Dáva zvyšovanie potravinovej sebestačnosti Slovenska zmysel? (ANKETA)

Ilustračný obrázok. [Pixabay.]

Strategický záujem štátu alebo prekonaný koncept, ktorý narušuje konkurenčné prostredie? Názory expertov a expertiek na zvyšovanie potravinovej sebestačnosti na národnej úrovni sa líšia.

Jedným z hlavných cieľov vlády premiéra Igora Matoviča v oblasti poľnohospodárstva a potravinárstva je zvýšiť potravinovú sebestačnosť Slovenska.

„Keďže vláda si plne uvedomuje nízku úroveň potravinovej sebestačnosti Slovenska a jej zvýšenie považuje za strategický záujem štátu a prioritu vlády, ďalším, nemenej dôležitým cieľom je dosiahnuť čo najvyššiu sebestačnosť vo výrobe potravín a domácou produkciou zabezpečiť pre našich občanov kvalitné a bezpečné potraviny,“ píše sa v programovom vyhlásení vlády.

Portál EURACTIV Slovensko oslovil vybraných expertov a vybrané expertky a spýtal sa ich na názor, či je podľa nich dobré, aby sa vláda sústredila na zvyšovanie potravinovej sebestačnosti na národnej úrovni.

Oslovení/é experti a expertky odpovedali na otázku: Dáva v dobe previazanosti medzinárodného obchodu a existencie spoločného trhu EÚ pioritizácia potravinovej sebestačnosti zmysel?

Slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo po koronakríze

Nová vláda považuje zvyšovanie potravinovej sebestačnosti za strategický záujem štátu. Aké opatrenia by mala prijať pre zníženie závislosti na dovoze zahraničných potravín? A ako skĺbi svoju ambíciu s čoraz prísnejšími požiadavkami Únie pre udržateľnú potravinovú produkciu? 

Najskôr vyberáme skrátené časti odpovedí. V ďalšej časti ich zverejňujeme v plnom znení.

Emil Macho

Predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK)

Zvyšovať potravinovú sebestačnosť Slovensko je kľúčovou úlohou štátu. Jej význam nikdy nenabral takú váhu, ako počas uplynulých mesiacov, keď sme bojovali s následkami pandémie koronavírusu. Prvoradou úlohou slovenských poľnohospodárov a potravinárov je zabezpečiť plynulú výrobu potravín, o čom sme sa mohli presvedčiť aj v predchádzajúcich mesiacoch.

Ladislav Miko

Vedúci Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku

Myslím si, že koncept potravinovej sebestačnosti v podobe, v akej bol v minulom storočí vytvorený a používaný, je v dobe globalizovaného sveta a súčasnej životnej úrovne prekonaný a ťažko naplniteľný. Nedáva zmysel potravinová sebestačnosť na relatívne veľmi malých územiach, ako je napríklad Slovensko, s obmedzeným rozsahom plodín, pre ktoré sú v rámci primárnej produkcie na našom území vhodné podmienky.

Určitá, zmysluplnejšia „sebestačnosť“ prichádza do úvahy u veľkých, globálnych hráčov na svetovom trhu, s oveľa širším diapazónom možnej produkcie – v našom prípade ide o Európsku Úniu.

Jaroslav Karahuta

Predseda Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie (Sme rodina)

Práve v čoraz globalizovanejšom svete je dôležité poznať význam a chrániť si to, čo je národné a typické pre ten-ktorý región. Máme možnosť pozorovať, čo so svetovým trhom urobí napríklad pandémia nebezpečného ochorenia. Veď už len spomalenie medzinárodnej prepravy cez hranice krajín – aj vo vnútri Európskej únie – spôsobilo výpadky v dodávkach niektorých výrobkov.

Sebestačnosť verzus udržateľnosť: Dve výzvy pre slovenský agrosektor (VIDEO)

Zvyšovanie potravinovej sebestačnosti je hlavným cieľom novej vlády v agropotravinárskom sektore. Na aké opatrenia by sa mal agrorezort zamerať, aby bolo Slovensko menej závislé na zahraničnej produkcii? A ako kľúčoví sektoroví aktéri hodnotia novú potravinovú stratégiu Z farmy na stôl?

