Juraj Zamkovský: Regionálna energetika na Slovensku neexistuje, bez nej klimatické záväzky nesplníme

JZ3

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Eurofondy, regióny a uhlíková neutralita

„Nikto nemôže očakávať, že obce a regióny budú schopné systematicky plánovať regionálnu energetiku bez energetikov,” hovorí odborník na udržateľnú energetiku JURAJ ZAMKOVSKÝ. Živelná energetická politika je podľa neho obrovskou „drenážou peňazí” z regiónov.

Juraj Zamkovský je výkonným riaditeľom združenia Priatelia Zeme-CEPA a riadi tvorbu koordinačnej infraštruktúry pre rozvoj nízkouhlíkovej udržateľnej energetiky v okresoch Kežmarok, Rimavská Sobota a Rožňava. V minulosti viedol programy na podporu kapacít občianskych organizácií, pomoc komunitám ohrozeným komerčnými záujmami a osvetu v oblasti udržateľnej ekonomiky. Od roku 1999 sa zameral na odhaľovanie korupcie v správe fondov EÚ. Od roku 2005 sa zaoberá budovaním kapacít pre rast energetickej autonómie regiónov. V rokoch 2015 až 2018 pracoval v expertnej skupine splnomocnenca na podporu  najmenej rozvinutých okresov so zameraním na rozvoj udržateľnej energetiky a environmentálnej infraštruktúry. 

Slovensko sa minulý rok prihlásilo k spoločnému cieľu EÚ dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050. V nedávno zverejnenej štúdii tvrdíte, že akokoľvek modernizovaná štátna energetická a klimatická politika môže byť účinná len vtedy, ak bude mať aktívnu oporu v regiónoch a na miestnej úrovni. Akú úlohu teda budú hrať regióny pri plnení klimatických cieľov?

Regióny budú úplne kľúčové. Z centrálnej úrovne sa dajú rozdávať financie a vytvárať finančné stimuly na to, aby sa na nižších úrovniach začali realizovať konkrétne opatrenia na zníženie emisií. Vláda tiež môže a má určovať energetické ciele: zvýšenie energetickej efektívnosti, zvýšenie podielu využívania obnoviteľných zdrojov a podobne.

Centrálna úroveň je dôležitá, ale vôbec nie dostatočná. Ak regióny nebudú pripravené správne využívať dotácie, stimuly, podporné programy a vôbec celú politiku dohodnutú na úrovni EÚ, tak Slovensko nesplní stanovené záväzky a nebude mať čo vykazovať.

Na Slovensku neexistuje žiadna regionálna energetická politika a bez nej sa národné ciele splniť nedajú. Použijem príklad. Každý subjekt, ktorý chce vykonávať hospodársku činnosť – od ministerstva po predavača na dedine – musí mať účtovníka. Bez neho nespraví správne účtovníctvo. Je to zložitá úloha, ktorú treba robiť profesionálne, systematicky a vychádza z množstva dát. Presne tak isto to funguje aj v energetike. Región, ktorý v tejto oblasti nemá dostatočné profesionálne kapacity, správnu metodiku a vyškolených ľudí, nemôže postupovať inak ako živelne. U nás takýto živelný vývoj dominuje.

Čo to znamená?

Regionálna a lokálna úroveň doteraz iba reagovala na dotačné stimuly. Samosprávy a regióny pripomínajú radary, ktoré zameriavajú výzvy v rámci eurofondov. Ak by sa vyhlásila výzva na podporu výstavby komínov, tak príslušný riadiaci orgán zaplavia stovky projektov z celého Slovenska na stavbu komínov. Rovnako to bolo a je pri inštalácii kotlov, nákupe elektromobilov a tak ďalej.

