Skúma plytvanie potravinami na Slovensku: Piatok v obchodoch vyzerá, akoby bol koniec sveta

Ilustračný obrázok. [Pixabay]

Slováci nakupujú výrazne viac jedla, ako sú schopní spotrebovať. Väčšina slovenských domácností si pritom ani neuvedomuje, že plytvá potravinami, tvrdí riaditeľ Výskumného ústavu potravinárskeho MARTIN POLOVKA.

Martin Polovka je riaditeľom Výskumného ústavu potravinárskeho NPPC. Výskumný ústav potravinársky sa okrem iného venuje problematike eliminácie produkcie odpadov z potravín. V spolupráci s orgánmi ústrednej štátnej správy rozpracoval metodiku na analýzu množstva a štruktúry potravinových odpadov z domácností. V roku 2017 ju otestoval v rámci prieskumu na vzorke viac ako 500 domácností, ktorého výsledky publikoval v októbri minulého roku v časopose Trendy v potravinárstve. 

Vieme dnes, koľko potravinového odpadu na Slovensku ročne vyprodukujeme?

Máme k dispozícii len kusé informácie a odhady, častokrát sú súčasťou iných prieskumov. Pracujeme ale na tom, aby tieto údaje boli čo najviac hodnoverné a systematizované. Európa dnes tiež pracuje s odhadmi, ktoré Eurostatu (štatistický úrad EÚ, pozn. red.) poskytujú niektoré členské štáty na dobrovoľnej báze s určitým časovým oneskorením. Eurostat ich následne spracuje, ale nemá na túto problematiku vyčlenenú samostatnú rozpočtovú kapitolu.

Pre koordináciu a systematizáciu úsilia zistiť, koľko je odpadu z potravín a ako sa s ním narába, bola v Bruseli zriadená platforma Food waste measurement sub-group (platforma na meranie potravinového odpadu pod Európskou komisiou, – pozn. red.). Keď som bol minulý rok na jednom z jej stretnutí, zástupca Eurostatu vo svojom vystúpení upozorňoval na to, že uvedené údaje pochádzajú od zhruba ôsmich krajín. Sú to ale zväčša krajiny západnej Európy – Holandsko, Španielsko, Taliansko. Údaje poskytujú na dobrovoľnej báze.

Hovoríte, že máme približné štatistiky? Zhruba koľko potravín sa teda ročne na Slovensku vyhodí?

Na Slovensku presný údaj nie je, v celosvetovom meradle sa hovorí o plytvaní potravinami na úrovni cca 20 až 30 percent vyprodukovaného množstva, čo sú veľmi vysoké čísla aj v následnom finančnom vyjadrení. Tu treba poznamenať že o plytvaní hovoríme vtedy, ak sa potravina použije na iný účel než na ľudskú spotrebu. V podmienkach EÚ sa odhady pohybujú okolo 89 miliónov ton vyhodených potravín ročne, čo predstavuje 179 kilogramov na jedného obyvateľa. Podľa odhadov OSN z r. 2015 sa na Slovensku vyhodí zhruba 900 tisíc ton potravín.

Akým spôsobom teda dnes získavate údaje o potravinovom odpade?

Ministerstvo poľnohospodárstva si nedávno dalo spraviť prieskum zameraných na oblasť vnímania potravinárstva obyvateľmi. Niektoré otázky tohto prieskumu čiastočne zasahovali do témy plytvania potravinami.

Výskumný ústav potravinársky sa v spolupráci s Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka aktívne zhostil tejto problematike. Pre kvantifikáciu tvorby potravinového odpadu je však potrebné najskôr vyvinúť metodiku resp. súbor metodík pre jednotlivé oblasti a otestovať ich.

V roku 2017 sme začali domácnosťami – teda tým najťažším segmentom producentov potravinového odpadu. Našou úlohou bolo metodiku nielen vyvinúť, ale ju aj otestovať. Vytvorili sme vlastný dotazník, ktorý bol otestovaný na vzorke približne 500 respondentov. Do zisťovania sa zapojili prevažne zamestnanci našej inštitúcie, čo bolo pre nás najefektívnejšie z hľadiska praktického overenia a realizácie. Ďalej už je na štáte, ako metodiku a údaje ktoré sme získali zužitkuje alebo aplikuje.

