Vladimír Šimoňák z rezortu hospodárstva v rozhovore hovorí, že v prípade narušenia dodávateľských vzťahov vo východnej Ázii by bolo napojenie slovenského priemyslu na Čínu alebo Taiwan relatívne malý problém.
Vladimír Šimoňák je štátnym tajomníkom na ministerstve hospodárstva. V minulosti pôsobil ako riaditeľ odboru krízového manažmentu na rezorte zahraničných vecí, vedúci oddelenia vnútorných záležitostí na Stálom zastúpení SR pri EÚ v Bruseli a ako riaditeľ odboru zahraničných vecí a európskych záležitostí na ministerstve vnútra.
V rozhovore sa dozviete:
- ako vláda vníma budúcnosť eurofondov,
- aké technológie chce podporovať,
- prečo podporuje investície z Číny
- a ako vidia investori právny štát.
Impulzom k tomuto rozhovoru bola diskusia o budúcnosti EÚ, v ktorej ste spomenuli finančné nástroje ako budúcnosť eurofondov. Ako ich vníma rezort hospodárstva?
Eurofondy sa do budúcnosti budú zjavne menej rozdeľovať ako dotácie a viac ako zvýhodnené úvery poskytované finančným systémom.
Komerčná banka teda vďaka eurofondom poskytne podnikateľom zvýhodnený úver, napríklad zmazaním časti istiny alebo znížením úrokovej sadzby. Nedá sa poprieť výhody týchto nástrojov. Žiadatelia napríklad nie sú viazaní postupmi verejného obstarávania.
Od eurofondov totiž veľa žiadateľov odrádza práve veľké množstvo administratívy. Finančné nástroje sú v podstate porovnateľné s normálnou žiadosťou o bankový úver. Aj z pohľadu štátu by bolo administratívy menej. Na druhú stranu tu vnímame aj určité formy nevýhod.
Napríklad?
Keď dnes žiada takýto prijímateľ o podporu, tak nemusí zakladať majetok. Nie každý prijímateľ eurofondov je vnímaný komerčnou bankou ako perspektívny bonitný klient.
Takisto finančné nástroje nevedia podľa našich analýz dosiahnuť takú intenzitu podpory podnikateľských zámerov, ako je to v prípade grantovej podpory. Veľmi vypuklé je to napríklad pri fonde spravodlivej transformácie, kde máme záujem na veľmi zásadnej akcelerácii tvorby pracovných miest a celkovo hospodárskej budúcnosti v regióne Hornej Nitry.
Keby sme si mali my ako vláda vybrať, tak by možno neboli až takou významnou súčasťou budúcnosti, ale to je aj na rozhodnutí Európskej komisie.
Ako teda vyzerá použitie finančných nástrojov v oblasti Hornej Nitry?
Nejde iba o Hornú Nitru. Máme okresy Banskobystrického kraja, ktoré síce nie sú priamo naviazané na banícku minulosť, no aj tak trpia znevýhodnením pri hľadaní svojej hospodárskej budúcnosti. Transformačný potenciál vnímame aj v okrese Zvolen, Košice, Michalovce. Treba ho podporiť, aby tieto regióny mali hospodársku budúcnosť a aby sa neprehlbovali javy, ako odchod mladých ľudí a zvyšujúci sa priemerný vek obyvateľov.
Je vypísaných šesť výziev opretých o zdroje z fondu spravodlivej transformácie. Povzbudzujem všetkých záujemcov, ktorí majú podnikateľské zámery v týchto regiónoch, aby si tieto výzvy preštudovali a uchádzali sa o tieto zdroje.
Finančné nástroje teda vnímate ako nástroj priemyselnej transformácie v regiónoch?
Vnímame ich skôr ako vec budúcnosti. V Hornej Nitre podľa nás treba viac grantovej podpory. Finančné nástroje sú nástroj ako každý iný, nevnímame ich ako pozitívne ani negatívne.
Aj v iných členských štátoch je určitá forma zdržanlivosti pri ich plnení. Tento nástroj do veľkej miery mení postroj štátu k procesu míňania peňazí. Sú tam noví aktéri, ktorí tam doteraz neboli. Do budúcnosti si to vyžiada určitú formu návyku, čo chvíľu potrvá.
Prešla by som k vízii vašej vlády ohľadom ekonomickej transformácie Slovenska, ktoré je dnes vnímané ako montážna dielňa Európy. Vláda oznamovala viacero podpôr do elektromobility a baterkární. Je toto ten smer, ktorým sa chcete vydať?