Na …

Monika Budzák

Inštitút ekonomických a spoločenských analýz (INESS)

Sebestačnosť popiera výhody špecializácie a spoločného trhu. Mnohokrát slúži ako zámienka pre protekcionizmus a je len otázka času, kedy by sa z podpory domácej produkcie stalo obmedzenie konkurencie zo zahraničia, čo je zlé pre spotrebiteľov, keďže by prišli o široký sortiment výrobkov, ako aj pre spracovateľov, ktorí získavajú suroviny zo zahraničia. Zároveň by takéto obmedzenie narušilo konkurenčné prostredie, čo by mohlo viesť ešte k väčšiemu zaostávaniu sektora v porovnaní s európskymi krajinami, podobne ako tomu bolo počas socializmu.

Jarmila Halgašová

Tímlíderka strany Sloboda a Solidarita (SaS) pre pôdohospodárstvo, poslankyňa NR SR a členka Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie

Potravinová sebestačnosť má byť jednoznačne strategickým záujmom Slovenskej republiky. Nanešťastie podpora farmárov i potravinárov na Slovenku v porovnaní s inými krajinami ako napríklad Poľsko, Francúzsko, Rakúsko je dlhodobo na chvoste záujmu všetkých vlád.

Ak by potravinová sebestačnosť v členských krajinách EÚ bola bezvýznamná, prečo by vlády týchto krajín vyvíjali toľko úsilia a prijímali opatrenia a bojovali za dotačnú diskrimináciu, a zvýhodňovali svojich domácich farmárov a producentov pred zahraničnou konkurenciou?

Michal Wiezik

Europoslanec (SPOLU-OD, Európska ľudová strana)

Previazanosť obchodu a existencia spoločného trhu do veľkej miery relativizujú potrebu skutočne potravinovo sebestačného členského štátu, čiže ťahať túto métu do absolútneho extrému je nereálne a neefektívne. No prioritné by malo byť zvrátenie trendu, ktorý na Slovensku vidíme, kedy potravinová sebestačnosť je v porovnaní s inými malými otvorenými ekonomikami na veľmi nízkej úrovni a stále klesá. Sme na chvoste EÚ aj čo sa týka podielu poľnohospodárskej produkcie na obyvateľa. Zvýšenie domácej produkcie nie je výsostne ekonomický problém.

Združenie mladých farmárov Slovenska – ASYF

Napriek všetkým garanciám, ktoré nám EÚ poskytuje (voľnosť trhu, voľnosť pohybu, dovoz rôznych produktov a potravín) sa počas pandémie COVID – 19 ukázalo, že sa každý členský štát EÚ snažil postarať v prvom rade o svoju krajinu a o svojich občanov a až potom riešil záväzky vyplývajúce z členstva EÚ. Práve z tohto dôvodu by strategický záujem Slovenska ako členského štátu EÚ by ma byť aj potravinová sebestačnosť a potravinová bezpečnosť.

Podiel slovenských potravín na regáloch obchodov sa nezvýšil ani počas korony

Podiel slovenských výrobkov na pultoch predajní sa medziročne zvýšil iba nepatrne. Slovenské obchody aj napriek obmedzeniam na hraniciach počas koronakrízy uprednostňovali dovoz pred domácou výrobou. Najväčší pokles zaznamenali dokonca u cestovín a olejov, ktoré počas núdzového stavu na pultoch chýbali. 

Ján Košč

socio-ekonomický analytik, odborár, člen Iniciatívy Pracujúcej chudoby

Okrem potreby potravinovej bezpečnosti, ktorá sa ukázala dôležitou nedávno počas zatvárania hraníc z dôvodu šírenia Covid-19, by nám vyššia domáca produkcia potravín priniesla viacero pozitív. V prvom rade by to bola vyššia zamestnanosť a tým pádom aj následne vyššia kúpyschopnosť obyvateľstva. Šancu zamestnať sa v poľnohospodárstve a potravinárskom priemysle by dostali hlavne dlhodobo nezamestnaní a obyvatelia z marginalizovaných komunít, čo by bolo tiež obrovskou výhodou.

Helena Patasiová

Predsedníčka Agrárnej komory Slovenska

Poľnohospodárska prvovýroba na Slovensku má omnoho vyššie možnosti na zabezpečenie sebestačnosti u viacerých druhov výrobkov. Konkrétne napríklad v bravčovom, hovädzom, jahňacom a hydinovom mäse, mlieku, vína a pekárenských výrobkoch ale chýbajú regionálne kapacity na spracovanie niektorých výrobkov.

