Macho: Pozemkové úpravy sa nemajú platiť z agrodotácií, budeme na to tlačiť aj za cenu protestov

Predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Emil Macho. [Štefan Bako/EURACTIV Slovensko]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Čo slovenskému agrosektoru predpovedá strategický plán

Rešpektujeme trend podporovať malých farmárov, no redistributívna platba je len politické gesto, ktoré nemotivuje k produkcii. Diskriminovať poľnohospodárov na základe veľkosti nie je spravodlivé, veľkí farmári sa nemajú za čo hanbiť, hovorí v rozhovore šéf najväčšej agropotravinárskej komory Emil Macho.

Emil Macho je predsedom Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK). 

Európsky parlament 23 novembra konečne schválil tri nariadenia, ktoré sa týkajú reformy Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ (SPP). Chýba už len záverečný súhlas Rady ministrov. Je to z pohľadu slovenského agropotravinárskeho sektora dobrá reforma?

Keď som sa v roku 2018 stal predsedom komory, tak moje prvé kroky smerovali do Bruselu, kde sme už vtedy riešili novú SPP. O reforme sa na európskej úrovni začalo hovoriť už v roku 2016. Európski politici na jej schválenie teda potrebovali päť rokov. Keby politici mali takto riadiť aj skutočné firmy, tak by akcionári asi veľmi spokojní neboli.

Z nášho pohľadu je dobré, že SPP dáva členským štátom veľkú voľnosť, aby si poľnohospodársku politiku nastavili vo vlastných strategických plánoch. No zároveň sa nedoriešili dve zásadné témy pre Slovensko. Ide o konvergenciu priamych platieb (dorovnanie poľnohospodárskych platieb na úroveň priemeru EÚ), ktorá mala platiť už v roku 2014. Druhým problémom je volatilita v rámci spolufinancovania (druhého piliera SPP, Program rozvoja vidieka, pozn. red.). Každý členský štát ho môže dofinancovať napríklad od 25 do 80 percent, čo opäť dáva priestor silnejším krajinám. V týchto dňoch vidíme, že nanovo budeme ťahať za kratší koniec (Slovensko bude na druhý pilier doplácať 36,9 percentami, pozn. red.)

SPP je veľmi úzko prepojená s Európskou zelenou dohodou (European Green Deal) a potravinovou stratégiou Z farmy na stôl (Farm to Fork), čo v poľnohospodárstve kladie väčší dôraz na zelené témy. Inak ale prijatá reforma Slovensko zásadne neobmedzuje v nastavovaní individuálnych politík.

Pripravuje nové agrodotácie: Nízka sebestačnosť je hlavne výsledkom hospodárenia veľkých fariem

Slovensko bude v strategickom pláne výraznejšie smerovať podporu na malé a stredné farmy, hovorí v rozhovore šéf Inštitútu pôdohospodárskej politiky JÁN POKRIVČÁK. „Tieto farmy majú vysokú pridanú hodnotu, robia to, čo chceme – pestujú ovocie a zeleninu – a nie je dôvod, aby túto podporu nedostali. Pre rozvoj vidieka nie je ideálne, keď sa veľké farmy s pár zamestnancami a špecializáciou na obilniny manažérsky riadia z miest. Skutoční farmári žijú na vidieku a priamo riadia svoju farmu“ tvrdí.

Na Slovensku pripravujeme Intervenčnú stratégiu už od 2018. Ako by ste zhodnotili ten proces?

Na Slovensku sme stratégiu robili presne tak, ako by sa to nemalo. Všetko pripravujeme na poslednú chvíľu, do čoho vstúpil ešte aj koronavírus. Za ministra Mičovského sme stratili rok a pol času, pretože diskusia takmer neexistovala. Dopadlo to tak, že po nástupe vedenia nového ministerstva sme pod veľkým časovým stresom.

Minister Vlčan má na prípravu intervenčnej stratégie a strategického plánu len polrok, čomu je potom prispôsobená aj komunikácia. Do toho bola v dočasnej akreditácii Pôdohospodárska platobná agentúra a projekty sa stále krátia o 25 percent. Negatívne na celý proces vplýva aj politická nestabilita. Prípravu strategických dokumentov teda nehodnotím dobre.

