„My máme eminentný záujem zvyšovať podiel slovenských produktov na našich pultoch. Ale momentálne sme absolútne na strope slovenských možností,“ tvrdí MARTIN KRAJČOVIČ zo Slovenskej aliancie moderného obchodu, ktorá zastupuje najväčšie obchodné reťazce pôsobiace na Slovensku.
Martin Krajčovič je predsedom Slovenskej aliancie moderného obchodu (SAMO), ktorá na Slovensku zastupuje najväčšie obchodné siete, ako Billa, Tesco, Kaufland či Lidl.
V rozhovore sme sa pýtali:
- či sa obchodníci obávajú európskej diskusie o posilňovaní pozície farmárov v potravinovom reťazci,
- či poľnohospodárom platia spravodlivú odmenu za ich výrobu,
- prečo reťazce podporujú spájanie poľnohospodárov do odbytových organizácií,
- kto zarobil na potravinovej inflácii,
- či by mali byť marže na jednotlivých potravinách verejné,
- či je pravda, že reťazce od poľnohospodárov vyberajú poplatky za zalistovanie ich produktov v obchode,
- čo je populistické na politike francúzskeho prezidenta,
- ako reťazce vnímajú rétoriku súčasnej vlády voči nim,
- či ich nemôže vyhnať zo slovenského trhu.
Po minuloročných protestoch farmárov, ktoré boli do veľkej miery namierené proti poľnohospodárskej politike EÚ, sa zaklínadlom európskych politikov stalo posilnenie postavenia farmárov v potravinovom reťazci. Venovala sa tomu predsedníčka eurokomisie von der Leyen, keď sa uchádzala o znovuzvolenie v Európskom parlamente, veľká koalícia v Európskom parlamente to má ako jednu zo svojich hlavných priorít, rovnako tak aj maďarské predsedníctvo v Rade EÚ. Posilnenie postavenia farmárov v potravinovom reťazci môže mať viaceré podoby, ale politici najčastejšie hovoria, že ich treba posilniť voči obchodným reťazcom. Máte obavu z toho, že EÚ ide regulovať vzťah poľnohospodár – potravinár – obchodný reťazec?
Na Slovensku už dnes platí prísna regulácia, čiže ak sa stane čokoľvek aj na európskom poli, tak nemám obavy z toho, že by to bolo ešte prísnejšie. Sme z toho ale prekvapení, pretože Európska komisia najprv prišla s revíziou poľnohospodárskej politiky, keďže odčerpáva z rozpočtu EÚ najviac zdrojov, a nakoniec skončila pri posilňovaní práv farmárov.
Akoby sa zľakla toho tlaku, stiahla chvost a úplne otočila rétoriku. Európske voľby to len potvrdili. Cítime tam množstvo populizmu, pretože samotní farmári nevstupujú do vzťahov s obchodnými reťazcami. To je úplne na minimálnej úrovni pri špecializovanej rastlinnej produkcii. Skôr chodia za rôznymi distribútormi, výkupnými poľnonákupmi alebo spracovateľmi potravín.
Nastavená rétorika voči obchodníkom je v niektorých prípadoch naozaj nespravodlivá a nesprávna.
Európski politici túto iniciatívu odôvodňujú tým, že chcú pomôcť poľnohospodárom dostať spravodlivé odmeny za to, čo vyprodukujú. Keď to vztiahneme na situáciu na Slovensku, práve na tých ovocinárov alebo zeleninárov, dostávajú podľa vás spravodlivé ceny za to, čo vyprodukujú?
Určite áno, pretože tieto ceny si nevymýšľa obchodník. Odrážajú situáciu na trhu a videli sme to napríklad aj v prípade inflačnej krízy, kedy nielen na Slovensku, ale v rámci celej Európy, poľnohospodári na nej zarobili oveľa viac ako spracovatelia alebo obchodníci. Tí v rámci Európy zaznamenali skôr mínus.
Ako ktorí. V prípade poľnohospodárov to súviselo s tým, že raketovo a dočasne vystrelili ceny komodít.