To nie je systematická regionálna energetická politika. Takýmto spôsobom nesplníme cieľ uhlíkovej neutrality do 2050. Možno dosiahneme veľmi mierny pokrok, niekde ušetríme niekoľko percent, ale vyplytváme na to more verejných peňazí. My voláme po vzniku systematickej regionálnej politiky. Aby regióny využívali výzvy iba na realizáciu svojich vopred známych a skutočných strategických priorít a potrieb a nie iba na základe ponuky zhora.

Spaľovanie uhlia a dreva do domácnosti nepatrí, kotlíkovým dotáciám ale zatiaľ chýba sociálny rozmer

Slovensko sa snaží znížiť znečistenie ovzdušia aj prostredníctvom eurofondov. Domácnosti môžu využiť kotlíkové dotácie na výmenu starých kotlov za kotly na zemný plyn. Dotácie by mali smerovať do oblastí s najšpinavším vzduchom, energetickú chudobu zatiaľ neriešia. 

Čo musia pre to regióny spraviť?

Nutnou podmienkou obratu od živelnosti k systému sú kapacity. Tie v súčasnosti neexistujú. Od obcí a regiónov nikto nemôže očakávať, že budú schopné systematicky plánovať regionálnu energetiku bez energetikov. Darmo budú vyhadzovať peniaze za energetické stratégie, keď s nimi nebude mať kto pracovať.

Potrebujeme kvalitné energetické plánovanie šité na potrebu regiónov – nie koncepcie na zákazku, ktoré budú vychádzať z pochybných a neoveriteľných informácií a údajov, ktoré sa iba preberajú zo zastaraných štatistických prehľadov, ako je to v súčasnosti. Dva roky staré energetické dáta sú už iba orientačné, pretože vývoj je rýchly.

Naše združenie spolu s viacerými partnermi sa dlhodobo usiluje vytvoriť podmienky pre cieľavedomé energetické plánovanie najprv v pilotných regiónoch, a postupne z toho vytvoriť systém, ktorý sa zavedie plošne. Z rozvoja udržateľnej regionálnej energeticky chceme spraviť strategickú regionálnu politickú prioritu. A to v každom regióne, pretože od toho, či regionálna energetická politika bude koordinovaná, alebo sa regióny v tejto oblasti bude ďalej správať živelne, závisí aj ich ekonomická stabilita.

Darí sa vám to?

Zdá sa, že to postupne ide. Je to celkom logické, pretože dnes už každý, kto privoňal k práci k regionálnemu rozvoju, vie, že energetika výrazne ovplyvňuje charakter celej lokálnej ekonomiky.

Niekoľko väčších miest zamestnáva pracovníkov, ktorých nazývajú energetici. V zásade ale ide správcov mestského majetku. To nie je energetika v sektorovom zmysle. Energetika pokrýva všetko, čo súvisí so produkciou, distribúciou, ukladaním a spotrebou energie. Mestský energetik rieši len jeden segment energetiky v rámci jedného subjektu a navyše na veľmi obmedzenom území. Týchto pár postov – ktorých je aj tak veľmi málo – rozhodne nemôžeme považovať za koordinátorov energetiky.

Niektoré mestá majú aj vlastné energetické stratégie, ktoré si nechali vypracovať u externých firiem. To je presne spôsob, akým by sa na Slovensku plánovať nemalo.

Prečo?

Ak zadáte prípravu regionálnej rozvojovej stratégie cudzej firme, ktorá to urobí od stola, nedá vám vstupné dáta a jej práca končí odovzdaním peknej farebnej brožúrky plnej komplikovaných formulácií, je vám to k ničomu. Každý plán je dobrý a použiteľný, iba keď sa pravidelne aktualizuje a v praxi realizuje. Keď „plánovanie“ končí odovzdaním brožúrky a inak sa v regióne nič nezmení, tak je zbytočné. V energetike zvlášť.

