Nemecký analytik: Nová koaličná dohoda obsahuje množstvo protirečení

Nová nemecká vládna koalícia usiluje o "nový začiatok pre EÚ" [Shutterstock]

Európska politika obnovenej „veľkej koalície“ sa viac podobá vízii predsedu Európskej komisie Jeana-Claudea Junckera ako návrhom z dielne francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, hovorí MATTHIAS KULLAS z Centra pre európsku politiku.

Matthias Kullas pôsobí vo think-tanku Centrum pre európsku politiku (cep) v nemeckom Freiburgu.

Nová nemecká koaličná dohoda nesie názov „Nový začiatok pre Európsku úniu“. Zodpovedá návrh dohody takémuto pomenovaniu?

Myslím si, že áno. Koaličná zmluva je veľmi pro-európska. Nadväzuje na viacero návrhov, s ktorými prišiel predseda Komisie Jean-Claude Juncker. Napríklad sú v nej jasné stanoviská pre zvýšenie príspevkov do rozpočtu EÚ, pre stabilizačnú funkciu alebo podporu štrukturálnych reforiem v krajinách s eurom. To je jasné priblíženie sa línii Komisie.

Približuje sa v niečom koaličná zmluva aj francúzskej pozícii? V poslednom čase sa veľa hovorilo o nemecko-francúzskej ose, ktorá by mala viesť reformu eurozóny. Koľko z Macrona sa nachádza v nemeckej koaličnej zmluve?

V koaličnej zmluve je viac Junckera ako Macrona. Koalícia sa napríklad nestotožnila s návrhom na vytvorenie samostatného rozpočtu pre eurozónu. Taktiež vyjadrenia k Európskemu menovému fondu sa viac prikláňajú k predstavám Komisie ako návrhom francúzskeho prezidenta.

Teda viac prehlbovania na úrovni EÚ ako na úrovni menovej únie?

Presne tak.

Veľká téma európskej debaty je taktiež investičná politika. Veľká koalícia chce predĺžiť Európsky fond pre strategické investície (EFSI) a zaviesť investičný rozpočet. Ako hodnotíte tento prístup?

V zásade to dáva zmysel. Vo viacerých krajinách EÚ je veľkým problémom záporná tvorba hrubého fixného kapitálu, kvôli čomu trpí hlavne ich úverový rating. Európska investičná politika tomu môže pomôcť. V každom prípade musia tieto investície sprevádzať štrukturálne reformy. V opačnom prípade hrozí, že sa investície minú svojim účinkom. V tomto som skeptický.

Ste teda za to, aby sa európske investície podmienili zavedením štrukturálnych reforiem? Počas záchrany jednotnej meny sa predsa zdvihla veľká vlna reforiem. Kde je podľa vás ešte priestor pre zlepšenie?

Predovšetkým s vami nesúhlasím, že rozsiahla reformná vlna prebehla vo všetkých štátoch. V Taliansku napríklad rýchlo vyprchalo nadšenie pre reformy; čo sa týka daňovej disciplíny a flexibility pracovného trhu, je tam ešte veľa čo zlepšovať.  Ani v Portugalsku sa nerealizovali dôležité reformy v takej miere, ako by bolo potrebné.

V ďalšom posune okrem toho bránia vlády, a predovšetký ich výdajová politika. Francúzsko s reformným úsilím ešte len začína. Niektoré štáty, napríklad Írsko a Španielsko, presadili veľké reformné balíčky. O menovej únii ako celku sa to však povedať nedá.

Nedá sa paušálne povedať, kde sú potrebné kokrétne reformy. Mení sa to od štátu k štátu. Ako už bolo spomenuté, sme svedkami nízkej úrovne investícií do ekonomiky v  Taliansku, Grécku a Portugalsku. Čiastočne chýbajú súkromné investície, ale to isté platí aj pre verejné investície. Čo však platí všeobecne, je, že potrebujeme zmenu súčasnej politiky.

V Nemecku sa začali úvodné rokovania o obnovení „veľkej koalície“

Kancelárka Angela Merkelová verí, že sa konzervatívci a sociálni demokrati (SPD) dohodnú na obnovení koalície, ktorá Nemecku vládne od roku 2013.

