Odborník na mestský rozvoj: Samosprávy by nemali pri klimatických opatreniach čakať na štát

Andrej Šteiner je riaditeľ Karpatského rozvojového inštitútu, ktorý sa zaoberá udržateľnou mestskou a regionálnou politikou [Košice +-40]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Zelené regióny a mestá

Samosprávy môžu ísť pri rozvoji svojich klimatických politík nad rámec zákona. V súčasnosti však klimatickú zmenu vážne berie iba zlomok slovenských miest, hovorí riaditeľ Karpatského rozvojového inštitútu ANDREJ ŠTEINER.

Andrej Šteiner je zakladateľom a riaditeľom Karpatského rozvojového inštitútu, ktorý sa venuje podpore a presadzovaniu udržateľného rozvoja miest a regiónov. Niekoľko rokov pracoval pre Organizáciu spojených národov ako hlavný poradca pre Európu a krajiny bývalého Sovietskeho zväzu v oblasti environmentálneho spravovania. Pôsobil tiež ako riaditeľ environmentálneho programu Amerických mierových zborov na Slovensku a konzultant Európskej komisie.

Medzinárodný panel pre zmenu klímy (IPCC) predpokladá, že bez dostatočných opatrení priemerná teplota na Zemi stúpne do roku 2100 o štyri stupne Celzia. Čo to bude znamenať pre život v slovenských mestách?

Netreba čakať, kým teplota stúpne o štyri stupne. Následky cítime už dnes. To, čo zmena klímy vyvoláva, je najmä vyššia frekvencia a intenzita extrémnych poveternostných udalostí. Či už to sú vlny horúčav, záplavy alebo suchá. Toto sú priame dôsledky klimatickej zmeny. Existujú však aj nepriame. Mesto je totiž akýsi veľmi nahustený organizmus, kde sú komunikačné kanály a komunikácie na seba naviazané. Porucha ktorejkoľvek z týchto štruktúr môže znamenať omnoho hlbší kolaps.

Je jasné, že čím sa bude priemerná teplota zvyšovať, tým sa bude zvyšovať aj frekvencia a intenzita týchto udalostí. Vidíme to už dnes, keď si to porovnáme s obdobím päť až sedem rokov dozadu. Nikto nevie, čo bude pre mestá znamenať zvýšenie priemernej teploty o štyri stupne. Je tam mnoho faktorov. Keby malo otepľovanie pokračovať tak ako doteraz, mestá sa dostanú do veľmi nepriaznivej situácie. Či už sa to týka zdravia obyvateľstva, sociálneho systému, životného prostredia alebo ekonomiky v mestách.

Prečo sa klimatická zmena viac prejavuje v mestách ako na vidieku?

Je to dané charakterom územia. Spevnené plochy prispievajú k zosilneniu efektu mestského tepelného ostrova a k vlnám horúčav. Odtok vody je omnoho rýchlejší. V mestách je zároveň omnoho väčšia hustota obyvateľstva a množstvo zraniteľných skupín. Je to podobné ako s koronavírusom. Čím väčšia hustota a čím viac zraniteľných skupín, tým je väčšie riziko. Urbanizácia spôsobuje, že sa zaberajú zelené a priepustné plochy, čo ďalej zhoršuje situáciu.

O akých veľkých mestách sa rozprávame? Existuje hranica, napríklad počtu obyvateľov alebo zastavanosti územia, za ktorou sa zmeny klímy začnú prejavovať silnejšie?  

Hranice existujú. Je to vidno aj v celosvetovom meradle. Ak príde hurikán a zasiahne mesto s tromi miliónmi obyvateľov, spôsobí to obrovské škody. Počet obyvateľov je dôležité kritérium. Čím viac, tým väčšie ohrozenie. Ak to premietneme na slovenské pomery, oddelil by som Bratislavu a Košice. Tam sú následky klimatickej zmeny cítiť najviac a môžu napáchať väčšie škody. Opatrenia môžu robiť všetky obce, ale mestá s viac ako 20 tisíc obyvateľmi by sa nimi mali veľmi vážne zaoberať.

Video zverejnené na stránke vášho inštitútu hovorí, že „kľúčovým hráčom procesu adaptácie na zmenu klímy by mala byť samospráva”. Považujete samosprávu pri adaptácii na klimatickú zmenu za dôležitejšiu než štát?