Sú krajiny, kde to majú vyskúmané na vzorke dvoch až štyroch tisíc ľudí, pričom sa jedná o viacročný systematický monitoring. My sme sa držali štandardov projektu Fusion zameraného na kvantifikáciu plytvania potravinami, ktorý navrhol kategorizáciu odpadov v jedn. segmentoch a spôsob získavania údajov. Momentálne tu tiež máme návrh smernice upravujúcej kvantifikáciu tvorby potravinového odpadu v jednotlivých sektoroch, ktorá by mala vstúpiť do platnosti niekedy v prvej tretine roku 2019. Teší nás, že náš postup je už dnes konzistentný s návrhom tejto smernice.

Producentov odpadu je totiž päť alebo šesť skupín v závislosti od hĺbky kategorizácie. Ide o prvovýrobu, spracovanie, distribúciu, obchod, domácnosti a verejné stravovanie. Verejným stravovaním sa myslia reštaurácie, jedálne, armáda…, čiže celý verejný sektor.

Ako si na Slovensku stanovujeme konkrétne ciele na znižovanie potravinového odpadu, keď nemáme štatistiky o jeho množstve?

Cieľ je daný medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ktoré hovoria že do roku 2030 máme znížiť potravinový odpad na polovicu (k tomuto sa Slovensko zaviazalo ako člen EÚ, – pozn. red.). Ďalšou požiadavkou je začať monitoring odpadu vo všetkých segmentoch do roku 2020. V roku 2030 musíme už mať efektívne a otestované nástroje, aby sme následne znížili odpad na polovicu.

Čiže to, či plníme stanovené ciele, budeme presne vedieť určiť až po roku 2020?

Musíme na tom začať intenzívne pracovať už teraz. My sme začali v roku 2016, odkedy tu máme napr. plán predchádzania plytvania potravinami a zriadili sa poradné orgány a platformy zamerané na túto problematiku.

Na strane vládnych orgánov sú za to zodpovedné najmä ministerstvo životného prostredia a ministerstvo pôdohospodárstva. Už sa uskutočňujú prvé kroky, my ako rezortná výskumná inštitúcia  máme za úlohu rozpracovať metodiky pre monitoring a urobiť pilotné testovanie. Následne výsledky postúpime ďalej. Nie je to teda už na zelenej lúke – aj na základe nášho výskumu sa už vieme posunúť ďalej, pretože z neho vyplynuli veľmi zaujímavé zistenia.

Mnoho ľudí si plytvanie potravinami ani neuvedomuje

Jedlo vyhadzujú aj vzdelaní ľudia. Zabrániť sa tomu dá lepšou informovanosťou, tvrdí štát.

Sú nejaké prekážky, ktoré komplikujú získavanie štatistík?

Štatistický úrad tieto dáta nezískava, nemá na to zameranie. Musíme teda začať od nuly. Koncepcia nie je harmonizovaná ani na medzinárodnej úrovni, aj keď už tu máme pokusy o riešenie, ako sú závery projektu Fusion alebo už spomenutý návrh smernice.

My o týchto problémoch vieme a musíme sa s nimi vyrovnať. Najväčšou bariérou je získať údaje od relevantnej vzorky ľudí. Keď sa robia volebné prieskumy, robia sa na nejakej reprezentatívnej skupine. Takisto aj my potrebujeme relevantnú skupinu. Toto je asi najťažšie a potrebujeme preto k tomu štátnu a regionálnu podporu, pretože to nie je v našich silách.

Vieme určiť, kde v potravinovom systéme vzniká najviac odpadu?

Tieto údaje existujú na svetovej aj európskej úrovni. Potvrdzuje sa, že najväčším producentom odpadu sú domácnosti. Odhaduje sa, že 45 až 60 percent odpadu vzniká v domácnostiach.

Na Slovensku to zrejme nebude iné.

Nie, nebude to inak ani u nás. Možno, že percentá sa budú mierne líšiť, ale plus mínus to sedí.

Poďme k vášmu výskumu, v ktorom ste skúmali tvorbu potravinového odpadu v domácnostiach. Uvedomujú si ľudia tento problém?

Prieskum pozostával z dvoch častí. Prvá pozostávala zo súboru asi 30 otázok, v ktorých sme sa zaujímali o všeobecné údaje o domácnosti ako ich sídlo, vekovú či vzdelanostnú štruktúru. Dáva si za cieľ zistiť situáciu domácnosti a takisto jej širšie vzťahy. Uvedomujú si ľudia, že plytvajú a čo je to vlastne plytvanie? Prečo vyhadzujú potraviny? Poznajú rozdiel medzi označením „dátum minimálnej trvanlivosti“ a „spotrebujte do“?.

