Odstránenie hlbokých rozvojových bariér potrebuje spoločenský konsenzus a kontinuitu v horizonte 10 až 15 rokov, hovorí v rozhovore RICHARD BROOŠ. Momentálne podľa neho s využitím veľkých zdrojov len marginálne zlepšujeme súčasný stav. Pre udržateľný rozvoj však iba investície nestačia, treba pre ne vytvoriť podmienky.
Richard Brooš začínal kariéru pred 16 rokmi na vtedajšom ministerstve výstavby regionálneho rozvoja, kde sa venoval podpore rozvoja regiónov z eurofondov. V roku 2012 bol vyslaný na Stále zastúpenie pri EÚ v Bruseli, kde ako diplomat za Slovensko v Rade EU vyjednával pravidlá pre väčšinu eurofondov, ktoré Slovensko využíva, teda najmä fondy politiky súdržnosti. Po 11 rokoch sa vrátil na Slovensko, konkrétne na Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie, kde donedávna pracoval ako generálny riaditeľ Sekcie stratégie pre rozvoj a súdržnosť.
V rozhovore hovorí aj o tom, že:
- podiel verejných investícií na HDP sa na Slovensku napriek prílevu eurofondov nezvýšil,
- patríme medzi 5 percent obyvateľov Únie, ktorí žijú v krajinách pod 75 percent priemeru EÚ,
- vďaka eurofondom nastavujeme rozvojový ekosystém, ktorý by tu mal existovať aj bez nich,
- je dôležité mať v krajine zdravý vzťah medzi mestom a vidiekom,
- je na Slovensku potrebné udržať dôveru v nový mechanizmus decentralizácie eurofondov,
- Európska komisia by mala dostať jednoznačnejšie pravidlá, pokiaľ ide o pozastavovanie eurofondov,
- v budúcnosti možno čakať viac prepojenia eurofondov na reformy.
Rozhovor je krátený. Celý si ho môžete vypočuť aj ako podcast.
Čím je kohézna politika výnimočná spomedzi iných európskych politík?
Na kohéznej politike je jedinečné, že hoci je v centre európskych politík, lebo financuje mnohé sektory a je jedným z pilierov jednotného trhu Únie, vykonáva sa cez partnerstvo a viacúrovňové riadenie. To znamená, že mobilizuje verejnosť a prepája aktérov v rozvojovom ekosystéme – od Európskej komisie až po štát, samosprávy, podnikateľov, akadémiu a občiansku spoločnosť. Hlavnou úlohou tohto rozvojového ekosystému je prepojiť európske priority s územnými potrebami.
Boli ste pri formovaní tejto politiky z rôznych uhlov. Ktorý bol profesijne najzaujímavejšou skúsenosťou?
Pre mňa je veľmi zaujímavé, ako súvisia eurofondy a kohézna politika s jednotným trhom Únie. To je niečo, čo v diskusii chýba. Vieme, že jeho podstatou je sloboda pohybu, najmä zamestnancov, tovarov, služieb, kapitálu, čo sa v členských štátoch vykonáva najmä cez odstraňovanie bariér a štandardizáciu. Už menej sa vie, že zmluvy o fungovaní Únie obsahujú aj ustanovenia, ktoré majú odstrániť riziko, že vytvorenie a rozširovanie jednotného trhu povedie k nerovnomernej alebo jednosmernej aplikácii týchto slobôd. Nie je v záujme Únie, aby napríklad pohyb osôb prebiehal len z východu na západ a voľný pohyb tovarov opačne.
Prečo?
Ak by takýto dlhodobejší trend nastal, tak by jednotný trh stratil kredibilitu a podporu verejnosti. Harmonický rozvoj Únie vyžaduje, aby každý občan v členských štátoch Únie mal slobodu zostať žiť tam, kde sa narodil. O to v tejto politike ide. Inými slovami, jednotný trh síce poskytuje Európanom voľnosť, možnosť žiť tam, kde im to najviac vyhovuje, ale nesmie byť tým dôvodom, pre ktorý sa vyľudnia niektoré regióny. Práve preto je ako súčasť jednotného trhu v zmluvách Únie definovaná politika súdržnosti, ktorej cieľom je podporovať znevýhodnené regióny v prekonávaní rozvojových prekážok a vytvárať príležitosti. To, ako to Únia hlavne uskutočňuje, poznáme pod pojmom eurofondy.
