Dotácie neprehadzujeme vidlami, ako si to niektorí predstavujú, hovorí riaditeľ jednej z najväčších poľnohospodárskych skupín na Slovensku Tomáš Kohút. Budúcnosť poľnohospodárstva vidí v spájaní síl. „Nemám pocit, že by sa mladí ľudia masovo vrhali do poľnohospodárstva, aby sme obnovovali nejaké tradície,“ dodáva.
Tomáš Kohút je generálnym riaditeľom spoločnosti Sanagro, ktorá na Slovensku podniká v sektore poľnohospodárstva.
V podcaste si vypočujete:
- ako si veľká agroskupina vyberá farmy a komodity, do ktorých zainvestuje,
- prečo Sanagro nemá farmy na východe Slovenska,
- či je perspektívne robiť poľnohospodárstvo aj v podhorských oblastiach,
- či sa oplatí na Slovensku púšťať do ekologickej výroby,
- prečo sa v Sanagro venujú voľnovýbehovému chovu sliepok či agrolesníctvu,
- ako sa na príjmoch fariem podpísali nové agrodotačné pravidlá,
- ako sa na farmách Sanagro popasovali s ekoschémami,
- či príjmy skupiny Sanagro výrazne obmedzilo stropovanie dotácií,
- či je obmedzovanie dotačných príjmov veľkým farmám dobrý nápad.
Povedzme si najskôr niekoľko základných údajov o vašej spoločnosti. Na svojej stránke uvádzate, že máte 17 fariem a 22 000 hektárov poľnohospodárskej pôdy. Sedí to?
Nesedí. Máme 14 fariem a ďalšie spoločnosti, ktoré patria do nášho portfólia, ale nie sú to farmy. Zvyšok je správny, čiže 17 podnikov by sedelo lepšie.
Akej výrobe sa venujete na svojich farmách?
Venujeme sa rastlinnej aj živočíšnej výrobe. Je to rozdelené – máme farmy, ktoré sú len rastlinné, a farmy, kde je kombinovaná výroba. V našom portfóliu máme aj ekologické farmy, aj klasické konvenčné, ktoré využívajú umelé hnojivá.
Ako uvažujete pri rozširovaní svojho portfólia? Predpokladám, že tých 14 fariem ste nekúpili naraz v jednom balíku, ale postupne. Podľa čoho si vyberáte farmy, do ktorých investujete?
Niektoré farmy boli v balíčku, keď sme kupovali celý región. Vo všeobecnosti sa ale snažíme zvážiť, či má región, v ktorom sa farma nachádza, pre nás zmysel na investície. Berieme do úvahy produktivitu, tlak zveri a podobné kritériá. Ak sa rozhodneme investovať, snažíme sa daný región rozširovať dokupovaním fariem v jeho okolí. Cieľom je dosiahnuť úspory z rozsahu, pretože dnes je pracovná sila drahá a ľudí je málo. Tlak na efektivitu rastie čoraz viac, a preto sa snažíme vytvárať väčšie celky, ktoré majú ekonomický zmysel.
Ja som si vytvoril mapu vašich fariem a vyšlo mi, že sa sústreďujú hlavne do dvoch regiónov – najmä na juhozápad Slovenska, teda oblasť širšieho okolia Bratislavy, Nitrianskej a Trnavskej tabule, Žitného ostrova a Záhoria. Sedí to?
Spresním to. Naše hlavné regióny sú tri. Prvým je Záhorie, kde máme farmy v okolí Senice a Myjavy vrátane jednej z najväčších ekologických fariem na Slovensku, ktorá sa nachádza v dedinke Hušky. Druhým regiónom je Hlohovec a Topoľčany. Tretím hlavným regiónom je Turiec, kde pôsobíme v oblasti Turčianskych Teplíc. Okrem toho máme dve menšie farmy – jednu v Liptovskej Sielnici a druhú v Jahodnej pri Dunajskej Strede, ale tie sú z pohľadu našej celkovej výmery malé.
Na východe Slovenska vaše farmy chýbajú. Nie je to pre vás perspektívna oblasť?
