Ovocinár Turlík: Slováci v obchodoch vyberajú slovenské paradajky, na jablká ale zabúdajú

Ilustračný obrázok. [Pixabay]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Ovocinárstvo na Slovensku

Strategický plán oproti dnešku neprináša slovenským ovocinárom nič nové, hovorí pestovateľ Peter Turlík. Ovocinárstvu na Slovensku podľa neho najviac pomáhajú odbytové organizácie výrobcov. „Jednoznačne máme silnejšiu vyjednávaciu silu, pretože keď chcú reťazce slovenské ovocie, buď príjmu naše ceny, alebo ho na pulty nedostanú,“ vysvetľuje pestovateľ.

Peter Turlík je ovocinár z Ovocinárskeho družstva Bonum, ktoré zastrešuje 15 slovenských pestovateľov ovocia. 

V rozhovore sa dočítate:

  • V akom stave je slovenské ovocinárstvo, 
  • aké podmienky na pestovanie majú slovenskí ovocinári v porovnaní so zahraničím, 
  • ako ovocinárom pomáhajú odbytové organizácie,
  • či je na Slovensku dostatok ovocinárov,
  • či návrh strategického plánu prináša ovocinárom nejaké pozitívne zmeny v podporách,
  • do čoho potrebujú ovocinári investovať najviac.

Akému ovociu sa venuje vaše družstvo?

Ovocinárske družstvo Bonum zastrešuje 15 slovenských pestovateľov ovocia. Pestujú všetky druhy ovocia, ktoré sa na Slovensku dajú pestovať – kôstkoviny, jadroviny a drobné ovocie. Najväčšiu produkciu, a teda aj tržby, tvoria jablká, potom hrušky, čerešne, broskyne, nektárinky, maliny, ríbezle, čučoriedky a marhule. Na trhu sme od roku 2002, prostredníctvom spoločnosti BoniFructi dodávame ovocie do obchodnej siete všetkých obchodných reťazcov na Slovensku, ale aj do niektorých reťazcov v Česku.

V minulosti nebol slovenský trh pripravený na kvalitu, a teda aj vyššiu cenu, takže sme boli nútení veľkú časť exportovať do Belgicka, Holandska, Anglicka, Rakúska, Ruska, Talianska. Od roku 2010 sme zaznamenali záujem o slovenskú produkciu. Zvýšila sa aj kúpyschopnosť slovenských spotrebiteľov, ktorí si začínajú vyberať produkty. Vnímame, že slovenská produkcia na našom trhu chýba.. Aj keď naša produkcia rastie, stále je na Slovensku pomerne silný dovoz – nie len banánov a citrusov, ale aj ovocia, ktoré tu vieme vypestovať, no máme na to výrazne horšie podmienky ako konkurencia.

Ako sa trh s ovocím zmenil za ostatných 20 rokov?

Dnes už nestačí jablká vypestovať, postaviť sa na trh a predávať. Nároky sa zvýšili a pri tej obrovskej škále produktov a balení je len máloktorý dodávateľ schopný vyhovieť požiadavkám pozberovej úpravy. V minulosti bol obchod s ovocím o jednom telefonáte a predaji z korby auta, dnes je veľmi ťažké byť aktívny na trhu a uspieť bez poctivého plánovania.

O ktoré slovenské ovocie je v zahraničí najväčší záujem?

Na trh sme sa snažili prísť s modernými odrodami, ktoré sa pestovali v zahraničí, o tie však na Slovensku nebol záujem. Išlo napríklad o odrody jabĺk Braeburn alebo Cripps Pink, o ktoré sa zaujímal anglický trh. Každá krajina má svoje špecifiká, podľa ktorých sme si vyberali, kam produkciu umiestnime. Angličania napríklad uprednostňujú menšie jablká, Rusi naopak väčšie. Vyvážali sme aj čerešne do Belgicka, Talianska či Nemecka. Mohli sme si dovoliť čerešne pozberovo roztriediť a prevážať v chladiarenských autách dvetisíc kilometrov, pretože v zahraničí boli ľudia ochotní zaplatiť za jedno kilo aj šesť eur. Na Slovensku nie.