Ale to len potvrdzuje, že to nastavuje trh. Ako zástupcovi obchodných reťazcov mi prekáža, že v rámci EÚ nehovoríme o väčšej spravodlivosti na jednotnom trhu, pretože slovenskí poľnohospodári stále dostávajú menej peňazí v priamych platbách ako ich konkurencia v zahraničí.
Hovorí sa o posilnení postavenia farmárov voči všetkým subjektom na trhu, nielen obchodným reťazcom, no to na druhej strane oslabuje jednotný európsky trh. Je to vec, ktorá hrá vyslovene v neprospech spotrebiteľa, pretože akékoľvek regulačné opatrenia, ktoré budú oslabovať jednotný trh, môžu znamenať vyššie ceny. Regulačné opatrenia hrajú iba v prospech niektorých subjektov na trhu. Aj posledná správa Enrica Lettu (správa bývalého premiéra Talianska o budúcnosti jednotného trhu EÚ, pozn. red.) konštatuje, že tieto zásahy môžu priniesť zvýšenie cien.
Niektoré krajiny smernicu UTP (smernica o nekalých obchodných praktikách, pozn. red.) uviedli do života iba nedávno. To je veľmi krátke obdobie na jej hodnotenie. Preto si myslím, že to Európska komisia šije horúcou ihlou.
Keď sa stretávam s poľnohospodármi a rozprávame sa o ich práci, tak téma obchodných reťazcov príde na reč vždy a hneď. Ich sťažnosti ani nie sú nejakou anekdotou, skoro všetci poľnohospodári majú nejakým spôsobom ťažké srdce na reťazce, často hovoria o vydieraní, napríklad v situácii, keď im obchodník povie zo dňa na deň, že ich vie nahradiť napríklad zahraničnou výrobou, čo im môže spôsobiť problémy, pretože ich produkcia už je na sklade, alebo ich nútia predávať výrobu pod výrobné náklady. Vy tvrdíte, že toto sa na Slovensku nedeje?
Nikto nikoho nenúti, pretože je to dobrovoľný obchodný vzťah. Na konci dňa sa buď dohodneme, alebo nie. My zo zákona nemôžeme vedieť ekonomické náklady svojich dodávateľov. Na Slovensku je dlhodobým problémom, že poľnohospodárstvo aj potravinárstvo nie je dostatočne podporované z národných zdrojov. Preto ceny, za ktoré nakupujeme na Slovensku a v zahraničí, sú veľmi rozdielne. Pri niektorých komoditách extrémne rozdielne.
Treba si uvedomiť, že obchodníci v tomto prípade zastupujú spotrebiteľa, pretože čím lepšiu cenu vyrokujú od svojich dodávateľov, tým lepšie ceny dokážu ponúknuť v rámci konkurenčného prostredia aj spotrebiteľom. Len čo by si túto prácu nerobili, tak je to na úkor spotrebiteľa.
V špeciálnej rastlinnej výrobe už slovenskí poľnohospodári založili rôzne odbytové družstvá, v ktorých nakupujeme množstvo domácej produkcie a hneď ako sa vypredá, tak sa cez ne nakupuje aj zahraničná produkcia. To znamená, že profitujú aj z nákupu zo zahraničia. To len dokazuje, že ak je korektná spolupráca z oboch strán, tak môže byť dlhodobá, aj keď možno nie vždy úplne cenovo výhodná. Jeden mesiac je jeden na tom lepšie, inokedy zase ten druhý. Napríklad v prípade zemiakov, paradajok, cibule alebo rôznej zeleniny to spôsobuje, že sa zvyšujú ich výmery a niektoré odbytové družstvá dokážu navyšovať ich produkciu, pretože majú dlhodobú korektnú spoluprácu s obchodníkmi.
Keď sa pozrieme na potravinový reťazec ako celok, tak v prípade Slovenska tu máme na jednej strane atomizované tisícky poľnohospodárov, niekde v strede sú troška možno viac centralizované potravinové výroby, a na druhej strane máme pár obchodných reťazcov, ktoré pokrývajú nejakých 90 percent predaja potravín na Slovensku. Z toho vyplýva, že farmár musí nevyhnutne ťahať za kratší koniec. Zoči-voči obchodným reťazcom nemá veľkú šancu bojovať za lepšiu cenu.
