Tento článok je súčasťou Špeciálu: Počítať ovečky, aby sa sektor zobudil
Zo slovenských pasienkov za osem rokov zmizlo stotisíc oviec. Podľa SLAVOMÍRA REĽOVSKÉHO strácajú slovenskí chovatelia konkurencieschopnosť, čo je spôsobené nízkou dotačnou podporou. „Dostali sme sa do štádia, že si mliekari nechávajú doviezť lacnejšie mlieko z Francúzska namiesto toho, aby ho kúpili na Slovensku,“ hovorí riaditeľ Zväzu chovateľov oviec a kôz.
Slavomír Reľovský je riaditeľom správneho útvaru Zväzu chovateľov oviec a kôz.
V rozhovore sa dočítate:
- ako sa vyvíja počet oviec na Slovensku a čo má na to vplyv,
- prečo sa stavy oviec minulý rok mierne zvýšili,
- ako prácu chovateľov oviec ovplyvňujú dôsledky klimatickej zmeny,
- akú úlohu hrajú ovce pri jej zmierňovaní,
- prečo nie je dosť ľudí na prácu s ovcami,
- ako prácu chovateľov ovplyvnili nové podmienky na ochranu stáda pred šelmami,
- ako sa dá stádo pred predátormi chrániť najlepšie,
- prečo sú pre chovateľov čoraz väčším problémom krkavce.
Podľa údajov štatistického úradu má krivka vývoja počtu oviec na Slovensku od roku 1990 cyklický tvar. V roku 1990 ich bolo 600-tisíc, pričom do prelomu tisícročia stavy klesli na 400-tisíc. Do roku 2012 počet narástol na 410-tisíc, no potom opäť zaznamenávame pokles až pod 300-tisíc v roku 2020. V minulom roku ale stavy mierne narástli. Čo má teda najväčší vplyv na vývoj počtu oviec na Slovensku?
Ak nerátame posledný rok alebo dva, tak zo Slovenska za osem rokov zmizlo stotisíc oviec. Zo 410-tisíc kusov sme spadli pod 300-tisíc.
Základný problém je v zle nastavených podporných mechanizmoch, v nízkej podpore chovu oviec a kôz. To je dôvod našej nízkej konkurencieschopnosti.
Napriek tomu našim slovenským ovčiarom treba vzdať úctu. Podarilo sa nám preklenúť ťažké obdobie, keď sme museli úplne otočiť kormidlo ovčiarstva z produkcie vlny na mlieko a mäso. Vlna je v produkčnej hierarchii teraz na poslednom mieste.
Od roku 1990 prechádza naše poľnohospodárstvo ťažkou skúškou. Ovčiarstvo špeciálne, keďže sa menili požiadavky na chovateľov. Ovčiarom sa to však podarilo zvládnuť. No napriek tomu, že rastie záujem o výrobky z ovčieho a kozieho mlieka aj o jahňacie mäso, nie sme konkurencieschopní.
Všetky okolité štáty s ovčiarskou tradíciou podporujú sektor oveľa viac. Náš chovateľ preto nedokáže vyrábať za takú cenu, ako niekto v zahraničí. Chovatelia sa preto musia správať ako podnikatelia. Nebudú robiť to, čo im prináša dlhodobú finančnú stratu. To je dôvod poklesu.
Kto je pre vás najväčšou konkurenciou? Sú to typické ovčiarske krajiny, ako sú Rumunsko či Bulharsko? Predávajú sa na Slovensku rumunské alebo bulharské výrobky z ovčieho mlieka?
Slovenskí spracovatelia chcú robiť bryndzu a ponúknuť ju spotrebiteľovi, keďže majú o ňu záujem. No dostali sme sa do štádia, že si nechávajú doviezť lacnejšie mlieko z Talianska alebo z Francúzska namiesto toho, aby ho kúpili na Slovensku.
Nedá sa povedať, že to nevieme robiť alebo to robíme zle. Vieme to, len podporné mechanizmy zahraničného chovateľa sú v jeho štáte také, že dokáže mlieko vyviezť tisícky kilometrov až na Slovensko za nižšiu cenu, ako dokáže vyprodukovať slovenský chovateľ.
Ako je to s odbytom mlieka? Ide väčšina mlieka do mliekarní alebo chovatelia prechádzajú na vlastné spracovanie?
Podľa zelenej správy ročne vyprodukujeme 12 miliónov litrov ovčieho mlieka. Pravdepodobne aj viac ako polovica z toho množstva sa spracuje na výrobky v domácich podmienkach.
Nedokážeme však takto spracovať celú produkciu. Aj my sa musíme spoliehať na spracovateľov, ktorí produkujú väčšie množstvá a ponúkajú výrobky cez obchodné reťazce.
Na druhej strane, niektorí naši chovatelia už sami vstúpili do obchodných reťazcov. Nevieme však pokryť ten dopyt, čo sa týka množstva, ako veľká mliekareň.
Mliekarne na slovenský trh patria. Je však pre nás tejto v napätej situácii dôležité zabezpečiť, aby sme to mlieko vedeli dodať, vyrobiť konkurencieschopne, aby nebolo mlieko dovezené zo zahraničia lacnejšie. Práve preto na Slovensku padali chovy a klesali počty oviec. Jednoducho sme mlieko nevedeli vyrobiť v cene, za akú si ho spracovatelia nechali priviezť zo zahraničia.
Ako sa vyvíja počet chovateľov?
Trend je taký, že priemerná ovčia farma na Slovensku má asi 120 zvierat. Pokles bol spôsobený aj tým, že končili chovy s pomerne vysokou koncentráciou. Tieto chovy boli odkázané na spracovanie v mliekarňach a nie na finalizáciu.