V poslednej dobe sa však komunikácia s rezortom zlepšila a je skutočne intenzívna. No hoci komunikujeme intenzívne, neznamená to, že vieme aj presadiť naše názory. Forma komunikácie s ministerstvom nemá navyše veľmi štábnu kultúru. Doteraz sme mali len dve oficiálne stretnutia v Nitre a Bratislave, inak fungujeme skôr štýlom telefonátov a mailov.

Intervenčná stratégia je veľmi široký dokument, ktorý na základe analýzy potrieb vyberá hlavné potreby, ktoré Slovensko bude cez dotačné schémy riešiť. Definuje ministerstvo dobre problémy a priority, na ktoré sa chce v najbližších šiestich rokoch sústrediť?

V prvom rade treba povedať, že SPP nie je nastavená na to, aby budovala potravinovú sebestačnosť členských štátov, hoci to je práve to, čo Slovensko teraz najviac potrebuje. Možno jedine cez viazané platby (15 percent priamych platieb určených na podporu produkcie konkrétnych komodít, pozn. red.) a projektové podpory v druhom pilieri. Ostatné opatrenia sú prispôsobené na rozvoj vidieka, na ekologizáciu poľnohospodárstva či na iné zelené témy. Bije sa to tak s programovým vyhlásením vlády, ktoré hovorí o potravinovej sebestačnosti Slovenska.

Prioritou by, podľa mňa, malo byť zvyšovanie výkonnosti slovenského poľnohospodárstva. Sčasti je to v stratégii naplnené, sčasti nie. Zo stratégie cítiť, že kladie väčší dôraz na podporu živočíšnej výroby a na špeciálnu rastlinnú výrobu. To je veľmi dôležité. Napríklad, keď chce niekto v ANC oblastiach (Oblasti s prírodnými alebo inými osobitnými prekážkami, pozn. red.) dostať viac peňazí, musí mať na pôde väčšie zaťaženie dobytkom. Keď ho mať nebude, bude mať nižšie platby.

Prečo sčasti výkonnosť nepodporí?

Mal som na mysli hlavne spolufinancovanie druhého piliera, hoci sme ho na Slovensku zdvihli. V otvorenom európskom trhu to za nerovnakých podmienok funguje tak, že keď chce mať krajina kravy, ovce a paradajky na poliach, tak to, bohužiaľ, musí náležite zaplatiť. Síce sme spolufinancovanie zdvihli z 25 na 37 percent, ale Česko sa posunulo z 35 na 65 percent, Maďarsko na 80 percent a Poliaci na 66 percent. Takmer každý deň sa prihlási niekto a žiada väčšie podpory – na dojnice, pre ANC oblasti, pre malých poľnohospodárov. Ale zdrojov nie je dostatok.

Krajiny, ktoré ste menovali, ale majú nižší prvý pilier ako Slovensko, preto, aby sa dostali na podobnú úroveň, musia doplácať viac.

Áno, ale je to preto, že presunuli peniaze do prvého piliera (Slovensko peniaze nepresúvalo, pozn. red.).  Minister pôdohospodárstva síce hovorí, že v prepočte na obyvateľa budeme mať rovnaké spolufinancovanie ako tieto krajiny. Ale nemyslím si, že to je číslo, podľa ktorého by sme sa mali porovnávať.

Základná platba sa bude krátiť, no naopak, rastú iné motivačné či zásluhové platby, ako ekoschémy, redistributívna platba, podpora pre mladých farmárov. Sú to dobré rozhodnutia pre zvyšovanie produktivity sektora?

Redistributívna platba, podľa mňa, nebude podporovať žiadnu efektivitu. To, že Únia chce podporovať malých farmárov, je ušľachtilý cieľ, ale dnes žijeme úplne inú dobu. Chápem, že Slovensko má povinnosť vyčleniť 10 percent priamych platieb na redistributívnu platbu, ale musíme zobrať do úvahy, že to budú peniaze odviazané od produkcie. Je veľký omyl myslieť si, že keď poľnohospodár dostane na prvých sto hektárov 200 eurovú sadzbu, tak sám od seba začne pestovať paradajky alebo papriky a chovať zvieratá. Redistributívna platba je len politické gesto, ktoré nijako nemotivuje k produkcii. Začínajúci poľnohospodári potrebujú úplne iné opatrenia.