Ak si zoberieme počet obchodných reťazcov, tak je porovnateľný, aj nominálne, s väčšími trhmi v EÚ. Aj Protimonopolný úrad SR jednoznačne skonštatoval, že na Slovensku je veľmi vysoké konkurenčné prostredie, čiže sa nedá povedať, že by našich osem alebo desať väčších reťazcov malo nejaké dominantné postavenie. V tomto konkurenčnom boji medzi sebou súťažia o najlepšiu cenu pre spotrebiteľa, aby si vybral práve ten obchodný reťazec, a nie druhý.
Ono je to taká slovenská choroba, že keď mne skapala koza, nech skape aj susedovi. To presne vystihuje množstvo slovenských producentov, pretože nie sú ochotní sa spájať do väčších celkov, čo je úplne bežná vec v zahraničí. Napríklad, v susednom Poľsku, ktoré je potravinárskou veľmocou v rámci Európy, majú aj notifikované štátne pomoci nastavené na odbytové družstvá. Keď sa farmári dajú dokopy do nejakého celku, majú automaticky nárok na ďalšiu podporu jeho fungovania.
Špeciálnu podporu odbytové združenia dostávajú aj u nás z európskych peňazí.
V Kráľovej pri Senci je jedno veľké združenie, ktoré spolupracuje so všetkými obchodnými reťazcami. Ukazuje, že práve zlučovanie je cesta pre farmárov. Dáva im to oveľa lepšiu vyjednávaciu pozíciu, ale hlavne majú schopnosť vôbec dodávať. Pretože od malého farmára reťazec nedokáže odoberať. To vie možno nejaká malá lokálna sieť alebo pár obchodov, prípadne gastroprevádzky. Reťazce zásobujú celé Slovensko, a keby napríklad mrkvu brali od malých producentov, logisticky by to neutiahli, celá prevádzka by navyšovala cenu. Preto každého jedného ministra pôdohospodárstva prosíme, aby podporoval spájanie farmárov do väčších celkov a aby ich k tomu finančne motivoval.
To by svojím spôsobom mohla byť aj zlá správa pre obchodníkov. Odbytové združenia sa netaja tým, že si spájaním síl vedia vyrokovať lepšiu cenu od obchodných reťazcov.
Vôbec nemáme problém so silnými potravinármi na Slovensku, práve naopak, je ich žalostne málo. Konkurencia v rámci potravinárstva na Slovensku je nízka a to ženie aj ceny slovenských produktov do vyšších čísel ako v okolitých krajinách. My máme eminentný záujem zvyšovať podiel slovenských produktov na našich pultoch. Ale momentálne sme absolútne na strope slovenských možností.
Európska únia túto diskusiu už raz viedla v roku 2019, čo skončilo prijatím smernice o nekalých obchodných praktikách. Táto smernica, ktorá platí už aj na Slovensku, by mala vylúčiť niektoré neférové podmienky, ktoré môžu mať veľa podôb. Nedávno zhodou okolností vyšla správa Inštitútu sociálnej demokracie, čo je taký think tank strany Hlas, a on tvrdí, že niektoré praktiky sú na Slovensku stále v platnosti. Hovorí napríklad o tom, že poľnohospodári alebo potravinári musia platiť poplatok za to, aby reťazce predávali ich produkciu, za to, aby ju dávali do reklamných letákov či za to, aby bola vystavená v lepšom regáli. Deje sa to stále na Slovensku?
Ťažko sa k tomu vyjadruje, lebo to boli ničím nepodložené lži. Ak majú takúto informáciu, nech dajú podnet na Ministerstvo pôdohospodárstva, aby to prešetrilo. Pokiaľ viem, žiaden podnet na ministerstvo neprišiel. Množstvo z toho, čo ste vymenovali, je v Európe povolené, no Slovensko išlo nad rámec európskej legislatívy, a tak je to u nás zakázané. Každý obchodný reťazec dodržuje pravidlá. Nemám vedomosť o žiadnych zalistovacích poplatkoch.
Nedávno Európska komisia vydala správu o implementácii tejto smernice a v jej zisteniach tiež bolo, že niektorí dodávatelia musia platiť poplatky za marketingové akcie, skladovanie, vystavovanie a zalistovanie. Čiže spýtam sa ešte raz, na Slovensku viete povedať, že obchodné reťazce toto nevyžadujú?