——————————————————————————————————————————

Kompletné odpovede expertov a expertiek:

Emil Macho

Predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK)

Zvyšovať potravinovú sebestačnosť Slovensko je kľúčovou úlohou štátu. Jej význam nikdy nenabral takú váhu, ako počas uplynulých mesiacov, keď sme bojovali s následkami pandémie koronavírusu. Prvoradou úlohou slovenských poľnohospodárov a potravinárov je zabezpečiť plynulú výrobu potravín, o čom sme sa mohli presvedčiť aj v predchádzajúcich mesiacoch. Mať plné regály potravín nie je jednoduché a samozrejmé. Aj naďalej však platí a platilo aj počas uzavretých hraníc a sťažených dodávok potravín, že máme čo jesť a máme sa kde liečiť.

Je aj v našom záujme, v záujme Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory, aby bolo domáce agropotravinárstvo strategickým odvetvím národného hospodárstva krajiny. Žiaľ, v predchádzajúcich obdobia, v minulosti, malo toto označenie len deklaratívny charakter. V skutočnosti sme stále cítili, že poľnohospodárstvo a potravinárstvo sú na druhej koľaji a že domáci poľnohospodári a potravinári ťahajú za kratší koniec v porovnaní s výrobcami potravín okolitých krajín, najmä krajín V4.

Zvýšiť potravinovú sebestačnosť krajiny je kľúčové práve v období globalizácie trhu. Máme tu enormné dovozy potravín cez celý svet, z roka na rok sa zvyšuje pasívne saldo zahraničného obchodu s agropotravinárskymi výrobkami. Slovenskí poľnohospodári a potravinári sú maximálne znepokojení vývojom zahraničného obchodu s agropotravinárskymi komoditami. Kým ešte v roku 2018 k nám potraviny vozilo 700 kamiónov počas každého pracovného dňa, dnes je to už 823 kamiónov plne naložených zahraničnými potravinami.

Saldo zahraničného obchodu s poľnohospodárskymi a potravinárskymi výrobkami bolo v roku 2019 pasívne v objeme -1 812,5 mil. eur, v porovnaní s minulým rokom sa zvýšilo saldo o 182,8 mil. eur (11,2 percenta). Záporné saldo vývozu a dovozu sa v medziročnom porovnaní zvýšilo vo všetkých sledovaných odvetviach.

Za prvé tri mesiace roku 2020 je saldo zahraničného obchodu s agropotravinárskymi výrobkami na úrovni – 491,1 mil. eur. V porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka sa saldo zvýšilo o 68,6 mil. eur. (16,2 percenta).

Obrovské dovozy potravín na jednej strane znižujú šance domácich výrobcov na ich uplatnenie sa, na druhej strane aj poškodzujú životné prostredie produkciou uhlíkovej stopy. Rovnako si práve v časoch globalizácie zbytočne dovážame spolu so zahraničnými potravinami aj potraviny druhej kategórie, nekvalitné, ktorým dominujú mnohé potravinové škandály.

Takže mať vyššiu potravinovú sebestačnosť je kľúčové z hľadiska bezpečnosti a zdravia obyvateľstva, z hľadiska národnej ekonomiky a z hľadiska ochrany životného prostredia a zabezpečenie trvalo udržateľného agropotravinárstva.

Ladislav Miko

Vedúci Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku

Myslím že koncept potravinovej sebestačnosti v podobe, v akej bol v minulom storočí vytvorený a používaný, je v dobe globalizovaného sveta a súčasnej životnej úrovne prekonaný a ťažko naplniteľný. Nedáva zmysel potravinová sebestačnosť na relatívne veľmi malých územiach, ako je napríklad Slovensko, s obmedzeným rozsahom plodín pre ktoré sú v rámci primárnej produkcie na našom území vhodné podmienky.

Určitá, zmysluplnejšia „sebestačnosť“ prichádza do úvahy u veľkých, globálnych hráčov na svetovom trhu, s oveľa širším diapazónom možnej produkcie – v našom prípade ide o Európsku Úniu. Ak sa na problém pozrieme bližšie, treba na jednej strane porovnávať, aké potraviny a v akej skladbe sú dnes základom stravovania našich ľudí a aký je podiel tých, ktoré potenciálne vieme dopestovať a vyrobiť u nás, a na druhej strane porovnávať, aká je efektívnosť (vrátane environmentálnych dopadov, dopravy a podobne) takejto výroby na našom území.

