnutie o schválení (dotácie), pustil sa do svojho podnikateľského zámeru, začal sa venovať chovu sliepok, kúpil halu. O niekoľko mesiacov dostal rozhodnutie o neschválení.  Poľnohospodárska platobná agentúra (PPA) prehodnotila ten projekt. Bol tam nejaký systémový problém, ktorý sa ale za rok podarilo vyriešiť. Žiadali sme, aby sa zverejňovali bodové hodnotenia. V tom čase sa to ešte nerobilo, dnes to už máme nastavené. Ďalej sa to však naťahovalo: menili sa podmienky výzvy, odďaľoval sa podpis zmluvy, výplata prvej platby. To všetko zase znechucovalo mladých.

Dá sa s tým pred koncom programového obdobia ešte niečo robiť?

V prvom rade, ak chceme od mladých farmárov, aby plnili lehoty, musí to plniť aj agentúra, ktorá vyhlasuje výzvy. Chápem ale, že je tam veľa roboty a málo ľudí.

Hovorí sa, že na jeseň bude nová výzva. No tí mladí už radšej mávnu rukou a povedia, že do toho znova nepôjdu a radšej si zoberú úver. Štát nevyužil potenciál dvoch tisíc mladých farmárov, ktorí od spustenia výzvy stáli na štartovacej čiare.

V priebehu administrácie výzvy mnoho mladých farmárov prehodnotilo zámer a nepodpísali zmluvy a uvoľnili sa prostriedky pre ďalších. Je tu stále šanca pre tých, ktorí sú pod čiarou. My sme žiadali ministerstvo, aby čo najviac podporilo tých, ktorí sú už v systéme, ich projekty boli dobré a čakajú na tú platbu. Ak by sa hranica posunula na 700 podporených projektov, verím, že nebudú znechutení a budú pokračovať v projektoch, ktoré si nastavili v roku 2015.

Čo by sa malo zmeniť v podpore mladých farmárov?

Mali by sme hlavne zmeniť myslenie. Potrebujeme systémové riešenia zo strany štátu, ktoré ale pomaly začínajú naberať na obrátkach. Pre mňa je to síce ľahké povedať – pretože  som človek z malej farmy a nemám pod sebou stovky ľudí -, ale cieľom by mal byť hotový produkt. Ak máte farmu, vedľa by mala byť chladnička, v ktorej môžete ukázať, čo ste vyrobili. Tým pádom sa maximalizuje aj pridaná hodnota.

Je jasné, že sto alebo tisíchektárové podniky, ktoré naozaj robia, nepredajú všetko na farme. Ale vidiek by mal aspoň vidieť, že tam bolo niečo vypestované. Určite by sme sa nemali uberať smerom minimalizácie nákladov, predaja komodity do zahraničia a slovenským spotrebiteľom potom dávať zahraničné mäso, ktoré je z našich kráv.

Ďalej by sa mala zmeniť legislatíva. O tom, ako sú nastavené pravidlá na začatie podnikania by sme mohli dlho hovoriť.  Získať pôdu – aj tú štátnu – , získať podpory, zriadiť malú prevádzkareň na spracovanie potravín, to všetko je náročný proces. Toto treba zjednodušiť.

Keď vidím mladého farmára, ktorý sa zaujíma o poľnohospodárstvo, ja sa ho vždy snažím získať na našu stranu. Keď mu ale povieme, že plánujeme podpory o tri roky a o päť rokov mu dáme nejakú pôdu, tak to nie je riešenie. On potom zuteká do jednoduchšieho sektora. Automobilky mu poskytnú ubytovanie a prostriedky za to, že sa vysťahujete z vidieka. Potrebujeme ľudí dostať naspäť na vidiek, dať im slušnú obživu a prácu, ktorá ich baví. Mladí chcú robiť na svojom a po svojom.

Veríte ešte, že sa to podarí?

Ja som optimista. Na Slovensko sme sa vrátili pred piatimi rokmi a veľa vecí ma znechucuje. Ľudia okolo mňa ma ale utvrdzujú, že je to zmysel života. My vydržíme, niekam neodchádzame. Na vidieku sme sa narodili a na vidieku aj zomrieme. Máme tu našu pôdu, naše rodiny, náš život.

Partner

Projekt FUTURE CAP: Dynamic, Innovative and Sustainable Agriculture in Slovakia