V každom meste sa riešia dva procesy. Prvým je mitigácia (zmiernenie klimatickej zmeny, pozn. red.) – napríklad otázka znižovania skleníkových plynov alebo ich pohlcovanie. Týmto mesto prispieva k celosvetovému úsiliu. Druhým procesom je adaptácia, ktorá súvisí s lokálnymi, priamymi dôsledkami klimatickej zmeny. Nie je to však len prispôsobenie sa dnešným dopadom, ale aj príprava na budúce udalosti. Adaptácia sa musí dívať za horizont. Treba predpokladať, aj s určitým stupňom neistoty, ako sa klíma a jej dopady budú meniť. Podľa toho si mesto musí nastaviť plánovacie aj rozhodovacie procesy.

Ťažko povedať, či je dôležitejší štát alebo samospráva. Štát má vytvárať prostredie, v ktorom mesto prijíma opatrenia. Prostredie je tvorené strategickým rámcom a národnou legislatívou. Mesto má prijímať konkrétne adaptačné opatrenia na základe vlastnej stratégie, šitej na mieru danému mesto.

Aké podmienky vytvára štát pre mestá?

Vypracovala sa Národná adaptačná stratégia a Akčný plán pre jej implementáciu, hoci ten ešte nie je schválený. Súčasťou oboch je časť sídelné prostredie, ktoré je priamym nasmerovaním miest v tejto oblasti. Vytvorená už je aj národná Nízkouhlíková stratégia, takže koncepčné prostredie pre aktivity miest v oblasti zmeny klímy je nastavené, aj keď nie úplne ideálne. Čo na národnej úrovni chýba, je takzvaná klimatická legislatíva. Teda zákony, ktoré by boli priamo zamerané na reakciu na zmenu klímy. Rovnako do existujúcich alebo pripravovaných zákonov je potrebné explicitne zapracovať klimatické záležitosti. Mestá by sa následne mohli podľa nich nielen riadiť, ale mohli by na nich postaviť celú svoju lokálnu klimatickú legislatívu.

Grenoble patrí v zelených opatreniach k špičke. Čím sa môžu na Slovensku inšpirovať?

Francúzske mesto Grenoble patrí k európskym lídrom v znižovaní emisií, rozvoji zelene, podpore udržateľnej dopravy aj v boji proti hluku. Minulý týždeň ho vyhlásili za európske zelené hlavné mesto v roku 2022. Košice by ho chceli nasledovať.

Na druhej strane aj samosprávy miest by mohli v existujúcom prostredí konať omnoho proaktívnejšie. Na rozdiel od štátnej správy, samosprávy môžu robiť čokoľvek, čo im zákon nezakazuje. Žiaľbohu na Slovensku hovoríme iba o zlomku miest, ktoré sa klimatickou zmenou komplexne a systematicky zaoberajú.

Čo môže štát robiť lepšie?

V prvom rade, štát mal konať skôr. Celý proces sa mohol spustiť možno pred desiatimi rokmi. Už v tom čase bolo jasné, že zmena klímy je najväčšia rozvojová výzva, a nielen pre mestá. V rámci aplikovaného výskumu Karpatského rozvojového inštitútu sme priebežne navrhovali a navrhujeme oblasti, ktoré by sa mali zmeniť. Žiaľbohu tieto boli doteraz minimálne reflektované na národnej úrovni, respektíve na úrovni takzvanej špecializovanej organizácie pre oblasť životného prostredia, ktorou je Slovenská agentúra životného prostredia. Ide napríklad o metodiku prípravy hodnotenia zraniteľnosti miest na dopady zmeny klímy, o prípravu mechanizmu odbornej pomoci mestám v oblasti reakcie na zmenu klímy, o kvalitný benchmarkingový systém, ktorý by mestám ukázal, v ktorej oblasti je potrebné sa zlepšiť a viacero ďalších. Ako som už spomenul, chýba nám zákon o klíme, ktorý by vytvoril priestor  pre aktualizáciu ďalších relevantných zákonov.

Ďalšia vec sú financie. Štát by mal v rámci Envirofondu vytvoriť omnoho väčší priestor pre adaptačný proces v mestách. Vstupujeme do nového programového obdobia čerpania eurofondov. Je tam pomerne veľký balík vyčlenený na klimatické opatrenia. Je čas, aby si vytvárali klimatické koncepcie a na ich základe mohli eurofondy úspešne čerpať.

Ktoré slovenské mestá sú príkladmi dobrého prístupu k zmene klímy?  

Z hľadiska pripravenosti a aktivít na prispôsobenie sa dopadom zmeny klímy by som samosprávy rozdelil do piatich skupín. Prvá sa problematikou ešte ani nezačala zaoberať. Druhá sa už pripravuje na vypracovanie komplexného prístupu, tretia na ňom už pracuje, štvrtá má dokončené plány, ale ešte ich neimplementuje a piata je tá, ktorá plány implementuje,  a nastavila si vhodné inštitucionálne, regulačné a podporné mechanizmy.