Schválne zdôrazňujem regionálnu úroveň. Na Slovensku musíme vytvoriť kompletnú architektúru koordinácie energetiky – od centrálnej úrovne, cez kraje, regióny až po samosprávy. Na úrovni samospráv majú zmysel lokálni energetickí manažéri – energetickí správcovia majetku. Tí ale nikdy nenahradia koordinátorov regionálnej energetiky. Energetiku ako sektor treba decentralizovať, iba tak zvýšime mieru svojej energetickej sebestačnosti regiónov a tým aj stabilizáciu ich ekonomík. No a to dosiahneme iba vtedy, keď sa energetika bude riešiť systematicky a komplexne. To znamená, že sa neobmedzíme len na to, že v niektorej mestskej budove prefukujú okná. Je treba riešiť všetky budovy, všetkých spotrebiteľov tepla, elektriny a palív v regióne. Rovnako v doprave nás musí zaujímať všetko, čo sa deje v regióne, teda nielen MHD, ale aj individuálna a komerčná doprava.

Je to náročná úloha, ku ktorej potrebujete obrovské množstvo dát, dobré metodické postupy a kvalifikovaný personál. Uvedomujem si, že takúto koordinačnú infraštruktúru pre energetiku nevybudujeme zajtra ani o rok. V Rakúsku alebo Nemecku – kde sú v tomto ohľade o niekoľko generácií ďalej – obrat od živelnosti k systému trval desať až dvadsať rokov. Skeptik môže povedať, že u nás to bude trvať ešte niekoľkokrát dlhšie. Ja si to ale nemyslím. Máme výhodu v tom, že sa od nich môžeme učiť.

Vo vašej štúdii ako dva príklady dobrej praxe uvádzate dve rakúske mestá Bruck an der Leitha a Güssing. Čím to, je že v týchto mestách takáto regionálna energetika funguje? V čom sa odlišujú od slovenských reálií, ktoré popisujete?

V oveľa bohatšom Rakúsku si mnohé regióny už pred tridsiatimi rokmi uvedomili, že spontánny vývoj energetiky je obrovské ekonomické riziko. Pochopili, že treba vytvoriť osobitnú energetickú politiku a vybaviť ju kapacitami. A do tvorby kapacít investovali. V tom je základný rozdiel medzi rakúskymi a slovenskými regiónmi.

Keď sme tam brávali na exkurzie starostov zo Slovenska, väčšinou sa ich na začiatku pýtali, kto sa u nás venuje lokálnej energetike. Vtedy ostali naše hlavy dole, pretože koordinácii energetiky na inej ako centrálnej úrovni sa na Slovensku systematicky nevenuje nikto. Tu nejde o to, či to starostov ako jednotlivcov zaujíma alebo nie, ale o to, či starostovia majú k dispozícii profesionálov pre rozvoj udržateľnej energetiky, ktorí im poskytujú kvalifikované podklady pre rozhodovanie. Reakcia rakúskych hostiteľov na naše mlčanie bola jasná: uvidíte u nás síce zaujímavé veci, ale keď odídete, tak ich u vás nebude mať kto replikovať.

Slovenskú opozíciu rozdeľuje názor na jadrovú energiu aj zemný plyn

VOĽBY 2020 | Koaličné a opozičné strany sa zhodujú na rozvoji obnoviteľných zdrojov a dostavbe jadrovej elektrárne Mochovce. Rozdeľuje ich názor na budúcnosť jadrovej energie a dotácií na výmenu kotlov. Proti energetickej chudobe chcú bojovať, väčšine však chýba konkrétna predstava.

V Rakúsku sú regióny, ktoré nielenže sú už energeticky sebestačné, ale sú aj prebytkové v niektorých komoditách a tak energiu vyvážajú. Čo sa týka úspor, sú už často na technickej optimálnosti. V prípade nových a modernizovaných budov, už väčšinou nemajú čo viac usporiť.

Dôležitá informácia pre nás je to, že produkciu si tam regióny väčšinou držia vo svojich rukách. Majú ju miestne družstvá, samosprávy, farmári, spotrebitelia. Peniaze za spotrebu energie im potom z regiónov neodtekajú preč, ale točia sa v lokálnej ekonomike.