Je nutné si uvedomiť, že pestovaním/výrobou tých potravín, ktoré u nás vieme vyprodukovať efektívne, lacno a vo vysokej kvalite, získavame možnosť ich exportu a naopak dovozu kvalitných a žiadaných potravín, ktoré u nás buď nevieme dopestovať, alebo len draho a v nižšej kvalite.

To však neznamená ani v najmenšom, že by sa nemala diverzifikovať poľnohospodárska výroba, zásadne zvyšovať jej efektívnosť a samozrejme, s ohľadom na klimatické dopady, zničenú krajinu a stále klesajúcu biodiverzitu s dopadmi na funkčnosť ekosystémov, zásadne vziať do úvahy (internalizovať) ekologická stránka problému – napríklad výrazne skrátiť dopravné trasy, zmenšiť počet článkov medzi primárnou produkciou a spotrebiteľom a podobne.

Pokiaľ teda je cieľom vládnej politiky modernizácia a reštrukturalizácia produkcie potravín v tomto zmysle (teda viac miestnych plodín v lepšej štruktúre, napríklad viac vlastných zemiakov, vlastnej zeleniny, ovocia, u nás vyprodukovaného masa), je lepšie miesto nie príliš zodpovedajúceho pojmu sebestačnosti hovoriť o ekologizácii, vyššej efektívnosti a vyššej heterogenite primárnej poľnohospodárskej výroby.

Som presvedčený, že ekonomická internalizácia poľnohospodárskych externalít, obzvlášť environmentálnych, povedie k cieli oveľa rýchlejšie ako koncept “sebestačnosti”.

Jaroslav Karahuta

Predseda Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie (Sme rodina)

Práve v čoraz globalizovanejšom svete je dôležité poznať význam a chrániť si to, čo je národné a typické pre ten-ktorý región. Máme možnosť pozorovať, čo so svetovým trhom urobí napríklad pandémia nebezpečného ochorenia. Veď už len spomalenie medzinárodnej prepravy cez hranice krajín – aj vo vnútri Európskej únie – spôsobilo výpadky v dodávkach niektorých výrobkov.

V globálnom meradle sa aj podľa najoptimistickejších odhadov zníži kapacita potravinového reťazca na 70 až 75 percent pôvodného objemu. Mnohé produkčné krajiny sveta menia svoju obchodnú politiku s cieľom udržať si doma nevyhnutné zásoby pre svojich obyvateľov. Tým sa zrejme zmení aj dostupnosť niektorých potravín a určovanie cien na trhu. No toto nacionálne správanie sa silných ekonomík bude mať dopad najviac na chudobných obyvateľov sveta, ktorí sa nedokážu dostať k dostatku potravín včas.

Keďže potravinová sebestačnosť na Slovensku momentálne dosahuje len necelých 40 percent, je celkom správne, že jej zvyšovanie je strategickým záujmom vlády. Ide nám predovšetkým o zdravie nášho obyvateľstva, a teda o dostatok cenovo dostupných, kvalitných a bezpečných potravín.

Bohužiaľ, ukazuje sa, že z dôvodu nižšej kúpyschopnosti sa slovenskému obyvateľstvu a jeho príjmom prispôsobila aj kvalita dovážaných potravín. Čoraz častejšie tak počúvame o „odpadovom koši“ Európy. Ale toto nechceme.

Nákupná panika zo začiatku pandémie koronavírusu na jar tohto roka už rokolísala trh s mliekom, bravčovým mäsom, vínom. Pritom na Slovensku máme potenciál zvýšiť napríklad produkciu mlieka o 28 percent, masla dokonca o 69 percent, mäsa o 57 percent, ale môžeme vyrábať aj viac zemiakov (o 247 percent), zeleniny (o 600 percent) a ovocia (o 300 percent).

Náš malý trh je na takéto výkyvy veľmi citlivý a má následne dopady aj na ďalšie sektory a tiež zamestnanosť ľudí v agropotravinárskom sektore. Ale aspoň nám táto situácia ukázala, na čo sa prioritne zamerať. Chceme vyrábať a ponúkať Slovákom dobré, domáce a tradičné produkty, na ktoré boli zvyknutí a ktoré si aj zaslúžia. Prečo by sme nemali pestovať a chovať to, po čom je dopyt a na čo máme na Slovensku pôdnoklimatické podmienky? Áno, musíme sa sústrediť na zvyšovanie potravinovej sebestačnosti Slovenska.