Nechcem povedať, že nie je perspektívna, ale z hľadiska riadenia je pre nás príliš ďaleko. Zatiaľ nemáme plány rozširovať sa týmto smerom, ale nikdy nehovor nikdy. Ak by sa naskytla zaujímavá ponuka, mohli by sme sa rozšíriť aj tam. Naším primárnym cieľom je však stredné Slovensko, kde je to z pohľadu riadenia dostupnejšie. Síce máme digitálnu dobu, ale agronóma cez Teams (komunikačná platforma, pozn. red.) neuriadite. V poľnohospodárstve stále platí, že musíte byť fyzicky prítomní na mieste.
Vidím, že máte farmy hlavne v produkčných oblastiach, ale napríklad Turiec je skôr podhorská oblasť, kde hospodárite vo výške až 800 metrov nad morom, aj tam prechádzate na pestovanie repky. Čítam to správne, že podhorské oblasti nevnímate ako perspektívne?
Oblasť Turca považujeme za perspektívnu hlavne preto, že klíma na Slovensku sa mení. V priebehu 10 rokov už ani 800 metrov nad morom nebude veľkým problémom. V rokoch, keď sú extrémne suchá, je Turiec menej postihnutý, takže tam vidíme perspektívu. Samozrejme, čo sa týka výnosov, nemáme rovnaké očakávania ako na Trnavskej tabuli alebo v Hlohovci, ale perspektívu tam určite vidíme. Na druhej strane, problémom je veľký tlak zveri, čo spôsobuje každoročné straty.
Čo tvorí hlavnú časť vašej rastlinnej výroby?
Hlavné sú obilniny, ako pšenica, jačmeň, v menšej miere raž a, samozrejme, kukurica. Z olejnín pestujeme slnečnicu a repku. V posledných rokoch sme sa intenzívnejšie pustili do pestovania cukrovej repy a skúšali sme sa vrátiť aj k zelenine.
Pestujete tieto plodiny prevažne na potravinárske účely alebo na krmivá či biopalivá?
Repka sa využíva hlavne na výrobu biopalív, slnečnica je pre potravinárske oleje. Pšenicu pestujeme skôr na krmoviny, pretože potravinárska kvalita je náročnejšia na pestovanie a splnenie parametrov. Kukurica ide prevažne ako krmovina.
Platí, že na Slovensku sa stále najviac oplatí pestovať tieto plodiny?
Áno, a to nielen na Slovensku, ale aj v mnohých európskych krajinách, kde je menšia dotačná podpora. Tieto plodiny sa pestujú relatívne ľahko a ekonomicky sú stále zaujímavé pre pestovateľov. Na druhej strane to spôsobuje problémy s nadprodukciou v celej Európe, ale áno, tento trend bude zrejme pokračovať.
Na Slovensku máme zhruba 1,5 milióna hektárov ornej pôdy. Počas pandémie sa diskutovalo o potravinovej sebestačnosti Slovenska a na zabezpečenie sebestačnosti v pestovaní zeleniny by bolo potrebné asi 14- až 15-tisíc hektárov. To je stále len malá časť ornej pôdy, takže zostáva ešte veľa hektárov, s ktorými treba niečo robiť, a pestovanie týchto plodín je logická voľba aj preto, že je na ne nastavených veľa spotrebičov.
Radi by sme pestovali aj konope alebo ľan, ale nie je to len o pestovaní. Musí na to existovať dopyt a zákazník. Pre skupinu našej veľkosti nie je zaujímavé pestovať niečo na 50 hektároch. Musíte tomu venovať veľa času a energie, ale z pohľadu ekonomiky je prínos malý.
Na Slovensku je dlhodobo politická mantra, že tieto plodiny treba nahradiť špeciálnou rastlinnou výrobou a živočíšnou výrobou, pretože to dáva zmysel z pohľadu rozvoja vidieka, je s tým spojená vyššia zamestnanosť či pridaná hodnota. Ako to vnímate vy?