Aj my musíme energetiku veľmi úzko previazať s regionálnou ekonomikou. Regiónom nepomôže iba prejsť na obnoviteľné zdroje, ak celú produkciu budú vlastniť cudzie firmy. Tak ako doteraz vysávali z regiónov peniaze cez plyn, ropu, alebo uhlie, tak budú vysávať peniaze cez slnko alebo vietor. Iba regionálna kontrola decentralizovanej energetiky bude stabilizovať regionálnu ekonomiku. Toto je hlavná lekcia, ktorú sa musíme naučiť od vyspelejších krajín.

Je za úspechom týchto miest to, že je miestna občianska spoločnosť viac citlivá na problém klimatických zmien, alebo skôr pochopili, že je to ekonomicky výhodné pre ich región?

Myslím, že oboje. Ale okrem toho je veľmi dôležité, že Rakúsku alebo Nemecku majú tradíciu efektívneho plánovania. Tá nám chýba. Po tridsiatich rokoch prichádzame na to, že systematické plánovanie nie je pozostatok totalitného režimu, ale ekonomická nevyhnutnosť. Bohužiaľ, prvoplánové „plánovania podľa výziev“, ktoré u nás v ére eurofondov vystriedalo niekdajšie deformované stranícke plánovanie, spôsobilo, že sme zrejme na prvých priečkach v podiele šuplíkových a nepoužiteľných stratégií a koncepcií na hlavu. A každému sa už iba pri predstave o tvorbe ďalších zbytočných stratégii otvára nožík vo vrecku.

Člen mestskej rady v mestečku Bruck an der Leitha nám počas jednej exkurzie povedal, že značná časť personálnych kapacít stavebného úradu sa tam venuje energetike. Potom nečudo, že mesto má perfektný prehľad o nielen o aktuálnej energetickej produkcii, potrebe aj spotrebe, ale aj o ich vývoji a jeho príčinách a pozná tak svoje skutočné priority a slabiny. Vie presne, či, kde, koľko a prečo im „fučia von peniaze“. To je pre nás zatiaľ sci-fi.

Samozrejme je tam aj vyššia úroveň ekologického a klimatického povedomia. O týchto veciach sa tam diskutuje kultivovanejšie a nie je to až také polarizované ako u nás.

Občianska spoločnosť je aj na Slovensku. Ale štát ani samosprávy k nej väčšinou nepristupujú konštruktívne. Trestuhodne nevyužívajú jej ponuku, ktorá by neraz mohla kompenzovať chýbajúce kapacity na úrovni regiónov.

Je z pohľadu zlepšenia regionálneho energetického plánovanie dôležitejší zvýšený záujem štátu o koordináciu a decentralizáciu, alebo je potrebná skôr väčšia emancipácia regiónov?

Oboje. Na obidvoch stranách máme ale teraz na Slovensku pomerne dobre našliapnuté. Po tom, čo Slovensko zmenilo rétoriku a pridalo sa k modernému energeticko-klimatickému jadru EÚ, mnohí ľudia si uvedomili, že so súčasným prístupom nemáme šancu uspieť.

Zdá sa, že je už jasné, že musíme začať dôsledne budovať kapacity a koordinačné štruktúry na nižších ako centrálnych úrovniach. A diskusia o tom, ako to urobiť, je už pomerne ďaleko. Pre mňa je to príjemné prekvapenie a dúfam, že nová vláda tento trend ešte posilní.

Reálne efekty systematickej práce v energetike sa môžu začať prejavovať pomerne rýchlo. Regióny sú dnes závislé od dovozu palív a energie, stávajú sa rukojemníkmi vonkajšej nestability. Živelná energetika je obrovská drenáž peňazí z regiónov. Myslím si, že už nie je veľký problém presvedčiť predstaviteľov samospráv a regiónov, že ak by mali kapacity pre rozvoj energetickej sebestačnosti, tak ekonomické výhody výrazne pocítia.

