Primátor Komárna: Orbánove peniaze nepovažujem za problém. Aj Slovensko by malo podporovať svoje menšiny

Primátor Komárna Béla Keszegh (nezávislý) [Mesto Komárno (Facebook)]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Cezhraničné regióny a pandémia

Až pandémia ukázala, aké živé sú vzťahy na hraniciach. Do Európy by sa mali vrátiť prirodzené regióny s vlastnými právomocami. Podpora Maďarov na Slovensku od maďarskej vlády nie je problém. Slovensko by tiež malo podporovať Slovákov v zahraničí, hovorí BÉLA KESZEGH

Béla Keszegh (nezávislý) je od roku 2018 primátorom Komárna.

V rozhovore sa dočítate:

  • ako občania Komárna vnímajú hranice a Maďarsko,
  • ako funguje cezhraničná spolupráca s maďarskými samosprávami,
  • čo zmenila pandémia a ako sa počas nej žilo v prihraničnej oblasti,
  • prečo má cezhraničná spolupráca v zdravotníctve veľký potenciál,
  • či slovenská vláda pri zatváraní hraníc reagovala na špecifickú situáciu Komárna,
  • prečo peniaze maďarskej vlády na Slovensku nepovažuje za problém,
  • ako maďarská podpora na Slovensku funguje a prečo by aj Slovensko malo financovať svoje menšiny v zahraničí.

Rozhovor vznikol ešte pred súkromnou návštevou predsedu maďarského parlamentu Laszlóa Kövéra na odhalení pamätníku vysídleným Maďarom v Šamoríne, po ktorej slovenské ministerstvo zahraničných vecí zaslalo maďarskému veľvyslanectvu diplomatickú nótu. 

Komárno je mesto historicky spojené s Maďarskom. Dlhodobo v ňom žili hlavne Maďari a nachádzalo sa oboch brehoch Dunaja. Mesto rozdelila až nová štátna hranica z roku 1918. Ako občania Komárna vnímajú hranice?  

Komárňanská župa, ktoré ležala na ľavom aj pravom brehu Dunaja bola prirodzeným európskym regiónom, ktorý bol na desaťročia rozdelený. Ako ste povedali, aj samotné Komárno sa kedysi rozprestieralo na oboch stranách dnešnej hranice. Ľudia v Komárne preto trochu inak vnímajú Európsku únia a schengenský priestor. Existujú podobné prípady miest na dvoch stranách Dunaja ako Ostrihom a Štúrovo, ktoré rozdelila hranica. V našom prípade ide ale o jedno rozdelené mesto. Spolupráca a spojenie je pre nás veľmi prirodzené. Keď sa vďaka Európskej únii hranice odstránili, bolo to pre nás veľmi dôležité a dnes sa snažíme využívať všetky prostriedky, ktoré ponúka. Spojenie a spolupráca s maďarskou stranou sú pre nás úplne prirodzené a je to jednoznačná voľba.

To znamená, že Európsku úniu berú občania ako niečo, čo im svojím spôsobom opäť umožnilo sa spojiť?

Áno, Európsku úniu tunajší občania vnímajú aj v dôsledku tohto veľmi pozitívne. Hneď po vstúpení do Schengenu začali rýchlo využívať všetky výhody. Začalo sa napríklad nakupovať na druhej strane. Niektoré rodiny sa presťahovali, pretože nehnuteľnosti boli lacnejšie v Maďarsku. Na  južnej strane je aj veľmi veľký priemyselný park, kam mnohí začali chodiť do práce. Spolupráca a každodenný život sa veľmi intenzívne spojili.

Aj preto občania veľmi citlivo reagujú na súčasné obmedzenia na hranici. Keď rodina býva na jednej strane a pracuje na druhej, alebo keď niekto chodí do školy v Maďarsku a býva na Slovensku či naopak a máte zatvorené hranice, je to problém. Zo slovenskej strane chodia denne do Maďarska tisícky ľudí.

Vzhľadom na historickú previazanosť miest aj občanov predpokladám, že veľmi úzko spolupracujete. Keď sa pozrieme na obdobie pre pandémiou, ako vyzerala spolupráca v každodennom živote?

