Laura Dittel: Čo si k mimovládkam dovoľuje Fico, si nedovolil ani Mečiar. Dno prerážame každý deň

Laura Dittel je riaditeľkou Karpatskej nadácie [Súkromný archív L.D.]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Rozvoj východného Slovenska

Na Slovensku máme problém so systémovým rasizmom. Elity sú vulgárne a tento postoj sa z verejného priestoru preklápa na ľudí. Problémom rozvoja východu nie je diaľnica, ale mentálna bariéra, hovorí LAURA DITTEL.

Laura Dittel je riaditeľkou Karpatskej nadácie, ktorá pomáha rozvoju východného Slovenska. V nadácii pôsobí už 26 rokov, z toho 12 ako riaditeľka.

V rozhovore sa dočítate:

  • prečo Karpatská nadácia pôsobí najmä v Košickom a Prešovskom kraji,
  • či v 90. rokoch hrozil v oblasti ozbrojený konflikt,
  • ako sa tretí sektor vyrovnával s mečiarizmom a ako sa Vladimír Mečiar k tretiemu sektoru staval,
  • v čom sa líšila nedôvera voči mimovládnemu sektoru v 90. rokoch a dnes,
  • aké problémy trápili ľudí na východe v 90. rokoch a ako sa posunuli ich riešenia,
  • prečo sa doteraz nepodarilo zlepšiť postavenie rómskej menšiny,
  • prečo zlyhala posledná reforma verejnej správy a ako to ovplyvňuje dôveru v štát,
  • ako ľudia na východe vnímajú Bratislavu,
  • a kde spravila vláda chyby pri očkovacej kampani.

Karpatská nadácia má už 27 rokov, celý čas pôsobíte najmä na východnom Slovensku. Prečo?

Keď sme pred 26 rokmi vznikli, volali sme sa Nadácia pre rozvoj Karpatského euroregiónu. Boli sme, myslím, jedinou a prvou nadáciou, ktorá pôsobila takto cezhranične. Udeľovali sme podporu a mobilizovali občiansku spoločnosť v prihraničných oblastiach piatich štátov – v Poľsku, na Ukrajine, na Slovensku, v Maďarsku a v Rumunsku. Projekt vznikol s podporou súkromných darcov zo Spojených štátov. Iniciatíva založenia patrí Inštitútu Východ-Západ, ktorý stál aj za zrodom Karpatského euroregiónu. Je to dôležité z pohľadu našej histórie. Dnes fungujeme bez ich podpory a to našu situáciu významne zmenilo. V istom momente sa títo donori z našej krajiny stiahli.  Povedali si, že už sme „demokratickí dosť“, občianska spoločnosť je rozvinutá a že už si poradíme. Teda môžu odísť niekam inam, kde ich potrebujú viac. To sa stalo zhruba pred 13 rokmi. Vtedy sme medzinárodnú štruktúru výrazne uvoľnili. Jednotlivé národné nadácie sa sústredili na oblasti, ktoré majú vo vlastných krajinách.

U nás to od samého začiatku boli Prešovský a Košický kraj, respektíve Východoslovenský kraj, ako sa nazýval pred Mečiarovou reformou územnej správy. To je dôvod, prečo pôsobíme v Košickom a Prešovskom regióne.

Cezhraničná spolupráca je stále jeden z pilierov vašej činnosti. Ako fungujú vzťahy s regiónmi v Poľsku, na Ukrajine či v Maďarsku?