V súčasnosti vám beží eurofondový projekt, v rámci ktorého pomáhate s tvorbou udržateľnej energetickej politiky v okresoch Kežmarok, Rožňava a Rimavská Sobota. Môžete ho opísať?

Projekt nadväzuje na našu predchádzajúcu prácu, s ktorou sme začali na Poľane so 43 samosprávami. Asi desať rokov sme sa tam pokúšali pripraviť podmienky pre koordináciu regionálnej energetiky. Pre región sme pripravili energetické štúdie. Skúmali sme, či by mohol byť energeticky sebestačný na báze dostupných obnoviteľných zdrojov pri rešpektovaní prírodných limitov.

Čo ste zistili?

Zistili sme, že región by mohol byť úplne energeticky sebestačný, ak by optimalizoval energetickú spotrebu, kde má obrovské rezervy. Naša práca sa ale v tom čase nestretla s odozvou v samosprávach. Za nami totiž neboli ďalšie peniaze, ktoré by pokryli samosprávam výdavky na vytvorenie personálnych kapacít. Samosprávy sú nielen tam ekonomicky podvyživené. Preto im nemôžeme pridať novú kompetenciu a očakávať, že to zvládnu s existujúcimi rozpočtami. Štartovacia externá finančná injekcia je nevyhnutná. V prípade Poľany sme ju nenašli, a to tam pochovalo našu snahu.

Ale v roku 2015 prišla politika podpory najmenej rozvinutých okresov. V troch okresoch vtedy zarezonovali prepočty z Poľany o predpokladoch energetickej sebestačnosti. Do ich akčných plánov sa medzi strategické zámery dostalo aj vytvorenie centier udržateľnej energetiky (CUE). Keďže akčné plány schválila vláda, na ktoré bola vyčlenená finančná podpora, tak sa veci dali do pohybu. Vznikli tam prvé koordinačné štruktúry pre rozvoj energetiky. CUE využili aj možnosť podpory na prípravu nízkouhlíkových stratégií. Tak sa zrodili pilotné kapacity, po ktorých dlhodobo voláme. Naše združenie im teraz  poskytuje rozsiahlu metodickú a organizačnú podporu.

Dá sa povedať, aká úroveň je ideálna na takéto strategické plánovanie a implementáciu regionálnej energetickej politiky?

Keď hovoríme o regionálnej koordinácii smerom k energetickej sebestačnosti, tak kraje sú pre tento účel veľmi veľké. Miestne samosprávy sú, naopak, veľmi malé. Energetickú sebestačnosť dosiahnete na úrovni niekde medzi tým. Keďže v súčasnosti majú jasne definované línie okresy, tak v pilotných projektoch sme použili toto delenie. Veľmi ale vítame nový pohľad na územnosprávne členenie, s ktorým prišla Vízia a stratégia rozvoja Slovenska do roku 2030 – takzvané strategicko-plánovacie regióny. Tie sú väčšie ako dnešné okresy, ale výrazne menšie ako kraj.

V udržateľnej energetike totiž staviame na štyroch princípoch. Prvým je princíp sebestačnosti. To znamená, že gro energie musí pochádzať z daného regiónu a produkcia energie sa musí využiť primárne na regionálnu potrebu, nie na vývoz.

Stopercentne obnoviteľná elektrina je možná. Lokálne

Zelený sen by sa v niektorých nemeckých dedinách nestal skutočnosťou bez podpory z federálnej úrovne.

Druhý princíp hovorí, že sa nesmú prekročiť limity prírodného prostredia regiónov. Máme lesnaté regióny, ktoré niektorých zvádzajú k tvrdeniam, že je v nich dosť biomasy na krytie prechodu z fosílnych na bezuhlíkové zdroje. To je číry nezmysel. Pri rozhodovaní o biomase majú jednoznačne prednosť ekologické kritériá pred ekonomickými. V územiach s ohrozenou ekologickou stabilitou alebo zvýšenou potrebou ochrany biotopov či prostredia sa rozhodne nesmie ťažiť biomasa iba preto, aby sa barbarsky spálila.

