Ľudia stále veria, že rómsky problém vyriešime izoláciou, tvrdí splnomocnenec pre rómske komunity

Splnomocnenec pre Rómske komunity Ábel Ravasz. [Archív AR.]

Ak chceme zvýšiť efektivitu využívania eurofondov na integráciu marginalizovaných rómskych komunít, musíme najskôr vytvoriť správne legislatívne prostredie, tvrdí vládny splnomocnennec pre rómske komunity ÁBEL RAVASZ.

Ábel Ravasz je podpredsedom strany Most-Híd a od roku 2016 splnomocnencom vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity. 

Európska komisia vo svojej každoročnej správe o krajine Slovensku tradične vyčíta nedostatočné začlenenie rómskych detí do hlavného vzdelávacieho prúdu. O Obmedzenom pokroku v tejto oblasti píše aj v minuloročnej správe. Prečo sa Slovensku stále nedarí zaistiť deťom z marginalizovaných rómskych komunít (MRK) rovnako kvalitné vzdelanie ako ostatným deťom? 

Ja pokrok v oblasti vzdelávania rómskych detí vidím, ale samozrejme by som bol rád, keby bol väčší. Čo sa týka vzdelávania Rómov, riešime niektoré veci už niekoľko dekád. Rómske komunity žijúce na území Slovenska nikdy nemali rovnakú vzdelanostnú úroveň ako majorita. Dobiehame niečo, s čím máme problémy už stáročia, zmeny sa preto nedajú spraviť zo dňa na deň. Minimálne v posledných rokoch ale už štát našiel formát, v akom by chcel pracovať a my ideme týmto smerom.

Čo je hlavný problém, ktorý rómskym deťom stoji v ceste k rovnakému vzdelaniu ako ostatným deťom?

Najväčší problém vo vzdelávacom systéme je ten, že rómske deti nemajú rovnaký prístup ku kvalitným službám ako deti z majoritnej spoločnosti. Ak nevieme zabezpečiť normálnu službu klientom z rómskych komunít – ktoré by to paradoxne potrebovali najviac -, potom budeme mať problém aj v ostatných oblastiach, napríklad v zamestnanosti. Slovenský vzdelávací systém tak už hneď na začiatku stráca veľa detí. Nemáme napríklad žiadne podporné systémy do troch rokov veku a do škôlok nastúpi len tretina detí z rómskych komunít. Aj preto som sa rozhodol, že zabezpečenie povinnej predškolskej dochádzky bude prioritou číslo jedna Úradu splnomocnenca. Po novembrovom uznesení vlády sa to v roku 2020 stane aj realitou.

Prečo v roku 2020?

Chceme, aby obce mali šancu dobudovať kapacity materských škôl, máme na to aj eurofondové zdroje.

Na začiatok by mal byť v materskej škole povinný jeden rok. Vy sám tvrdíte, že to nie je dostatočné. Kedy budú slovenské deti povinné navštevovať škôlky dlhšie ako jeden rok? 

Súhlasím, že to musíme rozšíriť smerom nadol. Ja sa inšpirujem okolitými krajinami. Maďarsko už zavŕšilo tento proces a za menej ako desať rokov zaviedlo tretí povinný predškolský rok. Česku trvalo asi štyri roky, kým nastavilo druhý predškolský rok. Nám by mohlo trvať päť až desať rokov, kým dosiahneme, že každé dieťa bude do škôlky chodiť tri roky. Nevieme to zaviesť naraz jednoducho preto, že nám chýbajú kapacity a ľudia. Ak by sme to chceli zaviesť zajtra, museli by sme vytvoriť 10 tisíc miest  len pre 5-ročné a 10-tisíc pre 3-ročné a 4-ročné deti.

