Odborník na cyklodopravu: Bratislava od Vajanského nábrežia robí cyklotrasy momentálne len s nechuťou

Patríte k organizátorom cyklojázd Critical Mass, ktoré sa v Bratislave konajú každý posledný piatok v mesiaci. O čo v tejto iniciatíve ide?           

Ide o iniciatívu, ktorá sa koná po celom svete, a ide v nej o zlepšenie podmienok pre cyklistov v mestách. Vznikla v Spojených štátoch v roku 1992, kde mali spočiatku aj viacero stretov s políciou. Avšak vzhľadom na to, ako sa táto iniciatíva rozšírila, tak už ide o manifestáciu, ktorá je celosvetovo akceptovaná. Už teda nečelí problémom, ktoré bývali v 90. rokoch. Na Slovensku bola prvá takáto cyklojazda v apríli 2010.

Trasu Critical Mass vopred nenahlasujete polícii. Došlo v minulosti k nejakému stretu, keď vás zbadali policajti a začudovali sa, o čo ide?

Pred tými 10 rokmi sa čudovali. Dokonca nás chceli dať do jedného šíku – bolo nás asi dvesto a oni chceli, aby sme išli po jednom. To znamená, že by sme mesto upchali na hodinu a pol. Potom si uvedomili, že je to vlastne blbosť, pozreli sa na to sedliackym rozumom a uvedomili si, že keď prejdeme ako jedna grupa, tak to vlastne bude rýchlejšie.

Myslím, že dnes už si na to úplne zvykli. Musím povedať, že posledné roky je polícia nápomocná, a dokonca sme často mali sprievod mestskej polície. Jednoducho pochopili, že nemá zmysel bojovať proti nejakým cyklistom.

Ktoré ďalšie slovenské mestá okrem Bratislavy organizujú Critical Mass?

Pravidelne sa organizuje v Košiciach, dokonca tam bol tuším aj úplne prvý Critical Mass na Slovensku. Potom sa robí v Nitre, Nových Zámkoch, Galante, Bystrici a všelikde inde. Robí sa aj v Žiline, kde sa to však volá trošku inak a organizuje sa to iba dvakrát ročne. Občas sa zorganizovali nejaké v Trnave, hoci nie veľa.

Cyklojazdy Critical Mass často odkazujú na rôzne aktuálne udalosti – napríklad ste mali cyklojazdu počas výročia vojny na Ukrajine, SNP alebo Pride. Podľa čoho si vyberáte témy, ktoré podporujete?

V zásade na otvorených stretnutiach komunity Critical Mass. Niekto buď príde s nejakým nápadom, ale zvykneme fungovať aj reaktívne – niekto nám napíše, či podporíme nejakú vec, a väčšinou sa s nami spojili také iniciatívy, ktoré sme veľmi radi podporili.

Za tie roky šlo o neuveriteľné množstvo všelijakých tém, ktoré sme riešili. Dlhé roky sme organizovali náučnú cyklojazdu o SNP, kde sme chodili po monumentoch Slovenského národného povstania v Bratislave. Mali sme tam profesionálny výklad od historikov. Ale mali sme aj rôzne zábavné jazdy, napríklad po všetkých bratislavských fontánach.

Radi sa ale venujeme aktuálnym témam. Keď napríklad istý pán zrazil päť ľudí na zastávke Zochová, celú cyklojazdu sme venovali tomu. To isté, keď bol v Bratislave teroristický útok v Teplárni. Ide o veci, ktoré nás neuveriteľne hnevajú a, žiaľ, musíme sa im venovať, keď už sa im naše politické špičky venujú iba okrajovo.

Máte v tíme nejaký limit, ako veľmi sa chcete angažovať aj politicky?

Nie. Je to veľmi častá otázka do diskusie na plénach Critical Mass po celom svete: čo áno a čo už nie? Za čo ideme bojovať, za čo nie? Z mojich skúseností je to veľmi organické.