Aké boli vaše začiatky na Stálom zastúpení SR pri EÚ s touto agendou?
Mal som šťastie na skvelých učiteľov, či už to boli moji kolegovia, kolegyne, alebo šéfovia – veľvyslanci. Veľa som sa na začiatku naučil aj od partnerov z iných krajín a z európskych inštitúcií. V rokoch 2012 – 2013 a ešte aj 2014 veľmi dobre fungovala vyšehradská spolupráca. Potom sa to pomerne radikálne začalo meniť. Veľmi rád spomínam na prvé slovenské predsedníctvo v Rade v roku 2016. To bola úžasná skúsenosť a príležitosť prevziať zodpovednosť za reprezentovanie svojej krajiny pred celou Úniou a získať si dôveru partnerov, čo je pre diplomata kľúčová vec. Ak sa ktokoľvek zaujíma o EÚ, tak najmä mladým ľuďom odporúčam, aby sa pomaly začali zamýšľať nad tým, ako sa zapojiť do príprav budúceho druhého predsedníctva.
V téme kohéznej politiky sú zrejme pozície krajín našej časti Európy zásadne iné ako tie čistých prispievateľov. Vládla v Rade viac spolupracujúca atmosféra alebo to bolo čisto o národných záujmoch?
V skupinách Rady, kde som Slovensko zastupoval ja, sme mali veľmi dobrú atmosféru napriek tomu, že išlo o financie. Je dobré, že táto téma a aj väčšina rozpočtových otázok sa v Rade diskutuje v skupinách, kde sú diplomatickí zástupcovia, ktorí pôsobia v Bruseli a majú možnosť sa okrem zasadnutí stretávať aj neformálne, čo je kľúčové pre prekonanie rozdielnosti a pochopenie názorov druhej strany. Nie všetky skupiny sú totiž také, na niektoré chodia experti z hlavných miest a po skončení zasadnutia sa vracajú domov.
Najprv som nerozumel, prečo sa niektorí diplomati nepokúšajú porozumieť dôvodom pozícií ostatných krajín, snažia sa izolovane prezentovať svoju národnú pozíciu a myslia si, že sa im ju takto podarí presadiť. Neskôr som pochopil, že v tomto spočíva kľúčová rola predsedníckej krajiny Rady, ktorá rotuje každých 6 mesiacov. Mnohé krajiny, aj veľké silné krajiny, sa spoliehajú na predsedníctvo, že zohľadní všetky národné pozície a nepokúšajú sa viesť individuálne bilaterálne rokovania.
Spomínate si na nejakú vyhrotenejšiu situáciu, keď v nejakom hlasovaní išlo o veľa? Pre mňa ako novinárku to napríklad bolo, keď sa rozhodovalo o eurovale. Čo bolo eurovalom vašej agendy?
Môj prvý legislatívny návrh, ktorý som za Slovensko vyjednával v Rade, bola známa výnimka z n+2 pravidla. Bola to skúška ohňom.
Vysvetlite, čo je výnimka z n+2.
Ide o pravidlo, ktoré platilo pre všetky krajiny, že musia využiť eurofondové zdroje do dvoch rokov od toho roku, na ktorý boli rozpočtované. Slovensko malo v tom čase, v roku 2013, ako napokon aj teraz, oneskorené čerpanie fondov. Na európskom summite sa podarilo ako súčasť veľkého balíka vyjednať, že bude pre Slovensko poskytnutá bezprecedentná výnimka. Spočívala v tom, že sme toto obdobie predĺžili o jeden rok. V tom roku malo napríklad Česko podobný problém ako my. Oni tu výnimku nedostali a stratili 200 – 300 miliónov eur.