Obchodníci žiadajú, aby priemer jablka mal sedem centimetrov a viac. Tento rok ale bola studená jar, čiže jablká viseli na strome kratšie a nemali priestor rásť. Aj u dobrých pestovateľov sa úroda vyznačovala menšími plodmi. Pri niektorých odrodách bolo 70 percent jabĺk pod sedem centimetrov a teda len 30 percent produkcie bolo umiestniteľných v obchodnej sieti.  A to je pre nás veľký problém. Vytvára to na nás tlak, pretože ovocie musíme predať v určitom čase, lebo inak nám hrozí vysychanie a hniloba plodov.

Takmer každý druhý Slovák denne neskonzumuje žiadne ovocie ani zeleninu (INFOGRAFIKA)

Päť a viac porcií ovocia denne skonzumuje iba osem percent Slovákov. Najradšej máme ovocie, ktorého aj najviac vyprodukujeme, teda jablká. Produkčná výmera ovocných sadov na Slovensku za posledných osemnásť rokov klesla takmer o 40 percent.  

Čo robíte so zvyškom produkcie, ktorú neviete takto umiestniť do obchodov?

Jablká pod šesť centimetrov sa ťažko predávajú, sú vhodné skôr na spracovanie, no aj spracovateľský trh má svoje špecifiká. Je bežné, že pri triedení  a balení ovocia vznikne od dvoch do dvadsať percent produktov druhej triedy, ktoré sú použiteľné len na spracovanie. V takomto objeme ju ale žiaden obchodný reťazec neprijme, pretože aj keď produkty označíme ako druhú triedu, nároky sú stále príliš vysoké, napríklad na mechanické poškodenia.

Tento rok nám spracovateľ nevie zaplatiť viac ako 15 centov za surovinu. Ak by zaplatil viac, jeho produkty by neboli konkurencieschopné. Do Francúzska sme vozili tieto produkty o desať centov drahšie. No náklady na skladovanie, pestovanie, dodanie a preskladnenie sú vysoko nad 15 centami. Takže producent, ktorého suroviny musíme posunúť na spracovanie, je vo výraznej strate.

Čo sa s tým dá robiť?

Riešenie vidím vo väčšom zapojení a využívaní potenciálu plne uznaných odbytových organizácií, ktoré umožňuje zriaďovať nariadenie EÚ. Ministerstvo pôdohospodárstva má presné údaje o tom, aké je množstvo obchodovateľnej produkcie. Odbytová organizácia navrhuje nástroj, vďaka ktorému by mohla platobná agentúra vyplácať zníženú hodnotu sadzby za spracovanie. Ak by sme vedeli kompenzovať výrobné náklady a predajnú cenu špeciálnou dotáciou, mali by sme nižšiu uhlíkovú stopu, pretože by sme nemuseli vyvážať do zahraničia. Zároveň by naši spracovatelia nemuseli dovážať poľskú či maďarskú produkciu.

Ako vám vlastne odbytová organizácia pomáha vo vzťahu k obchodným reťazcom?

Zastupuje záujmy individuálnych pestovateľov oproti gigantom na trhu. Pestovatelia sú silní len keď držia pokope a dokážu prostredníctvom jedného kanála a cenotvorby prichádzať na trh a dohadovať týždenné odberateľské cenníky. Pestovateľom, ktorí majú stovky ton jabĺk jednej odrody, voľný trh nestačí, je pre nich výhodné združovať sa, aby mali prístup na trh.