Zamestnanosť na vidieku je zaujímavá téma, ale sám vidím, aký obrovský problém máme pri hľadaní ľudí na naše farmy. Zvyšovať nároky na pracovnú silu by bolo kontraproduktívne, pretože nájsť pracovníkov je čoraz ťažšie. Existujú štatistiky, ktoré hovoria, že v poľnohospodárstve pracuje stále menej mladých ľudí.
V rastlinnej výrobe sa to ešte dá zvládnuť – mladí ľudia radi pracujú s modernými technológiami, ako s GPS navigované traktory. Keď mladý chalan dostane do ruky 300-tisícový traktor, tak je v siedmom nebi, ale keď ho chcete dostať do maštale, kde je to špinavšia práca, tak to je už problém. Ale, samozrejme, by sme sa chceli zamerať aj na špeciálnu rastlinnú výrobu.
V rámci nej kde vidíte najväčší potenciál?
Momentálne vidím potenciál v pestovaní cukrovej repy a cvikly. Výhodou zeleniny je vysoký hektárový výnos, no je to zároveň aj jej prekliatím, pretože ju nie je komu predať. Neexistuje na to koncový spotrebič. Na Slovensku neexistuje dostatočný dopyt po určitých druhoch zeleniny, ako napríklad po cvikle.
Pustiť sa do pestovania zeleniny a konkurovať už etablovaným pestovateľom je investične náročné a často sa ocitáte v situácii, keď vás obchodné reťazce tlačia s cenou dole. Nehovoriac o tom, že niekto vymyslel štandardy, že zemiak má mať šesť centimetrov a cibuľa nesmie mať špinavý vrchný list, lebo to zákazník nechce.
To nie je udržateľné, pretože vy musíte investovať do strojov alebo ľudskej práce, ktorá je čoraz drahšia. Preto sa snažíme hľadať nové možnosti, ale nemôže to byť len pre pekné PR. Každá farma musí z niečoho žiť, platiť ľudí a dať im istoty.
Aký je váš hlavný dôvod pre ekologickú výrobu – oplatí sa to z pohľadu biznisu alebo vám ide aj o udržateľnosť?
Motivácií je viac. Na konci dňa však ekonomika vždy prevláda. Musí to dávať zmysel, ale, prirodzene, nás zaujíma aj udržateľnosť a budúcnosť krajiny. Dúfam, že ma za to kolegovia z agrosektora neukameňujú, no ja by som najradšej zrušil dotácie a konvenčné pestovanie plodín. Z dlhodobého hľadiska by to bolo prospešné pre celú populáciu, pretože by sme jedli zdravé potraviny.
V ekológii počítate s tým, že dopestujete menej, ale šetríte na hnojivách a postrekoch. Snažíme sa na to pozerať aj podľa toho, kde sa farma nachádza. Sú regióny, kde sú pôdy komplikované a nemá tam zmysel ísť cestou konvenčných plodín, lebo to, čo dáte do pôdy, sa vám z nej nevráti.
Dlhodobo je ekologické hospodárenie udržateľnejšie, čo nám potvrdzujú aj naše skúsenosti po viac ako desiatich rokoch ekologickej produkcie. Vieme si na našich ekofarmách porovnať kvalitu pôdy, keď sme začínali s tým, aká je dnes.
Vychádza vám to aj ekonomicky? Na úrovni EÚ je tendencia motivovať farmárov k ekologickej výrobe, no u nás sú často poľnohospodári skeptickí, pretože to znamená nižšie výnosy, zároveň tu na to nie je taká veľká kúpna sila a ešte to znamená aj veľa byrokracie a kontrol.
Určite sa to oplatí, inak by sme to nerobili. Ak by to nebolo ekonomicky udržateľné, neviedli by sme ekologické farmy. V porovnaní s konvenčným poľnohospodárstvom nie je byrokracia o nič náročnejšia. Možno je to aj jednoduchšie, pretože nemusíte sledovať hnojivá a chemikálie, keďže sa v ekologickej výrobe nepoužívajú.
Kontroly sú bežnou súčasťou nášho podnikania bez ohľadu na to, či ide o ekologickú, alebo konvenčnú výrobu. Každý rok máme na jednej z našich 14 fariem aspoň jednu kontrolu, takže sme na to zvyknutí.