Grantovanie vo veľkom štýle, tak ako sme to robili prvých 15 rokov, už nerobíme. Chýbajú na to zdroje. Je veľmi ťažké získať finančné prostriedky, ktoré by sme mohli posielať cez hranice a už pre to nie je ani tak veľká potreba. Keď sme spolu s ostatnými krajinami Karpatského euroregiónu vstúpili do euroatlantických štruktúr, potreba podpory cezhraničnej spolupráce už nebola tak silná. Naopak, zosilnela v prípade Ukrajiny, ktorá sa ocitla za Shengenskou hranicou, ako jediná z piatich krajín euroregiónu. Stále vravím, že naša práca v oblasti cezhraničnej spolupráce pred vstupom do Európskej únie, bola akási predpríprava. Ľudia sa naučili cez hranicu komunikovať, spoznávať sa a pracovať spolu. Organizácie a inštitúcie začali objavovať možnosti, ktoré sú geograficky bližšie a prestali vnímať štátnu hranicu ako neprekonateľnú bariéru. Tí, ktorí mali v rukách rozhodovanie, sa možno prestali  orientovať výlučne na kontakt s hlavnými mestami a na centrá vývoja. Skôr presunuli pozornosť na menšie regionálne centrá, kde si vedia pomôcť sami, prípadne spoločne.

Keď sme vstúpili do Únie, hranice sa zrazu otvorili a vzniklo veľa európskych programov, ktoré finančne podporovali cezhraničnú spoluprácu. Naša malá pomoc nebola až tak významná. Od toho momentu sme sa sústredili na iné oblasti. Samozrejme, že cezhraničnú spoluprácu stále robíme, ale funguje to viac na projektovom či tematickom základe. Úplne najbližší pre nás sú Ukrajinci a Maďari, ktorí rovnako ako my riešia problémy s marginalizovanými rómskymi komunitami. Rovnako sa orientujú na problémy súvisiace so zlou situáciou vo vzdelávacom systéme. To sú teda témy, ktoré sú aj u nás na Slovensku. K tomu sa pridáva to, že nie celá sieť Karpatských nadácií prežila. Rumunská nadácia skončila už pred vyše desiatimi rokmi, pretože nezvládla finančnú transformáciu. Podobne v Poľsku pred asi štyrmi rokmi. Živé sú už len tri.

Na akých ideách Karpatská nadácia pôvodne vznikala?

Keď sme vznikali, mnohí zahraniční bezpečnostní analytici náš región prirovnávali k Balkánu. Podľa nich tu existovala hrozba konfliktu, pretože tu žilo na jednom mieste veľmi veľa národností, etnických a náboženských skupín. Bolo a stále je to tu veľmi pomiešané a títo analytici hovorili o potenciálnej časovanej bombe. Práve táto mäkká cezhraničná spolupráca a napomáhanie vzniku vzťahov medzi jednotlivými skupinami v regióne boli dôležitými piliermi, na ktorých sme stáli. Nad tým však ešte stál rozvoj občianskej spoločnosti. V 90. rokoch to bola téma číslo jedna vo väčšine nadácií, ktoré prinášali do regiónu zahraničné peniaze. Pomoc prichádzala nielen vo forme grantov, ale aj vo forme technickej pomoci, nadväzovania vzťahov či tréningov a učenia sa navzájom. Toto boli kľúčové veci, ktoré boli potrebné pre budovanie pluralitnej demokratickej spoločnosti s prvkami občianskej participácie.

Karpatský euroregión [Karpatský euroregión Slovensko]

Bola obava vojnového konfliktu naozaj oprávnená?

Nikdy som to takto nevyhodnocovala. Som Maďarka a žijem v meste, kde bola nadpolovičná väčšina maďarskej populácie, hoci pomer sa pomaly posúva v prospech Slovákov. Na miestnej úrovni sme nikdy necítili nejaké trenice a tlaky. Vždy sa všetko u nás dialo dvojjazyčne. Podobné otázky prišli s mečiarizáciou. Vznikli vo vysokej politike a prirodzene sa preniesli na miestnu úroveň. Domnievam sa však, že prirovnanie k Balkánu bolo možno trochu prehnané a dnes by to analytici vyhodnotili inak.

Rok 1994 bol rokom nástupu tretej vlády Vladimíra Mečiara. Ako sa Mečiar staval k východnému Slovensku?