Monika Budzák

Inštitút ekonomických a spoločenských analýz (INESS)

So sebestačnosťou sa dnes operuje najmä v súvislosti s nízkou produktivitou a celkovo slabou konkurencieschopnosťou slovenského poľnohospodárstva. Samotný cieľ sebestačnosti však nezaručí dostatok kvalitnej výroby v poľnohospodárstve a potravinárstve, to je výsledkom dopytu spotrebiteľov, špecializácie, inovácií a investícií. Štát by nemal rozhodovať o tom, čo sa bude vyrábať, vie však vytvoriť podmienky, aby podnikatelia mali priestor inovovať a predali zákazníkom pridanú hodnotu svojich produktov.

Ak sa pozrieme napríklad na domácu produkciu vajec, v nej dosahujeme pomerne vysokú mieru sebestačnosti (okolo 90 percent). Väčšina produkcie však pochádza z klietkového chovu a dnes spotrebitelia stále viac preferujú podstielkový chov alebo voľný výbeh. Preto aj napriek vysokej sebestačnosti kupujú niektorí spotrebitelia cielene zahraničné vajcia.

Sebestačnosť popiera výhody špecializácie a spoločného trhu. Mnohokrát slúži ako zámienka pre protekcionizmus a je len otázka času, kedy by sa z podpory domácej produkcie stalo obmedzenie konkurencie zo zahraničia, čo je zlé pre spotrebiteľov, keďže by prišli o široký sortiment výrobkov, ako aj pre spracovateľov, ktorí získavajú suroviny zo zahraničia. Zároveň by takéto obmedzenie narušilo konkurenčné prostredie, čo by mohlo viesť ešte k väčšiemu zaostávaniu sektora v porovnaní s európskymi krajinami, podobne ako tomu bolo počas socializmu.

Nehovoriac o tom, že je to v rozpore s právom EÚ a mnohé takéto nápady v členských štátoch boli zastavené, keďže odporujú pravidlám voľného pohybu tovarov v rámci spoločného trhu EÚ. Kým ľudia dopytujú potraviny, ktoré sa u nás neprodukujú (polovica spotreby ovocia tvorí južné exotické ovocie) alebo ktoré práve v danej sezóne nie sú u nás dostupné (to je aj prípad hrušiek v zimných mesiacoch), je snaha o sebestačnosť nezmyselná.

Mičovský: Z ekologických cieľov potravinovej stratégie EÚ nebudeme chcieť vykľučkovať

Minister pôdohospodárstva Ján Mičovský hovorí, že agrorezort pod jeho vedením spraví všetko pre to, aby znížil zaťaženie pôdy pesticídmi, ako to eurokomisia navrhuje v potravinovej stratégii Z farmy na stôl. Stratégia navrhuje znížiť ich spotrebu do roku 2030 o polovicu. 

Jarmila Halgašová

Tímlíderka strany Sloboda a Solidarita (SaS) pre pôdohospodárstvo, poslankyňa NR SR a členka Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie

Potravinová sebestačnosť má byť jednoznačne strategickým záujmom Slovenskej republiky. Nanešťastie podpora farmárov i potravinárov na Slovenku v porovnaní s inými krajinami ako napríklad Poľsko, Francúzsko, Rakúsko je dlhodobo na chvoste záujmu všetkých vlád.

V roku 2000 sme mali na pultoch okolo 80 percent domácich potravín, v súčasnosti menej ako 40 percent. Vo viacerých krajinách si význam potravinovej sebestačnosti uvedomujú. Problémom je, že trh s poľnohodárskymi surovinami a potravinami je deformovaný a Slovensko v ňom má nevýhodné postavenie. Len pre porovnanie francúzsky farmár dostáva roky vyššie dotácie ako ten náš, poľskí farmári a potravinári majú zase silnú podporu od štátu.

Ak by potravinová sebestačnosť v členských krajinách EÚ bola bezvýznamná, prečo by vlády týchto krajín vyvíjali toľko úsilia a prijímali opatrenia a bojovali za dotačnú diskrimináciu, a zvýhodňovali svojich domácich farmárov a producentov pred zahraničnou konkurenciou?

