Sebíň: Ak by rozšírená zodpovednosť výrobcov nebola, samosprávy a občania by za odpad platili viac

Michal Sebíň je riaditeľom organizácie zodpovednosti výrobcov Natur-Pack [súkromný archív]

Národný kontrolný úrad (NKÚ) vo svojej správe o plastovom odpade z konca marca nepracoval s údajmi správne. Mnohé závery sú chybné. Systém rozšírenej zodpovednosti funguje. Výrobcovia odpadu majú jednoznačnú motiváciu triediť a vzdelávať. Súhlasím, že systém je nestabilný, hovorí MICHAL SEBÍŇ, riaditeľ spoločnosti NATUR-PACK.

Michal Sebíň je riaditeľom organizácie zodpovednosti výrobcov (OZV) NATUR-PACK. OZV na Slovensku zabezpečujú a financujú triedený zber komunálneho odpadu s výnimkou zmesového odpadu.

V rozhovore sa dočítate:

  • prečo sú mnohé zo záverov správy NKÚ o plastovom odpade chybné,
  • či je na Slovensku problém v metodike spracovávania údajov o odpade,
  • ako to ovplyvňuje mieru recyklácie,
  • či vytriedené plasty skutočne končia na skládkach,
  • kde je v systéme rozšírenej zodpovednosti výrobcov problém,
  • v čom sa môžeme inšpirovať Rakúskom.

Národný kontrolný úrad (NKÚ) koncom marca vydal správu, v ktorej pomerne kriticky zhodnotil fungovanie systému rozšírenej zodpovednosti výrobcov. Podľa správy je chybná už metodika vykazovania údajov o plastovom odpade, v dôsledku čoho je nadhodnotená miera recyklácie. Je z vášho pohľadu metodika chybná?

Metodika ako taká nie je nesprávna. Nesprávne sú dáta, s ktorými NKÚ pracovalo. V zozname použitých pojmov NKÚ vysvetľuje, že pre účely tejto správy sa za plast považuje plastový obal alebo neobalový výrobok. Za plastový odpad sa zas považuje odpad z plastových obalov alebo neobalových výrobkov. To znamená, že ide o obaly alebo plasty, ktoré spadajú pod rozšírenú zodpovednosť výrobcov. Keď sa dostanem k dátam, z ktorých NKÚ vyvádza závery, tak sme zistili, že v prvom riadku, kde NKÚ uvádza, aké množstvo plastového odpadu vzniklo, píše o vzniknutom množstve všetkého plastového odpadu na Slovensku vrátane priemyselného odpadu, na ktorý sa rozšírená zodpovednosť výrobcov nevzťahuje. Žiadalo by sa mi, aby boli tieto dáta riadne zazdrojované. V odpadovom hospodárstve sa na identifikáciu používa katalógové číslo. Pre odpad z obalov a neobalových výrobkov sa používa katalógové číslo 15 alebo 20. NKÚ tu zahrnulo až osem katalógových čísel, čo sú všetky druhy plastového odpadu, ktoré na Slovensku vzniknú. Keďže tento údaj nie je korektný, tak všetky ich závery takisto nemôžu byť korektné. Keď si zoberieme číslo z Vyhodnotenia priebežného plnenia cieľových opatrení programového hospodárstva na roky 2016-2020, tak na základe spomínaných ôsmich katalógových čísel zistíme, že na Slovensku sa v roku 2017 recyklovalo viac ako 61 percent plastového odpadu. Bavíme sa tu, samozrejme, o všetkých plastoch, aj tých priemyselných, ktoré nespadajú pod rozšírenú zodpovednosť výrobcov.

