Včelár Turčáni: Za problémy včiel môžu ľudia, no človek je aj ich riešením

Včelár David Turčáni. [Archív: zahoramizadolami.sk]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Budúcnosť včelárstva na Slovensku

Podľa včelára DAVIDA TURĆÁNIHO nemusí byť rastúca popularita včelárstva pre včelárov dobrou správou. Noví chovatelia často ignorujú rady skúsenejších včelárov, čo môže spôsobiť aj rýchlejšie šírenie chorôb medzi včelami. „Dnes je včelárstvo u nás príliš živelné. Včelári sa na nových chovateľov v susedstve nesťažujú preto, že sa boja konkurencie, ale skôr sa obávajú prenosu parazitov a včelích chorôb,“ hovorí v rozhovore.

David Turčáni je včelár. V roku 2013 spolu s priateľkou založil vzdelávací projekt Včelí kRaj. ktorý nadväzuje na dlhoročnú tradíciu včelárenia v jeho rodine. Okrem ochrany životného prostredia je cieľom projektu aj sociálny rozvoj regiónu a ekonomická pomoc ľuďom z okraja spoločnosti.

V rozhovore sa dočítate

  • Ako si asi včela predstavuje raj,
  • prečo môžu včelám ublížiť aj vedci,
  • ako na včely vplýva poľnohospodárstvo,
  • či funguje spolupráca farmárov a včelárov
  • či chemické postreky ovplyvňujú kvalitu včelích produktov,
  • prečo môže byť rastúca popularita včelárstva pre včelárov zlou správou,
  • prečo je úbytok opeľovačov problém.

Váš vzdelávací projekt, ktorý ste založili v roku 2013, sa volá Včelí kRaj. Dá sa povedať, ako si raj pre život predstavuje včela?

Je to niečo iné, ako si predstavujeme my. Pre včely je rajom príroda, ktorá nie je poznačené zásahom človeka. Ak sa okolo včiel odohrávajú nejaké negatívne zmeny, tak sú skoro vždy spojené s človekom. Ľudskou činnosťou napríklad stúpa množstvo včelích chorôb a parazitov. Ich situáciu zhoršuje aj klimatická zmena, no – hoci sa nám to počúva ťažko – pre včelu je rajom svet bez človeka.

Za šírenie vírusov a chorôb včiel je zodpovedný hlavne človek?

Keď sa hocijakého včelára opýtate na hlavný problém pri včelárení, tak jeho odpoveď bude klieštik včelí. Klieštik včelí sa na naše územie umelo zavliekol pri obchodovaní so včelami, predaji, výskume či šľachtiteľskej činnosti. Má pôvod v Ázii, za normálnych okolností by sa bez človeka do strednej Európy vôbec nedostal. Rovnako tak nové infekčné vírusové či bakteriálne ochorenia, ktoré by pre klimatickú zmenu nemali také jednoduché šírenie. V minulosti včely žili  prirodzene v dutine a na štvorcovom kilometri bolo oveľa menej včelstiev ako dnes. Tým pádom sa zvyšuje aj tlak chorôb na včely, pretože dávame včely na malé plochy veľmi blízko seba. Pri týchto negatívnych okolnostiach preto môžeme za hlavný problém považovať práve človeka.

Z toho čo hovoríte mi vychádza, že najväčším nepriateľom včiel je včelár.

Nie je to včelár, ale človek vo všeobecnosti. Každý včelár pristupuje k včelám inak. Stále viac sa rozvíja pohľad na chov včiel, ktorý nie je iba o využívaní včelích produktov, ale dáva dôraz na opeľovací servis včiel a ekologické služby. Tým pádom sa trochu mení aj prístup chovateľov.  Dbajú viac na liečenie včiel, uvedomujú si, že včelnice musia byť malé a nie megalomanské projekty, aby nevytvárali až taký tlak na krajinu.

Včelárov nemôžeme obviniť ani za klimatickú zmenu a iné súčasné problémy Zeme. Za niektoré negatívne javy sú – hoci nechtiac a omylom- zodpovední aj vedci.

Za veľa problémov môžeme my ľudia, ale zároveň sme aj riešením. Včela medonosná by dnes bez človeka v takom rozsahu neexistovala.

Ako môžu k problémom včiel prispieť aj vedci?