V deväťdesiatych rokoch sme pritom na Slovensku mali oveľa väčšiu zaškolenosť detí v škôlkach. Po zrušení povinnosti dochádzky obce rozpredali budovy a ľudia, ktorí predtým robili vychovávateľov, si museli nájsť novú prácu. Hoci sme po bývalom režime zdedili celkom zaujímavý systém škôlok, dvadsať rokov to už robíme inak. Kapacitu však ale musíme vytvoriť nanovo.

Bude väčší problém s bodovaním infraštruktúry, alebo personálnymi kapacitami?

Určite infraštruktúra. Personálne kapacity sa dajú riešiť rôznymi prechodnými spôsobmi. Odhad ministerstva školstva je, že nám v škôlkach chýba zhruba 10-tisíc miest. Ten odhad je formálne správny, ale keď zavedieme povinnosť predškolskej dochádzky, objaví sa niekoľko stoviek, alebo až tisícok skrytých miest. Ide o to, že obce majú voľné budovy, voľné triedy v základných školách, či voľné miesta v existujúcich škôlkach. Časť potrebných miest sa tak rozplynie hneď na začiatku.

Koľko nových materských škôl sa podarilo vybudovať počas tohto programového obdobia?

Prvé škôlky sú už otvorené. Sú to spravidla tie, ktoré boli zrekonštruované, nie postavené na zelenej lúke. Len v rámci programov Ministerstva vnútra je vo výstavbe asi 70 projektov. To je len tretinové čerpanie existujúcich zdrojov, čiže do konca operačného programu vieme vytvoriť ešte väčší objem.

Ďalšie zdroje na výstavbu škôlok má Ministerstvo pôdohospodárstva z Integrovaného regionálneho operačného programu, dokonca aj Ministerstvo životného prostredia zvyšuje ich kapacitu programom rekonštrukcie a zatepľovania. Keď to spočítame dohromady, tak sme na tieto účely vyčlenili okolo 130 miliónov eur.

Rátame s tým, že po zavedení povinnej predškolskej dochádzky budeme mať ešte určite väčší dopyt po škôlkach. Je to priorita tejto vlády, preto sa budeme snažiť rokovať o zvýšení eurofondových zdrojov na tieto účely.

Škola otvorená všetkým? Inklúziu rómskych detí Slovensko financuje hlavne z eurofondov

Národný projekt Škola otvorená všetkým podporuje model inkluzívneho vzdelávania v materských a základných školách. Na riešenie problému so segregovaným vzdelávaním detí z rómskych komunít však eurofondy nestačia. Potrebná je politická vôla. 

Nehrozí vzhľadom na demografický vývoj, že postavíme škôlky, ktoré budú o niekoľko rokov prázdne?

Ešte sme nedošli do bodu, kedy by sa naša populácia stabilizovala. V niektorých regiónoch je demografický úpadok a v niektorých lokalitách je trend opačný. Práve vylepšením životných podmienok a vzdelávacieho systému vieme pracovať s demografiou. Tá otázka je na mieste, ale najprv musíme stabilizovať problémové oblasti.

Keď sa pozriete na lokality ako Richnava v okrese Gelnica, kde osada rastie veľmi rýchlo a ľudia nemajú prístup ani k základným službám, tam musíme nájsť spôsob, ako stabilizovať ten stav. Až potom môžeme rozmýšľať nad tým, čo s budovami, ktoré – možno za 20 rokov – zostanú prázdne.

Tvrdíte, že personálne obsadenie sa dá vyriešiť prechodnými spôsobmi. Ako?

Tu je veľký priestor na zapojenie miestnych komunít. Na Slovensku máme problém, čo sa týka pomocných profesií, terénnej sociálnej práce, asistentov či komunitných centier.  Ideme cestou profesionalizácie. To znamená, že zvyšujeme kvalifikačné podmienky pre týchto ľudí. Na jednej strane to chápem, lebo všetci chceme, aby ľudia pracujúci s komunitami mali čo najvyššie vzdelanie. Na druhej strane to ale v prípade projektov pre rómske komunity znamená, že ambiciózni mladí ľudia z týchto komunít, ktorí chcú pomáhať vlastným ľuďom, sa do projektov nemôžu zapojiť, lebo nemajú diplom. V našich projektoch chceme preto uplatniť akúsi nábehovú krivku, kedy človek nastúpi do projektu a paralelne do školy. Počas práce pre komunitu si doplnia vzdelanie. Z dlhodobého hľadiska tým získame veľký počet zaujímavých ľudí do škôlok a do centier.