Otázka skôr je, čo sa viac oplatí, keď si máte priamo vybrať medzi ekologickým a konvenčným spôsobom?
Ekologické hospodárenie je stabilnejšie, ak to viete robiť, pretože aj ceny ekologických komodít sú stabilnejšie. Napríklad v roku 2022, keď ceny konvenčných komodít vystrelili pre obavy z nedostatku produkcie z Ruska a Ukrajiny, ekológie sa to prakticky nedotklo. Dokonca ekologická pšenica bola vtedy lacnejšia než konvenčná. Ak to robíte dobre, ani výkyvy v úrodách nie sú také veľké. Najväčší problém predstavuje sucho, ale to postihuje rovnako ekologické aj konvenčné farmy.
Keby som sa mal rozhodnúť ako manažér, radšej by som si vybral ekologickú farmu. Filozofia zdravých potravín a udržateľného hospodárenia je bližšia môjmu srdcu. Problémom na Slovensku však je, že väčšina ekologickej produkcie sa predáva do zahraničia – Rakúska, Nemecka a dokonca aj Číny. U nás nie je veľa odberateľov, ktorí by ju nakupovali.
Áno, ekologické potraviny sú drahšie a myslím, že na nich sú aj vyššie marže. Možno je to tým, že prejdú viacerými rukami, alebo tým, že je to špecifický segment a ľudia, ktorí si ich kupujú, možno nerozmýšľajú nad tým, koľkokrát otočia euro v ruke.
Neviem, čo by sa stalo, keby celé Slovensko prešlo na ekologické hospodárenie. V ekologickom poľnohospodárstve by mala byť jasnejšia stratégia – čo vlastne od toho chceme. Chceme produkciu ekologickej pšenice a slnečnice alebo skôr udržateľnosť krajiny a krajinotvorbu, kde by neboli žiadne umelé hnojivá, viac liečivých rastlín, trávy a podobne? Myslím, že v tom ešte nemáme úplne jasno ani na úrovni Európskej únie.
Vy prevádzkujete aj farmy s voľným chovom nosníc. Čo vás k tomu viedlo?
Na Slovensku je voľný chov nosníc menšinový, takže vnímame možnosť vyplniť túto medzeru na trhu. Obchodné reťazce na Slovensku prijali memorandum, že od 1. januára 2025 už nebudú predávať vajcia z klietkového chovu. Je otázka, či sa to naozaj stane, ale ak áno, budem rád. Problémom je, že prerobenie klietkových chovov na voľný alebo podstielkový chov je nákladné, a nie je na to podpora zo strany štátu.
Poďme k európskej poľnohospodárskej politike. Ako sú dnes pre váš biznis dôležité poľnohospodárske dotácie?
Dotácie sú pre nás veľmi dôležité, najmä v ekologickom poľnohospodárstve, kde sú zásadným zdrojom príjmov. Pri konvenčných farmách však dotácie klesli, čo bolo čiastočne kompenzované biopásmi.
Bez týchto dotácií by slovenské poľnohospodárstvo ťažko prežilo, čo bolo viditeľné aj pri oneskorených platbách, ktoré spôsobili dočasné zmrazenie sektora.
Napriek tomu dotácie často deformujú trh, a preto pre mňa nie sú dobrým riešením. Inak to ale nebude, lebo rozhodnutie, že prestaneme dotovať poľnohospodárstvo, pretože by spôsobilo zvýšenie cien potravín, by bolo politicky neprijateľné.
Aký podiel tvoria dotácie na vašich tržbách?
Tvoria zhruba tretinu našich tržieb.
O koľko vám klesli dotačné príjmy s novou poľnohospodárskou politikou?
Na základných platbách sme klesli zhruba o jeden a pol milióna eur ročne. Hľadáme preto nové možnosti, ako optimalizovať náklady alebo využiť iné dotačné schémy, napríklad v rámci agrolesníckych systémov.
Bola nová dotačná schéma teda hlavnou motiváciou, prečo ste sa pustili do agrolesníctva?