Do prvej skupiny patrí veľmi veľa slovenských miest. Z tých miest, s ktorými nejakým spôsobom spolupracujeme by som do druhej skupiny zaradil napríklad Martin alebo Žilinu. Tie už robia konkrétne kroky, aby v ďalšom roku mali v rozpočte zdroje na systematický adaptačný proces. V strednej skupine je napríklad Hlohovec, ktorý systematicky pracuje na adaptačnom pláne. Podobným príkladom sú aj Košice. V štvrtej skupine je bratislavská mestská časť Karlova Ves, kde už majú hotové hodnotenie zraniteľnosti a Adaptačný plán, vrátane akčného plánu. S niektorými opatreniami už dokonca začali. Podľa názoru Karpatského rozvojového inštitútu je doteraz najlepším príkladom Trnava. V Trnave nielen vypracovali Adaptačnú stratégiu a patričný akčný plán, ale aj v jeho zmysle aktívne implementujú opatrenia. Vytvorili tiež pozíciu klimatického manažéra na mestskom úrade, dotačnú schému pre verejnosť a podobne. Dopady zmeny klímy na svoje mesto berú vážne.

Ako by mala vyzerať správna mestská klimatická politika?

Mala by mať dva piliere. Jeden je mitigačný. To znamená, že mesto by malo čo najviac znižovať emisie skleníkových plynov – najmä oxidu uhličitého. K tomu by malo mesto vypracovať jasnú stratégiu postavenú na číslach. Musí byť jasné, koľko emisií mesto vytvára a v ktorých sektoroch. Dôraz by mal byť práve na kritické sektory, v ktorých sa vytvára najviac emisií.

Kvalita života v slovenských mestách: Bratislava a Košice

Bratislavčania aj Košičania sú podľa prieskumu eurokomisie so životom vo svojich mestách spokojní. Ide o súčasť trendu, v ktorom sa východeurópske mestá kvalitou života doťahujú na tie severoeurópske.

Druhý pilier je adaptačný. Jeho nevyhnutnou súčasťou je štúdia zraniteľnosti na prioritné dopady zmeny klímy, či už ide o priestorovú (plošnú) zraniteľnosť častí mesta alebo o zraniteľnosť jednotlivých sektorov – napríklad dopravy, vodného hospodárstva a podobne. Nemožno zabudnúť na hodnotenie zraniteľnosti procesov mesta na dopady zmeny klímy. Na základe tejto štúdie je potom možné postaviť stratégiu adaptácie. Ak štúdia zraniteľnosti chýba, opatreniam bude chýba odôvodnenie.

Samotná klimatická politika by mala do určitej miery zlučovať tieto dva piliere. Minimálne v časti konkrétnych opatrení a aktivít, ktoré mesto vykonáva. Mesto potom môže vyberať opatrenia, ktoré majú nielen mitigačný, ale aj adaptačný charakter. Typickým príkladom sú napríklad zelené strechy, výsadba zelene, izolácia budov, či informačná kampaň.  Dôležité je povedať, že tieto aktivity by mali byť riadené samosprávou mesta spoločne. To znamená, vytvoriť jedno spoločné koordinačné oddelenie aj v nadväznosti na útvary hlavného architekta, či strategického oddelenia. Neoddeliteľnou súčasťou klimatickej politiky mesta sú zásady a princípy, ktoré musia rešpektovať všetci obyvatelia či podnikatelia v meste.

Keby som to mal zjednodušiť, na vrchu mestskej klimatickej politiky stojí vízia, pod ňou sú zásady a princípy, ktoré chce mesto v oblasti zmeny klímy dodržiavať, nasleduje Mitigačná a Adaptačná stratégia a na konci je spoločný Akčný plán a jej realizačný mechanizmus.

Ide mitigačná a adaptačná stratégia automaticky ruka v ruke? Pýtam sa najmä na to, či sa v niektorých prípadoch môžu opatrenia pri jednotlivých stratégiách vylučovať.