Ako Slovensko využíva európske zdroje na podporu predprimárneho vzdelávania?

Čo sa týka eurofondov, tie máme na tieto účely najmä v rámci Operačného programu ľudské zdroje (OPĽZ). Ten má niekoľko prioritných osí, z ktorých dve sú špeciálne zamerané na integráciu marginalizovaných rómskych komunít (MRK). Prioritná os 5 sa venuje mäkkým projektom ako terénna sociálna práca v škôlkach. Prioritná os šesť je venovaná tvrdým investičným projektom, ako stavba škôlok. Aj ostatné prioritné osi OPĽZ však majú programy pre MRK, tých zdrojov je teda niekoľko.

Čo sa týka predprimárneho vzdelávania, aj rezort školstva aj ÚSVRK má vlastné projekty asistentov v škôlkach. Ministerstvo vedie Národný projekt Škola otvorená všetkým, my máme Národný projekt PRIM.

V rámci nich posielame asistentov a odborných zamestnancov do škôlok. Ich úlohou je pracovať nielen s deťmi, ale aj rodičmi, aby sa deti vôbec dostali do materskej školy. Tým, že pomáhajú vychovávateľom a učiteľom, zaisťujú, aby kvalita výchovy detí bola vyššia.

Z prioritnej osi šesť máme peniaze na budovanie škôlok, o ktoré sa môžu uchádzať hlavne obce. Tie sa ale spravidla boja investičných projektov, kde by mali investovať do marginalizovaných rómskych komunít. Preto si myslíme, že povinnosť mať škôlku je aj v prospech čerpania týchto zdrojov.

Európska komisia v roku 2015 voči Slovensku spustila právne konanie pre porušenie rasovej smernice Európskych spoločenstiev. Dôvodom je segregácia rómskych detí vo vzdelávaní. Aké opatrenia v tomto ohľade odvtedy Slovensko prijalo?

Ja mám na túto vec trošku netradičný názor. Veľa ľudí si myslí, že Komisia takýmto spôsobom neprimerane tlačí na Slovensko. Európska komisia ale predsa reprezentuje aj nás a v tomto prípade veľmi správne tlačí na riešenia v tejto oblasti. Ja s jej právnym konaním nemám problém, ani ako splnomocnenec vlády, ani ako súkromná osoba. Inšpiruje to našu vládu k nutným krokom. Ministerstvo školstva, ktoré je za ich uskutočnenie zodpovedné, o tom s Komisiou intenzívne rokuje.

Okrem spomínaných škôlok sme spravili pokrok aj v prípade financovania výučby detí zo sociálne znevýhodneného prostredia.

Viem, že sa právne konanie často vníma ako čisto desegregačná záležitosť a tomu by mali zodpovedať aj prijaté opatrenia. Ja si osobne myslím, že desegregácia je možná, len ak týmto deťom vieme zabezpečiť formálny prístup ku kvalitným službám.

Čo to znamená?

Bol medializovaný prípad v Dobšinej, kde sa učiteľky sťažovali, že sú na ne vyvíjané tlaky, aby integrovali rómske deti, ktoré prichádzali nepripravené. To je fér. Úlohou štátu však nie je konštatovať, že to je fér, ale pripraviť tieto deti, aby boli vo výuke rovnocennými  partnermi. To znamená, aby sme obmedzili tok detí z osady – bez škôlky – do špeciálnej školy. Musíme ich nasmerovať na správnu trasu – cez škôlku, normálnu základnú školu ideálne až na strednú školu.