Všetky doterajšie vlády o potrebe rozvíjať východ krajiny hovorili, ale v skutočnosti zostával vždy na periférii záujmu. Mečiarovi sa však podarilo pretaviť tento postoj do ešte dnes citeľných krokov. Pozrite sa, napríklad na tú nešťastnú diaľnicu. Ani náhodou sa nezvolila cesta vedúca stredom krajiny, ktorá by si nebola vyžadovala také množstvo investícií, pretože by tam nebolo možné stavať toľko mostov a tunelov. Bola tam však hrozba, že diaľnica pôjde cez územie, na ktorom žije početná maďarská menšina, čím by sa posilnil región, ktorý Mečiar posilniť nechcel. Takto som to vždy vnímala. Investičné otázky však Karpatská nadácia nikdy neriešila, bola však veľkým nepriateľom.

Prečo?

Mečiar mal utkvenú predstavu o tom, že tak ako iniciatíva Karpatského euroregiónu aj Karpatská nadácia vznikla so zámerom navrátenia  „veľkého Maďarska“. To bola samozrejme hlúposť. Práve naopak. Súčasťou našej práce bolo zahladzovať historické krivdy. Stále sa považujeme za organizáciu, ktorá rešpektuje, zbližuje a pomáha.

Ako sa Vám začínalo v takomto nepriateľskom prostredí?

Nebol to vôbec dobrý čas z pohľadu úspešnosti práce a normálneho pracovného fungovania. Ale bol to mimoriadne dobrý čas na mobilizáciu občianskeho sektora, ktorý sa v tom čase neuveriteľným spôsobom združil a spojil sily. Vytvorili sme veľmi silný tlak, skoro až opozíciu. V roku 1998 Slovensko zažilo obrovskú kampaň, ktorá mobilizovala prvovoličov, aby išli voliť, vyjadrili svoju nespokojnosť a dali svoj hlas demokratickým silám. Reálne hrozilo, že sa nedostaneme do Európskej únie, neplnili sme aproximačné dohody a stále sme dostávali nejaké demarše. Večne nás niekto napomínal. Boli sme naozaj na periférii. Rozhodovalo sa o tom, či skončíme na západe alebo na východe. Podmienky pre bežnú rozvojovú prácu boli mizerné. Na druhej strane boli výborné na motiváciu a na budovanie odolnosti sektora, ktorý v tom čase postavil veľmi silné základy. Aj vďaka tomu, že si našu snahu všimli zahraniční donori. Vtedy vlastne vzniklo Fórum donorov. Ide o platformu, ktorá vznikla, aby koordinovala pomoc rôznych veľvyslanectiev či súkromných zahraničných nadácií s cieľom efektívne rozdistribuovať peniaze, aby sa dosiahol čo najlepší efekt. Súčasne bolo veľmi dôležité zachovať si nadstraníckosť a neutralitu.

Vnímate rozdiel medzi nedôverou k tretiemu sektoru v 90. rokoch a súčasnou nedôverou?

Myslím si, že to bolo iné. Vtedy to tiež bolo o nedôvere, tiež to bolo o strašiakovi v sektore, ale bolo to postavené na inej báze a argumentácii. Zďaleka to nebolo tak vulgárne, ako je to teraz.

Čo sa zmenilo?

Vidieť to na politickej kultúre. Mečiar si dovolil všelijaké veci. Ale to, čo si dovolil Fico, to si nedovolil ani Mečiar. Akoby sme stále strácali citlivosť a každý deň prerážali dno. To isté sa dá dnes premietnuť na to, ako sa nazerá na neziskový sektor. Ani vysoko postavení politici nemajú problém nám nadávať do šorošovcov. Toto tu predtým nebolo. Miera a charakter konšpirácií zosilneli a dezinformácie nabrali na sile aj vďaka sociálnym médiám, ktoré tu predtým neboli. Vytvárajú priestor pre toxickú diskusiu, ktorá sa prenáša k bežným ľuďom. Tí predtým nemali možnosť do nej reálne vstupovať.