Podľa mňa to nie je problém metodiky, ale dát, s ktorými pracovalo NKÚ a spôsob, akým ich interpretovalo. Pri metodike je problematické porovnávanie s inými krajinami. Posledné dáta z Eurostatu z roku 2018 uvádzajú, že v recyklácii odpadu obalov z plastov sme na šiestom mieste v Európskej únii. Štvrtá najlepšia je Česká republika. Týždeň dozadu ale Česká televízia natočila reportáž, v ktorej vyvrátila túto skutočnosť. Zistili, že v Česku sa do recyklácie odpadu započítava aj odpad, ktorý je spracovaný na alternatívne palivá a je energeticky zhodnotený v spaľovni. V skutočnosti sa recykluje 30 percent, teda také množstvo, ktoré Českú republiku posúva na posledné miesta v tomto rebríčku. Myslím si, že súčasná metodika predstavuje celoeurópsky problém, keďže nie je zjednotená a veľmi ťažko sa na základe nej porovnávajú jednotlivé krajiny.

Ďalej NKÚ uvádza, že na Slovensku sa recykluje iba 40 percent plastov. Podľa čísel Eurostatu recyklujeme 51.4 percenta odpadov z plastových obalov. Limit, ktorý nám stanovuje legislatíva je 45 percent. Keby sme recyklovali 40 percent, tak logicky dlhodobo neplníme tento limit.

Naznačili ste, že štúdia vychádza z chybných údajov, a teda že zahŕňa všetky plasty. Ide o neznalosť systému? Respektíve, kde nastala chyba pri vypracovávaní správy?

Ťažko sa mi k tomuto vyjadruje. Neviem, kde nastala chyba a nechcem v tomto nikoho obviňovať. Pre tých, ktorí sa v tom nevyznajú, je to zložitá téma. Jeden zo záverov NKÚ je, že rozšírená zodpovednosť výrobcov nefunguje. Je zjavné, že to vychádza z nepochopenia skutočnosti, že nie všetky odpady spadajú pod rozšírenú zodpovednosť výrobcov.

Žiadali ste od NKÚ ich zdroje?

My sme ich nežiadali, ale koordinačné centrum, ktoré zastupuje všetky organizácie zodpovednosti výrobcov, aktuálne plánuje NKÚ osloviť.

Miera recyklácie teda podľa vás chybná nie je?

Dnes nemáme inú možnosť, ako veriť oficiálnym databázam. Keď sme vyhodnocovali tieto čísla, tak sme pracovali s oficiálnymi dokumentami, ktoré vydalo ministerstvo životného prostredia v súvislosti s vyhodnotením Programu odpadového hospodárstva. Pracovali sme s verejne dostupnou databázou, ktorú takisto vedie ministerstvo životného prostredia. V tejto databáze sa dá presne pozrieť, ktoré katalógové číslo vykazuje akú hodnotu za daný rok. Zároveň v nej vidieť, ako sa s odpadom nakladalo. Keby som pristál na to, čo hovorí NKÚ, tak by som spochybnil tieto základné databázy. V tejto chvíli mi neostáva nič iné, ako veriť, že zdrojové čísla sú správne. Problém vidím v tom, že NKÚ s nimi nepracuje správne a nesprávne ich dáva do kontextu. Buď tu došlo k nepochopeniu, alebo k zlému nasmerovaniu zo strany tých, ktorí NKÚ tieto informácie poskytli.

Takže v súčasnej metodike nevidíte problém?