Na základe neho účastníci prieskumu prvýkrát mali možnosť zmapovať si hospodárenie vlastnej domácnosti na mesačnej báze. Domácnosti v rámci dotazníku presne zapisovali, koľko a čo vyhodili. Vyplynulo nám z toho, že existuje široká skupina ľudí, ktorá si do veľkej miery neuvedomuje, že plytvá potravinami. Respektíve si to uvedomili, až keď vyplnili náš  dotazník. Až vtedy prišli na to, že nespotrebujú všetko čo kúpia, čiže to malo čiastočne aj edukačný efekt.

Ktoré potraviny domácnosti najviac vyhadzujú?

Najväčší odpad je ovocie a zelenina. To je dané aj charakterom potraviny – zelenina sa pred konzumáciou upravuje orezom, ošúpaním a aj z toho vzniká odpad. Výsledky sa potvrdili aj pri opakovanom meraní. Ovocie a zeleniny tvoria 60 až 62 percent odpadu. Nasledujú hotové jedlá, ktoré sa mali skonzumovať, ale skončili v koši. Významný je podiel výrobkov z pečiva, mlieka mäsa. Zelenina a ovocie ale dominujú.

Aké sú hlavné dôvody, prečo ľudia potraviny vyhadzujú?

Opakujú sa odpovede ako „uvarili sme viac než sme zjedli“, „uplynul dátum spotreby“. Vyplýva z toho, že prevládajúcim dôvodom je „nadzásobenie“ potravinami. Až 53 percent ľudí uviedlo, že potraviny sa pokazili. Prečo sa asi mohli pokaziť?

Slováci teda nakupujú značne viac, ako sú schopní spotrebovať?

Je tam nepomer medzi reálnou potrebou domácnosti a tým koľko sa nakupuje. Vidíme to napokon všetci aj v obchodoch v nákupných košoch. Niekedy máte pocit, že v piatok ide koniec sveta, a pritom ide len víkend.

Znamená to, že chýba všeobecná osveta o tomto probléme?

Samozrejme, osveta chýba. Určite je to aj nedostatkom výchovy k racionálnemu hospodáreniu. Ľudia si povedia „je to lacné kúpim to“. Nedávno sme tu mali požiadavku zo strany jednej z potravinárskych komôr zamyslieť sa nad vzťahom medzi akciovými tovarmi a množstvom potravín, ktoré skončili v koši. Akciové ponuky stimulujú ľudí k nakupovaniu. Otázkou je, koľko z toho domácnosti reálne využijú. Musíte kúpiť celé balenie nejakého tovaru, z ktorého spotrebujete štvrtinu. Obchodník si povie fajn, ale spotrebiteľ (možno) tri štvrtiny z toho vyhodí.

Mal by túto osvetu robiť štát?

Myslím, že treba začať v celom vzdelávacom systéme, počnúc škôlkami. Iba tak sa to dostane do povedomia ľudí, pretože takéto niečo trvá roky a súvisí to s celkovým vzťahom k životnému prostrediu. Je to komplexný problém a štát zatiaľ určite neurobil všetko čo mohol. Štát môže vytvoriť podporné rámce, ale vždy to ostane na občanovi a jeho postojoch.

Ako vnímate z pohľadu problému plytvania potravinami fakt, že slovenská vláda plánuje zaviesť obedy zadarmo v školských zariadeniach?

Môj súkromný názor je, že čo je zadarmo, sa necení. Musíme rozlišovať sociálny aspekt, ale mala by tu byť nejaká aspoň symbolická protihodnota. Treba brať do úvahy nízkopríjmové skupiny a málo rozvinuté regióny, ale existujú aj iné podporné mechanizmy.

Osobne sa obávam zavedenia tohto opatrenia. Pred týždňom sme začali s monitorovaním plytvania potravinami v troch školských jedálňach. Veľmi aktívne sme rokovali s riaditeľkami škôl a aj oni sa tejto situácie boja. Nemajú pripravených ľudí ani infraštruktúru. Žiadny segment na to nie je pripravený. Bojím sa aby to neskončilo formou „boxového obedu“, kde bude mať konzument všetko zabalené, pretože kapacity jedální sú obmedzené.