Rešpektujeme, že je tu nejaká štruktúra hospodárstva, ktorá existuje a ktorá reálne živí našu krajinu. Približne 10 percent hrubého domáceho produktu vzniká v sektore automotive. Toto odvetvie prechádza transformáciou, akú nevidelo dlhé desiatky rokov. Máme záujem na tom, aby Slovensko bolo aj do budúcnosti príťažlivou platformou pre rozvoj automobilového priemyslu.
Vznikli tu kapacity a nechceme, aby boli opustené v prospech kapacít niekde inde, bez ohľadu na to, či to bude elektromobilita, alebo niečo iné. Berieme na vedomie, že prechod na elektromobilitu je súčasťou plánov všetkých automobiliek. Vnímame aj to, že trh neabsorbuje elektromobily v takom rozsahu, ako sa predpokladalo v minulosti.
Chýba dopyt?
To signalizujú viacerí výrobcovia. My ako vláda nie sme dogmatickými zástancami ničoho. Ide o biznis, kde súkromné subjekty vyhodnocujú svoju pozíciu na trhu. My chceme, aby ekosystém automobilového priemyslu, ktorý je na Slovensku, bol ďalej kultivovaný a aby bol životaschopný aj v budúcnosti. Toto je ten základný záujem.
To ale neznamená, že si od automobilového priemyslu sľubujeme, že bude hlavným odvetvím slovenského priemyslu v budúcnosti. Aj v programovom vyhlásení vlády je prvá kapitola hospodárska budúcnosť. Jednoznačný imperatív je posúvať štruktúru slovenského hospodárstva smerom k vyššej pridanej hodnote.
Akú máte ohľadom toho stratégiu?
Ja som pomerne otvorene veľký nepriateľ ucelených stratégií. Pre štát pracujem 15 rokov a už ďalšie stratégie, koncepcie a akčné plány ani nechcem vidieť. Máloktorá sa skutočne pretavila do reality.
Inak vyzerá smerovanie k vyššej pridanej hodnote v obrannom priemysle, inak v automotive, farmácii alebo nepriemyselných odvetviach. Technologický rozvoj nám vytvára požiadavky, ktoré pred niekoľkými rokmi vôbec neexistovali a na tieto požiadavky musíme vedieť v rámci kapacít, ktoré máme, zareagovať. Snažíme sa ku každému sektoru pristupovať individuálne.
Čo teda potrebujú jednotlivé sektory na Slovensku?
Napríklad keď sa rozprávame o IT biznise, je to otázka dostupného superpočítača. Nedostatok takejto kapacity v našom regióne je obmedzujúci faktor rozvoja niektorých odvetví.
Sú tu niektoré horizontálne veci, ktoré nie sú sektorovo špecifické, napríklad nedostatok elektriny. Preto napríklad vláda aj rozhodla o tom, že príde k výstavbe nového atómového bloku v Jaslovských Bohuniciach a tiež pripravujeme veľmi zásadné investície do elektrizačnej sústavy.
Čiže skôr ako o ucelenú stratégiu ide o rokovanie s konkrétnymi partnermi.
Rozprávame sa so zástupcami biznisu a vnímame, akým spôsobom sa rozhodujú pre umiestnenie investície u nás alebo niekam inam. Vtedy si kladieme otázku, o čo tento iný partner dal výhodnejšiu ponuku. Keď máme investora, ktorý sa rozhodne ísť do Poľska, pretože je tam silný domáci trh, tak s tým nič nespravíme.
Čiže nechystáte sa ako vláda identifikovať jednu oblasť, do ktorej nalejete investície, napríklad vodík?
Určite nechceme vyrábať nejaké fetiše. Vodík je toho výborným príkladom. My milujeme obnoviteľné zdroje energie. Slovensko nemá fosílne zdroje energií, čiže aj bez ohľadu na environmentálnu záťaž ide každé euro vložené do nich mimo krajiny. Ak by sa toto euro vedelo radšej minúť, povedzme aj na plat nočného strážnika v solárnom parku, tak sa aspoň otočí na Slovensku.
Environmentálny aspekt je očividný, ale aj z hospodárskych dôvodov – ak by sme vedeli živiť slovenskú ekonomiku z obnoviteľných zdrojov, bolo by to geniálne. Lenže u nás toľko slnka nesvieti a vetra nefúka.
Takže aj pri vodíku si musíme položiť otázku, či je rozumné v ňom vidieť univerzálne riešenie energetických potrieb tejto krajiny. Ja osobne si myslím, že nie.