Dedinám a menším obciam chýbajú ľudia. Pomôcť im majú centrá zdieľaných služieb

Ministerstvo vnútra vybuduje z plánu obnovy centrá zdieľaných služieb, ktoré majú samosprávam pomôcť so zefektívnením miestnej správy. Vzniknúť majú prioritne v najmenej rozvinutých okresoch.

Politická reprezentácia je jedna vec, ale potom je tu veľká časť spoločnosti, ktorá tieto negatívne názory na neziskový sektor zdieľa. Bolo to tak aj vtedy?

Nie. Toto je fenomén posledných rokov. V tom čase bolo skôr nepochopenie. Spomínam si na obdobie spred roku 1989, keď neboli žiadne mimovládne neziskové organizácie. Vtedy boli štátom tolerované spoločenské organizácie, ktoré boli združené v Národnom fronte. Ľudia nás spočiatku vnímali ako aktívnych ľudí, ktorí chcú, napríklad chrániť prírodu alebo organizovať maďarské folklórne festivaly. Koncept mimovládnych neziskových organizácií a občianskej spoločnosti sa v 90. rokoch v podstate iba formoval. Občianska spoločnosť sa vytvárala aj vďaka nám, pretože sme to tlačili ako tému a  podporovali sme drobné, komunitné a záujmové veci. Neboli to prelomové či obrovské projekty. Skôr malé iniciatívy, ktoré pomáhali zdola a kultivovali podhubie. Na politickej úrovni bola diskusia iná, bežní  ľudia tomu nie celkom rozumeli, ale určite nás nepovažovali za nepriateľov. Práve naopak. Takéto organizácie boli vtedy veľmi vítané. Boli sme, napríklad pioniermi environmentálnej výchovy, pomáhali sme základným školám a organizovali podujatia pri príležitosti Dňa Zeme. Všetko to boli malé a milé aktivity, ktoré nikomu neprekážali a každý si ich cenil. Až do momentu, kým sme nezačali byť aktívni v tých oblastiach, ktoré sa týkajú zmeny politík prostredníctvom advokačných iniciatív, petícií, demonštrácií, protestov proti niečomu, alebo za nejakú zmenu, napríklad v environmentálnej oblasti.

V čom spočíva ten dnešný hnev spoločnosti a ich vnímanie zástupcov tretieho sektora ako zástupcov cudzích síl?

Ja som v dnešnej dobe trochu stratená. To, čo sa deje, je príšerné. Keď si to skúšam nejako vysvetliť a zracionalizovať, tak mi vždy ako najdôležitejší aspekt pripadá to, ako sa na Slovensku správajú elity. Nejde nevyhnutne len o politikov, ale aj tí sú, samozrejme, veľmi dôležití. Práve oni do verejného priestoru prenášajú nálady, témy a názory, ktorým ľudia postupne uveria. Majú k dispozícii obrovský verejný priestor, ktorý my na obranu nemáme. Vytvára to zvláštnu nerovnováhu, ktorá sektoru a, v konečnom dôsledku, tejto spoločnosti veľmi škodí.

Nie som sociológ, ale intuitívne vidím, že ak má vplyvný politik nejakú rétoriku, tá sa preklápa na sociálne siete, ktoré sú prístupné všetkým a časť z nich má potenciál živiť dezinformačnú scénu. Tieto hoaxy poskytujú živnú pôdu pre ďalšie negatívne javy. Sú základom toho, ako sa ľudia správajú nielen na sociálnych sieťach, ale aj v reálnom živote. Dôvodom hnevu časti spoločnosti je správanie sa elít a celková vulgarizácia verejného priestoru.

Aké problémy trápili ľudí na východnom Slovensku v polovici 90. rokov?