Má úroveň vzdelania vplyv na vznik potravinového odpadu v domácnostiach?

Ťažko povedať, ale nám sa takáto korelácia nepotvrdila. Mali sme aj takýto prieskum, ale podľa mňa je to skôr charakterová črta jednotlivca resp. jeho postojmi k problematike vyhadzovania potravín.

Existuje korelácia medzi príjmom a tvorbou potravinového odpadu?

Ani tento trend sa nám nepotvrdil. Očakávali sme výrazné závislosti medzi príjmom a odpadom. Údaj o výške príjmov bol dobrovoľný a asi 20 percent respondentov ho odmietlo uviesť. Skôr nám vyšlo, že domácnosti s vyšším príjmom sa častejšie nestravujú doma, či už to je z dôvodu vyťaženosti alebo z iných dôvodov.

Ak chce štát zakázať vyhadzovanie potravín, musí pomôcť charitatívnym organizáciám

Supermarkety a reštaurácie budú povinné darovať potravinové prebytky na charitatívne účely. Podľa organizácií, ktoré sprostredkúvajú potraviny ľuďom v núdzi, si to bude vyžadovať finačnú a materiálnu pomoc štátu. Ministerstvo pôdohospodárstva o tom zatiaľ neuvažuje.

Vieme, čo sa ďalej deje s potravinovým odpadom, ktorý vyprodukujú domácnosti?

Vieme. My sme sa zamerali na tri základné delenia. Či odpad končí na skládke, či ho kompostujeme, alebo sa napr. skrmuje zvieratami alebo sa s ním nakladá iným spôsobom. Zistili sme, že veľká časť končí v komunálnom odpade. Veľa z neho – zhruba 60 percent – je pritom biologicky kompostovateľný odpad.

Ja to pociťujem sám na našej domácnosti. Keby sme mali v blízkej vzdialenosti od domu kompostér, veľká časť odpadu by nemusela skončiť na skládke komunálneho odpadu. To bolo tiež jedno z odporúčaní nášho prieskumu.

Je teda ľuďom jedno, čo sa odpadom deje, alebo ich odrádza nedostatočná infraštruktúra?

Je to vplyvom obidvoch faktorov. Ľudia potrebujú mať k dispozícií infraštruktúru. Nemôžu nosiť igelitku s kompostovateľným odpadom na druhý koniec mesta. To nemôžeme od dnešnej spoločnosti očakávať. Je to ale aj výchovou. Človek musí vedieť, že niečo sa dá odseparovať a vrátiť to tak do prírody – musí to mať v sebe zažité. To je ale dlhodobý proces.

Má štát nejaký plán na vybudovanie takejto infraštruktúry?

Ťažká otázka. Zodpovedné za to je ministerstvo životného prostredia. Prvé kroky sa už však robia. Pred rokom bola vyhlásená výzva na zabezpečenie kompostérov pre rodinné domy. Viem, že sú mestá a obce, ktoré boli v tejto výzve úspešné a teda prvé kompostéry sa už distribuujú.

Akú úlohu pri vzniku potravinového odpadu v domácnostiach hrajú rôzne označenia spotreby potravín?

Dnes sa udávajú dva údaje. Dátum minimálnej trvanlivosti a spotrebujte do. Obidva majú svoj zmysel. V tomto smere existuje skutočne veľmi nízka miera edukácie. Dokonca aj na nami oslovenej skupine domácností našich (edukovaných) zamestnancov sa ukázalo, že časť domácností si tieto pojmy zamieňa, resp. nerozumie im dostatočne.

Ak je na cestovine napísaný dátum minimálnej trvanlivosti, tak pokiaľ je správne uskladnená, nemám ju prečo vyhodiť ani po pol roku od tohto dátumu. Sú ale ľudia, ktorí sa zhrozia aj po jednom dni po dátume minimálnej trvanlivosti. Toto je tiež edukačná úloha vzdelávacích programov a systémovej podpory. My k tomu vieme prispieť, ale je to úloha štátu.

Je možné producentom nariadiť, aby používali iba jedno označenie?

V súčasnom stave nie. Slovenská republika tieto údaje zaviedla v reakcii na legislatívu Únie, ktorá nás zaväzuje k spoločnému postupu. V tomto ohľade tu bolo už niekoľko rôznych úprav. Ja si napríklad pamätám, že dátum výroby a dátum spotreby boli v jednom riadku. Potom sa to zmenilo na spotrebujte do. Označovanie potravín prechádza určitým procesom, momentálne je harmonizované unijnými pravidlami.