To, čo je zákonom zakázané, sa nerobí. Ak to niekto robí, tak štát má všetky kontrolné mechanizmy, aby to preveril, zistil a potrestal. Za veľmi dlhý čas si takýto prípad na Slovensku nepamätám. Vychádzam z kontrol štátu, na ktoré má právomoci, a verím, že si túto funkciu plní dobre a zodpovedne.
No marketing je do určitej hranice povolený. Je aj v záujme dodávateľa robiť marketingovú aktivitu, pretože robí svoj produkt atraktívnejším na predajnej ploche. V zahraničí vôbec nie sú zakázané alebo limitované marketingové aktivity. U nás je to limitované tromi percentami vzájomného obratu medzi dodávateľom a odberateľom.
Únia teraz diskutuje o rôznych možnostiach, ako pomôcť poľnohospodárom dostať sa k férovej odmene. Jeden z návrhov je zaviesť väčšiu transparentnosť v cenách, štruktúre nákladov a distribúcii marže medzi prvovýrobu, spracovateľov a obchodníka. Komisia chce zaviesť databázu takýchto údajov. Nepomohla by poľnohospodárom alebo spotrebiteľom väčšia prehľadnosť v tom, kto koľko na potravinách zarobí?
Ukazujú to jednotlivé finančné správy každý rok. Ak štát chce, tak vidí, akým spôsobom je prerozdelená marža. Rôzne analýzy zo Slovenska vrátane všetkých, ktoré robilo ministerstvo financií, ukázali, že obchodníci majú najnižšiu maržu z celej potravinovej vertikály. Je to aj logické, pretože predaj má menej nákladov ako samotná výroba. To, že má niekto vyššiu maržu ešte neznamená, že má vyšší zisk. Ale ani v rámci ziskovosti dlhodobo nevidím extrémne rozdiely. Sú výkonnejšie potravinárske firmy a menej výkonné.
Ak si zoberieme top päť alebo desať potravinárskych firiem na Slovensku a porovnáme ich s obchodníkmi, vidíme, že tam rozdiel nie je. Priemerný zisk v maloobchode s potravinami v roku 2022 boli dve percentá. Dlhodobo osciluje medzi dvomi, tromi percentami, čo je aj európsky priemer. Maloobchod s potravinami robí s veľmi nízkymi maržami, pretože konkurenčné prostredie je veľmi vysoké.
Len čo by niekto chcel umelo navýšiť cenu, tak konkurencia mu to dá hneď vyžrať, a existujú rôzne mechanizmy, ako porovnávacia reklama a podobne.
Ja som to pochopil tak, že by možno malo byť jednoduchšie dostať sa k informácii o tom, aká je marža jednotlivých častí reťazca pri konkrétnych výrobkoch. To, čo ste vy hovorili, sú kumulatívne čísla, ale možno pre bežného zákazníka je dôležité vedieť, aká je marža na párkoch.
Toto je napríklad veľký problém, pretože to zakazuje zákon o ochrane hospodárskej súťaže. Je to tiež v rozpore s európskym právom, o čom rozhodla aj Európska komisia, keďže na Slovensku sme mali takéto pokusy. Rovnako existuje už aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o tom, že regulácia marže je v rozpore s európskym právom.
Dobre, ale nepomohlo by to spotrebiteľom aj poľnohospodárom?
Určite nie, pretože by to zlikvidovalo produkciu. Ak by obchodník videl maržu, kto nakupuje za najlacnejšie ceny od dodávateľa, ktorý bol schopný s iným reťazcom vyrokovať vyššiu cenu, tak by si povedal, aha, tak tomuto reťazcu predáva za dve eurá a mne za dve päťdesiat. Samozrejme, že by vyžadoval dve eurá aj pre seba. To by vytvorilo obrovský tlak na tie slabšie články. Efekt by bol úplne opačný.
Dnes sa stále hovorí, že problémom v potravinovom reťazci je obchod. Inflačná kríza vo všetkých krajinách Európy ukázala, že obchod bol prvok, ktorý brzdil infláciu a dlhodobo pracuje s nízkymi maržami.