Hlavne nezamestnanosť. V 90. rokoch sme zažívali prvé roky transformácie našej ekonomiky. Posunulo to spoločnosť dozadu z hľadiska príjmov aj z hľadiska existencie a prístupu k zamestnaniu. Veľmi veľa ľudí prišlo o prácu a stratilo príjem. Myslím si, že aj tam niekde je genéza toho, že ľudia začali z regiónu východného Slovenska utekať. Vo vidieckych oblastiach v okolí Bardejova, Svidníka či Humenného si ľudia pamätali, ako ich príbuzní odišli do Ameriky, zarobili tam peniaze a postupne sa vrátili. Niečo podobné sa v 90. rokoch opäť naštartovalo. Práca v regióne zmizla, skončili celé fabriky. Divoká privatizácia a procesy okolo toho mali hrozné dôsledky na najchudobnejších, pričom sa vyľudnili celé dediny či doliny. Toto bol jeden obrovský problém. Takisto sa začali objavovať problémy životného prostredia – že si bývalý režim spravil zo Slovenska kompletné smetisko a musíme s tým niečo robiť, že ľudia sú chorí. Taktiež aj zdravotná starostlivosť bola biedna a nemocnice neboli dostatočne vybavené. Objavovalo sa stále viac a viac problémov, ale tým hlavným bola nezamestnanosť.

To znie ako problémy, ktoré ľudí trápia aj dnes.

Áno, ale miera je určite iná. Nezamestnanosť na východnom Slovensku je vyššia ako v Bratislave. Rozdiely ale nie sú až tak veľké. Čo sa však za uplynulé obdobie stalo je obrovské prehĺbenie rozdielov medzi obyvateľmi v regióne ako takom. Teraz mám na mysli hlavne marginalizované rómske komunity, ktoré sa prepadli do absolútnej chudoby. Dnes už hovoríme o generačnej chudobe. Ide už o tretiu generáciu, ktorá žije na hranici prežitia. Antropológ Alexander Mušinka z Prešovskej univerzity povedal, že tieto komunity sa do chudoby až tak neprepadli, ale zvyšok obyvateľstva sa finančne vytiahol nahor. Čiže rozdiel vznikol skôr pozitívnym trendom. Keď sa po 15 rokoch zastavili divoké privatizačné praktiky, tak sa stabilizovala ekonomika. Postavili sme sa na nohy. Preto začala vznikať aj nejaká stredná trieda, ale priepasť medzi Rómami zostala a stále sa zväčšuje. Toto je za mňa jeden z najväčších problémov východného Slovenska. A neviem, či je riešiteľný bez toho, aby sa nezapojili úplne všetci relevantní aktéri, ktorí môžu prispieť k zmene. Stále máme veľkú sektorovosť politiky. Spolupráca medzi ministerstvami je veľmi slabá. Problém nikdy neriešili komplexne, ale chytili sa len jednej časti a zahasili, čo už horelo. Do toho všetkého ešte prichádzajú eurofondy, s ktorými si nevieme rady už tretie programové obdobie.

Rómska osada v Moldave nad Bodvou [TASR/František Iván]

Prečo Slovensko na rómsku komunitu zabudlo?

Je to komplexný a stále zanedbávaný problém. Nie som odborníčka na všetky oblasti, ale vidím, že problém nastáva už v plánovaní politík a v nastavovaní procesov. Veľmi nerada to hovorím, ale u nás reálne máme systémový rasizmus. Pre nás sú Rómovia na úplne poslednom mieste. Navyše ich nemá, kto zastupovať v parlamente či na iných fórach. Jednoducho nemajú hlas. Preto sú stále na chvoste. Vláda síce plánuje nejaké intervencie aj v rámci Plánu obnovy či nového programového obdobia čerpania eurofondov, ale samotné opatrenia a pomocné programy sa nastavujú bez priamej participácie tých, ktorých sa to týka, a preto zvyčajne nie sú dobré. Spoločnosť má pocit, že do pomoci Rómov sa investuje obrovské množstvo finančných prostriedkov. Keď si to však dáme pod drobnohľad, zistíme, že to v skutočnosti tak nie je. Poviem príklad. Keď chce obec postaviť nové detské ihrisko, tak sa môže uchádzať o eurofondy v schéme počítajúcej aj s Rómami, pretože v obci žije 25 percent Rómov. Tým pádom sa pomôže aj rómskej komunite. Obec dostane fondy a v systéme sa zaznačí, že táto podpora  šla na Rómov. Napriek tomu, reálne na ihrisku nikdy žiadne rómske dieťa nebude, pretože ho tam ostatní ani nepustia. Prvá chyba nastala už pri plánovaní, pretože predsa nejde o rómsky program. Ide o program komunitný. Schémy by mali byť nastavené inak, aby sa týmto chybám predišlo.