Vedcov som uviedol hlavne na ukázanie niektorých okrajových situácií. Dobrým príkladom je afrikanizovaná včela. V Amerike sa snažili vyšľachtiť včelu, ktorá by dobre zvládala americké podmienky, vedela by priniesť znášku ako africká včela a zároveň by bola mierna ako európska včela. Jeden z vedeckých asistentov ale počas výskumu spravil chybu a výskumné šlachtené včely vypustil. Vznikli tak neslávne známe zabijácké včely.
Ale bola to obyčajná chyba, nie vedomý čin. Pri šírení chorôb niekedy zohráva úlohu aj vedecký výskum, respektívne šlachtiteľský chov (klieštik včelí, nosema).  Niekedy teda problémom môžu byť aj vedci, hoci to nie je úmyselné.

Prínosy výsledkov z minulého a súčasného výskumu ale stále  vynikajú nad chybami a omylmi z minulosti. A budúci výskum ako jediný dá odpovede na súčasné problémy.

Aké najväčšie chyby pri chove včiel robia včelári?

Niektorí včelári, ktorí včelária roky, nestíhajú sledovať trendy a problémy, s ktorými sa oni nikdy predtým nestretli. Často ani nemajú čas a potrebu sa v odbore vzdelávať. Problém tiež je, že odborná literatúra je nedostupná v našom jazyku. Mladí včelári zase majú pocit, že to vedia robiť lepšie ako staršie generácie. Začínajú robiť veľmi veľké kroky, ktoré potom nestíhajú u včiel regulovať. Rastie počet ľudí, ktorí vo včelárení hľadajú nový zmysel života – pretože sú napríklad vyhorení – a potom svoje včelie farmy nezvládajú. Narastá počet včelárov aj počet včelstiev, ale na Slovensku je to až príliš živelné.

Aké sú najväčšie chyby starej školy včelárov?

Určite by si mali rozširovať obzory ohľadom liečenia chorôb a parazitov. My včelári neustále myslíme na to, aby sme včely zbavili parazita, pretože ešte nie sú pripravené zbaviť sa ho sami evolučnou cestou. A je otázne, či pri súčasnou prevčelení v Európe budú niekedy v budúcnosti na to pripravené.

Klieštik sám o sebe nie je hlavným problémom, je len médiom, ktoré prináša do spoločenstva vírusové ochorenia. My sme síce včely liečili na odstránenie klieštika, ale neliečili sme vírusy. Preto včelstvo padne na kombináciu tlaku parazita a rôznych chorôb.

Včelári by sa viac mali venovať liečeniu počas sezóny, pričom to ale nemôžu robiť tak ako pred piatimi rokmi, pretože vývoj a šírenie chorôb ide rýchlo dopredu. Musia liečiť častejšie. Klieštika treba držať na nízkych číslach počas celej sezóny, nie len na jej konci, inak im včelstvo padne. Nízky stav parazita znamená nízky stav vírusových, alebo bakteriálnych chorôb.

Zároveň, aby sa liečivá na liečenie klieštika nedostali do včelích produktov ako je vosk, propolis či med, tak sa musia viac zamerať na ekologické liečenie. Tu sú ale dva problémy. Včelári ho použijú nesprávne a preto stratí efekt. Povedia si, že sme skúsili ekologické liečenie, no nepomohlo nám.

Ďalšia vec je, že takéto liečenie je oveľa ekonomicky náročnejšie. Pri klasickom liečení ako je Varidol, kde je účinná látka amitrazum, môže včelár zaliečiť včely skoro na celý rok aj za 50 alebo 60 centov na úľ. Pri ekologickom liečení ide o päť, osem či dvadsať eur na jedno včelstvo, pričom včelári majú bežne aj sto včelstiev. Pre včelárov je potom ťažké investovať do niečoho nového, lebo je to pre neho drahé a nevedel by predať med, pretože by si ten med na seba nezarobil.

Aký vplyv má na slovenské včely spôsob, akým sa u nás robí poľnohospodárstvo?