Nie. K agrolesníctvu sme sa dostali už pred štyrmi alebo piatimi rokmi. Prvým impulzom bol článok, na základe ktorého sme sa dostali k pánovi Jankovičovi z Národného lesníckeho centra. On je priekopníkom v tejto oblasti. Prišiel k nám a spravil prezentáciu pre našu skupinu, a to nám dávalo zmysel. Mnohé z regiónov, v ktorých hospodárime, sú buď chránené oblasti, alebo sú postihnuté veternou eróziou.
Dokonca sme riešili konkrétny prípad s jednou rodinou na kopaniciach. Ich dom stojí pod našou parcelou a počas silnejších búrok alebo zrážok im voda z pozemku stekala do dvora. Na tejto konkrétnej parcele budujeme agrolesnícky systém, ktorý by mal tieto problémy eliminovať, spolu s ďalšími agronomickými opatreniami.
Robili sme to teda predtým, ako vznikla myšlienka agrolesníckych dotácií. Nie je to niečo, čo sa dá pripraviť za mesiac. Robíme projekty, ktoré dávajú zmysel nielen ekonomicky, ale aj z hľadiska sedliackeho rozumu – ide o zadržiavanie vody v pôde, zabraňovanie veternej erózie a podobne. Dnes v každom regióne, v ktorom hospodárime, budujeme nejaký agrolesnícky systém.
Na Slovensku je agrolesníctvo zatiaľ okrajová téma. Poľnohospodári s ním nemajú skúsenosti. Vy už máte nejaké výsledky v rámci týchto systémov?
Výsledky zatiaľ nemáme, s výnimkou parcely, ktorú som spomínal. Je to dlhý proces – kým vyberiete stromy, tie sa zakorenia a začnú plniť svoju funkciu. Sme v začiatkoch a sami sme zvedaví na výsledky. Poľnohospodárstvo je odvetvie, kde sa na výsledky čaká dlho. Nevidíte ich ani za rok, ani za dva, väčšinou najskôr po troch až štyroch rokoch.
Zapájajú sa vaše farmy do nových ekoschém? Aké máte s nimi skúsenosti?
Áno, zapájame sa. Najväčší problém bol s biopásmi a rozdeľovaním veľkých lánov. U nás to nebolo až také dramatické, ale problém vidím v tom, že biopásy sa ukázali byť skôr pokusom ochranárov vymyslieť niečo, čo nedáva všade zmysel. Napríklad odkedy máme biopásy, enormne narástol problém s hrabošmi.
Ďalší problém bol s burinami – minulý rok, keď bolo viac zrážok, sme do biopásov nesmeli vstúpiť, a tak sa tam rozrástla burina, ktorá sa šírila ďalej na produkčné parcely. Paradoxne to mohlo viesť k väčšiemu používaniu postrekov. Celkovo teda nepovažujem biopásy za úplne šťastné riešenie.
Hlavným dôvodom zavádzania ekoschém, konkrétne biopásov, bolo zlepšenie biodiverzity. Vnímate tento problém v poľnohospodárskej krajine?
Problém s biodiverzitou v rámci našich fariem nevnímam tak výrazne. Väčšinou pracujeme v regiónoch so sťaženými podmienkami, napríklad v chránených územiach alebo v oblastiach, kde nie je možná vysoká výnosnosť. Treba to posudzovať z pohľadu regiónov – na kopaniciach, kde máme veľa kopcov a svahovitosti, problém s biodiverzitou nie je taký ako napríklad v okolí Dunajskej Stredy, kde sú úrodné pôdy a veľké parcely.
Porovnávať to s Ukrajinou alebo Ruskom, kde sú obrovské parcely a kde sa rieši hlavne efektivita, nemá zmysel. Tam sa nikto nezaoberá biodiverzitou, rieši sa ekonomika. Na Slovensku aplikujeme plošné riešenia, ktoré nemusia byť všade vhodné. Problém biodiverzity je problémom niektorých oblastí, ale nemyslím si, že by to bol celoslovenský problém.