Sme jednotní a vidíme, že strategický plán sa od sektora ovocia a zeleniny učí a žiada, aby aj mliekari a mäsiari prešli do tohto režimu. Jednoznačne máme aj silnejšiu vyjednávaciu silu, pretože keď reťazce chcú slovenské ovocie, buď príjmu naše ceny, alebo ho na pulty nedostanú. Druhou najväčšou výhodou členstva v odbytovej organizácii je vzájomné znižovanie vstupov, či už prepožičiavaním agrotechniky, ľudskej práce alebo odovzdávaním know-how. Treťou veľkou výhodou združovania je realizácia päťročných operačných programov – teda prístup k dotáciám, ktoré nie sú vyplácané na plochu, ale na tržby.  Tento rok predkladáme už štvrtý takýto program financovaný Úniou. Dotácie však vnímame ako kompenzácie rizík, každý pestovateľ žije primárne z tržieb.

Osem hlavných zmien, ktoré v agrodotáciách plánuje ministerstvo

Ministerstvo pôdohospodárstva chce po roku 2023 menej podporovať príjmy poľnohospodárov. Dotácie chce nastaviť tak, aby ich motivovali modernizovať výrobu, pestovať náročnejšie plodiny, zamestnávať väčší počet ľudí a starať sa viac aj o prírodu a vidiecku krajinu.

Pomáhate si aj v marketingu?

Založili sme si značku Dobrý ježko, ktorá opäť odkazuje na logiku zdieľania. V roku 2021 sme významne investovali do integrácie pestovateľov pod touto značkou. Pokrýva dobré, kvalitné a lokálne ovocie. Značku plánujeme ďalej rozvíjať a chceme komunikovať, že to nie je iba o pár firmách z Dunajskej Lužnej, ale ovocinároch z viacerých kútov Slovenska.

Spomínali ste, že možnosti pestovania na Slovensku sú oproti konkurencii horšie. V čom?

Nemáme také možnosti vzdelania a výskumu v sektore, ako majú iné krajiny. U nás sa nemáme na koho obrátiť, je nás veľmi málo a zakladať výskumné centrum nemá zmysel, finančne by sme to neutiahli. Pre nás je rýchlejšie obrátiť sa na kolegov z iných krajín a zistiť, ako konkrétnu vec robia. Ďalším problémom sú dodávatelia, ktorí na Slovensku nie sú, takže všetku techniku nám dodávajú zo zahraničia.

Ako odbytová organizácia máme povolenia na dovoz prípravkov na ochranu rastlín. Slovenskému distribútorovi sa neoplatí pre pár hektárov certifikovať prípravok alebo hnojivo, keď je v zahraničí lacnejšie. Nevýhodou je, že nie sme podporovaní štátom a tieto výdavky musí financovať pomerne malá skupina pestovateľov. Ovocinárska únia Slovenskej republiky teraz dostala na propagáciu historicky najvyšší príspevok 30 tisíc eur. Doteraz ju financovali najmä príspevky členov. No napríklad v Česku je veľkosť ovocinárskej únie jedného kraja na úrovni celej našej republiky.

Takže ovocinárov je na Slovensku málo.

Ovocinárov s predajnou kvalitou na trhu je podľa môjho názoru veľmi málo. Je ale veľa malých producentov, ktorí si produkciu predajú na spracovanie, do pálenice alebo zákazníkom priamo z dvora. Problém je, že na ministerstve pôdohospodárstva sú možno dvaja ľudia, ktorí sú odborníkmi na náš sektor a preto nemajú šancu stíhať celú ovocinársku problematiku a už vôbec nie celý sektor špeciálnej rastlinnej výroby – teda ovocie, zeleninu, vinohrady. Teraz je cieľom vlády znížiť počet zamestnancov vo verejnej správe, ale určite to nemá zmysel robiť na oddeleniach, kde ju potrebujeme naopak posilniť.

Ako túto situáciu rieši podľa vás návrh Strategického plánu pre Spoločnú poľnohospodársku politiku EÚ na roky 2023 až 2027?