Akékoľvek zverejňovanie marže je v rozpore so zákonom. Len čo by všetci videli, kto za aké ceny predáva, tak by to zdeformovalo trh. Položilo by to firmy na kolená, pretože by sme mali riadené hospodárstvo ako za socializmu, ktoré skrachovalo.
Na európskej úrovni sa objavujú rôzne návrhy, ako tento problém riešiť. Napríklad francúzsky prezident Emmanuel Macron krátko po protestoch, keď bol tlak najvyšší, hovoril o tom, že by sa mali stanoviť minimálne výkupné ceny pre jednotlivé komodity alebo pre jednotlivé typy produktov, napríklad pre zeleninu a ovocie.
Toto beriem ako veľmi populistický krok, ktorý je v rozpore s európskymi pravidlami. Chápem, že to vo Francúzsku nemá momentálne jednoduché a hľadá témy, ktoré by ho udržali v prezidentskom kresle. Ale myslím si, že toto je krok vedľa, ktorý jednotný európsky trh oslabí, a bolo by to protiprávne. Na druhej strane by to viedlo k zvýšeniu spotrebiteľských cien.
Regulácia by znamenala, že ak cena tej komodity klesne, tak občania by museli platiť stále viac, pretože by neklesla cena v rámci dodávateľského reťazca. Potom budeme ešte viac zdaňovať, aby sme zase pomohli sociálne slabším tie drahé potraviny nakúpiť. To je cesta, ktorá vedie do pekla.
V európskej diskusii sa používa ako príklad uplatňovania smernice Španielsko, kde je zákaz predaja pod výrobné ceny. Keby sa to uplatňovalo aj na Slovensku, tak predpokladám, že by ste nesúhlasili.
Na Slovensku sme toto mali zavedené, ale bola to neprimeraná podmienka obchodníka, ktorý nesmel nakúpiť pod ekonomicky oprávnené náklady dodávateľa. Európska komisia rozhodla, že je to v rozpore s európskym právom, a Slovensko to muselo vyňať zo zákona. Predpokladám ale, že by to bolo v súlade so zákonom, ak by to bola neprimeraná podmienka dodávateľa. Pretože on jediný v celom reťazci je oprávnený poznať tieto náklady.
Takže ak v Španielsku platí, že potravinár nesmie predať svoju potravinu pod ekonomicky oprávnené náklady, tak je to v poriadku. Tam sa ukáže, kto ako draho vyrába a ako je schopný predávať. Obchodník buď kúpi, alebo nekúpi, pretože na trhu možno nájde niečo lacnejšie. Na Slovensku sme proti tomu namietali, pretože obchodník má zakázané pýtať sa na ekonomicky oprávnené náklady svojich dodávateľov. Je to zákonom zakázané pod hrozbou pokuty desať percent z obratu.
V praxi sa to nerobí?
Samozrejme, že nie. Dohadovanie o cene je úplne legitímne, ale nie spôsobom „povedzte nám, koľko sú vaše náklady“. Slovenskí potravinári to odmietli, nechceli neprimeranú podmienku, ktorá by išla voči nim, aj keď prakticky by znamenala to isté, len teraz je to o tom, kto by bol na vine.
V sektore zeleniny by to bolo vyslovene aj proti samotným producentom. Sme v období leta a sezóny, kedy je produkcie tak veľa, že sa niektorí producenti, ktorí majú skleníky, netaja tým, že predávajú aj pod cenu, pretože inak by to zhnilo. Oni si to doženú v chladnejších mesiacoch, keď je produkcie celoeurópsky menej a ceny potom aj stúpajú. Nie je to o tlaku obchodníka. Producenti chcú ísť do akciového predaja oveľa častejšie, pretože chcú vypredať celú svoju produkciu.
Ten zákon o neprimeraných obchodných podmienkach chce meniť aj slovenská vláda. Ministerstvo pôdohospodárstva hovorilo, že chce o tejto zmene rokovať aj so zástupcami obchodných reťazcov. Viete o tom niečo?