Slovensko sa však zaviazalo do istej miery navýšiť podiel obnoviteľných zdrojov vo svojom energetickom mixe. Minister životného prostredia povedal, že u nás nemajú žiaden potenciál. Ako to vníma rezort hospodárstva?
Určite sa tieto ciele chystáme naplniť. Sú na ne alokované pomerne výrazné zdroje. Nedávno aj pani ministerka hospodárstva Denisa Saková na tlačovom brífingu prezentovala výzvu Zelená domácnostiam, v rámci ktorej sú alokované zdroje na priamu montáž kapacít obnoviteľnej generácie elektriny. Potom máme zdroje alokované do rozvoja elektrizačnej sústavy, ktorá nebola dimenzovaná na to, aby bolo Slovensko pokryté solárom.
Takisto rozhodnutie o vybudovaní prečerpávacej vodnej elektrárne na Ipli je viazané na potreby o 10 až 15 rokov. Podporujeme také riešenia, ktoré majú hospodársku logiku.
Ako v tomto kontexte vnímate technológiu zachytávania uhlíka?
To bude asi otázka skôr na ministerstvo životného prostredia, pretože myslím, že to je do veľkej miery ich parketa. Nemám na to nejaký konkrétny názor.
Pýtam sa to z dôvodu U.S. Steelu ako jedného z najväčších zamestnávateľov. Je už jasné, že sa v najbližšom období jeho výroba nebude ozeleňovať skrz elektrifikáciu pecí. Ako vnímate budúcnosť tejto fabriky?
Bol som súčasťou delegácie, ktorá vo februári tohto roku cestovala do Japonska s veľmi jasným zámerom – komunikovať s Nippon Steel v záujme toho, aby boli pracovné miesta v U.S. Steel zachované a aby celá táto oceliareň mala dlhodobú a spoľahlivú budúcnosť. US Steel nie je majetkom štátu, korporácia je v diskusii s Nippon Steel o prevzatí. Celá táto transakcia je do veľkej miery závislá, myslím, že to nie je žiadne tajomstvo, od politického cyklu v Spojených štátoch.
Nemyslíme si, že rozhodnutie o budúcnosti celého U.S. Steel, nielen košického, bude dosiahnuté skôr ako niekedy koncom roka. Od toho sa odvíjajú možnosti, ktoré má košický U.S. Steel pred sebou. Pretože kým nám nie je jasné, kto bude budúci vlastník, tak je veľmi zložité rokovať o tom, ako môže štát podporiť dekarbonizáciu. Bohužiaľ, je to pre nás veľmi nekomfortná situácia.
Vnímate ale zachytávanie uhlíka ako dobrý spôsob ozelenenia podobne veľkých priemyselných podnikov?
Zachytávania uhlíka je významnou zložkou ozelenenia takto energeticky náročných odvetví. Ja osobne si nedokážem predstaviť ako chemický priemysel v Európe bude existovať bez používania fosílnych palív. Energetické potreby chemického priemyslu a priemyslu stavebných hmôt sú také obrovské, že v tejto chvíli neexistuje technicky realizovateľné riešenie prechodu na elektrinu. Muselo by v Európe zrejme pribudnúť niekoľko stoviek nových jadrových reaktorov na to, aby aspoň čiastočne mohol chemický priemysel ustúpiť od spotreby fosílnych palív. Preto je znižovanie uhlíkovej stopy formou zachytávania dôležitým prvkom skladačky.
Prekvapilo ma, že túto ideu komunikoval iba minister Taraba. Čakala by som, že to bude súčasťou širšej stratégie dekarbonizácie slovenského priemyslu.
Pozrite, pokiaľ ide napríklad o investície do elektrizačnej sústavy, tak za tieto investície je kľúčovo zodpovedné ministerstvo hospodárstva. Ale je to úzka spolupráca s Ministerstvom životného prostredia, napríklad ohľadom zdrojov z modernizačného fondu. Snažíme sa realizovať potrebné investície spôsobom, ktorý najmenej zaťaží verejné financie. Je to však náročné komunikovať voličovi. Je to nuda, excelovské tabuľky.
Keď už ste načrtli tie eurofondy, ako vnímate rôzne listy z Európskej komisie, ktoré načrtávajú ich možné zmrazenie pre pochybnosti ohľadom stavu právneho štátu na Slovensku?
Investori, ktorí prichádzajú na Slovensko z rôznych štátov sveta, zrejme prichádzajú s určitou mierou dôvery v právny štát na Slovensku. Keď tu preinvestujú peniaze, tak sa im nestane to, čo v niektorých krajinách, že im tú investíciu znárodní. Čiže základná mierna dôvery v právny štát na Slovensku tu je. To je spätná väzba, ktorú vnímame od investorov od východnej Ázie až po západnú Európu.