Osobne som prežil časť života v oblasti, ktorá bola poľnohospodársky využívaná. Teraz žijeme v  prírodnom prostredí, kde v doletovej vzdialenosti včiel poľnohospodárska krajina nie je. Od včelárov ale aj laikov často počujeme, že toto krásne, čisté prostredie musí byť pre včely skvelé. Ale klimatická zmena prináša problémy ako posunuté kvitnutie či súbežné kvitnutie rastlín, čo spôsobuje potom obdobie hladu či dokonca úplne minimálne znášky. Mne sa vtedy ukazuje, že pre včely je ideálna kombinácia prírodnej a poľnohospodárskej krajiny. Pretože poľnohospodárska krajina poskytuje veľké množstvo kvalitnej stravy. Problém ale je, keď sa tieto krajiny nestriedajú.

V poľnohospodárskej oblasti dostanú včely v apríli alebo máji veľké polia repky, čo je pre ne výborné. Repka ale kvitne len dva-tri týždne. Včely síce istý čas majú veľké množstvo repkového peľu, ale nemôžu ho jesť stále a potom imunita a zdravie včelstva klesá.

Problémom sú aj postreky a ich používanie v nesprávnej dobe. Áno, postreky zvyšujú poľnohospodársku úrodu, ale poľnohospodári niekedy aplikujú postrek v nesprávnom čase. Hoci je na postreku napísané, že sa má používať v období mimo letovej aktivity včiel, tak veľakrát vidíme na slovenských poliach, že farmár strieka za pekného slnečného dňa.

Ďalšia vec je, že na Slovensku sa vo veľkom pestujú kultivary plodín (kultivované odrody, pozn. red.), ktoré sú viac vetro-opelivé a nie hmyzo-opelivé. Je to prípad aj klasických medonosných rastlín ako niektoré kultivary repky či slnečnice. Stretávame sa často s tým, že sú využívané kultivary,  ktoré nie sú závislé od hmyzu. Tým pádom sú polia síce pekne rozkvitnuté, ale kultúrnych či prírodných opeľovačov tam nenachádzame, lebo pravdepodobne neposkytujú dostatočné množstvo nektáru pre včely. Naopak, keď má poľnohospodár nejaké sady a požiada nás, aby sme im sprostredkovali kontakty na včelárov, tak tí často tieto príležitosti nevyužívajú, lebo sa im cestovanie ekonomicky neoplatí.

Ja som pole? Prečo aspoň na chvíľu treba sledovať, čo sa deje na agrorezorte

Je dostatok argumentov na to, aby sme mohli povedať, že reforma agrodotácií je jednou z najdôležitejších úloh súčasnej vlády. Treba si to uvedomiť presne teraz, pretože už o niekoľko dní bude neskoro.

Čo sa po odkvitnutí repky deje so včelami, ktoré žijú blízko repkových polí? Uhynú alebo si potravu nájdu niekde inde? 

Záleží, aká je na danom území biodiverzita. Ak je to krajina kombinovaná s remízkami, kde bude veľa agátu, tak je to dobrá situácia. Po odkvitnutí repky majú včely veľa potravy, čo je potom včelársky ideál.

Horšia situácia je vtedy, keď príde zlé počasie alebo tam nie je iná kvitnúca rastlina. Včely postupne míňajú zásoby a strácajú množstvo peľu. Vo včelstve rastie nervozita a pre nedostatok potravy začína chradnúť. Klasické včelárske poučky hovoria, že včela nesmie byť nikdy hladná, ak z nej chceme mať poľnohospodársky prínos. Ak včelár nezasiahne, tak krajnou možnosťou je aj úhyn. Ide o krajnú situáciu.

Veľmi často to má tiež zlý vplyv na imunitu včelstva. Sú výskumy, kde sa včelám dával aj umelý zdroj kvalitného, ale jednodruhového peľu. Nebolo to dobré, lebo mali len jednosmerný zdroj a včely potrebujú mať kombinovanú stravu. Jednotvárna strava znížila imunitu včelstva.

Ako ďaleko je schopná včela zaletieť?

Vie zaletieť ďaleko, ale musíme počítať s veľkou stratou toho, čo mala doniesť, lebo to využije na energiu letu – presunu. Pre včely je najlepšie, aby to bolo blízko. Včela vie za svojou potravou lietať na vzdialenosť dva alebo tri kilometre. Mohlo by to byť aj oveľa viac, ale musíme brať do úvahy bariéry terénu. Na veľkej otvorenej ploche ako nížina, môže mať včela dolet väčší, napríklad sedem alebo osem kilometrov.