Sú v nej dáta, ktoré sú oficiálne, a ktoré prezentujeme a komunikujeme ďalej do Bruselu. Dnes vieme, že neplníme ciele na komunálny odpad, ktoré stanovujú 50 percentnú recykláciu komunálneho odpadu do roku 2020. Používame rovnakú metodiku ako krajiny, ktoré tie ciele plnia? Možno sme na tom lepšie, ale možno aj horšie. Aj NKÚ píše, že sa plánuje v celej Európe prehodnotiť metodika. Predpokladá sa, že po jej prehodnotení dôjde k poklesu oznámenej priemernej miery recyklácie plastových odpadov v EÚ zo 41 percent až na 29 percent. Ale opäť zdôrazňujem, že NKÚ mal zámer venovať sa plastom, ktoré spadajú pod rozšírenú zodpovednosť výrobcov. Čo sa týka rozšírenej zodpovednosti výrobcov pre obaly a neobalové výrobky, tak dáta, ktoré my reportujeme ministerstvu, sú podložené takzvanými dokladmi o materiálovom toku. To znamená, že sledujeme odpad od jeho vzniku až po recykláciu alebo energetické zhodnotenie. V rozpore s tým, čo hovorí NKÚ si myslím, že reporting za rozšírenú zodpovednosť výrobcov je jeden z najlepšie spracovaných. Na druhej strane, preukázateľne je problém s reportingom pre Štatistický úrad zo strany obcí, a to v tom, že v tomto reporte sa považuje za zhodnotené všetko, čo sa na ich území vyzbiera. Vieme, že to je nekorektný údaj, lebo nesledujú materiálový tok do konca, tak ako pri obaloch. Takže metodika je v jednej oblasti v poriadku a v ďalšej oblasti to tak byť nemusí.

Slováci produkujú menej odpadu ako európsky priemer, ukazuje Eurostat

Slováci v roku 2019 v priemere vyprodukovali 421 kilogramov zmesového odpadu. Európsky priemer je 502 kilogramov. Hoci sa produkcia komunálu vo väčšine krajín zvyšuje, na skládkach ho končí menej.

NKÚ nazýva hodnoty o vyprodukovanom plastovom odpade „skôr odhadmi”. Napriek tomu tvrdí, že produkcia plastov na Slovensku stúpa a Slovensko zlyháva v predchádzaní vzniku odpadov. Čo hovoria vaše údaje? Stúpa produkcia plastu?

Množstvo vytriedeného plastu z komunálneho odpadu každoročne narastá. Je dôležité, že jedným z cieľov, ktoré výrobcom ukladá ministerstvo životného prostredia a súčasná legislatíva, je plnenie takzvaných cieľov zberu. Toto núti výrobcov každý rok vytriediť viac a viac odpadu. V roku 2016 sa vytriedilo 36 tisíc ton. V roku 2017 viac ako 44 tisíc ton. V roku 2019 skoro 58 tisíc ton. Skládkovanie vytriedeného plastového odpadu je od roku 2016 zakázané. Čo sa týka porovnania so zmesovým odpadom, tak množstvo vytvoreného zmesového odpadu tiež rástlo, ale pomalšie ako vzniknutý odpad. Keď to zhrniem, tak množstvo vytriedeného odpadu rastie, ale oveľa rýchlejšie ako je tempo rastu zmesového komunálneho odpadu, ktoré zostáva viac-menej na stabilnej úrovni.

Skládkovanie vytriedeného plastu je skutočne zakázané. NKÚ a ministerstvo životného prostredia však tvrdia, že veľká časť vytriedeného plastového odpadu napriek tomu končí na skládkach. Nie je na tom teda niečo pravdy?

Informácia, s ktorou oficiálne pracujeme je tá, že žiaden zo zdokladovaných odpadov, ktorý prejde cez nás, nekončí na skládke. Druhá informácia, ktorú zverejnil pred časom Odpady-portál je, že ministerstvo ani inšpekcia žiadny takýto podnet neriešili. Takže túto skutočnosť beriem na úrovni konštatovania zo strany ministerstva a NKÚ. Neviem ju ani vyvrátiť ani preukázať.

Pýtal som sa preto, lebo Michal Bakyta, donedávna riaditeľ sekcie odpadového hospodárstva na ministerstve životného prostredia, teraz poradca štátneho tajomníka, povedal, že polovica z vytriedeného plastu končí na skládkach.

Myslím, že spomínaný článok na Odpady-portál reagoval presne na toto jeho vyjadrenie. Tento portál požiadal ministerstvo o informáciu, či takýmto podnetom disponujú. Ministerstvo potvrdilo, že nie.

Denník N vydal zo záverov správy NKÚ článok. Jeho autor v ňom uvádza, že na skládky môže ísť až 60 percent vytriedených plastov. Toto vylučujete?