Vzájomná spolupráca je veľmi aktívna. Európska únia nám ponúka využívanie cezhraničných fondov Interreg a nám sa vďaka previazanosti veľmi ľahko hľadajú partneri na projekty. Nie sú to však len administratívne záležitosti. Ako som už hovoril, máme aj veľmi silné kultúrne a sociálne spojenie. Ľudia využívajú výhody, ktoré naša poloha ponúka. Ak je niečo lepšie v Maďarsku, idú tam, ak je niečo naopak lepšie na Slovensku, idú sem. Preto napríklad dopravu riešime spoločne. Spolu tiež organizujeme veľa mestských festivalov. Výsledkom je, že keď k nám prídu turisti, často ani nemajú pocit, že ide o mesto rozdelené štátnou hranicou.  Vyzerá to ako jedno mesto.

Ako túto spoluprácu ovplyvnila pandémia? Asi si veľmi dobre pamätáte na marec roku 2020, keď sa hranice natvrdo zatvorili…  

Bolo to veľmi nepríjemné. Nemáme presné údaje o tom, koľko pendlerov chodí z jednej na druhú stranu, koľko rodín býva na druhej strane, koľko detí chodí sem do školy, koľko ľudí býva v Maďarsku a má firmu na Slovensku a tak ďalej. Akonáhle ale nastali obmedzenia, dotknutí sa ozvali. Videli sme, aké živé sú tie kontakty. Bolo to veľmi nepríjemné nielen v dôsledku toho, že obmedzenia prišli rýchlo, ale obmedzenia veľakrát neboli rovnaké. Stávalo sa, že epidemická situácia na jednej alebo druhej strane bola trochu iná. Z tohto dôvodu boli aj hraničné kontroly rôzne. Znamenalo to pre nás výrazné obmedzenia v každodennom živote, pričom často išlo o jednoduché veci, na ktoré sme ani nemysleli. Napríklad plánované svadby, keď nevesta bola z Maďarska a ženích zo Slovenska, v dôsledku čoho sa obrady nemohli uskutočniť, pretože jeden z nich nemohol prekročiť hranice.

Cezhraničné regióny: Pandémia bola tvrdou ranou, štáty by už hranice zatvárať nemali

Pandémia je pre cezhraničnú spoluprácu najväčšou ranou za posledné desaťročia. Aj predtým však regióny na hraniciach zápasili so zbytočnými prekážkami.

Vnímate hranicu skôr ako výhodu alebo ako prekážku?

Keď nie sú obmedzenia, hranica tu nie je. Samozrejme, je tu oficiálne štátna hranica, ale vďaka Schengenu ju vôbec neriešite. Žiadne kontroly tam nie sú. V čase pandémie ju, samozrejme, berieme ako nevýhodu. Prirodzene, kontroly sú v takejto situácii nevyhnutné.

Zatiaľ ľudia skôr využívajú tie výhody. Každý Maďar na druhej strane vie, že pivo je u nás aj lacnejšie a lepšie. Každý vie, koľko stojí benzín a diesel na druhej strane, a kde sú momentálne lacnejšie. Keď je to výhodnejšie, tak kúpi nehnuteľnosť na druhej strane. Občania využívajú veľmi pragmatické veci. Spoluprácu veľmi uľahčuje aj to, že neexistuje jazyková bariéra.

Pýtal som sa aj preto lebo o hraniciach v čase pandémie sa hovorilo zvyčajne ako o negatívnej veci najmä pre ľudí žijúcich v okolí. Zároveň však môže byť potenciálom na možnú spoluprácu. Napríklad v oblasti zdravotníctva si regióny na francúzsko-španielskej hranici intenzívne pomáhali. Nájdeme aj iné príklady. Využívali ste potenciál prihraničného mesta?

Potenciál tu je. Existujú ale prekážky v prípade služieb, ktoré sú vyššie koordinované. V zdravotníctve je to veľmi cítiť. Tým, že južná časť je menšia, ich nemocnica nie je až taká veľká. Ak niekto potrebuje prvú pomoc, tak naša nemocnica je bližšie ako najbližšia nemocnica v Maďarsku v meste Tatabánya, vzdialenom približne 25 kilometrov. Naša nemocnica je pomerne kvalitná a ponúka dobré služby. Mnohí ľudia z Maďarsku sem idú nielen, keď rýchlo potrebujú pomoc, ale objednávajú sa aj na plánované zákroky. Plný potenciál sa však zatiaľ využívať nedá, pretože legislatíva na jednej a druhej strane je iná. Problém je aj v poisteniach.  Bolo by veľmi dobré, keby napríklad zákroky na oboch stranách hradila jedna zdravotná poisťovňa.