Mali sme rôzne názory, pri ktorých sme sa nakoniec zhodli nerobiť cyklojazdu. Bolo to napríklad pri palestínsko-izraelskom konflikte, kde aj v rámci našej komunity na to nebol úplne ustálený názor. Kým nenájdeme úplný konsenzus, tak do organizácie takéhoto niečoho nejdeme.

Cez leto ste sa zviditeľnili kultúrnym cykloprotestom v Kittsee, kde donedávna žila ministerka kultúry Šimkovičová. Kde sa zrodil tento nápad a ako ste sa zhodli, že do tohto teda idete?

Bolo to organizované jednotlivcami. Critical Mass poslúžila ako platforma, kde sa to prezdieľalo, ale s organizáciou akcie nemala nič spoločné. Veď Critical Mass je predsa vždy posledný piatok v mesiaci a toto bolo úplne iný deň.

Osobne som v organizácii tejto jazdy nefiguroval, nebol som vtedy na Slovensku. Dokonca poviem, že sa mi nepáčila z dôvodu, že si nemyslím, že je dobré ísť protestovať pred dom politika. Má, samozrejme, obrovský zmysel ísť pred Úrad vlády či parlament.

Zoberme si napríklad, aké bolo úplne nevkusné a hlúpe, keď počas pandémie Covid-19 chodili ľudia protestovať a kričať pred domy doktorov, ktorí obhajovali očkovanie. Tento protest v Kittsee bol úplne slušný – išli tam ľudia v županoch a potom išli naspäť. Nedá sa to porovnať s tým, keď niekto vykrikuje pod niekoho oknom, že ho zabije, lebo šíri očkovanie.

Bolo to teda niečo úplne iné, každopádne osobne nesúhlasím s takouto formou protestu. Samozrejme, tak, ako je veľa vodičov áut a niektorí sú slušní a niektorí hrozní, tak isto je to aj medzi cyklistami. Máme rôzne názory a nemusíme sa vo všetkom zhodnúť.

Keby ste v tom čase boli na Slovensku, povedali by ste kolegom: radšej týmto smerom nechoďme, stačí ísť protestovať pred ministerstvo?

Asi nie. V zásade vítam každú aktivitu, ktorá má nejaký zmysel v rámci hodnôt a názorov. Na konci dňa to bolo celé vtipné, keď ministerka začala rozprávať, ako ju nejakí liberálni cyklisti vyhnali späť na Slovensko, a nakoniec sa zistilo, že v Ústave stojí, že minister musí mať trvalé bydlisko na Slovensku. Čiže je to celé vtipné, žiaľ, je to realita na Slovensku.

Aké ste dostali reakcie na tento protest?

V zásade to spôsobilo pomerne veľký marketing iniciatívy Critical Mass. To znamená, že nám narástol počet sledovateľov a myslím si, že na cyklojazdy bude chodiť viac ľudí.

Samozrejme, boli tam aj nejaké hejty v zmysle: prečo spájate bicykle s nejakou politikou? To však prišlo od ľudí, ktorí si neuvedomujú, že všetko okolo nás je politika. Všetko sa nás týka, úplne od hocičoho, čo človek spraví od rána do večera.

Všetko je vlastne politika tohto štátu, ktorý nás má poslúchať, a nie nám naháňať strach. Lebo momentálne zasa začína doba temna a strachu. Tak, ako som to zažil v 90. rokoch za Mečiara, tak takéto to začína byť aj teraz. A je to smutné, nechcem to tu znovu.

Dnešná doba vám teda pripomína 90. roky?

Určite áno. Pri správach, ktoré si čítam v novinách, by sme protestnú cyklojazdu mohli robiť vlastne každý deň. Tým nemyslím iba dianie na ministerstve kultúry. Áno, umlčať kultúru je prvé na zozname. Nepodarilo sa to však v zásade nakoniec ani Mečiarovi a práveže kultúra ako keby teraz ožívala. Čiže na konci dňa Šimkovičovú určite prevalcujú, lebo ľudia z kultúry sú videní a je ich počuť.

Čo by ste teda odporučili človeku, ktorému sa nepáči, kam dnes smeruje Slovensko? Ako by sa mohol aktivizovať?

