Stráži hodnotu za peniaze: Nerobíme veci do šuflíka (+VIDEO)

Miriama Letovanec, riaditeľka Implementačnej jednotky na Úrade podpredsedu vlády SR pre informatizáciu a investície [EURACTIV.sk / Štefan Bako]

Výzvou na ďalší rok je prežiť, hovorí Miriama LETOVANEC, riaditeľka tímu, ktorý sleduje, či ministerstvá pracujú na zlepšovaní svojich výsledkov. „Prvý rok sú všetci nadšení, druhý rok sa to stáva štandardom a nie každému sa to páči.“

Miriama Letovanec už rok vedie novovytvorenú Implementačnú jednotku na Úrade podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu. Od augusta sa jednotka presúva priamo pod premiéra, na Úrad vlády SR. Jej hlavnou úlohou je kontrolovať ako rezorty zavádzajú závery a analýzy Útvaru Hodnota za peniaze (UHP), ktorý pôsobí pod ministerstvom financií.

V rozhovore hovorí o tom, ako jednotka funguje, kde sú najväčšie problémy a čo s tým celým má EÚ či OECD. Vysvetľuje, prečo je jej najväčším želaním, aby Implementačná jednotka vôbec prežila, prečo nechce robiť analýzy do šuflíka a v čom spočíva problém Slovenska s dátami.

 

 

Európska komisia minulý týždeň zverejnila špeciálne odporúčania pre členské krajiny v rámci Európskeho semestra, je tam niečo, čo špeciálne rezonuje s Vašou prácou?

Uvádza sa tam, že najmä v oblasti zdravotníctva, Európska komisia vyzdvihla silu projektu Hodnota za peniaze prostredníctvom implementácie opatrení revízie výdavkov na zdravotníctvo. Samozrejme, vidí veľa priestoru na zlepšenie, najmä racionalizáciou alokácie verejných zdrojov do budúcnosti. Predchádzajúca správa, publikovaná v marci, dala z pohľadu inštitucionálneho zázemia kredit projektu Hodnota za peniaze nie len z hľadiska analýz, ale aj z pohľadu vzniku Implementačnej jednotky na Úrade podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu.

Dlhodobým problémom na Slovensku je rezortizmus, to znamená, v niektorých prípadoch pomerne náročná spolupráca medzi ministerstvami, prípadne ďalšími orgánmi štátnej správy. Často to potom cítiť pri veľkých výzvach, ktoré presahujú agendu viacerých ministerstiev. Vznik Úradu podpredsedu vlády je zrejme čiastočnou odpoveďou. Je to dostatočná odpoveď? 

Je jednou z odpovedí. Rezortizmus vnímame aj my ako veľký problém. Pri opatreniach, ktoré sledujeme, máme často viacero príslušných rezortov. Výzvou je aj vzájomná spolupráca pri napĺňaní opatrení, ale aj definovanie toho, kto nesie zodpovednosť ako líder.

Je to najväčší problém?

Väčším problémom je výmena dát a spolupráca pri mapovaní nejakého problému. Príkladom môže byť problém ťažko zdravotne postihnutých občanov, kde sa vám zlieva viacero elementov – rezort zdravotníctva, školstva a sociálnych vecí. Často je problém získať a prepojiť dáta. Jednak kvôli ochrane osobných údajov,  ale myslím si, že v prípade anonymizovaných dát potrebných pre agregáciu analýz, ktoré by mohli prispieť k optimalizácii verejných zdrojov, by mal existovať priestor pre zdieľanie a výmenu dát navzájom.

Kľúčové sú tieto dáta najmä na prípravu prierezových analýz. Dnes jediným ministerstvom, ktoré takúto možnosť má, je ministerstvo financií z pohľadu zákona o rozpočtových pravidlách. Rezorty majú povinnosť predkladať dáta pre tvorbu rozpočtu, no okrem tohto príkladu je medzirezortná výmena dát je veľakrát zdĺhavým a veľmi náročným procesom.

Aké sú hlavné dôvody, prečo je taká zdanlivo základná vec kameňom úrazu?

Je to kombinácia viacerých faktorov. Strategické riadenie krajiny je dnes v podstate  postavené na ministerstve financií. OECD nám vo svojich odporúčaniach už viackrát navrhla vytvoriť tzv. centrum vládnutia. OECD uvádza, že v tomto centre vládnutia by mal byť úrad vlády, ministerstvo financií, ministerstvo vnútra, ktoré má pod sebou reformu verejnej správy, a mal by tam byť aj už zriadený Úrad podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu.

Mne na Úrade vlády chýba to, čo funguje na ministerstve financií v podobe Inštitútu finančnej politiky a Útvaru hodnoty za peniaze – funkčný inštitút, ktorý by mal priestor vymieňať si dáta, skúsenosti a pohľady s ministerstvom financií, ktoré je strážcom verejných financií. Potrebujeme sa zároveň pozerať aj na to, akým spôsobom nasmerovať krajinu a riadiť ju nielen z fiškálnej stránky, ale aj z pohľadu strategického riadenia, či dosahovaných výsledkov.

Je to niečo, o čom sa uvažuje?

Inštitút pre stratégie a analýzy na Úrade vlády existuje. Myslím si, že je veľkou výzvou a potrebou jeho fungovanie podporiť. Implementačná jednotka sa od augusta presunie na Úrad vlády preto, aby posilnila výsledkovú orientáciu priamo v centre moci. Je dôležité, aby vedľa seba fungovali dva sesterské inštitúty, oddelené riadením, ktoré poskytnú predsedovi vlády dva pohľady – jednak výsledky, ktoré v súčasnosti dosahujeme, ale poskytne aj nasmerovanie v napĺňaní vízie krajiny do budúcnosti.