Čo je z pohľadu včiel na postrekoch najhoršie? Je to práve čas, kedy ich poľnohospodári vykonávajú, alebo je to ich množstvo, či aktívna látka, ktorú obsahujú? 

Ak by včelár vedel presný deň, tak by na to vedel včely pripraviť. Ak by informovanosť bola lepšia, tak včelár technicky vie zabezpečiť, aby pesticídy jeho včelám toľko neškodili. A veľa včelárov zároveň má aj inú prácu, nie sú stále pri včelniciach, aby vedeli včely na postreky pripraviť.

Pokiaľ ide o škodlivosť pesticídov, tak silnou agendou EÚ ja zákaz neonikotínoidov. Sú to pesticídy s dlhodobými účinkami, čo je pre včely to najškodlivejšie. Negatívna škála pre včely začína s postrekmi s dlhodobými účinkami, potom aktuálny postrek a najmenej škodlivé je, keď sa postrek aplikuje v mimo letovej aktivite včiel. Včely majú potom možnosť ísť na pašu, keď postrek už nie je aktívny.

Ako viete pripraviť včely na postrek?

Ak by mi nejaký poľnohospodár oznámil, že dva kilometre odo mňa bude postrekovať repkové pole, tak deň predtým, alebo veľmi skoro ráno letáče – teda letové otvory úľa – uzavriem. Moderné úle majú na spodnej časti sito, ktoré zabezpečujú prísun vzduchu. Keď sa vrátim z práce, tak ich opäť otvorím. Včely síce nebudú aktívne jeden deň a strata medu môže byť v kilogramoch, ale vždy je to lepšie, než prísť o včely úplne.

Často sa hovorí o tom, že poľnohospodári a včelári by mali viac spolupracovať. V Česku je dokonca zákon, ktorý poľnohospodárom nariaďuje, aby včelárov pred postrekmi vždy informovali. Na Slovensku spolupráca nefunguje?

Vo všeobecnosti veľmi nie. Skôr sú to ojedinelé ukážky toho, ako by to mohlo fungovať. V minulosti mali včelári povinnosť registrovať sa aj na obci. Obec vedela, koľko je včelárov a mala na nich kontakty. Keď poľnohospodár nahlásil na obecný úrad, že bude robiť postrek, obec včelára o tom informovala. Dnes sa o tom napíše na web alebo Facebook obce. Včelár to môže veľmi ľahko prehliadnuť. Funguje síce centrálny register včelstiev, ktorý sídli v Žiline, ale nie je tam prepojenie obce na včelára.

Keď školíme budúcich včelárov, tak im odporúčame, aby na obec napísali list, že majú včely a aby im obec dala vedieť ohľadom možných postrekov polí.

Majú postreky vplyv aj na kvalitu včelích produktov, napríklad med?

Hoci nie som výskumník a nechcem zovšeobecňovať, tak osobne si to nemyslím. Včelárstvo nemá na veľa vecí odpovede a literatúra si často odporuje. Je ale veľký predpoklad, že postreky nemajú veľký vplyv na kvalitu produktu. Včela zasiahnutá pesticídom často ani nedoletí do úľa, alebo ju do neho nepustia ostatné včely, lebo z pachu cítia postreky.

Med je veľmi čistý produkt, pretože je v úli krátko. Rovnako krátko v úli ostáva obnôžkový peľ. Dlhšie zostáva v úli propolis spolu s peľom – pergou.  Môžu to byť týždne aj mesiace. Najdlhšie v úli zostáva včelí vosk, ktorý je v klasickom cykle včelára v podobe plástu dva až tri roky. Práve na ňom by sa dali skúmať škodlivé látky. Nejde len o látky z poľnohospodárskeho prostredia, ale aj ťažké kovy. Preto pre mňa osobne najviac vypovedá o negatívnych vplyvoch látok práve včelí vosk a nie med. Výskum Slovenskej poľnohospodárskej univerzity napríklad porovnáva včelárov, ktorí chovajú v zastavanom území, na okraji alebo v prírodnej krajine. Hodnoty nežiadúcich látok sú v mede minimálne až nemerateľné.

Počet včelstiev sa od roku 2004 na Slovensku skoro každým rokom zvyšuje. Je to tým, že sa o včelárstvo zaujíma čoraz viac ľudí, alebo sa zlepšila podpora včelárstva zo strany štátu?