Hovoríte teda, že bariéry spolupráce vyplývajú z nastavenia na centrálnej úrovni?

V tomto prípade áno. Zdravotníctvo všeobecne nerieši samospráva. Pozemok, na ktorom stojí komárňanská nemocnica patrí vyššiemu územnému celku (VÚC). Samotná nemocnica je súkromná. Bolo by dobré, keby sa legislatíva z národnej úrovne trochu liberalizovala, čím by sa uvoľnil potenciál, tak aby sa mohol reálne a naplno využívať.

Spomínali ste spoločné európske projekty. Ako sa pandémia podpísala na nich? Zastavili sa?    

Projekty nie. No osobné stretnutia sa nemohli uskutočniť. Veľmi aktívne sme komunikovali cez Zoom a telefonicky. Európske granty alebo projekty, ktoré sme dostali a vybojovali, neboli vôbec zastavené. Pokračovali sme ďalej.

Ako vyzerala spolupráca súvisiaca s rôznymi epidemickými opatreniami pri prechode hraníc, ktoré nastavilo či už Slovensko alebo Maďarsko?

Aktívne sme riešili podmienky pre pendlerov, ktorí dochádzali za prácou z jednej strany na druhú. Horúcou témou sa ukázali byť testy a certifikáty. S týmto prišlo mnoho otázok, v akom jazyku musia byť, kto ich môže vydať a tak ďalej. V určitom čase povolili prechod hraníc pre rodinných príslušníkov. My sme riešili, kto rodinný príslušník vlastne je. Otázkou bolo aj to, či platí karanténa pre univerzitných študentov, a do akej vzdialenosti karanténa neplatí. Najskôr to bolo iba 15 kilometrov, ale niektorí študenti z Komárna chodia na univerzitu do Budapešti, čo je sto kilometrov. Mali sme rôzne problémy, ktoré sme spoločne riešili.

Konzultovala s vami slovenská vláda kroky, ktoré sa chystala na hraniciach implementovať? Prípadne hovorila o tom so Združením miest a obcí Slovenska (ZMOS) alebo s Úniou miest Slovenska (ÚMS)?  

Skôr by som povedal, že my sme na vládu tlačili, aby boli opatrní, pretože podmienky v Komárne sú veľmi špecifické. Som podpredseda ÚMS a riešil som to napríklad so štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí Martinom Klusom (SaS). Nedávno tu bol aj minister zahraničných vecí pán Korčok (nom. SaS). Tým, že máme tisíce pendlorov, na hranici sa tvoria kolóny. Tie sa ale v skutočnosti tvoria v meste a spôsobujú obrovské problémy. Nie je reálne kontrolovať za 20 alebo 30 minút dve tisíc ľudí, čo idú ráno do práce. Treba vymyslieť špecifické podmienky, lebo v Komárne to beží trochu inak. Ja som na to upozorňoval našich politikov a môj náprotivok na maďarskej strane upozorňoval maďarských politikov v Budapešti. Veľakrát sme zdôrazňovali, že bolo by dobré vypracovať v rámci V4 spoločné pravidlá. Život je veľmi intenzívny rovnako aj medzi Rakúskom a Maďarskom či Rakúskom a Slovenskom. Treba dávať pozor na to, že obmedzenia môžu spôsobovať obrovské problémy. Plánuje sa spoločné stretnutie ministrov zahraničných vecí V4, pravdepodobne v Komárome, keďže vyšehradskej štvorke momentálne predsedá Maďarsko. Budeme to znova veľmi dôrazne komunikovať.

Keď ste ich na tieto problémy upozorňovali, vypočuli vás?  

Reagovali a chápali. Aj pán Klus nám vyjadril podporu. Potom však zasadol krízový štáb a bolo to inak. Pán Korčok tiež povedal, že nám rozumie. Dokonca mal kedysi priateľku z Komárna, takže situáciu pozná. Vláda však riešila situáciu všeobecne a nebol priestor na hľadanie riešenia pre takto špecifický problém.