Čo bola vtedy oproti Čechom naša negociačná výhoda?
Česko malo aj spravodajcu pre tento file v Európskom parlamente, ktorý presadzoval český záujem veľmi silno. My sme robili v Bruseli maximum, aby sme presadili našu pozíciu, ale voči partnerom sme sa snažili byť otvorení na možné rozšírenie výnimky. Vo vyjednávaniach ale nastal moment, keď najmä čistí prispievatelia a Komisia povedali, že bude platiť len to, čo sa dohodlo na najvyššej politickej úrovni, nič viac. V tej chvíli sme museli uprednostniť náš národný záujem a nebolo možné túto výnimku rozšíriť na viac krajín.
Spomínate si aj na niečo iné?
Ďalším príkladom boli pre mňa eurofondové flexibility, ktoré sa vyjednávali v dôsledku bezprecedentných kríz v rokoch 2022 – 2023. Mnohé z nich sa vyjednávali priamo na popud slovenskej politickej reprezentácie, opäť v dôsledku pomalého čerpania a, samozrejme, aj objektívneho dosahu tých kríz na realizáciu projektov.
Tie flexibility v zásade znamenali to, že z pôvodne definovaných priorít, na ktoré majú eurofondy ísť, išli na konkrétne problémy, ktoré sme mali v danom čase?
Áno. Slovensko bolo v prvej línii týchto vyjednávaní. Uvedomoval som si, že vzhľadom na situáciu na Slovensku v podstate presadzujeme to, aby sme eurofondy využili na operatívnu spotrebu, na prevádzkové výdavky namiesto odstraňovania štrukturálnych a dlhodobých rozvojových bariér.
… čo podkopáva hlavný cieľ kohéznej politiky.
Presne tak. Bola to veľká dilema, ale bolo potrebné situáciu vnímať pragmaticky. Národný záujem bol definovaný veľmi jasne, a v tom čase už nebol čas na nejaké iné riešenia, takže je fakt, že prijaté flexibility aspoň pomohli udržať nejakú úroveň investičnej aktivity v čase týchto bezprecedentných kríz a predišli sme strate európskych zdrojov, keď už okolnosti neumožňovali zrealizovať pôvodne plánované investičné projekty.
Platí, že jedna z hlavných deliacich línií v Rade pri týchto témach je záujem čistých prispievateľov škrtiť peniaze objemovo a nastaviť čerpanie prísne a na strane druhej záujem čistých poberateľov, aby to bolo čo nastavené čo najvoľnejšie?
Áno, je to veľmi časté. Cesta dopredu je uvedomiť si, že oba tieto extrémy – čo najzložitejšie pravidlá, pričom sa tie peniaze môžu čistým prispievateľom vrátiť, ak nebudú využité, a na druhej strane úplne voľné pravidlá, ktoré umožnia financovať takmer čokoľvek, za akýchkoľvek podmienok – sú v protiklade s princípmi samotnej politiky. V momente, keď sa toto vyneguje, tak máme ten zdravý stred, kde sa dá nájsť kompromis.
Poďme z Bruselu na Slovensko. Ak zoberieme do úvahy úlohu, ktorú európske štrukturálne fondy hrajú v pokrývaní investičných potrieb tejto krajiny, je eurofondová agenda dostatočná politická priorita?
Rozumiem, kam smerujete túto otázku. Ale skúsim sa na to pozrieť z neštandardného uhla. Ja si nemyslím, že samotné využívanie eurofondov by bola dobre nastavená politická priorita.
Prečo?
Lebo eurofondy je lepšie vnímať ako zdroje na plnenie cieľov európskych politík – v tomto prípade správne fungovanie jednotného trhu, hospodárska, sociálna a územná súdržnosť. Správna politická priorita na Slovensku by podľa mňa bola začať odstraňovať konkrétne rozvojové bariéry, ktoré máme už pomerne dobre pomenované, napríklad v sérii štúdií Návod pre úspešné Slovensko, a vytvoriť nové príležitosti v zaostalých regiónoch s využitím akýchkoľvek zdrojov, ktoré máme na to k dispozícii.