Podľa Jána Pokrivčáka, ktorý má na starosti prípravu intervenčnej stratégie, chce stratégia podporiť malých farmárov, aby podporili rozvoj vidieka, ale počítajú, že sa malé farmy budú práve venovať ovociu, zelenine a živočíšnej výrobe.

Ja som za podporu malých farmárov, ten trend tu je a my ho rešpektujeme. Keď im ale povieme, zober si 50 hektárov pôdy, dáme ti na ne 300 eur a nič tam v podstate nemusíš robiť, to výkonnosť nezdvihne. Štát ich musí vedieť aj odkontrolovať. Každý rok máme 14 tisíc žiadateľov, ktorí sú fyzické osoby, nie podnikatelia. Nemáme evidenciu o ich tržbách, o tom, čo vyrábajú. Oni skôr potrebujú základné výrobné prostriedky, ako pôdu či kapitál. Dlhodobo sa nehovorí o úveroch či bankových pôžičkách pre nich.

S finančnými nástrojmi ministerstvo v novom programovom období počíta.

Áno, ministerstvo v druhom pilieri počíta s finančnými nástrojmi v hodnote 300 miliónov eur. Najväčšiu časť chce dávať cez bankové záruky, ktoré majú slúžiť hlavne pre začínajúcich farmárov. Existujúcim poľnohospodárom ale nepomôžu, pretože potravinárska fabrika sa vie k úveru dostať ľahko. K finančným nástrojom sa musí pridať aj kompenzácia úrokov a odpustenie časti istiny, čo by efektívne pomohlo väčším poľnohospodárom.

Nastavenie redistributívnej platby je výhradne na rozhodnutí ministerstva. Ako hodnotíte jeho návrh?

Navrhli sme, aby každý poberateľ dostal od piatich do 200 hektárov paušálnu sumu, napríklad 60 eur za hektár. To sa budeme snažiť presadiť. Teraz je to 80 eur na prvých sto hektárov a 40 eur na ďalších 50 hektárov pre každého poľnohospodára, malého či veľkého s 1 500 hektármi.

V pripomienkovom konaní k stratégii žiadate určiť spodnú hranicu, ktorá by z redistributívnej platby vylúčila malých poľnohospodárov s niekoľkými hektármi. Prečo?

Spodnú hranicu chceme zaviesť preto, aby sa predišlo špekuláciám na trhu s pôdou. A do poľnohospodárskeho zákona by sme chceli zadefinovať, kto je na Slovensku poľnohospodárom. Pretože na získavanie podpôr by nemal stačiť len občiansky preukaz. Lebo potom máme 14 tisíc poľnohospodárov, o ktorých nevieme nič. Je podľa mňa férové, keď chceme vedieť, koľko peňazí sa vráti od farmára, ktorému sme poskytli verejné zdroje. Pretože keď štandardnému družstvu dáte euro v základnej platbe, tak minimálne na odvodoch vráti do štátneho rozpočtu to jedno euro. U neevidovaných malých subjektov ale návratnosť nevidíme.

Ako by mala vyzerať definícia aktívneho poľnohospodára?

Mal by spĺňať základné odborné parametre. Musel by sa povinne registrovať v niektorej štátnej inštitúcii. Mal by podávať každý rok údaje o svojej činnosti, o tržbe či výmere a takisto by mal odovzdávať informačné listy.

Súčasťou strategického plánu bude aj stropovanie priamych platieb, ktoré bude nastavené tak, ako ho navrhla Európska komisia. Ako hodnotíte jeho parametre?

Keď už zavádzame stropovanie, tak by sa malo týkať iba základnej platby a malo by zohľadňovať odvodové a mzdové náklady. Určite by sa do neho nemala zarátavať ekoschéma, pretože tie budeme robiť ako niečo navyše pre krajinu. Takéto nastavenie bude dostatočné na to, aby sa „oddelilo zrno od plevy“. Kto nebude mať zamestnanosť, bude mať problém. Pre poľnohospodárov, ktorí to s vidiekom myslia dobre, to bude korektné nastavenie.

Bude to motivovať veľké farmy k zmene výroby na náročnejšie komodity, ktoré si budú vyžadovať viac pracovnej sily?

Z výpočtu Intervenčnej stratégie sa predpokladá, že stropovaním sa za päť rokov ušetrí 20 miliónov eur. Potvrdilo sa, čo sme hovorili od začiatku, že stropovanie je len politický fetiš. Keď zastropujete farmy na 100 tisíc eur plus osobné náklady, tak dopad je minimálny.