Písali o nich v New York Times, európske granty chytili za správny koniec

Spišský Hrhov je príkladom úspešného spolunažívania väčšínového obyvateľstva s rómskou komunitou. Obec tiež ukazuje cestu, ako zmysluplne využívať eurofondy. 

Čo sa týka stredných škôl, naše návrhy boli do istej miery zohľadnené v Národnom programe rozvoja výchovy a vzdelávania. Hovoríme v nich, že súčasný systém, kde určujeme vek ukončenia povinnej školskej dochádzky, nie je úplne ideálny, pretože deti z rómskych komunít na základnej škole prepadávajú a následne nemôžu nastúpiť na strednú školu. Keď sa pozrieme na súčasné požiadavky trhu práce, tak potrebujeme, aby nastúpili minimálne na strednú odbornú školu.

Vláda v embryonálnej podobe schválila návrh, ktorý umožňuje druhú šancu na nástup detí zo špeciálnych škôl do stredných odborných škôl. Veľmi často sa stane, že 6-ročné dieťa sa dostane do špeciálnej školy a potom sa nevie vrátiť do normálneho obehu.

Komisia Slovensku vyčíta, že disproporčne vysoké percento rómskych detí sa vzdeláva v paralelnom špeciálnom školstve. Je stále bežné, že jediným dôvodom pre začlenenie do špeciálnej školy je fakt, že dieťa pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia?

Áno, veľmi často. Krajina ako Slovensko by v žiadnom prípade nemala mať vyše 100 špeciálnych škôl. Málopočetné dedinské špeciálne školy nemajú žiadny rehabilitačný charakter. Na túto výzvu nie je pripravený ani poradenský systém. V niektorých prípadoch spôsobujú problémy konflikty záujmov. Keď sa bude v apríli meniť školský zákon, zmení sa aj systém poradní. To znamená, že súkromné špeciálne poradne nebudú pri školách len pre to, aby sa obohacovali na posielaní detí do špeciálnych škôl.

Aké konkrétne opatrenia boli prijaté, aby neboli rómske deti zbytočne zaraďované do špeciálnych škôl?

Moja osobná skúsenosť je, že existujú celé mikroregióny, kde každé rómske dieťa chodí do špeciálnej školy. Na druhej strane poznám mikroregióny na západnom Slovensku, kde sa miestni tak boja toho, že budú považovaní za „segregátorov“, že radšej ani jedno dieťa do špeciálnej triedy nepustia.

Preto potrebujeme celý systém prekopať. Máme k tomu dobré predpoklady – napríklad vďaka novému vedeniu Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie (VÚDPaP). Ten v okrese Kežmarok rozbehol pilotný projekt, kde pracujú s miestnymi školami a psychologickou poradňou, aby tie toky detí trochu presmerovali. VÚDPaP v rámci OPĽZ pracuje tiež na novom národnom projekte na posilnenie diagnostického systému, v ktorom sa chcú sústrediť na to, aby sa deti neposúvali do špeciálnych škôl zbytočne.

Keby som ale povedal, že som spokojný s tým, čo sme dosiahli, tak by som klamal. Myslím si, že musíme spraviť omnoho viac.

Ďalšia výhrada Komisie súvisí so segregovanými triedami či dokonca celými školami, ktoré navštevujú výhradne rómske deti. Čo robí Slovensko preto, aby žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia začleňovalo do tried s ostatnými deťmi?

Na toto mám trochu netradičný názor, ktorý súvisí s tým, že pochádzam z národnostnej menšiny a chodil som do školy s vyučovacím jazykom maďarským. To je tiež segregovaná škola v tom zmysle, že všetci žiaci boli maďarskej národnosti. Je to problém? Nie, pretože to bolo v prospech študentov.