Tá komunikácia s Európskou komisiou je v rámci vlády obstarávaná úplne inými ľuďmi ako my tu. Je to vysokopolitická vec, Európska komisia nie je striktne nezávislý technický sekretariát. Je to politická inštitúcia, ktorá má svoje politické postoje, má svoje politické názory a prebieha politická komunikácia s členskými štátmi.
Keby prišlo k obmedzeniu možnosti čerpať eurofondy, tak to zníži objem zdrojov, ktorý máme k dispozícii, a určite to nie je vítaná správa. Ale pevne dúfam, že tá komunikácia, ktorá je medzi vládou a Európskou komisiou, bude úspešná.
Vráťme sa k tým investíciám. Viaceré z firiem, ktoré získali podporu od vašej vlády, pochádzajú z Číny. Nevzniká tu ďalšia závislosť od autoritárskeho režimu, podobne ako to bolo s Ruskom?
Nemyslím si, že tu vzniká závislosť od Čínskej ľudovej republiky. Pozornosti pozorovateľov mnohokrát uniká, do akej miery je Čína v globálnej ekonomike integrovaná.
Nedávno bola oznámená veľká investícia baterkárne v Šuranoch Gotion. 25-percentný vlastnícky podiel v spoločnosti Gotion patrí firme Volkswagen. Čiže keď niekto povie, že Gotion je čínska firma, tak je to pravda len na 75 percent. Existujú mnohé odvetvia, ktoré by dnes bez subdodávok, patentov alebo aj trhu vo východnej Ázii úplne zanikli.
EÚ je napríklad veľmi závislá od Číny v sektore vzácnych surovín. Do akej miery je závislé Slovensko?
Máme zákon o skríningu priamych zahraničných investícií. To je taký ten administratívny fakt. Hĺbku systémového previazania Slovenska na Čínu by však bolo ťažké vôbec odhadnúť. Napríklad pri automobilovom priemysle vieme, koľko vozidiel vyrobených na Slovensku smeruje na čínsky trh, ale už je problém odhadnúť, koľko subdodávok príde z Číny, a tým vytvárajú predpoklad na to, aby sa tie autá na Slovensku montovali.
Čiže sa to nedá vyčísliť.
Možno by sa aj dalo, ale ten obraz sa dynamicky mení. Je to podobné, ako keby sme si položili otázku, do akej miery je slovenské hospodárstvo závislé od Francúzska. Asi by sa to dalo vyčísliť, ale do akej miery by bola tá cifra užitočná?
Nebavíme sa o Severnej Kórei. Čínska ľudová republika je do takej miery integrovaná do všetkých mysliteľných odvetví hospodárstva na globálnej úrovni, že v tejto chvíli nie je možné si ju odmyslieť.
Tá otázka smeruje k eventualite, že Čína ako autoritársky štát napríklad zaútočí na Taiwan a západné demokracie budú chcieť nejako zareagovať.
Vždy ma zarazí, s akou ľahkosťou sa rozpráva o perspektíve vojny vo východnej Ázii. Ja si osobne nedokážem predstaviť hĺbku dosahov takéhoto vývoja. Pevne dúfam, že k tomu vývoju nepríde, pretože už iba pomerne nepatrné narušenie logistiky počas pandémie viedlo k zásadným problémom. Takýto vývoj, ako naznačujete, teda veľká regionálna vojna vo východnej Ázii, by bol kataklizmatický.
Ľudia si nevedeli predstaviť ani to, že by Rusko zaútočilo na Ukrajinu a my sme sa museli odpájať od plynu. Ale tiež by bolo lepšie to predvídať a nebyť od Ruska taký závislý.
Ja som bol veľmi blízko pri tých udalostiach, ktoré sprevádzali ruskú inváziu na Ukrajinu. Vtedy sme sa museli vyrovnávať s vecami, ktoré si nikto z nás predtým nechcel ani predstavovať.
Keď si mám predstaviť aj to najmenšie narušenie dodávateľských vzťahov v tom regióne, tak nejaká štruktúra prepojenia Číny alebo Taiwanu na slovenský priemysel bude relatívne malý problém.
Nemyslím si, že by len tak zobrali fabriku a odišli preč. Aj keby sa to stalo, nevnímam závislosť slovenského priemyslu ako systémový problém. Ani ďalšie investície nás podľa mňa do takéhoto scenára nevtiahnu viac, ako sme už exponovaní teraz.