Pokiaľ sa bavíme o plastoch, ktoré spadajú pod rozšírenú zodpovednosť výrobcov, tak vieme povedať, že 51,4 percenta z nich sa recykluje. V prípade všetkých plastov sa v roku 2017 recyklovalo cez 61 percent. V princípe sa mi toto číslo, z Denníka N, zdá byť nereálne. Vzhľadom na to, že pre Odpady-portál sa vyjadrilo ministerstvo tak, ako sa vyjadrilo, netuším odkiaľ čerpali informácie.

NKÚ zároveň vo svojej správe tvrdí, že pre výrobcov odpadov z logiky systému nie je výhodné, keď sa veľa triedi. Vnímate to takto aj vy?

Vnímam to presne opačne. Ak by neexistovala žiadna legislatíva, tak by to platilo. Avšak práve preto sa zaviedla rozšírená zodpovednosť výrobcov. Konkrétne, ciele zo smernice o obaloch sú prenesené na štát a štát ich sto percentne prenáša na výrobcov. K plneniu tejto zodpovednosti motivuje výrobcov práve štát. Prvý z nástrojov, ktorý na to používa, sú samotné limity zhodnotenia a recyklácie. Tento nástroj určuje, aké percento odpadov z obalov musí byť pri jednotlivých komoditách zhodnotené. Tento cieľ je prenesený zo smernice a dokonca je práve pri plastových obaloch výrazne prísnejší. Potom sú to spomínané ciele zberu, ktoré určujú výrobcom, aké množstvo odpadu z obalov a z neobalových výrobkov majú z komunálneho odpadu vytriediť. Potom je tu nástroj štandardov triedeného zberu, ktorý hovorí organizáciám zodpovednosti výrobcov (OZV), aká častá by mala byť frekvencia vývozu v jednotlivých obciach. Toto sú všetko nástroje, ktoré sú zavedené v legislatíve, a ktoré vie ministerstvo ovplyvňovať a regulovať v prípade, že vznikne potreba ich navýšiť. Som presvedčený o tom, že motivácia je tu jednoznačná a nerozumiem konštatovaniu, že výrobcovia sú najmenej motivovaní. Už len to, že systém, napriek mnohým chybám, dokázal v roku 2016 plynulo prevziať financovanie triedeného zberu z obcí a že v súčasnosti financuje náklady v celkovom viac ako 50 miliónov eur ročne je dôkazom, že výrobcovia majú motiváciu.

Správa kritizuje aj spôsob osvety v triedení a separovanom zbere. Podľa autorov je problematické, že túto osvetu majú na starosti výrobcovia a OZV.

Nesúhlasím ani s tým, že výrobcovia nie sú motivovaní robiť osvetu. Skôr záleží na konkrétnej OZV. Koniec-koncov, aj my ako Naturpack robíme osvetu výrazne nad rámec zákona, takže asi je dôvod, pre ktorý to robíme a nemusí nás k tomu nútiť žiadna regulácia. Na druhej strane súhlasím s NKÚ v tom, že je potrebné tieto aktivity zjednotiť. Na Slovensku dnes pôsobí desať OZV, ktoré si rozdeľujú obce po celom Slovensku. Zároveň sa v obciach môžu každý rok meniť. Určite dáva zmysel, aby vzdelávanie a osveta boli centralizované pod jednou strechou, hoci nesúhlasím s tým, že by to mal robiť iba štát. Výrobcovia by mali mať možnosť ovplyvniť peniaze, ktoré do toho systému vkladajú. Určite dáva zmysel to zjednotiť aj v spolupráci so štátom.

Starosta Košece: Občania by mali mať možnosť znížiť si poplatok za odpad svojím správaním

Tí občania, ktorí separujú a predchádzajú tvorbe odpadov by nemali platiť rovnaký poplatok ako tí nezodpovední, tvrdí starosta Košece RADOMÍR BRTÁŇ. Nedávna novela odpadového zákona podľa neho rieši len to najhorúcejšie.