Rómske deti ale zo segregácie nemajú žiadny prospech. Máme na Slovensku hŕstku škôl s vyučovacím rómskym jazykom. To ako forma segregácie nie je problém. Ten nastáva vtedy, ak do segregovaných škôl chodia kvôli tomu, aby s nimi niekto nemusel pracovať.

Šarišský hrad vstáva z rozvalín, pomáhajú nezamestnaní

Na prácach na stredovekom hrade sa od začatia projektu do tohto roku vystriedalo celkom 285 pracovníkov evidovaných na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny.

Momentálne spolupracujeme na desegregácii s neziskovým sektorom. Veľmi nepravdepodobný úspech sme dosiahli v Žiline. Po zrušení čisto rómskej školy sa nám podarilo deti rozptýlene integrovať do bežných škôl. To je dôkaz, že keď sa chce, tak to ide.

V oblasti školstva má ale veľmi silné slovo miestna samospráva. My v tomto prípade môžeme dávať rady, špecifické riešenie prichádzajú z úrovne municipalít, čo je v mnohých prípadoch veľmi frustrujúce. Niekoľkokrát sme mali veľmi ostré výmeny so starostami a primátormi, ktorí naďalej presadzujú segregáciu a dokonca zhoršujú súčasný stav.

Čo vieme spraviť, je, že štát principiálne nepodporí žiadny projekt zvyšujúci segregáciu. V každom eurofondovom projekte – nielen v oblasti školstva – presadzujeme „princíp 3D“: desegregácia, degetoizácia, destigmatizácia. Ak chce obec peniaze, musí dokázať, že tým nezvyšuje, v ideálnom stave znižuje segregáciu. Ani v tomto prípade nie je situácia ideálna, ale aspoň sa hýbeme správnym smerom.

Prečo starostovia presadzujú segregáciu?

Na Slovensku máme stále veľa ľudí – aj medzi starostami, primátormi a poslancami -, ktorí sú presvedčení, že správnou cestou je izolácia. Myslia si, že rómsky problém môžu riešiť odsunutím na okraj obce, či spoločnosti. Nespočetnekrát sa potvrdilo, že to nie je správny prístup. Niektoré lokality si ale očividne musia vyskúšať na vlastnej koži, že tadiaľ cesta nevedie. Je množstvo obcí, ktoré  predtým podporovali segregáciu a teraz ich zástupcovia prichádzajú na úrad a priznávajú, že to nefunguje.

Na druhej strane sú lokality, kde aj napriek demografickej prevahe miestnej rómskej komunity nerómska menšina stále presadzuje silnú segregáciu. V Richnave Rómovia tvoria už možno dve tretiny miestneho obyvateľstva a sú segregovaní v miestnej osade. Obec napriek naším všetkým snahám odpudzuje od seba všetky projekty, ktoré by to mohli zmeniť.

Len za minulý rok sme obci ponúkli projekty na základnú školu, hľadanie pozemkov pre výstavbu bývania a komunitného centra. Miestni sa rozhodli, že nič z toho nechcú, nech radšej Rómovia ostanú na kopci, a nerómska menšina dole – to je príklad nesprávneho prístupu.

MRK sa často nachádzajú v najchudobnejších oblastiach Slovenska. Slovenská vláda sa im snaží pomôcť aj akčnými plánmi pre najmenej rozvinuté okresy (NRO), v rámci ktorých samosprávam prideľuje špeciálne dotácie. Kladie sa aj v tomto prípade dôraz na to, aby podporené projekty neviedli k segregácii? 

Hoci som v týchto otázkach často veľmi kritický, musím povedať, že za posledné tri roky len veľmi málokrát nastal posun k horšiemu. Dávame pozor na to, aby z nových investícií nevznikali nové segregované lokality, alebo nebudujeme – až na výnimky – veci priamo v osadách a podobne.