Rozumiem, ale predsa, nie je slabé politické uchopenie tejto témy zdrojom niektorých problémov?
Dobre, skúsim hrať túto hru. Boli krajiny, v ktorých sa samotné eurofondy stali politickou prioritou. Dobre známy je prípad Poľska, ktoré vstupom do Európskej únie naozaj efektívne využilo obrovský objem európskych zdrojov. Bola to top politická priorita. Vtedajší politici povolali do služby expertov, akademikov z výborných poľských a zahraničných univerzít a vytvorili im podmienky na kontinuálnu profesionálnu administráciu európskych zdrojov bez politických zásahov a dokonca vrátane nevyhnutných úprav národnej legislatívy.
V týchto rokoch sledujem obdobné snahy v Rumunsku a Chorvátsku. Niečo podobné sa stalo v Česku po strate zdrojov z roku 2013 – 2014. Krajiny prichádzajú k porozumeniu, že bez zmien v tom, ako riadime štát a ako funguje celý rozvojový ekosystém vrátanie politikov, ktorí sú jeho súčasťou, nedokážeme paradigmaticky zlepšiť využívanie tohto značného objemu zdrojov.
Zaujímavé je, že napríklad Česko dnes patrí k najúspešnejším krajinám v čerpaní, čo sa týka rýchlosti, ale až tak sa im nedarí ani pomocou eurofondov prekonať rozvojové bariéry, najmä v zaostávajúcich regiónoch, u nich teda hlavne bývalé Sudety.
Dôležité ale je, že české kolegyne a kolegovia intenzívne o tejto záležitosti diskutujú, verejne aj interne na ministerstve a zodpovedne sa pripravujú na citeľné zníženie alokácie pre Česko, ktoré v budúcnosti, akokoľvek sa na to pozeráme, nastane. Som presvedčený, že prídu s inšpiratívnymi riešeniami.
Opýtam sa ešte inak – má Slovensko nejakú regionálnu rozvojovú politiku mimo implementovanie európskej, kohéznej a poľnohospodárskej politiky?
Je pravdou, že eurofondy pokrývajú značnú časť investičných potrieb. Ak sa pozrieme na dáta, tak zistíme, že podiel verejných investícií na HDP sa napriek prílevu eurofondov v čase nezvýšil. Na Slovensku sa na rozdiel od susedných krajín udialo to, že eurofondy vytlačili značnú časť národných verejných investícií. Toto je veľmi dôležitá skutočnosť, ktorú napríklad štúdia Dobehnúť zameškané, ktorú zverejnila úradnícka vláda, považuje za jednu z hlavných príčin nízkej efektivity eurofondov na Slovensku. Eurofondy majú byť z definície doplnkovým zdrojom rozvoja, pretože financovanie mnohých oblastí naraz neumožňuje koncentráciu financií ani ľudských kapacít na dosiahnutie hmatateľnej zmeny tam, kde je to najviac potrebné.
Veľmi veľa tých zdrojov mizne v bežnej prevádzke. Napríklad sa cez ne preplácajú sociálne služby, tých príkladov je veľa. To je v priamom rozpore s tým, čo tá politika má robiť – byť faktorom rozvoja. Čo sú hlavné prekážky regionálneho rozvoja na Slovensku?
Pozrime sa najprv na európsku úroveň. Ako sme na tom v konvergencii Slovenska vo vzťahu k ostatným krajinám, lebo aj na tom sa európska politika súdržnosti podieľa, a nie len na znižovaní regionálnych rozdiel v rámci štátov.
Napriek pomerne pozoruhodnému ekonomickému rastu na začiatku milénia, kedy sa Slovensko počas jednej jedinej dekády priblížilo k priemeru Európskej únie z 52 na 77 percent, dnes patríme už len medzi 5 percent obyvateľov Európskej únie, ktorí žijú v krajinách pod 75 percent priemeru EÚ. Slovensko sa zaseklo medzi čiernou dierou Európy a tatranským tigrom. Už niekoľko rokov patríme k najslabším ekonomikám Únie.