Na to sa nabaľujú ďalšie veci. Verejnosť si myslí, že sa na Rómov minulo priveľa.  V konečnom dôsledku ale nič nevidno. Vytvára to veľmi zlé nálady, čo neprospieva riešeniam.

Z východného Slovenska často počujeme, že Bratislava je ďaleko a štát na východoslovenský región zabúda. Je to vôbec oprávnený pocit?

Určite áno. Asi najrukolapnejšie sa to dá ilustrovať práve na riešení situácie marginalizovaných rómskych komunít. Tie sa nachádzajú hlavne na východnom Slovensku. Z Bratislavy ten problém vyzerá inak. Kontakt s realitou je minimálny. Ale vstupuje do toho viac vecí. Ak by sme vytvorili nové nástroje participatívneho plánovania a tvorby politík na všetkých úrovniach a systematicky dávali Rómom hlas, myslím si, že by sme urobili menej chýb. Možno nie pri spomenutom detskom ihrisku, ale pri vzdelávaní, pri nastavovaní povinnej školskej dochádzky či pri nastavovaní sociálnych balíčkov. Toto podľa mňa veľmi chýba. Naším problémom nie je chýbajúca diaľnica, ale mentálna bariéra.

Od 1993 sme mali deväť vlád. Vnímali ste v ich prístupe k Prešovskému a Košickému kraju rozdiel?

Krátku vládu Ivety Radičovej som vnímala ako veľmi silný pokus o dobré a participatívne vládnutie. Príležitosť dostali odborníci, ktorí vedeli, čo robia. Tá vláda nakoniec zaviedla princípy otvoreného vládnutia a vytvorila viacero systémových nástrojov a nových inštitúcií. Robila veci inak ako jej predchodcovia. Dzurindove vlády som vnímala podobne. Boli to vlády, ktorév tomto smere urobili dosť veľa. Čo nám chýba, je kontinuita. Skáčeme z dobrej na zlú vládu. Žiť na východnom Slovensku bola vždy istým spôsobom nevýhoda, pretože k informáciám a zdrojom sa dostanete neskôr a ťažšie. Vtipne zvykneme hovoriť, že z Košíc do Bratislavy je cesta kratšia než opačne. Napriek tomu, že úvodné európske programy boli zamerané hlavne na zmierňovanie rozdielov medzi regiónmi, v konečnom dôsledku to nikdy dobre nevypálilo. Umelo nastavené kritéria nie sú vždy funkčné hlavne vtedy, keď sa týkajú veľkých politických rámcov.

Kedysi som bola v hodnotiacej komisii PHARE programu. Rozhodovali sme o nejakých grantoch, pričom tam bol zavedený princíp pozitívnej diskriminácie smerom k východoslovenskému regiónu. Jednoducho povedané, projektu, ktorý prichádzal zo znevýhodneného regiónu, sa prideľovalo viac bodov. Podľa mňa ale toto nestačí. Bolo potrebné najskôr pripraviť žiadateľov a trochu investovať do toho, aby sme nemuseli pristupovať k týmto regiónom ako ku chudákom, kvôli ktorým prižmurujeme oči. Najskôr bolo treba spraviť technickú asistenciu a pripraviť regióny na podobnú štartovaciu pozíciu.

Aká je potom na východe dôvera ľudí v štát? Vedia sa naň ešte spoľahnúť, že im pomôže, ak bude zle?