Mitigačná a Adaptačná stratégia riešia v podstate úplne iný problém. Keď budeme znižovať skleníkové plyny, prejaví sa to možno za niekoľko desaťročí. Aj keby sme dnes zastavili celú ekonomiku, nepohlo by sa jediné auto a žiadna továreň by nefungovala, otepľovanie by ešte istý čas prebiehalo. Pri mitigácii ide o investíciu do budúcnosti, aby sa priemerná teplota na Zemi skutočne nezvýšila o štyri, či o viac stupňov Celzia. Na druhej strane, adaptácia na dopady zmeny klímy je krátkodobý a strednodobý proces. Je to príprava napríklad na extrémy počasia – búrky, horúčavy, suchá, na predlžovanie peľovej sezóny, či na nové typy chorôb. Zároveň ide pre dané mesto a okolie o čisto lokálny problém. Mitigácia je naopak celosvetovým úsilím.

Starosta Košece: Občania by mali mať možnosť znížiť si poplatok za odpad svojím správaním

Tí občania, ktorí separujú a predchádzajú tvorbe odpadov by nemali platiť rovnaký poplatok ako tí nezodpovední, tvrdí starosta Košece RADOMÍR BRTÁŇ. Nedávna novela odpadového zákona podľa neho rieši len to najhorúcejšie.

Napriek tomu sa tieto dve veci spájajú. Ako som spomenul existujú opatrenia, ktoré prispievajú k mitigácii aj k adaptácii, príkladom je strom, ktorý polhcuje oxid uhličitý a aj tieni a ochladzuje. Sú však opatrenia, ktoré sú čisto mitigačné, napríklad zvýšenie energetickej efektívnosti, alebo adaptačné, napríklad tienenie priestoru technickými prostriedkami. Sú aj takzvané vylučujúce opatrenia, ktoré pomáhajú pri adaptácii, ale prispievajú k zhoršovaniu stavu klímy. Tu možno ako príklad uviesť inštaláciu klimatizácie na miestach, kde je to nevyhnutné, napríklad v nemocniciach.

Keď prejdeme ku konkrétnym adaptačným opatreniam s cieľom znížiť teplotu v meste, hovorí sa najmä o vysádzaní zelene. Stačí to?

Vôbec to nestačí. Ukazuje sa, že najmä v urbanizovanom prostredí a centrách miest často ani zeleň nie je, kde vysádzať. Rovnako je jasné, že dôležitým prvkom v mestách je cirkulácia vzduchu či prevetrávanie. Je nevyhnutné dbať, aby tieto vzduchové kanály boli rešpektované pri výstavbe, teda územnom plánovaní. Nedostatok miest na novú zeleň niektoré mestá riešia takzvaným zeleným pásom (green belt, pozn. red). Takto to je napríklad v Košiciach, ktoré sú obkolesené lesmi, ktoré treba zachovať a zveľaďovať. Zeleň by sa v tomto prípade mala vysádzať hlavne do tohto zeleného pásu s cieľom ochladzovať mesto. Existuje však aj iný prístup, takzvané zelené srdce (green heart, pozn. red.), pri ktorom je zeleň vysádzaná v strede mesta, ak to usporiadanie mesta dovolí.  Nie všetky mestá, to však môžu robiť, a preto sa niektoré prikláňajú k zahusťovaniu stromov v parkoch, aby pokrytie korunami stromov dosiahlo 50 až 60 percent. Pri novovysádzanej  zeleni je však potrebné uvažovať aj nad tým, ako ju mesto bude počas dlhých období sucha udržiavať a zavlažovať.

Pri znižovaní tepla tu však máme aj ďalšie dôležité opatrenia, ako je tienenie veľkých plôch. V Španielsku napríklad používajú plachty nad rušnými ulicami. Niektoré mestá na Slovensku začali so zavlažovaním ulíc. Zeleň samotná je len jednou z častí riešenia. Musíme hľadať aj ďalšie.

Niektoré svetové metropoly, ale napríklad aj Bratislava zaznamenávajú z dôvodu zvýšených výdavkov na život v meste odliv obyvateľstva do okrajových častí. Čo to znamená pre schopnosť samospráv reagovať na zmenu klímy?

Existujú dva základné princípy ako mesto budovať. Zjednodušene povedané, buď sa môže budovať do výšky alebo do strán. V oboch prípadoch tu máme problém. Pri budovaní mesta do výšky – teda takzvanom kompaktnom meste – sa síce znižujú nároky na dopravy, služby a znižuje sa spotreba energie, a tým aj produkcia oxidu uhličitého. Zmenšuje sa však aj priestor na adaptačné opatrenia, ako sú napríklad nové veľké parky. Pri budovaní mesta do strán zase dochádza nielen k zaberaniu pôdy v okolí, ale aj k vyšším nárokom na energie. Nedá sa povedať, čo je správny prístup. Urbanisti, územní plánovači a architekti už túto otázku riešia a hľadajú čo najoptimálnejšie prístupy a kompromisy.