A pokiaľ ide o vnútorné regionálne disparity?
Vnútri Slovenska to nevyzerá lepšie, lebo to spolu nevyhnutne súvisí. Nemôže všetko ťahať Bratislava a severozápad. Keď sa pozrieme na indikátory kvality života, tak jasne vidíme, že Gemer, Dolný Zemplín, Spiš, Zamagurie, ale aj Novohrad, Hont, časť Šariša, Horného Zemplína výrazne a dlhodobo zaostávajú nielen za Bratislavou, ale za celým severozápadom krajiny a aj za metropolami na východe – Košice, Prešov.
Skutočne veľkým problémom je, že sme sa ako krajina zatiaľ stále nedohodli, čo je najväčší problém regionálneho rozvoja na Slovensku a že ho chceme v nejakom horizonte vyriešiť. V regionálnej aj v kohéznej politike ideme z roka na rok. Nedávame si jasné kvantifikovateľné ciele, ktoré by sme sa naozaj snažili dodržať, aby sme sa mohli pohnúť do ďalšej fázy.
Odstraňovanie konkrétnych hlbokých rozvojových bariér, ktoré na Slovensku po tak dlhom období nečinnosti máme, si vyžadujú kontinuitu a širšie spoločenské porozumenie v horizonte ideálne 10 – 15 rokov. Inak budeme marginálne zlepšovať súčasný stav, čo teraz robíme s využitím veľkých zdrojov, ktoré v budúcnosti už nemusíme mať k dispozícii. Problém, ktorému sa ja teraz venujem, je to, ako je možné takúto kontinuitu a porozumenie dosiahnuť v krajine ako Slovensko, ktorá má v Európe jednu z najnižších úrovní dôvery medzi ľuďmi, spoločenskej súdržnosti a aj nízku dôveru v elity a inštitúcie.
To sú pomerne základné problémy po dvadsiatich rokoch členstva…
Na Slovensku máme ešte jeden špecifický fenomén, a síce, že máme trošku nejasné identity v jednej z hlavných kategorizácií regionálnej politiky: mesto – vidiek.
Vývoj, najmä v druhej polovici 20. storočia, spôsobil znejasnenie týchto identít. V tradičnom ponímaní sa obyvatelia vidieka starajú o väčšinu pôdy v krajine vrátanie prírodného a kultúrneho dedičstva, pretože najlepšie vedia, že od toho závisí ich živobytie.
Obyvatelia mesta sú oslobodení od tohto úzkeho vzťahu k pôde, čo im necháva čas venovať sa iným produktívnym aktivitám, najmä tým, ktoré vyžadujú koncentráciu talentu na jednom mieste. Preto sa o mestách hovorí ako o motoroch rozvoja, ale predpokladom toho je to, že funguje vzťah medzi mestom a vidiekom.
Ako by mal tento vzťah vyzerať?
Zatiaľ čo obyvatelia mesta si na živobytie zarábajú ako podnikatelia, zamestnanci, tak na vidieku tradične by malo fungovať samoživiteľstvo, prípadne poskytovanie tovarov a služieb pre mestá v oblasti poľnohospodárstva, lesníctva, remesiel, turizmu.
Na Slovensku obyvatelia vidieka vplyvom kolektivizácie pôdy a socialistického typu modernizácie stratili schopnosť a záujem zabezpečiť svoje živobytie samostatne z pôdy.
Do práce často dochádzajú dennodenne do okresného alebo krajského mesta alebo nejakej najbližšej fabriky. Nevenujú veľkú pozornosť témam ako sú obnoviteľné zdroje energie alebo alternatívne spôsoby využitia pôdy.
Na druhej strane, obyvatelia slovenských miest – výborné ich nazýva Juraj Buzalka: postsedliaci – stále udržujú mnohé vidiecke rituály. Po práci a cez víkendy opúšťajú mesto a chodia na svoje záhradky a chatky, kde pestujú zeleninu, ovocie a na miesto mestských parkov a korz, chodia na túry do hôr.