Dôvera ľudí v štát je v celej republike na mizernej úrovni. V posledných dvoch rokoch cítime absolútnu stratu dôvery v  inštitúcie. A zhoršuje sa to. Dokazujú to aj posledné výsledky z prieskumov, ktoré realizoval Globsec. Sme v mnohých ukazovateľoch horší ako naši susedia a oveľa horší ako väčšina ostatných európskych krajín. Ak sa na to pozrieme z pohľadu distribúcie kompetencií na rôznych úrovniach, tiež sú tam veľké rezervy. Z môjho pohľadu nebola dôsledne urobená ani prvá decentralizácia verejnej správy. Jej autor, Viktor Nižňanský, to myslel a nastavil dobre. Všetky následné vstupy, zmeny, úpravy, ktoré sa urobili v rámci politických kompromisov však celý zámer významne zmenili. Neexistovala dostatočná politická vôľa a odvaha na to, aby sa malé samosprávy prinútili ku klastrovaniu podobne ako v Poľsku. Pritom pôvodný zámer sa uberal týmto smerom a v dlhodobom horizonte mal potenciál situácii v regiónoch pomôcť. Urobilo sa veľmi veľa chýb. Zavedením regionálnej samosprávy sa síce spravil dobrý krok, chýbala tam však osveta, ktorá by pomohla občanovi pochopiť úlohy a kompetencie tejto novej úrovne samosprávy. Podľa mňa občania dodnes nechápu, čo regionálna samospráva robí. Ona vlastne nemá svojho občana a to sa veľmi jasne odráža aj na volebnej účasti pri voľbách do regionálnych samospráv. Pretože, keď volíme miestneho starostu a zastupiteľstvo, tak vieme, že je to niekto, kto sa má postarať o postavenie cesty či o fungovanie škôlky. Ale málokto rozumie, že koniec cesty mimo kataster našej obce spadá pod kompetencie župy. Je to plošná absencia občianskeho vzdelávania.

Je problém len v neinformovanosti alebo v samotnom nastavení krajov?

Kraje a okresy sa mohli nastaviť s lepším prihliadnutím na historické väzby. Región Spiša je veľmi nelogicky rozdelený a ľuďom tým skomplikovali život. Ja som z Moldavy nad Bodvou. Ľudia, ktorí žijú v Silickej Jablonici pod Soroškou – kopcom medzi Rožňavou a Moldavou, patria ešte do okresu Rožňava. Ak chcú ísť na okresný úrad alebo do nemocnice, tak musia prejsť cez nepríjemný kopec ďaleko do Rožňavy. Proste ide o podobné nelogické rozhodnutia, ktoré občanom strpčujú život. Toto si nikto nespočítal. Samozrejme, že potom sú ľudia nespokojní a vracajú sa nostalgicky späť k predchádzajúcemu režimu.

Mení sa pohľad ľudí v regióne na štát aj skrz pandémiu?

Určite, ale nemyslím si, že sa to veľmi líši od toho, čo sa deje na celom Slovensku. Ľudia vnímajú, že nič nie je jednoznačné. Niečo sa sľúbi a potom sa to nespraví. Niečo sa príjme, ale nakoniec to nekontrolujú. Vláda sama utvrdzuje v názoroch ľudí, ktorí si myslia, že v Bratislave vôbec nevedia, čo robia.

Napriek tomu je možné vidieť rozdiely v zaočkovanosti. Bratislava ju má pomerne vysokú, na východe je zase nízka. 