Výjazdových rokovaní vlády do najmenej rozvinutých okresov sa zúčastňujem vždy. Tu je veľmi vyjednávací proces. Vláda sprístupní zdroje na podporu okresov, vznikne okresná akčná rada, kde sú zastúpené miestne sily. Keď sa rozhodnú, že v prípade integrácie marginalizovaných komunít nechcú nič robiť, prichádza na rad presviedčanie a rokovanie. O túto podporu bol ale veľký záujem, a vzniklo vďaka nej niekoľko vzácnych projektov, napríklad sociálne podniky, ktoré zamestnávajú Rómov, alebo investície do vzdelávacieho procesu.

No sú aj okresy NRO, kde táto téma vôbec nerezonuje. Aj preto sa zúčastňujem vládnych výjazdov a apelujem na vládu, ale aj miestnych aktérov, aby na to nezabúdali.

Slovensko sa plnohodnotne zúčastnilo dvoch programových období – 2007 až 2013 a 2014. Viem povedať, koľko peňazí z fondov EÚ v tomto období smerovalo na integráciu marginalizovaných rómskych komunít?

Nevieme to úplne presne, pretože nie všetky projekty, hoci sú v prospech komunity, majú túto nálepku. Dobrým príkladom sú aktívne opatrenia na trhu práce, kde Rómovia z MRK tvoria významnú cieľovú skupinu.

V tomto programovom období sme sprístupnili desiatky miliónov eur na stavbu škôlok bez toho, aby sme predtým vytvorili povinnosť obcí zapojiť sa. Dávame peniaze na terénnu sociálnu prácu, ale roky sme nedokázali zmeniť kvalifikačné podmienky, aby sa dokázali zamestnať ľudia priamo z komunít.

To mi hovorí, že absorpcia a užitočnosť eurofondov sú obmedzené tým, že nie sú implementované v správne nastavenom legislatívnom prostredí. Ak chceme dosiahnuť lepšiu účinnosť fondov EÚ, musíme sa na to lepšie pripraviť. Aj preto som sa na legislatívnu oblasť sústredím viac ako moji predchodcovia.

Dá sa povedať, ako Slovensko využilo finančnú podporu z fondov EÚ v zmysle hodnoty za peniaze? Prípadne viete povedať, čo sa vďaka európskym peniazom podarilo a čo nie?

Sú veci, o ktorých už teraz vieme, že vôbec nefungujú. Pre desiatimi rokmi veľkú položku v oblasti integrácie Rómov boli vzdelávacie programy, ktoré veľmi nefungovali. Často sa miešali kultúrne potreby so sociálnymi. ÚSVRK v minulosti riešil aj kultúru rómskych komunít, dnes je to vhodne vyčlenené do Fondu na podporu menšinových kultúr na Ministerstve kultúry.

Dnes už viac-menej vieme, čo máme robiť, aby sme boli úspešní. Potrebujeme vysporiadať pozemky (právne vysporiadanie pozemkov pod osadami,- pozn. red.). Na to sa európske peniaze dajú využiť len veľmi ťažko. Pozemky sa z eurofondov financovať nedajú, no nastavili sme na to aspoň podporný projekt – geodetickú pomoc a podobne.

Potrebujeme normálne bývanie. Nie však formou rýchleho presúvania ľudí z chatrčí do bytoviek nižšieho štandardu na okraji obce, ale napríklad formou prestupného bývania.

Starosta potrebuje mať priamo v komunitách pomocné ruky a oči. Preto presadzujeme terénnu sociálnu prácu, komunitné centrá, miestne občianske poriadkové služby, asistentov.

Potrebujeme vytvárať pracovné miesta. To tiež ale nie je len o peniazoch, pomôcť by mohol nový zákon o sociálnej ekonomike. Potrebujeme pracovať na zdraví, kde sú nápomocní zdravotní osvetári a potrebujeme investovať do školstva a infraštruktúry, absolútnym základom by mala byť pitná voda.

Tým odpovedám aj na to, čo by sme nemali robiť. Ak som niečo nespomenul, znamená to, že to má nižšiu efektivitu.