Ak si to predstavím, OZV by sa dohodli a každá by prispela svojou čiastkou koordinačnému orgánu, ktorý by fungoval nezávisle?

Treba si zobrať príklady z krajín, kde to funguje. Jeden z dobrých príkladov je Rakúsko. V tejto krajine je silné koordinačné centrum. Aj keď neviem o tom, že by koordinovali vzdelávacie aktivity, tak koordinujú audity u výrobcov. Ich cieľom je skontrolovať, či hlásia správne množstvá, ktoré uvedú na trh. Robia to spôsobom, že na začiatku roka vložia určitú sumu do koordinačného centra na základe trhového podielu. Následne toto centrum realizuje audity u výrobcov po celý rok. Takže mohlo by to fungovať tak, ako hovoríte. Ale na to je potreba hlbšej zmeny systému. Na jednej strane spochybňujem závery NKÚ v tom, že systém principiálne nefunguje. Na druhej strane som tiež presvedčený o tom, že systém potrebuje reformu. Jedna z vecí, s ktorou sa stotožňujem je, že súčasný systém je nestabilný. Koordinačné centrum by preto mohlo plniť aj iné úlohy.

Z čoho vyplýva nestabilita systému?

Vyplýva hlavne z princípu nastavenia. Zmluvy medzi OZV a obcami sú založené na princípe, že obec môže mať zmluvu iba s jednou OZV na celý rok, ktorá pokryje všetky komodity. Vzhľadom na to, že sa každoročne prerátavajú trhové podiely, dochádza k pravidelnému prerozdeľovaniu obcí podľa podielov OZV. Nová OZV preberá financovanie triedeného zberu, ale aj vzdelávacie aktivity v obci. Chýba tu kontinuita. Do toho samotné prerozdeľovanie obcí trvá niekoľko mesiacov. Napríklad aj tento týždeň prebehne ešte losovanie obcí na rok 2021 s tým, že niektoré obce stále nemajú stabilnú OZV na rok 2021. Nestabilita systému je základný problém, ktorý identifikoval aj Inštitút environmentálnej politiky (IEP).

V Rakúsku to majú vyriešené tak, že na úrovni obcí nie je medzi OZV súťaž, ale každá OZV financuje náklady na každú obec podľa svojho trhového podielu. Obce v Rakúsku majú garantovanú stabilitu v systéme a istotu, že im OZV zaplatia náklady na zber. Deje sa to cez koordinačné centrum, ktoré spracúva údaje o výrobcoch. Každý si vie pozrieť svoj trhový podiel v tomto systéme a zaplatiť náklady na zber. Je dôležité, že je tam aj prvok spravodlivosti, lebo OZV financuje náklady v obciach, ktoré sú objektívne drahšie, ako aj tie, ktoré sú objektívne lacnejšie. Náklady na zber nie sú všade rovnaké. Napríklad v Bratislave sa vyzbiera tona odpadu na menšom území, ako niekde na lazoch. Pritom na Slovensku súťažíme aj o tento náklad, zatiaľ čo v Rakúsku je na úrovni zberu určitá spravodlivosť a každý financuje lacnejšie aj drahšie obce. Z môjho pohľadu je potrebné riešiť prioritne tento problém práve skrz koordinačné centrum.

Minulý rok sa hovorilo, že systém je finančne poddimenzovaný. Ministerstvo to chcelo riešiť minimálnymi sadzbami. Podarilo sa už systém finančne stabilizovať?

Tie sadzby boli zavedené a platia prvýkrát od tohto roku. Financovanie je teraz nastavené cez ekonomicky oprávnené výdavky, ktoré platia OZV zberovým spoločnostiam. Uvidíme, ako sa to vyhodnotí po ucelenom období fungovania.