Diskriminovať niekoho len na základe veľkosti nie je spravodlivé. Veľkí farmári sa nemajú za čo hanbiť. Keď majú na tisíc hektárov 40 alebo 50 zamestnancov so živočíšnou výrobou, tak pri vykázaní osobných nákladov by nemali mať žiaden problém. To je fér.

Keď sme sa pred hlasovaním v Európskom parlamente pýtali slovenských europoslancov, ako hodnotia reformu SPP, tak naprieč politickým spektrom bolo najčastejšou výhradou, že stropovanie ostáva na dobrovoľnom základe. Hoci ho Slovensko napriek tomu zavedie. Zdá sa, že po obmedzovaní dotácií pre veľké farmy je veľký politický a spoločenský dopyt. Čím to je?

Je to len naivná predstava o tom, ako by mal svet fungovať. Neviem, prečo niektorým poslancom vadia farmári s históriou, ktorí hospodária na 1 000 alebo 1 500 hektároch. Štatisticky počty fariem v Európe klesajú a výmera farmy sa zvyšuje. Na Slovensku sa počty fariem zvyšujú a výmera klesá. Každý tu nakupuje vo veľkých reťazcoch, ale zrazu chceme žiť z malých farmárov. Vrátime sa tak o niekoľko desaťročí naspäť. Nevidím v tom logický záujem a zrejme to hovoria len preto, lebo problematiku nepoznajú. Nevedia, ako funguje vidiek. Aj moja rodina by si chcela kupovať vajíčka z lokálnej malej farmy za malé peniaze, ale takto dnešný svet nefunguje.

Europarlament rozhoduje o reforme agropolitiky, ako zahlasujú slovenskí europoslanci? (ANKETA)

Iba menšina slovenských europoslancov bude hlasovať za reformu Spoločnej poľnohospodárskej politiky, na ktorej sa v lete dohodli európske inštitúcie. Prekáža im, že záväzne neprepája agrodotácie s cieľmi Európskej zelenej dohody a tiež to, že neobsahuje povinné zastropovanie priamych platieb.

Nastavilo ministerstvo dobre parametre nových ekoschém?

Aj na základe požiadaviek komory sa pri ekoschémach prešlo na celofarmový prístup. Stále však máme pocit, že EÚ aj agrorezort chcú od nás viac práce za menej peňazí. Keď sme za greening (ekologické platby v predošlom programovom období, pozn. red.) dostávali 70 eur, tak terajší greening je v základnej kondicionalite (kondicionality sú podmienky, ktoré farmy musia plniť pre čerpanie agrodotácií, no nie sú finančne ohodnotené, pozn. red.). Teraz nám chcú dať 55 eur za prácu navyše. Tú robotu ale treba náležite zaplatiť. Podľa nášho prieskumu sa pri tejto sadzbe do ekoschém zatiaľ nechce zapojiť 19 percent poľnohospodárov pri súčasných podmienkach a 16 percent zatiaľ váha. S týmito číslami nie sme, samozrejme, spokojní. Mali by sme ich motivovať finančne a aj vhodným nastavením podmienok pre ekoschémy.

Pre ktorých poľnohospodárov je to najmenej výhodné?

Budú na to doplácať všetci poľnohospodári. Ak to aj budú robiť, tak preto, že si ctia vidiek a krajinu, keďže štát ich prácu ohodnotí nedostatočne. Navyše do toho všetkého vstupuje aj vysoká cena komodít. Žijeme v trhovej ekonomike. Keď vo vtáčom území spraviť 20 hektárovú parcelu (podmienkou ekoschém v chránených územiach je rozčleniť polia na maximálne 20 hektárové parcely, pozn. red.) stojí 120 eur na hektár a farmár má dostať 80 eur, tak si dvakrát rozmyslí, či sa do toho zapojí.

Na akej úrovni by teda podľa vás mala byť platba za ekoschémy?

Minimálne na úrovni greeningu, čiže 70 eur. V roku 2018 farmár dostával na greening 80 eur a základnú platbu 130 eur. Jeho príjem za hektár tak bol 210 eur. Teraz to má byť o 60 eur menej. Ak aj dostane na dojnicu o 10 eur viac, tak mu to ani tak nevykompenzuje platbu za hektárový výpadok.