Vlastne nikto nežije skutočný vidiecky život a nikto nežije skutočný mestský život.
Na Slovensku je takáto situácia. Nehodnotím ju, je to proste fakt. Chcem tým povedať to, že z pohľadu rozvoja regiónov na Slovensku sa nevieme celkom spoľahnúť na to, že obyvatelia mesta reprezentujú potreby miest a obyvatelia vidieka reprezentujú potreby vidieka. Tento fenomén mi robí starosti a musíme sa tomu viac venovať aj analyticky a hľadať spôsob, ako zosúladiť potreby územia s potrebami ľudí, ktorí na ňom žijú.
Existuje na toto nejaká dobrá prax z iných postsocialistických krajín s rovnakou traumou z kolektivizácie?
Je to pomerne nová téma. Kniha Juraja Buzalku vyvolala k téme širokú a užitočnú diskusiu. Ak vychádzame z jeho analýzy, tak na Slovensku je tento fenomén nezvyčajne silný. Možno iné krajiny s ním nebojujú až tak, respektíve viac sa vedia oprieť o tie štandardné modely.
Čiastočne ste to už pomenovali, ale čo sú hlavné dôvody, prečo sa v každom programovom období deje, že jeho príprava a potom čerpanie mešká?
Súvisí to s rozhodnutím fragmentovať podporu z eurofondov, to znamená financovať z nich takmer všetky verejné investície. Druhou významnou príčinou je diskontinuita, o ktorej som hovoril. Politický cyklus má u nás negatívny vplyv na programovanie eurofondov, aj na tie neskoršie fázy v implementácii. Určite by pomohlo, keby sa na Slovensku začala riešiť mimoriadne nízka úroveň profesionalizácie verejnej správy.
Nové programové obdobie charakterizuje nový prístup – snaha dostať eurofondy do územia, teda do regiónov cez integrované stratégie a rady partnerstva. Na Slovensku to pokrivkáva. Čo mala priniesť takáto zmena?
Teší ma, že sa Slovensko rozhodlo využiť túto možnosť. Približne 2,3 miliardy z programu Slovensko, čo je asi 18 percent alokácie, teda pomerne významná suma, budú realizované cez tieto nástroje integrovaného územného rozvoja.
V kontexte Slovenska ide o významný počin, keď zoberieme do úvahy to, že eurofondy boli doposiaľ programované takmer výlučne sektorovým spôsobom a vždy ich prvotným cieľom bolo plniť nejaké ciele sektorových politik, až druhým alebo následným dosahom bola ich územná dimenzia, ich vplyv na reálne problémy v území.
V rámci tohto nového prístupu eurofondy pôsobia ako motivačný nástroj na realizáciu reformy v rámci regionálnej politiky na Slovensku. Konsoliduje sa regionálny rozvojový ekosystém prostredníctvom rád partnerstva a kooperačných rád funkčných mestských území. Tieto rady na základe územnej dohody prijali svoje územné stratégie a teraz vo vlastnej réžii schvaľujú projektové zámery, ktoré musia byť s nimi v súlade.
Tento nový prístup mení motivácie aktérov regionálneho rozvoja, čo je veľmi dobre, pretože nabáda samosprávy spolupracovať pri zabezpečovaní svojich rozvojových potrieb a včas identifikovať kľúčové investície, ktoré na to nadväzujú.
Samosprávy dostávajú aj zdroje z technickej pomoci na budovanie vlastných kapacít a zároveň majú, aspoň v rámci týchto 2,3 miliardy, predvídateľnosť eurofondového financovania v horizonte takmer 10 rokov, čo je v slovenskom systéme pomerne nevídané. Výhodou je aj to, že samosprávy nemusia súťažiť medzi sebou v dopytových výzvach, čím šetria peniaze na prípravu neúspešných žiadostí a môžu venovať viac času kvalitnej príprave projektovej dokumentácie.