Jedným z cieľov strategického plánu je zlepšenie pozície prvovýrobcov. V tejto súvislosti sme navrhovali, aby Slovensko konečne upustilo od starých schém, ktoré zlepšenie neprinášajú. Ide o združené projekty z Programu rozvoja vidieka, kde si spracovateľ prizval prvovýrobcu, pestovateľa ovocia, ktorý mu mal vypestovať surovinu pre spracovateľské zariadenie. Ani po niekoľkých rokoch tejto podpory nevidíme lepšie systémové nastavenie. Je niekoľko ojedinelých riešení, ktoré však neprispeli k systémovým riešeniam spracovania domácej produkcie na Slovensku. Som voči Strategickému plánu veľmi kritický,  pretože v ňom nie je pre ovocinárov nič navyše. Je tam po bodoch popísané to, čo je už súčasťou operačných plánov.

Čo je druhý pilier agropolitiky EÚ a koľko Program rozvoja vidieka stojí štát (INFOGRAFIKA)

Slovensko bude mať v budúcom programovom období agropolitiky EÚ jedno z najvyšších podielov Programu rozvoja vidieka na celkových agrodotáciách z Únie. Štátny rozpočet doteraz spolufinancoval poľnohospodárske eurofondy minimálnou mierou, no od roku 2023 bude príspevok štátu vyšší. 

Za predošlej vlády sme v sektore ovocia a zeleniny nemali možnosti inovovať sklady alebo sady. Zachránil nás prístup k operačnému programu, ktorý našťastie išiel priamo z Bruselu a cez ktorí sme si dokázali obstarať aspoň najurgentnejšie obnovy sadov. Tri roky sme mali na Slovensku mrazy, ale žiadna protimrazová dotácia neprišla. Ani žiadne opatrenia počas pandémie, keď sa nám síce zdvihli tržby, no zároveň nám aj podstatne vzrástli náklady a to nehovorím o  tom, aké veľké riziko podstupovali  naši zamestnanci. Nechceme paušalizovanú pomoc na základe dotazníka, aká tu bola v minulosti. Členstvo v Európskej Únii veľmi pomohlo napríklad Poľsku, ktoré zdvojnásobilo už aj tak svoju enormne veľkú produkciu ovocia. Za 15 rokov systematickej pomoci EÚ a z národných zdrojov si zmodernizovali ovocinárstvo.

Takže hlavný rozdiel vidíte v štátnej podpore?

Áno, mali by sme mať minimálne systém pravidelných dotačných schém. Nemusia to byť miliónové výzvy s klasickým verejným obstarávaním a zdĺhavými procesmi. V Česku fungovala investičná štátna pomoc posledných desať rokov na výsadby sadov a sklady. Bola to kontinuálna pomoc, prostredníctvom ktorej vedela ovocinárska verejnosť plánovať, čo je veľmi dôležité.

A čo nefinančná podpora zo strany štátu?

Problémom je zbytočná administratívna záťaž. Keď si chcú ovocinári prihlásiť vodný zdroj, musia prejsť čerpacím pokusom, ktorý trvá niekoľko dní. To znamená, že keď potrebujú spraviť protimrazovú závlahu, musia vybrať 60 litrov vody za sekundu a čerpať kontinuálne dva týždne, čo je vlastne nevykonateľné. Bola by to obrovská strata vody. Tento zákon nepozná výnimku pre ovocinárov, ktorí nespotrebovávajú vodu na priemyselné využitie, ale dávajú ju naspäť do ekosystému.

Ďalším problémom je sezónna práca, ktorej návrh je po desiatich rokoch konečne v parlamente. Päťdesiat percent nákladov pri drobnom ovocí sú náklady za ľudskú prácu. Keď chceme brigádnikovi zaplatiť šesť eur na hodinu v čistom, stojí nás 12 eur. Medzirezortne to nefunguje, ministerstvo pôdohospodárstva nás posiela na ministerstvo sociálnych vecí a rodiny, ktoré ale nevidí širšie súvislosti. V okolitých krajinách funguje prihlasovanie brigádnikov jednoduchšie, ovocinárov nestojí  veľa financií a ani energie

Do čoho by ste teraz potrebovali najviac investovať, keďže sa nastavuje nová investičná podpora?