Venuje sa pohraničným regiónom: Cezhraničná spolupráca je veľkým úspechom Európy

Hranice brzdia hospodársky rozvoj regiónov, ktoré na nich ležia. Európska územná spolupráca (Interreg) pomáha aj periférne regióny meniť na lepšie miesto pre život. Ide o najeurópskejší zo všetkých fondov Európskej únie, hovorí PAVEL BRANDA. 

Ak sa pozriete na odpoveď vlády a jej reakciu na pandémiu počas prvej a druhej vlny, cítili ste zmeny? Respektíve, poučili sme sa?

Je to dosť komplexný fenomén. Je ťažké povedať, či boli opatrenia dostatočné alebo nie. Stávalo sa, že obyvatelia raz žiadali striktnejšie opatrenia a raz ich chceli uvoľnenie. Musím povedať, že pre nás bolo veľkým problémom, že opatrenia boli chaotické a nejednoznačné. Niekedy sme sa až na tlačových besedách dozvedeli, či môžeme alebo nemôžeme otvoriť školy. Stalo sa, že v piatok ráno niečo povedal pán premiér a popoludní niečo iné minister školstva. Beriem. Bola to ťažká situácia, ale najväčší problém spôsobovala nejednotná komunikácia krízového štábu a vlády. Ani občanom, ktorí to sledovali v televízií nevedeli, čo bude. Cez ÚMS som povedal, že opatrenia akceptujem. Zároveň som ale požiadal, aby nám pred tým, ako ich na tlačovej konferencii vyhlásia dali aspoň hodinu na predloženie pripomienok. My v regiónoch najlepšie poznáme každodenný život obyvateľov. Týmto spôsobom sme sa mohli vyhnúť zbytočným chybám.

Ako to bolo v marci 2020, keď sa prvýkrát zatvorili hranici? Rozprávala sa s vami vláda o tom, že plánuje takýto krok alebo sa jednoducho povedalo, že zajtra zatvárame?

Nerozprávali sa s nami a my sme ich na to hneď upozornili. Treba však povedať, že ľudia vtedy celú situáciu vnímali trochu inak. Mali väčší strach a vládla väčšia neistota. Teraz už sú na opatrenia omnoho citlivejší

Keď sa najskôr zatvorili všetky štátne letiská, dalo sa očakávať, že sa zatvorí aj hranica. Bolo trošku nepochopiteľné, že sa zatvorili iba niektoré hraničné prechody a nebolo jasné, ktoré majú ostať pre nevyhnutné prípady otvorené. Pamätám si, že nákladné autá chodili hore-dole, pretože nevedeli kadiaľ môžu prejsť na druhú stranu. Tvorili sa zbytočné kolóny a tým pádom ešte väčšie problémy. Efektívnejšie by bolo nechať viac hraničných prechodov otvorených, aby sa na jednom mieste netlačilo veľa ľudí. Tu v Komárne to bolo veľmi nešťastné.

Ako by mala cezhraničná spolupráca, či už na bilaterálnej báze alebo v rámci väčších celkov, vyzerať po pandémii? 

Táto pandémia ukázala naše slabosti, ale aj možnosti. Čo by sa dalo oveľa racionálnejšie a efektívnejšie manažovať je, ako ste povedali, zdravotníctvo. Myslím, že na to potrebujeme nadnárodné rozhodnutie. Podľa môjho názoru by sa mali vytvoriť takzvané prirodzené regióny. Pre Komárno by to bola aj oblasť za slovensko-maďarskou hranicou. Máme tu Európsku úniu, ktorá má isté základné a fundamentálne hodnoty. Jednou z nich je aj zdravie. Prečo nevytvoriť možnosť, aby aj v tomto smere existovala reálna spolupráca? Mali by sme dobre zamyslieť nad oblasťami, v ktorých môže byť spolupráca efektívnejšia a mohla by pomôcť.

O prirodzených regiónoch v poslednom čase hovorí aj Európsky výbor regiónov. Niektorí idú až tak ďaleko, že hovoria o tom, že by si tieto prirodzené prihraničné regióny mohli voliť vlastných predstaviteľov. Mestá na hraniciach by si tak mohli voliť vlastných starostov. Viete si takéto niečo predstaviť?  