Inými slovami, je to vlastne príklad toho, ako cez administratívu súvisiacu s eurofondami vytvárame nejaký národný ekosystém, ktorý by tu mal existovať tak či tak?
Presne tak. Je to pilotný prístup, na ktorom môžeme stávať konsolidáciu regionálneho rozvojového ekosystému, ktorý je momentálne veľmi rozdrobený. Treba v snahe o objektivitu povedať, že tento prístup preferuje väčšie strategické projekty, také, ktoré komplexnejšie riešia identifikované územné problémy. A hoci sme ho nastavili tak, že pokrýva celé územie Slovenska, jeho cieľom nie je podporiť všetky obce ani financovať modernizačný dlh Slovenska.
Veríte, že sa tento prístup ujme?
Som optimistický. Mechanizmus začalo MIRRI vytvárať v podstate už pred 4 rokmi, ľudia v samosprávach ho pomerne dobre poznajú, pretože participovali na jeho príprave už v úvode. Za posledný rok mám pocit, že si aj rezorty začínajú uvedomovať, že toto je spôsob, ktorý môže fungovať a ktorý môže prispieť k riešeniu problémov, o ktorých v podstate už všetci vieme, že v regionálnom rozvoji na Slovensku máme. Najdôležitejšie je, aby sme udržali dôveru všetkých aktérov v mechanizmus ako taký a ďalej ho rozvíjali na základe skúseností z realizácie tohto pilotného prístupu.
Nedávno sme viedli rozhovor o podmienenosti eurofondov a hypotetickej možnosti, že by Slovensku boli zastavené eurofondy. Vyjadrili ste určité obavy o tom, čo by to mohlo spôsobiť. V čom spočíva vaša skepsa?
Prijatie nariadenia Európskej únie, ktoré sa týka kondicionality súvisiacej s právnym štátom, bol krok správnym smerom. Pre správne fungovanie jednotného trhu je kľúčové, aby ochrana finančných záujmov Únie bola zabezpečovaná vo všetkých členských krajinách podľa rovnakých štandardov.
Moja skepsa súvisela skôr s tým, že uplatnenie tohto nariadenia v prípade Maďarska ukázalo, že niektoré kroky Komisie môžu byť vnímané ako politicky motivované. Či to tak bolo, alebo nebolo, by som nechal bokom, ale bolo to tak vnímané.
Myslíte verejnosťou v Maďarsku?
Nielen v Maďarsku. Podľa mňa je to lekcia – bez ohľadu na to, či to je fakt, alebo nie –, ku ktorej by sme sa mali vrátiť. V legislatíve by sme napríklad mohli vyjasniť kritériá, podľa ktorých má Komisia rozhodovať, napríklad koľko a akých fondov pozastaví.
Často sa stáva, že priamo legislatíva ponechá Európskej komisii príliš veľký manévrovací priestor. Ja som k tomuto kritický. Hneď mi vyskočí červená kontrolka, že je tam priestor na politické ovplyvňovanie rozhodnutia Komisie. Do jednej alebo druhej strany. Toto je niečo, na čo by sme si mohli dať pozor už pri príprave legislatívy EÚ.
Keď sa rozprávame o kondicionalitách a o eurofondoch, v budúcnosti budeme asi vidieť viac kondicionalít, ktoré sa týkajú ochrany finančných záujmov EÚ a správneho fungovania jednotného trhu. Existuje akademický konsenzus, že na zabezpečenie udržateľného rozvoja investície nestačia. Je pre ne nevyhnutné vytvoriť priaznivé prostredie prostredníctvo reforiem, ktoré sa týkajú podporovaných sektorov. Základné kritéria musia byť splnené, či už stratégie, zákony, alebo kapacity pre sektor, do ktorého lejeme európske alebo akékoľvek iné peniaze.
Môžeme do budúcnosti očakávať väčšie prepojenie eurofondov na takýto typ reforiem, či už vo forme kondicionalít, čo je tá tvrdšia forma, alebo vo forme míľnikov, ktoré sú záväzné a veľmi ťažko ohýbateľné.