Dôvodov je viac. Jedným z hlavných je, že včelárstvo je teraz trendy, zaujímavé a dosť medializované. V minulosti sa o včelárstve diskutovalo v úzkom odbornom kruhu, teraz sa stáva, že včelárske objavy sú témou pre hipsterov, vysokoškolákov, alebo staré mamy, ktoré chcú vedieť všetko o kvalite medu, ktorý dávajú do koláčov.

Náš vzdelávací projekt Včelí kRaj sa vykryštalizoval až v roku 2013. Spomínam si, že včelári v tom období na produktoch často nemali ani etikety, no odvtedy sa odvetvie posúva míľovými krokmi. O včelárstvo sa už nezaujímajú len špecializované časopisy, ale aj mainstreamové média. Na kurzy nám chodia ľudia z rôznych skupín vo veku od 11 do 99 rokov. Po korone je záujem dokonca ešte väčší ako predtým.

V spoločnosti sa vytvoril dojem, že včelárenie je podporované, že sa dá bezplatne vyštudovať, alebo sa dá prihlásiť na včelárske krúžky. A že po ukončení dostanete dotáciu na včelstvá alebo úle. Do toho mohli špeciálnu dotáciu čerpať mladí farmári, čo posilnilo záujem o včelárstvo, pretože vznikol dojem, že sa na to dá ľahko získať dotačná podpora.

A je to len dojem, alebo je podpora včelárstva skutočne väčšia?

Podpora je, no ja osobne som za voľnejšie formy podpory. Môžem si žiadať o dotáciu na lieky pre včelstvo, čo aj robím. Potom si môžem požiadať o dotáciu alebo zľavu na medomet (mechanické zariadenie na získavanie medu zo včelích plástov, pozn. red.), na vybavenie včelnice alebo prednášky. Je to ale veľmi neflexibilné. O podporu sa dá žiadať len v určitých obdobiach a treba na ňu čakať. Je to zdĺhavý proces, ktorý mňa osobne odradzuje. Často potom radosť z možnej podpory stroskotá na celom procese jej prípravy.

Ale sú včelári, ktorí si tento systém pochvaľujú a využívajú ho. Záleží to aj od toho, ako veľmi je aktívny ich zväz. Mne by vyhovovala vyššia priama podpora, aby som peniaze mohol využiť podľa vlastného uváženia a vtedy, kedy to potrebujem a môžem si vytvoriť rezervu.

Pre vás ako včelára je dobrá správa, že sa na včelárstvo dáva čoraz viac ľudí?

Ja som vyštudovaný ekológ a preto môj prístup k včelárskemu prostrediu je trochu iný. Zaoberám sa tiež tým, aký ma včelárska činnosť vplyv aj na prirodzené opeľovače. V niektorých oblastiach môže dôjsť k veľkému premnoženiu včely medonosnej, čo spôsobím problémy jej samej, ale aj prirodzeným opeľovačom.

Často sa stáva, že ich zdroje potravy sú rozdielne a obsadzujú inú ekologickú niku. No môže sa stať , že spoločenstvo medonosných včiel bude čmeliakom, či samotárskym včelám konkurovať. Vtedy nastáva problém. Najväčším problémom je živelnosť chovu, čo sa teraz napríklad deje v Česku. Česko je veľmi včelárska krajina a teraz sa tam navyše včelárstvu začína venovať veľa mladých ľudí. To ale spôsobuje, že je tam prevčelenosť. A hovorí sa tam o tom, že znášky medu sú horšie, rýchlejšie sa tam šíria choroby a parazity.

Stáva sa, že do spoločenstva desiatich včelárov, ktorí spolu fungujú roky, príde nový človek, ktorý ignoruje rady skúsenejších. Skúša či si včely poradia aj bez liečenia, a zvyšuje tak v komunite tlak klieštika a chorôb. Môžu sa tam rozširovať rôzne choroby a včely sa môžu navzájom vykrádať. Preto môže byť takýto rýchli prírastok nových včelárov veľmi kontraproduktívny. Veľa nových včelárov prichádza aj na naše kurzy, no my im pripomíname, že včelárenie je vzdelávanie na celý život.

Čo teda radíte novým včelárom?