To je jedna z vecí, ktoré má mať vláda na pamäti pri očkovacej kampani. Isté časti populácie je potrebné osloviť inými nástrojmi. Ako často hovorí Michal Vašečka, po Prešov je to viac-menej podobné, ale vzdialenejší východ žije iným životom. A je to tak. Bez toho, že by som sa chcela niekoho dotknúť. Tam majú ľudia iné nastavenie a potrebujú iný prístup pri podávaní informácií. Ja na mieste vlády by som sa bola spojila s cirkvami, vrátane tých, ktoré sú viac zastúpené na východe krajiny.  Jej zástupcovia už mali dávno ľuďom vysvetľovať v kostoloch, prečo je očkovanie dôležité. V Bratislave vplyv cirkvi tak dôležitý nie je, ale naopak, v Humennom určite áno. Je úlohou štátu naučiť sa hovoriť jazykom občana a nie naopak.

O nás bez nás? Na reforme verejnej správy sa vraj pracuje. Samosprávy o tom nevedia

Ministerstvo vnútra hovorí, že na reforme verejnej správy pracuje od nástupu novej vlády. Samosprávy však vedomosť o príprave nemajú. V jej dokončenie do budúcich komunálnych volieb neveria.

Ďalšia vec je, že očkovanie bolo od začiatku veľmi zle zorganizované. Nefungoval systém. Ľudia, nenapojení na internet či menej digitálne gramotní, mali obrovský problém sa prihlásiť. Stratili sme veľa času, počas ktorého vznikol priestor pre dezinformátorov a konšpirátorov. Súčasný výsledok je absolútne zúfalý. To, čo máme na východnom Slovensku dnes, je jedna veľká katastrofa a, podľa mňa, sme len na začiatku.

Na začiatku?

To, že nie sme zaočkovaní, prinesie ešte viac negatívnych dôsledkov. Príliš veľa ľudí zomrie a nebudú to len mŕtvi na covid, ale ľudia, ktorých chronické či zhubné diagnózy nebudú liečené. Je to hra o čas.

V čom vidíte najväčší potenciál východného Slovenska?

Východné Slovensko nie je horšie miesto než akékoľvek iné. Potenciál tu je obrovský. My východniari  si často nedokážeme uvedomiť, že pohár vidíme málokedy poloplný. Neustále sa spoliehame na niekoho iného, že niečo spraví. Či už ide o vládu, prezidenta alebo niekoho iného. Bolo by treba omnoho viac občianskej iniciatívy, svojpomoci a schopnosti zobrať veci a zodpovednosť do vlastných rúk. To sú dôležité predispozície na to, aby sa u nás čokoľvek zmenilo.

Z regionálneho a rozvojového hľadiska si myslím, že sa veľmi veľa dá urobiť aj v Bratislave. Napríklad presun niektorých strategických rozhodnutí, ktoré ovplyvňujú regióny, presunúť na regióny samotné, by bol správny krok. To si samozrejme vyžaduje aj dobrých lídrov na regionálnej úrovni. Myšlienka Karpatského euroregiónu bola absolútne geniálna. Ak by všetko išlo tak, ako malo, tak Košice mohli dnes byť vyspelým centrom so skvelým prepojením na Mukačevo, na Krakow či na Miškolc. Majú na to výbornú strategickú polohu a všetky geografické predpoklady. Mohli sme dávno zabudnúť na diaľnicu do Bratislavy a budovať namiesto toho oveľa dôležitejšie regionálne prepojenia. Investovať skôr do euroregionálnych partnerstiev. Košice mohli byť západom východu a potiahli by so sebou celý región.

Dnešná doba pandémie ukázala, že veľa aktivít sa dá robiť bez fyzickej prítomnosti. To otvára východnému regiónu obrovské možnosti. Košice sa už dnes stávajú IT veľmocou. Je to ale aj riskantné, pretože tieto firmy môžu kedykoľvek odísť smerom viac na východ. Určite je však strategicky dobré toto odvetvie rozvíjať a budovať jeho potenciál. Ľudia dnes môžu pracovať pre klienta v Bratislave alebo kdekoľvek v zahraničí, ale nemusia tam fyzicky byť. Možností je viac a ja verím, že po pandémii budeme mať príležitosť si to vyhodnotiť, uvedomiť a že tomu prispôsobíme ďalšie strategické rozhodnutia.