Áno, sme v kontakte a musím povedať, že je to veľmi transparentná diskusia, čo je v minulých obdobiach nevídané. Diskutuje sa naozaj so všetkými aktérmi. V minulosti prebiehala debata tak, že sa dohodli s niektorými vybranými producentmi, nie so všetkými, a na základe toho sa robila legislatíva. Mali by sme sa na to pozerať komplexne a to ministerstvo pôdohospodárstva v súčasnosti robí.
Mali sme už viacero stretnutí, kde boli prizvaní všetci aktéri na trhu, aby tá legislatíva spĺňala štandardy, kompletnú zákonnosť, nespôsobovala napríklad diskrimináciu na trhu, nezasahovala do hospodárskej súťaže.
To ma prekvapuje, lebo keď to premiér Robert Fico alebo minister pôdohospodárstva Richard Takáč oznamovali, tak väčšinou to bolo v kontexte kritiky, ktorá je počuť z ich úst na stranu obchodných reťazcov. Vy viete, čo sa plánuje meniť?
Zatiaľ nie. Nie sme ešte v takom štádiu, aby som mohol zhodnotiť konkrétny návrh. Potrebujeme vedieť, čo tým štát myslí, pretože nie je nám úplne zrejmé, čo je dôvodom zmeny. Procesná stránka je ale korektná tak, ako to sľúbil minister Takáč alebo premiér Fico.
Štátna veterinárna a potravinová správa minulý mesiac zverejnila výsledky kontrol, ktoré robila v rôznych prevádzkach vrátane obchodných reťazcov. Robila 223 cielených kontrol a zistila viacero pochybení vo viac ako polovici prípadov. Medzi najväčšími prehreškami boli myši v regáloch s potravinami, trus hlodavcov v pečive, nedodržiavanie teploty skladovania, znečistené mrazničky a regály, tovary po dátume spotreby, a tak ďalej. Ako si vysvetľujete tieto zistenia? Toto sa deje v slovenských obchodoch?
Troška ma sklamalo, že sme sa vrátili do časov, kedy sa neprávoplatne ukončené kontroly vydávali za hotové stanoviská. My dnes napríklad nevieme, koľko z tých pochybení je naozaj vážnych a koľko nie. Nevieme, či to je jedno alebo 30 percent takýchto prípadov. Ak sa našiel jeden taký prípad, tak v letných mesiacoch to nie je nič prekvapujúce, pretože hlodavce sa tam môžu dostať v rámci dopravy od samotného producenta, čo sa napríklad vo veľa prípadoch aj deje. Závozy pečiva sú každý deň, čiže to môže prísť už od pekára.
Na druhej strane máme opatrenia voči tomu a aj to najvážnejšie, ktoré sa našlo, vyčítalo, že hlodavce sa nenašli na prevádzke, ale v staničkách, ktoré ich zachytávajú, aby sa nedostali na regály. Tam nebol problém s hlodavcami na obchode, ale s tým, že neboli odpratané zo staničiek.
Tieto pochybenia sa nevymykajú ani potravinárskej produkcii, akurát sa o tom nehovorí.
Takže vy ste vôbec nevideli tie výsledky?
Sú to stále živé spory. V prípade, ak si obchodník myslí, že kontrola nebola vykonaná správne, môže sa odvolať. Stali sa viaceré kontroly, kde kontrolóri na prevádzkach priznali, že prepáčte, ale my musíme niečo nájsť. Potom výsledok je, že sedemhodinová kontrola v prevádzke zistila pavučinu v zárubni. Toto je jeden prípad z tých 55 percent. Prevádzka dostala zápis a nevyhovela kontrole. V niektorých regiónoch Slovenska si, žiaľ, kontrolóri takýmto spôsobom plnia povinnosť, aby to percento porušení bolo stále vysoké.
Tomu rozumiem, len ma zaujíma, že keď Štátna veterinárna správa a ešte aj minister pôdohospodárstva informuje, že v polovici prípadov boli nájdené pochybenia, hovorí sa o myšiach v regáloch, tak to neznie dobre. Viete vylúčiť, že slovenské obchody zanedbávajú hygienu?
Nedá sa povedať, že by zanedbávali, pretože keď si zoberieme celoročný priemer kontrol a pochybení, tak sa dramaticky nezvyšuje, neznižuje a ani sa nelíši so zahraničím. Priznávame, že aj naši zamestnanci veľakrát urobia chybu alebo zanedbajú svoje povinnosti, ale to nie je systémové zlyhanie.