Že nestačí prečítať jednu knihu, pozerať si Youtube videá alebo si spraviť jeden kurz a koniec. To je len štartér a potom ich čaká ešte veľa vzdelávania a pravdepodobne veľa chýb. Najlepšie by bolo, keby každý začínajúci včelár bol niekoľko rokov učňom u včelára s praxou. V zahraničí som sa stretával s tým, že chov včiel je regulovaný a ak človek chce mať včely, tak musí absolvovať akreditovaný kurz či štúdium. Na Slovensku máme veľké množstvo ľudí, ktorí začínajú na svoju päsť, čo nemusí byť zlé, ak človek naozaj báda a je ochotný sa učiť.

Ďalej, veľa včelárov a včelstiev nie je registrovaných. Nemôžu sa tam tak robiť kontroly na infekčné choroby, čo môže vytvoriť väčší tlak na ostatných včelárov. Pre začiatočníka s jedným alebo dvomi úľmi, ktoré mu uhynú, to nie je také finančné riziko, ako pre včelára zo susedstva s dvadsiatimi včelstvami. Ja osobne som za určitú reguláciu, ktorá by do včelárstva na Slovensku vniesla nejaký systém. Netvrdím, že na to musí každý včelár vychodiť školu. U nás je včelárstvo dedičná vec, čo je aj môj prípad.

Dnes je to u nás príliš živelné. Včelári sa na nových chovateľov v susedstve nesťažujú preto, že sa boja konkurencie, ale skôr sa obávajú prenosu parazitov a včelích chorôb

Na Slovensku sa už niekoľko rokov zbierajú podpisy pod petíciu, ktorá žiada, aby včela medonosná bola zaradená do zoznamu chránených živočíchov. Tento návrh sa dokonca dostal do programového vyhlásenia vlády Pomohlo by to ochrane včely?

Podľa mňa by sme mali komplexne riešiť ochranu všetkých opeľovačov, nie iba včely medonosnej. Ja ako včelár si zakladám na tom, aby bola krajina vyvážená so zastúpením rôznych druhov opeľovačov. Celkovo nechápem požiadavke, aby sa hospodárske zviera stalo chráneným.

Je to zvláštne aj preto, že na našom území už nemôžeme hovoriť o pôvodnej  včele medonosnej, ale o vyšľachtenej včele kranskej, ktorá nie je pôvodným ale vyšľachteným a dovezeným druhom.  Sám ale pokladám za veľmi dôležité, aby opeľovače boli v chránenom režime, no neriešil by som to cez vyhlásenie včely medonosnej za chránený druh. Sú aj iné spôsoby, ako včele medonosnej, ale aj iným opeľovačom zaistiť osobitný status v rámci poľnohospodárstva, či prírody. Úbytok opeľovačov pokladám za rovnako dôležitý problém ako klimatickú zmenu, globálne otepľovanie či úbytok biodiverzity. Pretože vidíme priamu spojitosť medzi opeľovačmi a potravou človeka.

Podcast | Farmári majú obavy z nových dotačných pravidiel, no zmeniť sa musia

Poľnohospodári postupne zisťujú, čo všetko sa pre nich zmení s novou Spoločnou poľnohospodárskou politikou. Ich príjmy z dotácií sa po roku 2023 citeľne znížia, kým rozsah povinností narastie. Čaká ich rozdeľovanie lánov, či ponechávanie väčších plôch bez produkcie.

Pre vás je teda včela skôr hospodárske ako divoké zviera?

Neviem, či sa na Slovensku vôbec dá hovoriť o pôvodných včelách medonosných. Keď som sa aj stretol s včelstvom žijúcim v prirodzenej dutine, tak jeho výskumom sa vždy ukázalo, že išlo o hospodársku včelu medonosnú, ktorá včelárovi uletela v rámci rojenia. Nejde o pôvodný ekotyp včely.

Moja vízia včelárstva v EÚ je založená na ekologickom chove včiel s malými farmami, kde by celkovo včelárenie bralo ohľad na prírodné opeľovače. Farmy by neboli vo veľkých množstvách úľov na jednej ploche, ale skôr rovnomerne rozmiestnené po krajine s ohľadom na prirodzené zdroje. Samozrejme tam, kde je poľnohospodárska produkcia, tak sa efekt znásobí a včelstiev môže byť viacej. Čiže dôležitá by mala byť udržateľnosť krajiny, podľa toho, koľko je schopná poskytovať zdrojov nielen pre včelu medonosnú, ale aj všetky ostatné opeľovače.