Sú hlasy, ktoré hovoria, že nedáva celkom zmysel ani to, aby európska agenda – ako jedna z prierezových – bola na ministerstve zahraničia.

Jeden z modelov, ktorý nastavoval centrum vládnutia odporúča zahrnúť aj ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí.

rozhovore pre Denník N ste povedali, že Vám u úradníkov chýba orientácia na výsledok. Ako je možné ich k tomu motivovať?

Potrebujeme naučiť úradníkov výstupovo alebo výsledkovo myslieť. Ľudia na ministerstvách často vnímajú svoj výsledok práce tým, že ak im „zbehla“ novela zákona ich práca sa končí. My sa snažíme ich nasmerovať k mysleniu, že zákon je len nástroj, aby sme dosiahli požadovaný výsledok. Snažíme sa im hovoriť, že sa musia zaujímať o to, či daný zákon zjednoduší administratívu občanovi, či zaťaží alebo odľahčí úrady, aký to bude mať vplyv na systém, aké náklady s tou zmenou občan, podnikateľ a štát má a aké prínosy to v konečnom dôsledku realizuje.

Ministerstvá prijímajú počas roka veľmi veľa zákonov, často aj nad rámec legislatívneho plánu vlády a ich pridaná hodnota sa stráca.

Druhá vec je, že úradníci často  nepoznajú pozitívnu spätnú väzbu. Občan je mnohokrát frustrovaný a vybíja si svoje nálady na úradníkovi, ktorý mu ten systém zosobňuje.

Výzvu predstavuje aj profesionalizácia  štátnej správy, kde úradník má niesť zodpovednosť sa svoju prácu, nielen z pohľadu odmeny, ale výstupov, ktoré generuje.

 

Čo sú príklady dobrej praxe z iných krajín, ktoré by ste radi videli na Slovensku?

Z pohľadu behaviorálnych verejných politík, napríklad v rezortoch ako sú zdravotníctvo a školstvo, je to zverejňovanie ratingov alebo kľúčových KPIs (key performance indicators) preto, aby občan videl, aká kvalitná je daná inštitúcia. V zahraničí sa v školstve napríklad zverejňujú porovnania dosiahnutých výsledkov absolventov daných škôl a ich umiestnenie na trhu práce. Z pohľadu nemocníc sa pozerá na to, ako napĺňajú ich výkonnostné parametre –  nielen finančné, ale napríklad percento rehospitalizácií alebo reálny výskyt nozokomiálnych nákaz. Nikto nechce byť posledný a toto je jeden z veľmi efektívnych spôsobov, ako kontrolovať kvalitu za vynakladané verejné zdroje.

Takto sa dostávame k tomu najdôležitejšiemu nástroju – a to je tzv. programové rozpočtovanie, nástroj, ktorý sa používa v krajinách OECD, a ktorý podmieňuje poskytnutie finančných prostriedkov z rozpočtu výsledkami, ktoré daný rezort dosahuje. U nás je tento nástroj mimochodom legislatívne ukotvený od roku 2004, a to od reformy riadenia verejných financií, ktorá v minulosti prebehla.

Výstupy štátnych analytikov sú často terčom polemiky a útokov, napríklad pri téme stavby cesty R2. Prečo to tak podľa vás je, keďže to nie je kompetenčný spor, kompetencie sú úplne jasne dané – analytici hovoria, čo vychádza z dát, politici rozhodujú.

Je dobré to opakovať. Analytici sú to na to, aby prinášali fakty, dáta a argumenty, ktoré zobrazujú skutočnosť. Politici rozhodujú. Analytik pripravuje podklad na rozhodnutie. Je fajn, ak sa politik rozhoduje na základe faktov a dát, ktoré dostáva, ale má to aj inú rovinu, ktorá je žiadaná. Pre mňa je dôležité, aby rozhodnutia, ktoré sa realizujú boli vecne vyargumentované a tieto argumenty aj zverejnené. Aby sa občan oboznámil s tým, prečo sa dané rozhodnutie zrealizovalo.

Fungujete ako akási prevodovka medzi týmito svetmi – úradníkmi, analytikmi a politikmi. Ktorá komunikácia je ťažšia?

Všetky tri komunikácie majú svoje čaro, v pozitívnom aj negatívnom zmysle. Je to prípad od prípadu, nerada by som zovšeobecňovala. Sme radi, ak je prevodovka podporená plynom a auto jazdí. Z pohľadu môjho ročného fungovania na Implementačnej jednotke musím povedať, že zmena je bolestivejšia pre ľudí, ktorí v systéme pôsobia už príliš dlho a nie sú náchylní k zmenám, prípadne zadania sú manažované politickými úradníkmi.

 

Miriama Letovanec sa v máji zúčastnila na podujatí Národného konventu o EÚ „MYSMEEÚ“ v Martine. Rozhovor vznikol ako súčasť pokrývania tejto série. Viac o podujatí v Martine tu:

Slovenské zdravotníctvo v EÚ zaostáva takmer v každom indikátore

Rezort prechádza zásadnou revíziou výdavkov v rámci Hodnoty za peniaze. Hrubú neefektivitu sme už zaplátali, povedal šéf Inštitútu zdravotnej politiky na Národnom konvetne o EÚ v Martine.