Preto je dobré, že štát kontroly vykonáva, len by sme sa mali naozaj pozrieť na tie závažné pochybenia. Pozrime sa na to, čo je pre spotrebiteľa v prípade predaja potravín rizikové. V zahraničí sa kontroly striktne využívajú na analýzy rizika. Pozerajú sa na to, čo ovplyvňuje kvalitu predaja, kvalitu potravín a nepozerajú sa na treťoradé problémy, ktoré sú úplne bežné v domácnosti, vo výrobe alebo v predaji.
Predseda SNS Andrej Danko hovorí opäť o zdanení reťazcov. Odvod pre reťazce už viackrát spomenul aj minister pôdohospodárstva Richard Takáč, no aj v tomto prípade tvrdí, že sa chce s vami dohodnúť. Zaujíma ma, či vôbec je nejaká podoba takéhoto odvodu alebo dane, ktorá by bola pre vás prijateľná a či sa s vami niekto o nejakej konkrétnej podobe rozprával?
Nemáme vedomosť o žiadnej konkrétnej podobe. S ministerstvom pôdohospodárstva sme v diskusii na rôzne témy, ale nemám vedomosť, že by existoval nejaký návrh. My sme proti akémukoľvek špeciálnemu zdaneniu, pretože vidíme, aké problémy to v Maďarsku narobilo obchodu, ale najmä spotrebiteľom a producentom. Preto ani producenti na to netlačia. Keďže to je obratová daň ako DPH, kde sa zdania iba potraviny, tak vedia, že to prinesie zvyšovanie cien pre spotrebiteľov.
Ale akým mechanizmom? Reťazce to zohľadnia v cenách na regáloch?
Musíte zarobiť na tú daň. Ak vám niekto spraví obratovú daň, ktorá prevyšuje váš zisk, tak vás tlačí do straty. Vy musíte tú stratu nejakým spôsobom zmazať a preklopiť sa do zisku, aby ste boli životaschopná firma a neskrachovali. Obchodník bude ešte viac tlačiť na ceny od dodávateľa, aby sa jeho marža nafúkla a zarobil na tú daň. Alebo sa časť preklopí do spotrebiteľských cien, kde to zaplatí spotrebiteľ.
Príklad Maďarska najlepšie ukazuje, prečo je tá regulácia veľmi škodlivá. Inflácia na päťročnej báze bola na Slovensku, v Poľsku a Česku zhruba na sedem až osem percentnej úrovni. V Maďarsku to je až 13 percent. Maďari zaviedli v tomto období odvod, ale ešte ho aj zvýšili, zaviedli reguláciu cien a to sa všetko podpísalo pod to, že majú jednoznačne najvyššiu infláciu potravín v rámci krajín V4. Maďarsko ukazuje, že to je cesta do pekla.
Minister hovorí, že bude hľadať nejaké legislatívne čisté právne riešenie. My s tým máme nakoniec skúsenosť, že to Európska komisia zablokovala. Je to vôbec možné urobiť tak, aby to bolo v súlade s európskou legislatívou?
Ťažko sa vyjadruje k niečomu, čo ešte neexituje. Náš záujem je mať vypočítateľné podnikateľské prostredie. Robíme so slovenskými producentmi, ktorí majú horšiu štartovaciu čiaru ako napríklad ich kolegovia v okolitých krajinách. Preto aj obchodníci nakupujú za vyššie ceny slovenské produkty, čiže platíme za to isté slovenským producentom viac. Chceme si túto produkciu nielen zachovať, ale ju rozširovať. Na to potrebujeme úplne opačné nástroje štátu.
S ministerstvom pôdohospodárstva, ale aj s našimi partnermi v rámci dodávateľských komôr diskutujeme, čo treba na trhu urobiť, aby sme zvyšovali slovenskú produkciu. Aj keď to možno navonok niekedy nevyzerá, ale je to záujem všetkých, aby sa zvyšoval jej podiel. Aj v okolitých krajinách vidíme, že ak štát robí správne opatrenia, tak aj podiel domácej výroby je veľmi vysoký. V tých istých obchodných reťazcoch, ktoré pôsobia na Slovensku.