Na Slovensku takúto podporu nemáme, preto nedokážeme cenovo konkurovať, hoci kapacity na pokrytie domáceho trhu na Slovensku máme a sú nevyužité. To ale neznamená, že máme na zvyšovanie potravinovej sebestačnosti rezignovať. Dôsledkom pokriveného trhu a prístupu k domácim farmárom a potravinárom je, že sme krajinou, ktorá vyváža suroviny spracúvané v cudzine, ktoré následne s pridanou hodnotou nakupujeme v podobe zahraničných potravín na naše pulty, čím podporujeme ekonomiky iných štátov.

V poľnohospodárstve a potravinárstve je okrem iného významný potenciál vzniku nových pracovných miest, čo má ďalšie priaznivé efekty pre štát. Na dôležitosť podpory potravinárstva musíme pozerať bez ohľadu na dostatok surovín. Nemôžeme byť limitovaní tým, že Slovensko má 5,5 milióna obyvateľov. Podnikatelia majú rozmýšľať strategicky s víziou expanzie. Potrebné je vytvoriť podmienky aj pre malých a stredných podnikateľov pre predaj z dvora, ale nemôžeme zatracovať veľké firmy. Naopak, treba ich podporovať, pretože vytvárajú pridanú hodnotu a pracovné miesta.

Význam potravinovej sebestačnosti sa ukázal aktuálny počas koronakrízy. Budúci rok môžeme očakávať menší výber sortimentu vybraných produktov. Niektoré krajiny vydali zákaz exportu vybraných potravín, Slovensko k tomuto kroku nepristúpilo, no realitou je, že vybrané slovenské suroviny sú záujmom  podnikateľov zo zahraničia.

Zvyšovanie výroby domácich potravín má význam z dôvodu zabezpečenia základných potrieb obyvateľstva, bezpečnosti potravín v spojení so zdravím obyvateľstva, vyššej kvality potravín, umožňuje lepší prehľad o pôvode potravín, výrobných procesoch, dodržiavaní legislatívy, pričom požiadavky slovenskej legislatívy v oblasti hygieny sú prísnejšie ako u potravín dovážaných na Slovensko. Okrem prísnejšej legislatívy používajú slovenskí farmári menej pesticídov ako napr. v Taliansku, či Španielsku, z ktorých dovážame zeleninu a ovocie.

Slovensko je v ťažkej pozícii oproti konkurencii, no podpora domácich výrobcov a farmárov je aj za týchto okolností dôležitejšia, než zmierenie sa s ďalším poklesom domácich potravín na pultoch a záplavou menej kvalitných produktov zo zahraničia.

Michal Wiezik

Europoslanec (SPOLU-OD, Európska ľudová strana)

Ako naznačuje otázka, previazanosť obchodu a existencia spoločného trhu do veľkej miery relativizujú potrebu skutočne potravinovo sebestačného členského štátu, čiže ťahať túto métu do absolútneho extrému je nereálne a neefektívne. No prioritné by malo byť zvrátenie trendu, ktorý na Slovensku vidíme, kedy potravinová sebestačnosť je v porovnaní s inými malými otvorenými ekonomikami na veľmi nízkej úrovni a stále klesá. Sme na chvoste EÚ aj čo sa týka podielu poľnohospodárskej produkcie na obyvateľa. Zvýšenie domácej produkcie nie je výsostne ekonomický problém.

Samozrejme malo by to výrazný pozitívny vplyv na našich producentov, dopyt po domácej produkcii rastie, no treba mať na zreteli aj ekologický a povedzme klimatický kontext, domáca lokálna produkcia má istotne menšiu ekologickú stopu, ako potraviny transportované naprieč krajinami a svetadielmi. Musíme si ale uvedomiť, že konkurovať svetovým a európskym veľkovýrobcom potravín, môžeme jedine kvalitou a pridanou hodnotou našej produkcie, ktorá je momentálne nízka, z dôvodu nevhodnej štruktúry poľnohospodárskej produkcie, kde dominuje produkcia obilnín a olejnín.

Združenie mladých farmárov Slovenska – ASYF

Prioritou EÚ je, aby bola potravinovo sebestačná, čo aj v súčasnosti je. Napriek všetkým garanciám, ktoré nám EÚ poskytuje (voľnosť trhu, voľnosť pohybu, dovoz rôznych produktov a potravín) sa počas pandémie COVID – 19 ukázalo, že sa každý členský štát EÚ snažil postarať v prvom rade o svoju krajinu a o svojich občanov a až potom riešil záväzky vyplývajúce z členstva EÚ.