Keby sa hospodárska včela medonosná dostala do divočiny, tak by ju časom zničil klieštik alebo nedostatok potravy. Ak by pred zimou neboli zakŕmené, tak by uhynuli od hladu. Preto je podľa mňa včela medonosná hospodárske zviera.

No je to vyšľachtený živočích so silne zakódovaným prírodným génom, preto ju pokladám za integrálnu súčasť našej krajiny. Pre mňa je pri včele najdôležitejší opeľovací servis a až potom produkcia včelích produktov. Európske včelárstvo by sa nemalo zamerať iba na vysoké čísla produkcie, minimalizáciu nákladov a na to, aby med bol veľmi ľahko dostupný. Med má svoju hodnotu a keď sa naň pozrieme z prírodného hľadiska, tak med nie je samozrejmosť, niečo, s čím by sme mali plytvať a predávať za jedno euro. Med by mala byť luxusná potravina.

Aké sú hlavné dôvody úhynu včiel?

U prirodzených opeľovačoch je úbytok priamo úmerný strate ich biotopov, kedy z krajiny mizne pestrosť. V oblasti, kde žijem, sa využívajú dotácie na spásanie krajiny. Ako včelár vnímam veľmi citlivo, keď vidím, že niektoré náletové porasty sú opätovne premieňané na šterilné zelené plochy.

Ďalším problémom je klimatická zmena, kedy sa organizmy nevedia prispôsobiť rýchlej zmene krajiny. Sám vidím, že kvitnutie rastlín je posunuté. Prichádza obdobie dlhých dažďov a opeľovače nemôžu byť aktívne. Alebo prichádzajú veľké suchá a rastliny neposkytujú dostatok nektáru pre opeľovače. Toto sú tie zmeny krajiny, ktoré spôsobujú nižšie počty opeľovačov. V Európe vznikajú oblasti, kde si druhy opeľovačov začínajú konkurovať, pričom v minulosti to nebolo úplne bežné.

Okrem kliešitka sa budeme musieť vysporiadať aj s ďalšími parazitmi. Do Európy sa postupne dostáva ázijský sršeň a z Afriky do Európy prechádza malý úľový chrobák. Možno tu budú o päť rokov, možno o desať a možno sa nám to podarí zvrátiť a nebudeme ich mať nikdy.

Albertovi Einsteinovi sa pripisuje výrok, že ak zahynie posledná včela, tak do štyroch rokov zahynie celé ľudstvo. Niežeby tento výrok nebola pravda, ale keď si to povieme po anglicky, tak tam je použité slovo „bee“, čo znamená všetky včely, teda včely samotárky (solitary bee), čmeliaky (bumblebee)  a samozrejme včelu medonosnú (honeybee). V slovenskom jazyku, keď sa povie včela, tak sa vždy zameriavame na včelu medonosnú, čo je podľa mňa chyba. Entomologické  štúdie ukazujú, ako rapídne klesá aj počet prirodzených opeľovačov. Je skvelé, že sa európska politika zameriava na opeľovače všeobecnejšie, nie len na včelu medonosnú.

V EÚ je úbytok opeľovačov v ostatnom čase veľmi výraznou témou. Prečo je ich ochrana dôležitá? Aké sú najpraktickejšie dôsledky poklesu ich počtov?

Pestré druhové zloženie opeľovačov je pre nás dôležité už len z dôvodov nášho prežitia – keďže opeľovaním zabezpečujú dostatok potravy pre nás ľudí, pre hospodárske zvieratá, pre prírodu. Zabezpečujú život. Často s úsmevom hovorím, že aj keď včelárenie nie je bezplatné, ešte sa mi nestalo, že by mi včely doniesli faktúru za ich služby. Opeľovače tak zvýhodňujú svojim „bezplatným“ servisom dostatok potravy s nižšou cenovkou. Je tam plno ďalších dôvodov, ponúkajú v prípade včely medonosnej včelie produkty, sú sami potravou pre hmyzožravé živočíchy, niektoré druhy rastlín sú striktne viazané na výlučné opelenie hmyzom a pod.

Tam kde nie sú opeľovače, vidíme hneď dôsledky na množstve úrody. Opeľovače sú tak silným článkom poľnohospodárskej politiky, potravinovej bezpečnosti a zabezpečením biodiverzity krajiny.