Som zástanca toho, že ľudia by mali robiť to, čo ich baví. A myslím si, že by sa v týchto veciach mali viac špecializovať a aktivizovať.

Ja to mám tak napríklad s bicyklami. Niekto sa zase angažuje v pomoci ľuďom v núdzi. Keď niekto rád pestuje paradajky, tak nech si spraví komunitnú záhradu. Keď niekto je športovo založený, tak nech si ide do galérie Danubiana pozrieť nejakú výstavu, a môže sa popritom pobicyklovať.

V princípe všetko, čo človek môže robiť pre zlepšenie tohto sveta, krajiny, mesta alebo ulice, tak každá takáto aktivita je super.

Jeden z takýchto príkladov je aj vaša Cyklo Kuchyňa pri Tyršovom nábreží. Ako by ste ju opísali ľuďom, ktorí ju nepoznajú?

Je to neuveriteľný ostrov slobody v Bratislave. Myšlienka za ňou nie je originálna, asi všetko, čo som do Bratislavy pritiahol, som odkopíroval z iného mesta – pospájal to, čo sa mi páčilo, a premenil to na slovenské reálie so špecifickými prvkami.

Jej najdôležitejšia myšlienka je komunitná cykloopravovňa, kde človek môže prísť, požičať si náradie, opraviť si bicykel a spýtať sa o rady skúsenejších. Taktiež je to miesto, kde sa stretávajú ľudia, ktorí sú dôležití pre bicyklovanie a rozšírenie vnímania bicykla ako dopravného prostriedku.

Aký typ ľudí tvorí vašu komunitu?

Stretávajú sa tam mechanici, ľudia, ktorí si stavajú vlastné bicykle, zberatelia historických bicyklov až po ľudí, ktorí navrhujú cyklotrasy, alebo tých, ktorí sú z úplne iných odvetví. Napríklad je tam veľa ľudí s environmentálnym pozadím, ktorí prišli na to, že bicykel je najekologickejší dopravný prostriedok (okrem chodenia peši).

Okrem bežných Critical Mass podnikáte aj cykloakcie pre deti ako Kidical Mass alebo projekt Bicykloví hrdinovia. Čo vás k tomu inšpirovalo?

Sú to témy, ktoré začínajú byť populárne v Európe aj po svete. Prvý Kidical Mass bol pod týmto menom spravený v roku 2018. Na Slovensku som prvý pripravil v roku 2023 v Bratislave a malo to veľký úspech – došlo 350 rodičov s deťmi. V tomto roku som zapojil ďalšie mestá, Trnavu a Malacky, a tento september sme aj v Nitre a Banskej Bystrici.

Je to cyklojazda, ktorá má nejaké požiadavky takisto ako Critical Mass. Chce poukázať na to, aby bola cyklistická infraštruktúra natoľko bezpečná, že na ňu pustíte bicyklovať svoje dieťa aj samo – čiže nepôjde iba o nejaké piktogramy alebo ochranné pruhy, ale plne segregované trasy, hlavne pri školách a pri dochádzkových bodoch. Kidical Mass takisto chce, aby boli zákony priateľskejšie pre bicyklovanie detí a aby aj mestá a školy mysleli na to, že by tam pre ne mala byť infraštruktúra.

V čom je táto detská cyklojazda špecifická?

Okrem toho, že to je demonštrácia a má nejaký cieľ, tak je to skvelá párty. Všetci sa smejú, máme tam bublifuky, detské playlisty, nejaký sprievodný program – mali sme viackrát detské divadielko, environmentálnu hru, cukrovú vatu, vystúpenie mažoretiek, proste veci, ktoré tie decká bavia.

Táto cyklojazda je kompletne organizovaná a nahlásená, robím to v spolupráci s mestami. Máme tam veľa dobrovoľníkov, ktorí sa starajú o dopravu v reflexných vestách, sprievod polície a vo väčších mestách sa úplne blokujú najväčšie križovatky. Deti musia byť v úplnej pohode a cítiť sa bezpečne.