Je dôveryhodné, ak chce spolková vláda bojovať proti mzdovému dumpingu v hospodársky menej vyspelých krajinách? Berlín doteraz skôr kládol dôraz na hospodárske prispôsobenie sa jeho vlastnej ekonomickej štruktúre.

Toto je práve jedno z množstva protirečení, ktoré môžeme nájsť v koaličnej zmluve. Na jednej strane sa snaží zvýšiť konkurencieschopnosť a vyriešiť problém nezamestnanosti mladých. Na strane druhej chce na európskej úrovni presadiť minimálnu mzdu a minimálne sociálne štandardy. Pre slabšie krajiny bude následkom toho ešte náročnejšie dobehnúť tie silnejšie.

Je zrejmé, že koalícia chce v ostatných krajinách zaviesť určité sociálne štandardy. To pre dotyčné krajiny samozrejme znamená ďalšie náklady. Spolková vláda tak chce chrániť krajinu pred zahraničnou konkurenciou. Tomu sa hovorí protekcionizmus.

Aj daňová politika zohráva v koaličnej zmluve významnú rolu. Veľká koalícia chce nielen spoločný základ dane, ale aj minimálnu sadzbu dane pre právnické osoby. V agende tiež zostala daň z finančných transakcií. Je vôbec možné presadiť tieto opatrenia na úrovni EÚ?

Na to si musíme počkať. Vzhľadom na pravidlo jednomyseľnosti v daňových otázkach je všeobecne veľmi ťažké posunúť dopredu čokoľvek v oblasti daní. Stále sú tu krajiny, ktoré znemožňujú dôležité rozhodnutia. Čo sa týka firemných daní, tak Nemecko a Francúzsko by teraz mohli postupovať spoločne. To by mohlo skomplikovať neustále brzdenie zo strany niektorých krajín. Môže teda dôjsť k posunu.

Naopak, nemôžeme očakávať, že sa Macron pridá na stranu Nemecka v otázke dane z finančných transakcií. V tomto prípade bude pre Nemecko ťažké čokoľvek dosiahnuť.

Čo znamenajú nemecké voľby pre eurozónu

Silnejšia integrácia alebo referendum o vystúpení? Predvolebné témy sú aj eurobondy, budúcnosť Grécka, či minister financií Eurozóny.

Prejdime na inú tému: Európa by mala podľa veľkej koalície prebrať líderskú taktovku v otázkach ochrany klímy. Ako by to malo vyzerať v praxi?

Tu musí byť Európa protipólom Spojených štátov, kde sa ochrana klímy v súčasnosti značne oslabila. Preto je dobré, že sa koalícia hlási k dohodnutým cieľom a chce aj naďalej používať systém obchodovania s emisiami CO2. Myslím si, že sa v tejto veci vykročilo dobrým smerom a bude dobré tento kurz dôsledne dodržiavať. V kontraste k tomu, čo dnes vidíme v USA by sa teda Únia mohla automaticky chopiť úlohy priekopníka.

Nakoniec: Akú hodnotu má táto koaličná zmluva? Je primárne určená členom SPD, ktorí ešte budú rozhodovať o osude koalície, alebo môžeme očakávať, že koalícia navrhované riešenia skutočne presadí?

Pevne verím, že sa tieto opatrenia aj presadia. Je to predsa zmluva, ktorá zaväzuje obidve strany k jej dodržiavaniu. Čo ma viac zaráža, je to, že v zmluve nájdeme veľa cieľov, ktoré si navzájom odporujú. Príkladom je rozpočet EÚ: najskôr sa tu hovorí, že chceme vytvoriť silný rozpočet EÚ so silnou pridanou európskou hodnotou. O sto stránok neskôr sa dočítame, že poľnohospodárske platby majú ostať zachované. Práve tieto platby doposiaľ predstavovali najvyššiu výdajovú položku rozpočtu EÚ a nepredstavujú žiadnu európsku pridanú hodnotu. Zrejme sa podarilo každému presadiť svoje partikulárne záujmy. Konzistentná ucelená stratégia tu jednoznačne chýba.