Ktoré z podmienok ekoschém spôsobia poľnohospodárom najväčšie náklady a stratu príjmov?

Najvyššie náklady budú mať pri delení parciel, kedy pôjde jedna plodina na maximálne 50 hektárov. Vo vtáčích územiach dokonca 20 hektárov. Medzi plodinami budeme musieť robiť šesť až dvanásťmetrové pásy. Naše podniky sa zúčastnia všetkých ekoschém. Už teraz spĺňame 90 percent podmienok, pretože chceme robiť poľnohospodárstvo trvalo udržateľným spôsobom. Každý takto ale nerozmýšľa.

Nie je teda dobré, že sú takíto farmári aspoň čiastočne motivovaní, aby chránili biodiverzitu a starali sa lepšie o pôdu?

Áno, motivácia je tam potrebná. Tlak na farmárov funguje, ale poďme im to aj zaplatiť. Sme podnikateľské subjekty a naša činnosť nám má prinášať zisk. Štát musí náklady zaplatiť, nemôžeme všetko robiť vo vlastnej réžii.

V Česku je napríklad rozdeľovanie parciel už dávnejšie povinné zo zákona. Dokonca sa hovorí, že by sa limit na bloky mohol zo súčasných 30 hektárov posunúť ešte smerom nadol. Slovenskí poľnohospodári budú k tomu ale motivovaní platbami.

So všetkým súhlasím, ja sám som bol zástanca rozdeľovania parciel. Aj do vlastných radov som musel povedať, že je to vec, ktorej sa nevyhneme. Ide len o to, aby nám to niekto zaplatil bez ohľadu na to, či nám to niekto prikáže, alebo to bude dobrovoľné. Nemôžeme sa porovnávať s Českom, ktoré je v agropotravinárstve desať rokov pred nami, čo je spôsobené jeho dotačnou politikou. Česi to môžu robiť, lebo sú dlhodobo viac podporovaní než u nás.

Do ekoschém sa možno nezapojí až tretina poľnohospodárov

Agrorezort a najväčšie poľnohospodárske združenie majú rôzne odhady toho, koľko slovenských farmárov bude mať záujem o nové ekologické dotácie pri ich navrhovanom nastavení. Kým ministerstvo hovorí o veľkej väčšine, podľa poľnohospodárov sa nemusí zapojiť až tretina. 

Uvedomujú si poľnohospodári, že ciele, ktoré EÚ ekoschémami, ale aj, napríklad ďalšími požiadavkami v potravinovej stratégii Z farmy na stôl sleduje, nakoniec z dlhodobého hľadiska pomôžu aj im a ich produkcii?

Každý jeden poľnohospodár by sa mal každé ráno zobudiť s tým, že svoju výrobu musí robiť trvalo udržateľnou už len pre klímu. Vtedy je dobrým farmárom. Som presvedčený, že veľká väčšina slovenských farmárov si tieto dôsledky uvedomuje. Biodiverzita a udržateľnosť sú dôležité témy, ale  nemôžeme ich postaviť na naratíve: poľnohospodár rob toto, pretože v budúcnosti ti to prinesie nejaký prínos trvalej udržateľnosti. Áno budeme to robiť, ale pýtame si za to peniaze. Pôda je predsa národné bohatstvo bez ohľadu na vlastníka. Preto by verejné peniaze mali smerovať do tohto zdroja.

Pre potravinárstvo žiadate navýšenie alokácie na 300 miliónov eur, čo je asi trojnásobok, toho, čo navrhuje ministerstvo. Kde by sa na to mali vziať peniaze?

Sú len dve možnosti. Buď sa zvýši spolufinancovanie druhého piliera, čo sa dá aj v priebehu najbližších rokov. Môže si to na budúci rok povedať súčasná vláda alebo to spraví nová vláda. Druhou možnosťou, na ktorú budeme tlačiť aj za cenu protestov, sú pozemkové úpravy, teda komasácia. Tie v druhom pilieri nemajú čo hľadať. Obzvlášť, keď sa vysporiadanie vlastníctva, ktoré štát zanedbával 30 rokov, nedostalo ani do Plánu obnovy.