Nedávno bolo zavedené stropovanie priamych platieb s cieľom obmedziť príjem dotácií veľkým hráčom v sektore, medzi ktorých patrí aj vaša spoločnosť. Nastavilo sa to však tak, že sa nepočíta podľa konečného užívateľa výhod, ale na jednotlivé farmy. Ovplyvnilo vás toto stropovanie dotácií?
Áno, v predchádzajúcom období sme o časť peňazí prišli práve pre našu veľkosť a pre to, že hospodárime na rôznych farmách a v rôznych regiónoch.
Úprimne povedané, nerozumiem úplne dôvodom, prečo je zavedený tento systém. Vyvoláva to akýsi hon na čarodejnice. Spomínam si na pána Mičovského (minister pôdohospodárstva v rokoch 2020 až 2021, pozn. red.), ktorý začal používať termín „agrobaróni“, pritom to vôbec neodráža realitu. Neprehadzujeme tu vidlami dotácie, ako si to niektorí možno predstavujú. Skôr naopak, vidím budúcnosť poľnohospodárstva v efektívnosti a spájaní síl. Nemám pocit, že by sa mladí ľudia masovo vrhali do poľnohospodárstva, aby sme obnovovali nejaké tradície. U nás kolektivizácia zmenila štruktúru poľnohospodárstva a malé rodinné farmy nie sú také rozšírené, ako napríklad v Rakúsku alebo Nemecku.
Nemyslím si, že by sme mali niekoho trestať za to, že narástol. Veľké spoločnosti zamestnávajú ľudí, platia dane, prispievajú k ekonomike. Som za to, aby sa podporovali malé farmy, ktoré to potrebujú, pretože nemajú taký prístup k financiám ako veľké skupiny. Ale nemalo by to byť na úkor tých, ktorí sú úspešní a robia veci efektívne.
Nechápem, prečo by sme mali byť krátení na dotáciách len preto, že máme viac zamestnancov alebo väčšie plochy na obhospodarovanie. Ak hospodárime efektívne a platíme za pôdu, na ktorej pracujeme, prečo by sme mali dostať menej? Aj veľké skupiny majú náklady a riziká, často väčšie ako malé farmy.
V čase, keď sa tvoril strategický plán pre slovenské poľnohospodárstvo, bol silný tlak na obmedzenie dotácií pre veľkých hráčov. Argumentovalo sa tým, že by sa mali podporovať menšie farmy. Jedným z názorov bolo, že neprispievajú k zamestnanosti na vidieku či potravinovej sebestačnosti. Zároveň je tu argument, že by verejné prostriedky mali plniť hlavne nejaký verejný záujem, práve pracovné miesta či ochranu biodiverzity, a nie zvyšovať zisky fariem, ktoré ich neinvestujú do vidieku ale, obrazne povedané, do jácht. Ako ste to vnímali?
V prvom rade sa treba pozrieť na hospodárske výsledky veľkých skupín. Často sa vytvára dojem, že poľnohospodári zarábajú tak veľa, že si môžu dovoliť luxusný životný štýl. To je ale mýtus. Veľa ziskov ide na dane, z ktorých sa časť vracia späť do štátneho rozpočtu. Samozrejme, že je dôležité podporovať mladých farmárov, ale celoeurópsky trend ukazuje, že mladí do poľnohospodárstva nevstupujú. Politická rétorika je často vzdialená realite. Je pekné hovoriť o lokálnych potravinách a výrobcoch, no v skutočnosti je veľmi málo mladých ľudí, ktorí by boli ochotní podstúpiť túto ťažkú drinu.
Slovenské poľnohospodárstvo trpí nedostatkom infraštruktúry na spracovanie toho, čo vypestujeme. Napríklad ak máte bio slnečnicu, nie je ju komu predať. Slovenské mäso sa často vyváža do zahraničia a na našom trhu sa predáva mäso z iných krajín. Potravinová sebestačnosť nie je len o pestovaní, ale aj o tom, aby sme mali dostatočné kapacity na spracovanie našich produktov.
Som za to, aby sme podporovali mladých, ale nie na úkor veľkých farmárov. Aj ja potrebujem financovať traktory a investície, ktoré sa pohybujú v stovkách tisíc eur. Niekedy musíme investovať len preto, aby sme si udržali chov.