Veľmi dobre to povedal architekt z Kodane Jan Gehl: „Dobré mesto je to, kde sú šťastné deti, a nie autá.“ Žiaľ, dá sa to dať do korelácie a to, koľko priestoru venujeme autám, by sme mali venovať deťom.

V Cyklo Kuchyni ste mali aj diskusiu pred eurovoľbami, kde ste sa potenciálnych europoslancov hneď pýtali, ako sa na ňu dopravili.

Jasné, toto je naša stará štandardná otázka. Môže ju dostať každý kandidát, čiže na diskusie, ktoré moderujem ja, odporúčam chodiť na bicykli. (smiech)

Prečo takéto politické diskusie vediete?

Lebo sa neskrývame, že politika neexistuje. Je dôležité, čo sa okolo nás deje. Preto sme mali aj predvolebnú diskusiu k voľbám do europarlamentu. Europarlament je veľmi dôležitá inštitúcia a Európa je klub, ktorého som veľkým fanúšikom.

Slováci a Slovensko by si mali viac uvedomiť, že žijeme na dlh Európy, že stále sme ten chudobný príbuzný, ktorý je dotovaný bohatšími krajinami. A žiaľ, nevieme využiť jej dotácie, sme v tom jedny z najhorších v Európe.

Keď človek príde napríklad do Slovinska, tak všade vidí tabuľky, že „toto bolo vybudované z peňazí Európskej únie“. Žiaľ, na Slovensku aj eurofinancie sú zrejme súčasťou nejakej korupcie, ktorá je na najvyšších miestach.

Nechcem tu nikoho obviňovať, nie som žiaden právnik, ale spomeňme si na kauzy emisie a tak ďalej. Všetko sú to peniažky, ktoré mohli byť využité na férové, krásne projekty, ktorých je aj na Slovensku veľa, ale mohlo by byť oveľa viac.

Po schválení novely Trestného zákona sú bicykle dosť ohrozené, keďže ich hodnota býva často pod 700 eur, ich krádež je teda iba priestupkom. Ako si dnes efektívne uzamknúť a zabezpečiť bicykel pred krádežou?

Odporúčam  zainvestovať do zámku a vždy ho zamykať o rám. Kedysi bolo pravidlo, že 10 percent z ceny bicykla by malo ísť na cenu zámku. Odporúčam zámok „obrátené Ú-čko“. Veľmi dobré sú taktiež skladacie zámky. Určite nie žiadne lanká. To zo srandy hovoríme, že to prekusneme zubami. No na druhej strane, tam, kde sa kradnú bicykle, tak tam sa bicykluje. Bicyklová kultúra je aj o tom.

Najviac bicyklov sa ukradne v Amsterdame, kde sa bicykluje úplne najviac. Raz som povedal kamarátovi, že sa nám na Cyklokoalícii v správach nakopilo množstvo ľudí, ktorí hľadajú bicykel, že my už nebudeme mať žiaden iný obsah. A on mi na to povedal: konečne sa Bratislava stáva bicyklovým mestom!

A to bola úžasná odpoveď a úplne pravdivá. Z Bratislavy sa určite pred nejakým časom stalo bicyklové mesto. Často nám závidia aj ľudia z Brna a Prahy. Ide asi o nejaké šťastie, lebo sú tu veľké rezervy a dá sa tu urobiť oveľa viac.

Napríklad? Okrem mnohého ďalšieho ste aj bývalý cyklokoordinátor Bratislavy.

Pracoval som pre mesto, čiže tie roky nebudem hodnotiť, ale ako keby od vybudovania cyklotrasy na Vajanského nábreží mesto neurobilo v podstate nič. Je tam jedna križovatka v Lamači. Ale Vajanského nábrežie bolo taký danajský dar (dar prinášajúci skazu, pozn. red.) pre cyklistov, lebo strašne rozdelilo spoločnosť. Dovtedy sa mohlo urobiť nespočetne viac cyklotrás.

Žiaľ, vypálilo to tak, že ak má mesto robiť nejakú cyklistickú infraštruktúru, robí to s nechuťou. Netešia sa z toho, lebo proste dostali veľmi zlé reakcie na jeden perfektný pruh. Ustáli to, ale za akú cenu? Teraz idú do toho s nechuťou. Marketingové oddelenie z mesta, keď počuje slovo bicykel, tak sa stavia na hlavu.