Určite áno. Bol by to bol veľmi rozumný krok vpred. Chceme, aby občania v regiónoch mali lepšiu kvalitu života a aby mali k dispozícii lepšie služby. V niektorých častiach Európy je hlboká spolupráca úplne prirodzená a snažia sa zbavovať obmedzení. Pekným príkladom je Južné Tirolsko. Cieľom je, aby si každý mohol žiť pohodlný a kvalitný život.

Z čoho sa dnes financuje cezhraničná spolupráca? Iba z eurofondov, ale sú ešte nejaké iné zdroje financovania?

Záleží, o čom presne sa rozprávame. Mestské festivaly financuje samospráva. Inak využívame hlavne eurofondy z programu Interreg. To sú pre nás hlavné zdroje. Máme tu ešte ďalšie európske združenia, ktoré poskytujú financie. Napríklad Európske zoskupenie územnej spolupráce (ESÚS), v rámci ktorého sme so slovenskými mestami Hurbanovo a Kolárovo a s maďarskými mestami Komárom, Tata a Kisbér vytvorili zoskupenie Pons Danubii EGTC. Aktuálne riešime aj dotácie z programu Horizon. Toto je veľmi dobrý príklad spolupráce, pretože prostriedky z tohto programu môžu získavať iba mestá nad 50 tisíc obyvateľov. Samo Komárno má len 34 tisíc, ale spoločne s Komáromom máme 55 tisíc. To znamená, že zrazu sme oprávnení o takúto o dotáciu žiadať. Z Horizonu sa väčšinou financujú niekoľkomiliónové projekty a zväčša komplexne pre celý región. Nebude to nič politické. Týka sa to každodenných vecí ako napríklad prevádzka hromadnej dopravy. Dnes už plánujeme konkrétne projekty.

Z analýzy, ktorú nedávno vypracovala Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA), vyplýva, že na Slovensku sa v rámci programu Interreg využíva najmä Interreg A. Interreg B, určený pre širšie regióny, a Interreg C pre spoluprácu regiónov na paneurópskej úrovni, veľmi zaostávajú. Je to tak?

Aj my využívame najmä Interreg A. Sú to väčšinou menšie projekty. Medzi Komárnom a Komáromom napríklad nedávno začali chodiť elektrické autobusy. Spustili sme regionálny bikesharing. Mestské bikesharingy sú všade v Európe, ale regionálne chýbajú. U nás je to asi unikátny projekt.

Myslím, že aj Štúrovo a Ostrihom majú spoločný bikesharing…

Áno, ale tie mestá sú spojené. V rámci tohto projektu si môžete v Komárne požičať bicykel a ísť do Hurbanova alebo do Taty.

Začiatkom tohto roka Denník SME spoločne s Investigatívnym centrom Jána Kuciaka a niekoľkými maďarskými novinármi, priniesli informácie o financovaní športu, umenia či kultúry na území Slovenska maďarskou vládou. Máte s týmto skúsenosť?

Áno, maďarská vláda financuje rôzne projekty. Snažíme sa využívať všetky možnosti, ktoré nám ponúka. Napríklad teraz sme dostali prostriedky na rekonštrukciu jednej školu. Bohužiaľ, nevedeli sme na jej prerobenie využiť slovenské peniaze. Prostriedky od maďarskej vlády sme už využili aj na opravu jednej materskej školy. Tento projekt je už dokončený. V blízko čase dokončíme jednu maďarskú školu.

Šport má od maďarskej vlády veľmi veľkú podporu. Slovenskí športovci sa často len s údivom dívajú na to, aké podmienky majú športovci v Maďarsku. Pozitívne vnímajú, ako súčasná maďarská vláda podporuje šport. Buďme úprimní. Je to hanba, že slovenskí kajakári, ktorí nás budú reprezentovať na olympiáde v Tokiu, teraz trénujú v Maďarsku. U nás jednoducho nemajú vytvorené dostatočne dobré podmienky. Nechce to ani veľmi rozoberať, ale naozaj sú hrozné. Očakávame, že športovci budú reprezentovať Slovensko, ale nevytvoríme im prostredie na tréning a rozvoj. Na Slovensku sa dostatočne nepodporuje elitný ani amatérsky šport. Šport môže byť tiež dobrou prevenciou pred vírusmi alebo inými chorobami. Napriek tomu ho nepodporujeme, pričom vidíme, že v Maďarsku na to dávajú pomerne veľa peňazí.