Hovoríme o obnove ovocných sadov. Ovocné sady, na ktorých teraz hospodárime, sú staré desať, niektoré pätnásť rokov. Čiže potrebujú technickú aj odrodovú obnovu. Ak chceme za päť rokov zvýšiť sebestačnosť Slovenska, ročne by sme mali vysádzať 250 hektárov jadrovín a 50 hektárov ostatného ovocia. Raz za tri roky je potrebné investovať aj do skladovacích kapacít a pozberových úprav. Potrebujeme investovať do sofistikovaných technológii na triedenie ovocia podľa farby a kvality. Ďalej sú to baliace stroje. Pred tromi rokmi sme začali používať buničinové kelímky z papiera na drobné ovocie. Chceli by sme aj naďalej investovať do ekologických obalových materiálov, ale to všetko sú drahé záležitosti.

A sú tieto inovácie zahrnuté v Strategickom pláne?

Iba cez operačný program, ale ten čerpáme aj dnes. Strategický plán nevyplnil investičnú medzeru, ktoré vzniká v porovnaní s ostatnými krajinami. Pretože to je najväčší problém. Okolité krajiny investovali cez Program rozvoja vidieka obrovské peniaze, pričom ho dofinancovali 90 percentami. Vďaka tomu sa im podarilo skvalitniť a zdvojnásobiť produkciu.

Preto v rámci Dobrého ježka chceme docieliť, aby si slovenský zákazník všímal a vyberal domáce ovocie. Dnes si už našťastie vyberajú slovenské paradajky ale zabúdajú si vybrať slovenské jablko. Keď je rozdiel v zahraničnom a našom ovocí päť centov, mal by siahnuť po ňom. Chýba výchova slovenského spotrebiteľa. Pred pár rokmi sa to rozbiehalo, ale zapadlo to. Značka kvality dosť zaspala. V Česku beží značka „hezky česky“ kontinuálne a prináša svoje ovocie.

Doteraz ste hovorili najmä o investičnej podpore, ale sledujete nastavenie aj iných podpôr? Ako sú pre vás dôležité viazané platby, bežné priame platby, platby za ekologické pôdohospodárstvo a integrovanú produkciu?

Máloktorý pestovateľ má viac ako päťdesiat hektárov. Ideálny stav je rodina, ktorá má 10 hektárov a vie sa uživiť z tržieb. Ale pre takéhoto pestovateľa nie je až také relevantné či dostane podporu 200 alebo 500 eur na hektár. Lepšie by bolo ak by vedel, že sa môže každoročne uchádzať o štátnu pomoc na vysadenie jedného hektára v hodnote päťdesiat tisíc eur a dostane z toho polovicu. Postupne by sa vedel zaradiť a ísť do takejto výzvy. Mnohí z nich však do toho ísť nechcú, pretože podali projekty, stálo ich to tisícky eur, proces bol zaťažený zdĺhavou administratívou a aj tak peniaze nedostali.

Ďalej je problematická aj podpora poistenia sadov. Nedáva zmysel, aby rovnaké poistenie dostal hektár poľnej výroby a hektár ovocného sadu, ktorý má ďaleko vyššiu tržnú hodnotu a musí byť lepšie poistený. Zle sú nastavené aj koeficienty zelenej nafty, keď za tú istú prácu dostane pestovateľ malého ovocia šesťdesiat eur a pestovateľ jadrovín päťsto eur, pričom majú rovnakú administratívnu záťaž. Adresne investované dva milióny eur do ovocinárstva a tri milióny do zeleniny prinesú výrazné zhodnotenie a zmenu v rámci klímy sektoru.

 Partner  

Sledujte

 

Newsletter