Nie je to ten radikálny prístup, aký majú v Paríži, kde za posledných šesť rokov urobili nekonečno cyklotrás. Ako v Barcelone či v Berlíne počas Covidu. Tu na to nebola vôľa, aj keď to bolo pripravené. Vajanského malo byť počas Covidu, vtedy by to bolo pre mesto bezbolestné. Žiaľ, vtedy si na to vedenie netrúflo alebo malo iné priority, a dopadlo to tak, ako to dopadlo.

Povedali by ste, že sa mesto zľaklo veľkého odporu?

Určite sa mesto zľaklo. Ale preto ľudia volili Matúša Valla. Keď si niekto niečo vymyslel v Pláne Bratislava, tak nech si za tým stojí. Mať zamestnancov, ktorí budú poslúchať to, čo hovorí marketingový prieskum, nikdy nespraví tú dopravnú politiku, ktorú tak veľmi vedenie mesta obdivuje.

My sa točíme stále v jednom automobilovom kruhu. Som veľmi nespokojný. Sám viem, že je to ťažké, robil som tam. Pripravili sme 106 projektov v nejakých menších a väčších fázach. Doťahovanie projektov proste mestu dlhé roky nejde.

Viem, že to nie je ľahké, naozaj, ale keď to proste má byť hlavná priorita primátora, tak si to musí vedieť pretlačiť. To je tá sila, tá radikálnosť. Niekedy som už cítil, keď som išiel na stretnutia s ľuďmi z magistrátu, že oni sami mali strach z hocičoho, kde bolo slovo cyklo. To tak nemôže byť. Oni musia byť hrdí a šťastní, že robia niečo pre cyklodopravu, lebo ináč to nedáva zmysel, keď s tým človek nie je úplne stotožnený.

Pri Riverparku v súčasnosti od istého bodu zaniká cyklopruh a mení sa na spoločný chodník pre chodcov a cyklistov. Momentálne hrozí, že sa tento stav takpovediac „zabétonuje“ projektom Riverpark 2. Cyklokoalícia preto v roku 2020 podávala aj žalobu. Ako situácia pokročila?

Momentálne nie som úplne najaktívnejší v Cyklokoalícii. Samozrejme, spolupracujem s ňou, ale nevidím, ako je na tom napríklad tento legislatívny proces. Ale riešia to.

Tento úsek sme riešili od roku 2012, keď ešte žiaden Riverpark 2 nebol v pláne. Táto cyklotrasa je v územnom pláne ako segregovaná bezpečná cyklotrasa. Je to súčasť medzinárodnej cyklotrasy EuroVelo. Akurát developer si akoby zaumienil, že tam bude mať terasy a tá cyklotrasa by tomu prekážala. No nie, veď máme nekonečno prípadov, ktoré sme posielali mestu aj developerovi, kde je cyklotrasa postavená na nábreží.

Kde je teda problém?

Vôbec to nechápem. Ako keby ten developer využíval, že sa hovorí o jeho projekte. Neviem, či už toto nie je vo veci. Myslím si tiež, že mesto je málo radikálne. Malo možnosti, ako sa s tým vysporiadať. Neviem, ako sa dohodli s developerom, ale viem, že ani pozícia mesta nebola úplne na strane cyklistov.

Ja si stojím za tým, že tam má byť plnohodnotná segregovaná tri a pol metrov široká cyklotrasa. Takéto projekty boli naprojektované v rámci štúdií, všetko bolo vymerané. Neviem, ako to dopadne. Dúfam, že takto.

Prístup ktorého developera by ste vyzdvihli?

Dobre sa spolupracovalo napríklad s projektom NESTO, ktorý je na Kopčanoch – ešte ani nestojí, ale už ako keby tam tá cyklotrasa je. Alebo keď sa podarilo vstúpiť už do ukončenej projektovej fázy Nivy, ale ešte sa tam podarilo spraviť cyklodopravu.