Na akom základe funguje podpora z Maďarska? Vyhlasuje maďarská vláda výzvy v rámci nejakých programov alebo jednotlivé samosprávy či združenia podávajú žiadosti na konkrétne projekty?  

Aj tak, aj tak. Podpora sa poskytuje v rámci konkrétnych programov na podporu školstva či športu. Potom sú tu výzvy, v rámci programov, cez ktoré sa financujú nielen aktivity v zahraničí, ale aj v Maďarsku, pričom nejaká časť sa nechá pre zahraničné samosprávy, kde žijú Maďari. Podpora sa dáva aj v rámci koncepcií pre rozvoj jednotlivých oblastí. Šport je dobrým príkladom, pretože podmienky v Maďarsku sú diametrálne odlišné. Mladí športovci majú napríklad veľkú finančnú podporu, čiže sú motivovaní, aby pokračovali. Stáva sa, že aj z Komárna niektorí odchádzajú do Maďarska. Na Slovensku takú podporu ako majú v Maďarsku nemajú ani dospelí. Je to veľmi demotivujúce.

Je v poriadku, aby vláda cudzej krajiny financovala svoju menšinu na území inej krajiny?

Ja by som to nebral takto. Každý to rieši z pohľadu politiky. Presne o tomto som sa rozprával aj s pánom Korčokom. Navrhol som mu, aby slovenská vláda konečne začala podporovať Slovákov žijúcich v zahraničí. Nech im dá aj dvojnásobok toho, čo dnes dáva maďarská vláda. Nech im začne zabezpečovať dvojité občianstvo. Nech im dovolí hlasovať vo voľbách. Neberme to tak, že to robia iba Maďari. Podobne to robí aj Taliansko. V Európe by to mala byť úplne prirodzená vec.

Tomu rozumiem. Na druhej strane splnomocnenec maďarskej vlády pre národnostnú politiku Péter Szilágyi vyhlásil, že cieľom tejto podpory je previazať 15 milión Maďarov…

Pravdepodobne aj Slováci cítia určitú spolupatričnosť so Slovákmi žijúcimi v zahraničí. Keď sa stretnete v Spojených štátoch so Slovákom, tak určite budete radi. Tu nejde o to, že riešime politiku a chceme zmeniť hranice. Tu ide o to, že sme určitá skupina ľudí. V tomto prípade sú to Maďari a tí cítia určitú spolupatričnosť. Keď ju cítime, tak si navzájom pomáhame. Berme to ako niečo pozitívne. Ja by som bol veľmi rád, keby slovenská vláda podporovala Slovákov v zahraničí. V Maďarsku tiež žije slovenská komunita a mali byť taktiež pyšní na to, že v niektorých obciach a mestách rozprávajú po slovensky. Je to európske, že rozprávame nielen naším rodným jazykom, ale aj po anglicky alebo po taliansky. Moja manželka je Talianka. Môj švagor je Nemec. Mám švagrinú Slovenku. V mojej rodine je úplne prirodzené, že rozprávame viacerými jazykmi, hoci niekedy musíme skočiť do angličtiny, aby sme našli spoločnú reč. Neriešime politiku, ale berieme to ako pozitívum. V Komárne sa rozpráva po maďarsky a po slovensky. Títo ľudia majú okamžite väčšie možnosti na pracovnom trhu.

Ďalšia vec je kultúra. U nás máme úžasnú spoluprácu medzi kultúrnymi inštitúciami. Dôvodom je aj to, že rovnakú podporu dostanú slovenské aj maďarské kultúrne spolky. Vďaka tomu sú kultúrne možnosti omnoho väčšia. Cez jeden víkend môžem ísť na slovenské aj maďarské predstavenie.

Chápem, že existujú historické okolnosti, ktoré ovplyvňujú vnímanie podpory od maďarskej vlády ale aj tak si myslím, že je to normálne, aby vláda podporovala svoje menšiny na inom území. Je to psia povinnosť a kľudne to môže aj slovenská alebo iná vláda robiť v Maďarsku. Maďarsko tiež nie je homogénny národ. Žijú v ňom Nemci, Židia, Slováci a iní. Je to dobre, pretože to celú spoločnosť posilňuje. Ako to napísal kráľ svätý Štefan v odkazoch pre svojho syna: Jednojazyčný a jednými zvykmi sa riadiaci štát je slabý a chudorľavý.”