Dá sa ale určiť, čo z toho, čo ste vymenoval, by mala byť hlavná priorita v budúcom období?  

Integračná politika je ako balansovanie vajíčka na tanieri. Keď sa príliš sústredíte na jednu oblasť, nastane nerovnováha. Viem, že ľudia majú jednoduché odpovede, ale sústrediť sa na jednu konkrétnu vec nefunguje. Keby sme väčšinu zdrojov dali do zamestnanosti, no ten človek sa konci dňa vráti do zablatenej osady, pričom predtým nechodil do poriadnej školy, tak to nie sú rozumné investície.

Ak investujeme ťažké milióny do bývania, ale budú v ňom žiť ľudia bez základných predpokladov uplatnenia sa na trhu práce, nemá to cenu. Keď nebudeme investovať do zdravia, nebudeme mať ani zdravých klientov v produktívnom veku.Tieto opatrenia preto musia ísť ruka v ruke.

V predošlom programovom období sa to pretavilo do lokálnych stratégií komplexného prístupu. To znamená, že obce mohli čerpať z programov naprieč ministerstvami, aby mohli riešiť naraz všetky tieto veci.  Nehovorím, že sa to nepodarilo, ale malo to svoje nevýhody. Teraz sa radšej rozhodlo, že isté programy budú pod jednou kapitolou, ktoré budú určené obciam s rómskymi komunitami. Pri programovaní sa rozhodlo, že ÚSVRK bude prioritne pracovať so 150 obcami. Hoci metodika, ktorá určila tento zoznam, nebola úplne správna, vznikla deliaca línia medzi projektami, ktoré robí ÚSVRK a ostatné ministerstvá. Veľmi často sú to paralelné projekty.

Rozumiem motiváciám, prečo bolo vyčlenených 150 obcí, ale už teraz vidíme, kde takýto prístup dobre nefunguje. Pre ďalšie obdobie sa preto budeme musieť rozhodnúť, či chceme integrovať jeden typ služby pod jedno ministerstvo.

Rómska europoslankyňa: Spoločnosť sa nás snaží dehumanizovať už stáročia

Európska únia musí najskôr uznať, že protirómske postoje existujú a potom konať, hovorí švédska europoslankyňa SORYA POST v rozhovore pre Aktuálně.cz.

Aká je úloha Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity pri nastavovaní programového obdobia?  

To je veľmi dobrá otázka, na ktorú hľadám odpoveď aj ja a hľadali ju aj moji predchodcovia. Máme dohromady 13 splnomocnencov, no každý má rozdielne kompetencie a zodpovednosti. V prípade ÚSVRK je len veľmi jemne definované, čo by mala byť jeho úloha. Štatút hovorí o tom, že splnomocnenec a úrad majú radiť vláde v oblasti integrácie. Nie je to veľmi štandardná definícia a úlohy úradu ju značne prevyšujú.

Chceme byť veľmi aktívni v plánovaní operačného programu. Vieme poskytnúť unikátne služby ostatným štátnym zložkám. Máme sieť regionálnych kancelárií, pričom 50 ľudí je v priamom kontakte s miestnymi komunitami, máme špeciálnu analytickú kapacitu.

Samozrejme, Európska komisia očakáva silné zapojenie Úradu aj preto, že sme národným kontaktným bodom pre integráciu Rómov. Sme tiež nositeľom Stratégie pre integráciu Rómov do roku 2020, rámcového dokumentu z roku 2011. Akčné plány tejto stratégie celkom slušne rámcujú činnosť ministerstiev. Veľa ľudí má názor, že stratégie a akčné plány nie sú užitočné a ministerstvá sa nimi neriadia. Nemyslím si, že je to pravda. Ministerstvá možno neurobili všetko, k čomu sa v akčných plánoch zaviazali, ale určite nerobili nič, čo by v nich nebolo. Vďaka nim sme ministerstvá vedeli nasmerovať na správnu cestu.