Ako vnímate vy celý ten kontext? Lebo treba povedať, že od obdobia potravinovej inflácie sa obchodné reťazce stali terčom slovenských politikov a hlavne tých koaličných. Máme tu Roberta Fica, ktorý už dlhodobo kritizuje obchodné reťazce, hovorí, že sa na Slovensku majú veľmi dobre. Minister pôdohospodárstva hovorí, že si zo Slovenska urobili Klondike. Ďalší vládni politici vyhlasujú, že reťazce by mali dostať po prstoch. Zdá sa, že slovenskí vládni politici vyhlásili obchodným reťazcom vojnu. Vnímate to podobne?
Dlhodobo vnímame, že sme objektom politického zápasu. Väčšinou veľmi populistického. My rozumieme, že sme ľahký terč a nesnažíme sa ani extrémne reagovať na tieto vyjadrenia. Berieme to ako súčasť politiky. Na druhej strane sme radi, že si vláda robí analýzy. Aj v tých, ktoré schválila, sa ukazuje, že obchod si plní svoju úlohu nadštandardne dobre. Úplne inak ako je prezentovaný.
Ale tie vyjadrenia sú iné, aj tie ohlasované opatrenia.
Na konci dňa ide o to, či robíme politiku pre ľudí, alebo nie. Ak sa prijmú nesprávne opatrenia, tak to, žiaľ, bude spotrebiteľ musieť zaplatiť. Tak funguje ekonomika a trh.
Teraz celkovo štát analyzuje vývoj maržového rozpätia v celej potravinovej vertikále od roku 2021. My dokonca nad rámec ministerstvu pôdohospodárstva posielame údaje o tržbách, aby videli aj tržby za slovenské produkty v jednotlivých kategóriách. Aby videli, ako sa vyvíja, keď štát poskytne pomoc pre nejaký sektor, akú to má reakciu a či sa to odzrkadlí potom aj vo zvýšených tržbách za slovenské produkty.
Rovnako máme štátne orgány, ktoré majú prístup k všetkým dátam, čiže štát si vie skontrolovať, aký je vývoj, kto a ako sa na trhu správa. Máme tu aj Protimonopolný úrad, ktorý je strážca hospodárskej súťaže a robil napríklad sektorové šetrenie minulý rok, kde skonštatoval, že si obchodníci nielenže tie navýšené ceny od dodávateľov nepreklopili naplno do cien, ale dokonca si ešte znížili obchodnú maržu, čiže tie zvýšené platby, ktoré dali najmä slovenským dodávateľom, ktorí v tom čase ťahali infláciu, tak vstrebali vo vlastnej sieti a nepreklopili ich spotrebiteľovi, a neprišiel aj slovenský producent o záujem spotrebiteľa.
Napriek tomu tá rétorika je iná a je pomerne ostrá, a mňa zaujíma, či obchodníci vedia dlhodobo v takejto atmosfére fungovať. Či si jeden deň niektorý z väčších obchodných reťazcov nepovie, že stačilo, a z nášho trhu odíde.
To ukáže čas, ale myslím si, že to ukážu najmä činy. Dlhodobo rozumieme politickej rétorike, ktorá na Slovensku je, ale my sa zameriavame na fakty. My sme veľmi transparentne komunikovali smerom k štátu, akým spôsobom aj reťazce pomáhajú slovenskej produkcii. Naozaj si v priemere účtujeme nižšie marže na domáce produkty, aby sme tú vyššiu nákupnú cenu slovenských produktov nejakým spôsobom pohltili a dali im priestor a šancu na pulte.
Pretože ak by slovenský jogurt, šunka alebo nejaký iný výrobok bol výrazne drahší oproti tomu zahraničnému, tak ruku na srdce, ktorý slovenský spotrebiteľ by mu dal šancu? Robíme maximum pre to, aby slovenská produkcia bola úspešná a aby sme ju rozširovali. Je to plus aj pre producenta, pretože len čo má stabilný odbyt, tak môže investovať a inovovať. Okolité krajiny ten impulz dali. V rámci koronakrízy alebo inflačnej krízy nalievali miliardy eur do potravinárskej produkcie a my sme nedali takmer nič.