Vyznieva to, že som iba čisto kritický voči terajšiemu vedeniu mesta. Snažím sa byť konštruktívny. Musím, samozrejme, aj pochváliť.

Viete uviesť príklad?

Čo spravilo veľmi veľký rozdiel, je parkovacia politika. Keďže sú autá upratané a ich cesta je predvídateľná, oveľa bezpečnejšie sa cítia aj peší a cyklisti. Pribudli „tridsiatky“ aj protismery pre cyklistov. V tých parkovacích politikách sa spravilo strašne veľa neviditeľnej práce. Každá z tých rezidenčných zón je stokrát bezpečnejšia ako predtým.

Ktorá bratislavská mestská časť je na tom z pohľadu cyklodopravy najkritickejšie a ktorá najlepšie?

Je to určite lepšie, ako to bolo, ale z hľadiska mestských častí, ktoré by sa mali napojiť na centrum, je na tom najkritickejšie Rača.

Petržalka je super, lebo má široké vnútroblokové cesty, napojenie cez všetky mosty cyklistickými lávkami. V zásade by sa dalo povedať, že sa odtiaľ vie človek dostať do mesta takmer odvšadiaľ po segregovanej cyklotrase. Už v roku 2011 sme o Petržalke hovorili, že môže byť mekka cyklistickej dopravy. Čo by mala spraviť asi najdôležitejšie, je popriznávať  trasy, kde sa dá chodiť na bicykli – čiže vymaľovať ich načerveno.

Hodnotíte, že je teda stále čo zlepšovať, ale zároveň hovoríte, že Bratislava sa už stala mestom vhodným pre cyklistov. Uznávate, že vo vnímaní cyklodopravy na Slovensku došlo k posunu. Čomu všetkému ho pripisujete?

Je to veľká práca prevažne neziskového sektora a dobrovoľníkov. Pamätám si, ako sme s Cyklokoalíciou boli prvýkrát na ministerstve dopravy s vtedajším ministrom Figeľom v roku 2011. Navrhli sme, že by mohli zriadiť pozíciu národného cyklokoordinátora a pripraviť nejakú cyklostratégiu.

Pamätám si, ako sme sa prvýkrát stretávali s primátorom mesta a so starostami mestských častí, začali tú tému riešiť a ukazovať im príklady nielen z Holandska, ale aj z miest, ktoré by nám mohli byť bližšie – z Ľubľany, Budapešti, zo susediacej Viedne. Niečo sa skrátka udialo, lebo bol vytvorený tlak. Určite aj mediálna pozornosť tejto téme pomohla.

Nové cyklotrasy na Slovensku financujeme takmer výhradne z európskych peňazí. Využívame ich podľa vás efektívne?

Nie. Žiaľ, ako hocičo európske, nevieme to využiť tak, ako to vedia využiť iné krajiny. U nás nie je kontinuita nejakých expertov, ktorí by sa venovali eurofondom. Náš systém dotácií je brutálne prebyrokratizovaný. Tie cyklodotácie sú na tom v porovnaní s ostatnými ešte v poriadku. Je to však také ťažké, že menšie obce ani nevedia vyplniť potrebný formulár. Musia si najať experta, ktorý ho vyplní za nich.

Ktoré mestá idú v tomto smere príkladom? 

Stopercentne Trnava, lebo je tam kontinuita primátora. Peter Bročka je tam tretie obdobie, čo je tu pomerne nevídané. Má ľudí, ktorí mu tie projekty robia, ide si radikálne za tým, že to chce, a robí to lepšie ako Bratislava.

Trnava je určite najďalej práve preto, že začali pred troma volebnými obdobiami. Prvých päť rokov nespravili vôbec nič – toľko trvá príprava projektu na Slovensku. Myslím si, že je to extrémne veľa a taktiež som to nevedel spraviť rýchlejšie, keď som robil na magistráte. Sú tam lehoty, obrovská byrokracia a tá vôľa musí proste prísť od toho najvyššieho – od primátora, od riaditeľa sekcie dopravy. Ten musí tie bicykle chcieť.