Budeme žiadať, aby zo 100 miliónov eur, ktoré sú vyčlenené na pozemkové úpravy, 20 miliónov eur išlo na krajinotvorné prvky, kde už bola vykonaná komasácia. A aby sa zvyšné zdroje, ktoré majú byť použité na komasáciu, na sceľovanie pozemkov – ktoré štát má platiť zo svojich peňazí alebo ich mal dať do Plánu obnovy EÚ – presunuli na chýbajúce opatrenia. Medzi ne patrí aj potravinárstvo. Tento problém beriem aj osobne, pretože som bol pri príprave Plánu obnovy EÚ, chodil som na Úrad vlády SR a nakoniec z neho vypadli. My, poľnohospodári, sa tu teraz naťahujeme medzi sebou – veľkí, malí, z ANC oblastí – pretože zo zdrojov, ktoré sú pre poľnohospodárstvo, štát ide riešiť pozemkové úpravy.  To je nefér.

Štát má potom dve možnosti. Buď bude financovať komasáciu z iných zdrojov, alebo nech zvýši úroveň spolufinancovania. Budeme mať dosť peňazí aj na ekoschémy, pre potravinárov, aj na zvýhodnenie malých a začínajúcich poľnohospodárov.

Podľa šéfa IPP sa bez pozemkových úprav nedá vyriešiť veľa problémov, ktoré dnes bránia v rozvoji poľnohospodárskym podnikom. Preto na to treba vyčleniť dostatok zdrojov.

Aby sa komasácia začala robiť vo veľkom na celom Slovensku, tak by sme potrebovali viac než jednu miliardu eur. Aj keď tam nechajú 100 miliónov eur, tak nie je možné, aby ich za päť rokov stihli minúť. Máme málo geodetov, nepripravené územia, tých problémov je veľa. Tak, ako sme to zanedbávali 30 rokov, tak to 30 rokov budeme aj naprávať. Na predchádzajúcom uznesení bývalej vlády, na ktorom spolupracovali aj poľnohospodári a geodeti, sa dohodlo, že štát bude dávať na to z vlastných zdrojov 30 miliónov eur každý rok. Súhlasím, že trh s pôdou je potrebné usporiadať, ale štát to má robiť z vlastných financií a nie z európskych zdrojov.

V podstate tu už nemáme bravčové mäso. Zápasíme s tým, aby sme udržali 120 tisíc kusov ošípaných, pričom v minulosti sme ich mali vyše 400 tisíc. A teraz štát povedal, že bude robiť komasáciu. Pritom mal šesť miliárd eur na Plán obnovy EÚ, v ktorom mohol dať sto miliónov eur na pozemkové úpravy.

To je práve ale aj argument ministerstva, ktorý hovorí, že SPP ani neumožňuje využiť peniaze na podporu potravinárstva. Európske zdroje majú slúžiť na podporu poľnohospodárov alebo na spracovanie priamo na farmách. Neplánujete vytvárať tlak na financovanie potravinárstva aj v iných rezortoch? 

Vidím to tak, že keď politici nemajú peniaze v druhom pilieri, tak odkážu, aby sme ich hľadali v ministerstve pôdohospodárstva. A rozumiem tomu, že potravinárstvo patrí pod tento rezort, preto sa môžu aj touto cestou slovenskí potravinári uberať. Na druhej strane sú oblasti poľnohospodárstva a potravinárstva prepojené a mali by dostať dostatok peňazí v druhom pilieri. Investičný deficit v agropotravinárstve presahuje miliardu eur.

Vidíme, že Únia tlačí do znižovania produkcie potravín a do ekologizácie. Aj preto sa nemôžeme spoliehať len na európske zdroje, ale musíme sa zamerať skôr na zdroje štátu. Som presvedčený o tom, že z EÚ sa nám podarilo vyťažiť po rokovaniach maximum. Slovensko by si teraz malo povedať, či potravinárstvo je segment, ktorý si zaslúži oveľa väčšiu pozornosť štátnej legislatívy a štátnych zdrojov. Lebo doteraz sme národné hospodárstvo zamerali na priemysel či automobilky, pričom agropotravinárstvo akoby neexistovalo.

Je to aj vizitka nás, poľnohospodárov. Požiadavky by sme mali presadzovať oveľa hlasnejšie. Ale tých, ktorí sa tejto problematike venujeme, je u nás skrátka málo.