Práve z tohto dôvodu by strategický záujem Slovenska ako členského štátu EÚ by ma byť aj potravinová sebestačnosť a potravinová bezpečnosť.

Od kolektívneho k prestarnutému: Zachránia slovenské poľnohospodárstvo mladí?

Úpešná výmena generácií je jednou z hlavných podmienok trvalej udržateľnosti európskeho poľnohospodárstva. Odpoveď na starnutie a vyľudňovanie agrosektoru musí čo najrýchlejšie nájsť aj Slovensko. Môžu mladí farmári pomôcť s produktivitou či sebestačnosťou slovenského poľnohospodárstva? 

Je zaujímavé v, že potraviny sa na Slovensko dovážajú zo susedných krajín – Poľsko, Česko, Maďarsko. Vôbec nejde o potraviny, ktoré by sa v našich klimatických podmienkach dopestovať nedali. Práve naopak, Slovensko na pestovanie týchto potravín má ideálne podmienky.

V prípade tejto ideálnej situácie dosiahne krajina lokálny výrobok s podporou regionálnej ekonomiky a s minimálnym zaťažením na životné prostredie. Preto je potrebné uvedomiť si, že potravinová sebestačnosť krajiny je pre Slovensko potrebná.

Ján Košč

Socio-ekonomický analytik, odborár, člen Iniciatívy Pracujúcej chudoby

Potravinová sebestačnosť samozrejme neznamená zatváranie hraníc pred zahraničnými potravinami. Okrem potreby potravinovej bezpečnosti, ktorá sa ukázala dôležitou nedávno počas zatvárania hraníc z dôvodu šírenia Covid-19, by nám vyššia domáca produkcia potravín priniesla viacero pozitív.

V prvom rade by to bola vyššia zamestnanosť a tým pádom aj následne vyššia kúpyschopnosť obyvateľstva. Šancu zamestnať sa v poľnohospodárstve a potravinárskom priemysle by dostali hlavne dlhodobo nezamestnaní a obyvatelia z marginalizovaných komunít, čo by bolo tiež obrovskou výhodou.

A keďže, jesť sa musí, tak by zamestnanosť v týchto sektoroch bola menej náchylná na cyklické výkyvy. Vyššia produkcia potravín na Slovensku by zároveň pomohla v rámci ostrejšieho konkurenčného boja aj kvalite potravín a zároveň by sme vedeli aj viac potravín vyviezť za hranice. A v neposlednom rade, ak si vypestujeme základné potraviny na Slovensku a tu ich aj spotrebujeme, tak ich výroba má omnoho nižšiu uhlíkovú stopu, ako napr. dovoz zemiakov z Egypta, alebo kuraciny z Brazílie.

Helena Patasiová

Predsedníčka Agrárnej komory Slovenska

Poľnohospodárska prvovýroba na Slovensku má omnoho vyššie možnosti na zabezpečenie sebestačnosti u viacerých druhov výrobkov. Konkrétne napríklad v bravčovom, hovädzom, jahňacom a hydinovom mäse, mlieku, vína a pekárenských výrobkoch ale chýbajú regionálne kapacity na spracovanie niektorých výrobkov.

Čo sa týka zeleniny a ovocia, len u niektorých druhov vieme vypestovať sezónne, ale chýbajú mám vhodné moderné skladovacie kapacity. Celoročne v skleníkovom hospodárstve s využitím geotermálnej vody, ktorú však na Slovensku dostatočne nevyužívame.

Na európskom trhu sme sa stali odbytišťom menej kvalitných potravín. Obchodné reťazce veľmi rýchlo zmapovali situáciu na trhu a kým sa domáce poľnohospodárske a potravinárske podniky zaoberali transformáciou a privatizáciou, oni si vybudovali svoje distribučné centrá so skladovaním a dovážali produkty z celého sveta a bohužiaľ aj tie, ktoré boli vyrobené  aj u nás.

Kamiónová doprava sa zvýšila niekoľkonásobne, cesty sú zaťažené a havárie narástli. Spoločný trh EÚ  je potrebné prehodnotiť a zreformovať v prospech budúcej generácie, to nám ukazuje aj rozšírenie pandémie, ale aj ochrana životného prostredia – pôda, voda, ovzdušie, ale v prvom rade ľudia. Poľnohospodári a potravinári sa vedia prispôsobiť, len potrebujú ustálený systém a pravidlá, ktoré sa s vládami vždy menia.