Potrebujeme ale naučiť ľudí čo toto označovanie potravín znamená. Spotrebujte do znamená, že je to potravina náchylná na rýchle kazenie alebo iné zmeny, ktoré narúšajú jej konzistenciu, čiže už nie je vhodná na konzum. V mojej domácnosti, pokiaľ je niečo na hrane tohto dátumu, nemám s tým problém. Dôležitá otázka je, ako je potravina uskladnená v domácnosti. Samozrejme, pre obchod a distribúciu platia presné pravidlá, čo sa smie ponúkať spotrebiteľom.

Pomohlo by teda zjednodušenie označenia potravín?

Vždy je to o ľuďoch – čokoľvek by ste na obal potraviny napísali, vždy sa stretnete s nezáujmom alebo neznalosťou určitej skupiny ľudí. Otázku, či ľudia rozoznávajú tieto dva dátumy, sme mali aj v našom dotazníku, ktorý sme smerovali našim zamestnancom, pomerne vysoko vzdelaným ľudom, a napriek tomu sme mali relatívne vysokú mieru neznalosti. Buď ich nerozoznávali vôbec, alebo ich to nezaujímalo, respektíve si neuvedomovali dôsledky. V celospoločenskom spektre pritom nemáte iba vysoko vzdelaných ľudí.

Uvedomujú si veľké obchodné reťazce svoj podiel na tom, koľko odpadu produkujú domácnosti? Mali by sa v tomto ohľade správať zodpovednejšie?

Cieľom obchodníka je predávať a povzbudzovať spotrebiteľa, aby nakupoval. Čo sa dá urobiť na strane obchodných reťazcov, je ponúkať menšie balenia alebo priamy odber bez obalov. Rastie počet obchodov, ktoré ponúkajú bezobalový nákup do vlastných nádob. Vo svete to už funguje, prvý obchod je aj v Bratislave. Je to jedno z riešení – obchodník ponúka nejaký tovar a je na spotrebiteľovi koľko si z neho kúpi. Pokiaľ ale spotrebiteľ bude mať možnosť kúpiť tri jogurty a dostať jedno zadarmo, sme tam kde sme boli. Balenie je tiež ďalší veľký problém. Potravina je dnes často balená v dvoch, troch obaloch a nie je to kvôli bezpečnosti. V ideálnom prípade to končí v recyklačnom centre, v tom horšom na skládke. Vieme, že s niektorými typmi obalov napríklad s polystyrénom má recyklácia problém.

Slovensko smeruje k zákazu vyhadzovania potravín

Envirostratégia 2030 navrhuje, aby supermarkety a reštaurácie dávali nepredané výrobky na charitatívne účely. Ministerstvo pôdohospodárstva súhlasí.

Nenarážajú tu však na seba dva protichodné koncepty? Predchádzanie vzniku plastového odpadu a prechádzanie potravinového odpadu? Obchodníci sa často bránia tým, že obaly pomáhajú udržiavať potraviny dlhšie čerstvejšie, čiže spotrebiteľ má viac času na ich konzumáciu.

Samozrejme, nie všetky potraviny sa dajú predávať bezobalovo. Máme tu napríklad polievkové zeleninové zmesi, kde je polystyrénová tácka prekrytá polyetylénovým obalom, alebo mäso balené v ochrannej atmosfére. Je to veľmi zložitá otázka, ktorej riešenie neprináleží nám.

Narážame tu na niekoľko problémov: manipulácia s potravinami v obchode, bezpečnosť potraviny počas celého produkčného a distribučného cyklu. Obchodník samozrejme nesie zodpovednosť za to, čo predáva. Prečo by sme ale nemohli nakupovať bezobalovo potraviny, pri ktorých je to možné? Ja si napríklad mäso chodím kupovať vždy čerstvé k mäsiarovi, ktorý mi ho zabalí do klasického papiera, ale nie každý má dnes takéto možnosti. Rovnako ovocie a zeleninu nakupujem spravidla od overeného predajcu v mojom okolí do vlastných obalov.

Viete zhodnotiť, ako reťazce bojujú proti vytváraniu prebytkov a odpadu v ich vlastných prevádzkach?