Na pokrytie prechodu na bezuhlíkovú ekonomiku máme celu mozaiku riešení: slnko, vodu, biomasu, nízkopotenciálne tepelné čerpadlá a tak ďalej. V každom regióne môžeme podľa miestnych podmienok vyskladať z týchto riešení energetickú sebestačnosť. V každom regióne bude energetický mix iný, niekde to dokonca možno nepôjde na 100 percent. V každom prípade je dôležité, aby o takomto plánovaní rozhodoval región a dodržiaval pri tom kritériá environmentálnej udržateľnosti. Mesto alebo dedina individuálne nebude takmer nikdy môcť byť energeticky sebestačné. Ale mesto spolu so širokým vidieckym zázemím áno.

Čo sú tie ďalšie dva princípy udržateľnej energetiky?

Podľa tretieho princípu regionálna energetika postavená na efektívnosti a obnoviteľných zdrojoch musí byť v rukách daného regiónu. Kontrolu nad energetikou by región nemal prenechávať externému biznisu, ale mal by sa snažiť zapájať vlastné kapacity.

Posledný princíp je o tom, že treba obrátiť poradie priorít. Dnes sa zdôrazňuje najmä potreba využívania obnoviteľných zdrojov a až následne sa spomínajú úspory. Malo by to byť presne naopak. Najprv musíme optimalizovať energetickú potrebu a tú pokryť z obnoviteľných zdrojov. Práve pre zlú hierarchizáciu priorít ničíme regeneračnú schopnosť obnoviteľných zdrojov. Typický príklad je biomasa – umelo predimenzovaný trh s biomasou a dlhodobo masívne dotovaná výstavba zdrojov tepla na báze dreva bez rešpektovania kritérií udržateľnosti spôsobili, že máme obrovský problém, pretože sme na Slovensku prešvihli limity prostredia.

Hovoríte, že regióny často len čakajú na investičné stimuly a eurofondové výzvy vyhlasované zhora. Krátko pred voľbami sa vláda dohodla s predstaviteľmi samosprávnych združení na novom rozdelení rozhodovacích právomocí v eurofondoch. Po novom by o eurofondových projektoch mali rozhodovať regionálne partnerstvá zložené z predstaviteľov krajov a miest. To je v súlade s vašou predstavou?

Áno. Ukazuje sa, že v novom programovom období bude decentralizácia správy fondov posilnená. Spolu s partnermi rokujeme so samosprávnymi krajmi o strategickom význame regionálnej energetiky a budovaní kapacít. Absolvovali sme rokovania aj s predstaviteľmi eurokomisie a vládnym personálom, ktorý pripravuje nové programové obdobie. Diskusia o centrách udržateľnej energeticky je už na stole. Sme na dobrej ceste. Príjemne ma prekvapuje, že táto dôležitá téma nenarazila na odpor, ale skôr na pozitívne reakcie – tak z eurokomisie, ako aj rezortu hospodárstva a CKO (Centrálny koordinačný orgán, – pozn. red).

Budovanie regionálnych centier udržateľnej energetiky je predmetom osobitného opatrenia vo vládou schválenom záväznom Národnom energetickom a klimatickom pláne SR do 2030, s podporou regionálnych kapacít pre udržateľnú energetiku sa uvažuje aj v návrhu Stratégie a vízie rozvoja SR do 2030. Eurofondy budú nepochybne dôležitým zdrojom ich financovania.

To všetko predstavuje šancu, aby sme v nadchádzajúcej dekáde kapacitne vybavili aspoň tretinu Slovenska pre koordinovaný rozvoj udržateľnej regionálnej energetiky. Bol by to obrovský úspech.

Partner

Projekt DG REGIO: Review of EU Cohesion Policy in Slovakia

Sledujte

Partneri projektu

Partneri projektu: TUKE, Petit Press, SK8