Národný kontrolný úrad tiež tvrdí, že dopad systému rozšírenej zodpovednosti na občanov je „takmer nulový“. Veľmi málo obcí znížilo občanom poplatky za odpad. Sú poplatky niečo, čo by sme mali sledovať pri posudzovaní úspechu alebo neúspechu systému?

Ja si myslím, že toto spolu vôbec nesúvisí. NKÚ napísalo, že princíp rozšírenej zodpovednosti výrobcov je založený na tom, že čím viac vytriediš, tým viac ušetríš. Treba povedať, že ani organizácie zodpovednosti výrobcov, ani žiadny iný subjekt v rozšírenej zodpovednosti výrobcov nenastavuje poplatky pre občanov. Je trochu nešťastné, že štúdia nerozviedla tento problém ďalej. Prvým problémom je to, že mnohé obce pred rokom 2016, keď bola táto zodpovednosť zavedená, dotovali odpadové hospodárstvo z iných rozpočtových kapitol. V okamihu, keď OZV prebrali na seba časť nákladov obcí, si obce vo väčšine prípadov znížili stratu na odpadoch. Takto nemali priestor na znižovanie poplatkov. Zároveň obciam a mestám odvtedy pribudli ďalšie povinnosti. Napríklad v roku 2016 súčasne so zavedením rozšírenej zodpovednosti výrobcov pribudla povinnosť triediť biologicky rozložiteľný komunálny odpad. Pribudla tiež povinnosť zbierať jedlé oleje. Od začiatku tohto roku sa začal intenzívne zavádzať aj zber kuchynského odpadu. Je preto skôr korektné povedať, že keby nebola rozšírená zodpovednosť výrobcov, tak súčasných 50 miliónov eur by museli platiť obce a náklady občanov by boli ešte vyššie.

Z vášho pohľadu teda systém rozšírenej zodpovednosti funguje…

Ministerstvo životného prostredia práve zverejnilo na medzirezortné pripomienkové konanie program odpadového hospodárstva na roky 2020-2024. Zaujímavé je ale tiež vyhodnotenie starého plánu odpadového hospodárstva na roky 2016-2020. Je tam vyhodnotené plnenie pre recykláciu papiera, lepenky, skla, plastov a kovu ako aj odpadov z obalov všeobecne. Všetky tieto ciele sú za roky 2016 – 2020 splnené. Jediné ciele, ktoré sa nesplnili, sú tie pre komunálny odpad a bioodpady. Príde mi zvláštne, že jedna inštitúcia radikálne povie, že to celé nefunguje a ministerstvo v oficiálnom vyhodnotení uvedie, že ciele, na ktoré sa vzťahuje rozšírená zodpovednosť výrobcov sú splnené.

Je v správe niečo s čím súhlasíte?

Áno. Jednou z nich je, že systém je nestabilný. Druhou, že nie je zavedená ekomodulácia (naceňovanie výrobkov na základe ich recyklovateľnosti, pozn. red.). Tento krok by mal byť v legislatíve čo najskôr, ale chápem, že sa čaká na Európsku úniu. NKÚ ďalej píše, že sa nezavádza dobrá prax zo zahraničia, na ktorú upozorňuje aj Komisia v pravidelných správach. Veľmi dôležitá je aj kontrola systému. Ako som hovoril, motivácie tu sú, ale musia byť vymožiteľné a kontrolovateľné. S týmito závermi sa stotožňujeme a dlhodobo ich aj my komunikujeme ako oblasti, ktoré je potrebné riešiť. Niekoľkokrát sme žiadali, aby aspoň časť z nich bola v medzirezortnom pripomienkovom konaní zapracovaná do legislatívy. Sú to body, na ktorých sa odborníci dlhodobo zhodujú a ktoré sa neustále opakujú. Myslím si, že to je presne to, kde by sa dalo odpichnúť a na čom by sa dala postaviť nová legislatíva.

Partner

Projekt DG REGIO: Review of EU Cohesion Policy in Slovakia

Sledujte

Partneri projektu

Partneri projektu: TUKE, Petit Press, SK8