Legislatíva už niekoľko rokov umožňuje darovať potraviny na charitatívne účely, do čoho sú dnes mnohé reťazce aj zapojené. Diskutovať sa o tom však začalo asi len pred dvomi-tromi rokmi. V súčasnosti už existujú registrované charitatívne organizácie poskytujúce darované jedlo, ktoré sú nejakým spôsobom spätne kontrolované. Tieto organizácie sa snažia nákupy optimalizovať podľa aktuálnych potrieb, čo vôbec nie je jednoduché.

Reťazce ale majú samé záujem darovať potraviny ďalej, pretože nepredaný tovar ich zaťažuje a vytvára im ďalšie náklady.

Všeobecne ide o to, aby sme mali efektívne nástroje na zbavovanie sa potravinových prebytkov, kým sa ešte dajú využiť na ďalšiu spotrebu.

Obchodné reťazce bojujú proti plytvaniu potravinami. Každý po svojom

Obchodné reťazce na Slovensku zatiaľ nemajú povinnosť darovať nepredané jedlo na charitatívne účely. Osud potravinových prebytkov, ktoré vyprodukujú, preto závisí od ich dobrovoľných opatrení.

Ministerstvo životného prostredia vo svojej Envirostratégii do roku 2030 hovorí, že reštaurácie a obchody by mali všetky potraviny s možnosťou ďalšej konzumácie darovať na charitatívne účely. Je to reálne?

Áno, už aj u nás sa uvažuje o plošnom darovaní potravín. V Českej republike to malo aj súdnu dohru, kedy sa časť obchodníkov obrátila na ústavný súd (v Česku majú reťazce zákonnú povinnosť darovať potravinové prebytky od roku 2017, -pozn. red.).

U nás sú podobné úvahy, avšak obávam sa, že to narazí na kapacitné možnosti jednotlivých inštitúcii, ktoré by mali byť prijímateľmi takýchto potravín. Inými slovami, či trh bude vedieť vstrebať množstvo potravín, ktoré sa uvoľní pre darovanie. Vyžaduje si to logistiku, skladovanie, distribúciu. Potraviny musíte rozvážať, uskladňovať, musíte mať k dispozícii kvalifikovaný personál schopný rozlíšiť, čo pôjde do chladničky a čo pôjde okamžite na ďalší rozvoz.

Zároveň v tomto prípade zrejme nemôžeme uvažovať o darovaní potravín s označením „spotrebujte do“ – teda tých rýchlo sa kaziacich. Vyžaduje si to ďalšie náklady na následnú distribúciu a podobne. Je to súbor opatrení, ktoré sú možné, ale myslím si, že ešte pre to nenastal ten správny čas.

Podobne skeptické ohľadom tohto návrhu sú aj samotné charitatívne organizácie. Poukazujú však na to, že pri darovaní čelia rovnako prísnym hygienickým normám ako ostatné potravinové podniky. 

Ono je to ale logické. Predsa ani ľudia bez domova sa nemôžu nakaziť potravinovou nákazou. Štát si to z hľadiska bezpečnosti nemôže dovoliť. Aj im musí byť garantovaný nárok na kvalitné, ale – z tohto pohľadu najmä – bezpečné potraviny.

Na Slovensku často zaznieva názor, že za minulého režimu boli potraviny kvalitnejšie. Je to pravda?

Nedovolím si to hodnotiť, pretože boli vtedy obmedzené zdroje či výživové a technologické poznatky. Ľudia často v rámci akéhosi spomienkového optimizmu zvyknú hovoriť, napr. spišské párky v minulosti chutili inak, viac zašpinili košeľu, lebo obsahovali viac papriky. Ja asi ale nedovolím povedať, že potraviny sú dnes menej kvalitné ako v minulosti. Aj preto, že dnes máme otvorený trh a väčší prístup k informáciám, je možno relatívne viac potravinových káuz ktoré okamžite vo verejnosti rezonujú.

Áno, boli vtedy prísne nastavené podnikové normy – mali ste istotu, že, keď ste niečo kúpili v Bratislave a niečo v Čiernej nad Tisou alebo Aši, tak to malo zhruba rovnakú konzistenciu, napr. rovnaký obsah mäsa. Na druhej strane neboli také požiadavky na hygienu predaja. Dnes by napríklad nebolo možné predávať chlieb priamo z dodávky.