Keď ich výrobky spracovatelia nahradili produktom zo zahraničia, chovateľ bol nútený výrobu ukončiť. Potom nastáva problém s odbytom a konkurencieschopnou cenou a súčasne aj personálny problém, keď dochádza ku generačnej výmene.
Tu sa prejavuje obrovské podfinancovanie sektora. Nedokážeme z chovu vyťažiť toľko, aby sme dokázali zaplatiť ľudí. K ovciam potrebujeme človeka na 24 hodín denne. Dnes však už nezoženieme takého, ktorý by pri nich chcel byť tak dlho počas celej sezóny.
Ak by sme brali osemhodinový pracovný čas, tak namiesto jedného potrebujeme troch. Ak mám započítať aj nejaké dovolenky či starostlivosť o deti, ošetrenie člena rodiny, zistím, že ich na jednu pozíciu potrebujem možno aj štyroch.
Všetkých musíme adekvátne ohodnotiť. Ak ich chceme slušne zaplatiť, musíme produkt aj slušne predať.
Stretli sa dva problémy, a to výkupná cena a personálne zabezpečenie. Všetko sa točí okolo financií.
Darí sa problém s pracovnou silou nejako riešiť?
V niektorých prípadoch sa to dá. Stále však narážame na mzdové nároky ľudí a teraz aj na inflačné tlaky. Súbežne s tým však nerastú realizačné ceny. Nožnice sa otvárajú a chovatelia majú problém zaplatiť personál tak, aby sme ľudí presvedčili, že práca v ovčiarstve je dobrá.
Minulý rok ste zverejnili informáciu, že chovatelia aj z dôvodu veľkého sucha rozmýšľajú nad rušením chovov. Na druhej strane došlo v minulom roku k nárastu počtu oviec. Ako ovčiarstvo na Slovensku teda ovplyvňujú klimatické zmeny?
V rámci chovu malých prežúvavcov, teda oviec a kôz, sme súčasťou myšlienky ochrany prírody a boja s klimatickou zmenou.
Ovca urobí každým krokom v zemi malé jamky. Keď ich je v stáde 400, sú to milióny malých jamiek, ktoré zadržia vodu a udržia ju v krajine. To je základný cieľ.
Tak, ako sa kedysi tvrdilo, že ovečka má trojaký úžitok, dnes hovoríme o štvorakom. Okrem mlieka, mäsa a vlny je tu štvrtý prínos: krajinotvorba. Tá je dnes možno na prvom mieste.
Nemôžeme čakať, že sa všetci ľudia vrátia k roľníctvu, budú sa starať o pasienky alebo trvalé trávne porasty. Tu nastupujú zvieratá, ktoré nám dokážu udržiavať krajinu za najnižšiu cenu.
Ovce, ako aj ďalšie hospodárske zvieratá určite zohrávajú dôležitú úlohu pri zmierňovaní klimatických zmien. Aký vplyv ale majú dôsledky týchto zmien na vašu prácu?
Ovplyvňuje nás to najmä z pohľadu krmovinovej základne alebo dlhodobo zaužívaných procesov prípravy krmív. Dnes už sa na to musíme pozerať trochu opatrenejšie. Po tom, ako minulý rok zasiahlo našich chovateľov sucho, dnes už premýšľajú trochu inak. Manažment na pasienkoch sa snažia prispôsobiť tak, aby mali dosť krmiva.
Nemôžeme teda povedať, že niektorí chovatelia skončili, lebo nedokázali zvieratá nakŕmiť. Ovca je pomerne skromné zviera, ktoré dokáže aj z mála vyťažiť maximum. Mnohí sa tým však už dnes zaoberajú a menia zaužívané postupy týkajúce sa kosenia, prípravy krmív či výberu krmovín.
Prejavujú sa tieto aspekty na dlhodobej produkcii mlieka?
Prejavujú sa tak ako na celkovej poľnohospodárskej produkcii. Na Slovensku sa napríklad rozšírili ochorenia, ktoré u nás neboli typické. Dnes sú už bežné, no zatiaľ sa nám s nimi darí úspešne bojovať.
Vidíte, že produkcia mlieka ostala napriek klesajúcim počtom oviec zhruba na rovnakej úrovni už niekoľko rokov.
Mohol by častejší výskyt suchých rokov ohroziť slovenské ovčiarstvo a spôsobiť ďalšie poklesy stavov?
Mohlo by sa to stať, aj to vnímame. Naši chovatelia už roky robia také opatrenia, aby sa to dotklo zvierat čo najmenej. Prispôsobujú si manažment na pasienkoch, zabezpečujú si dlhodobé zdroje vody pre zvieratá.
Ovce sa väčšinou nechovajú v takých vysokých koncentráciách ako dobytok. Zaťaženie v podhorských oblastiach je na takej úrovni, že chovatelia zvládajú boj s klimatickými zmenami veľmi dobre.
V minulom roku sa klesajúci trend počtu podarilo zvrátiť a došlo k nárastu. Čo je hlavný dôvod?
Došlo k nárastu, čo súvisí s podpornými mechanizmami. Za ostatné tri roky sa nám podarilo presvedčiť rezort ministerstva pôdohospodárstva, že hlavným problémom chovu oviec a kôz je diskriminačná a nerovnomerná podpora na veľkú dobytčiu jednotku.
Veľká dobytčia jednotka je spoločný koeficient, ktorý zohľadňuje náklady. Jedna dobytčia jednotka je jedna krava alebo 6,66 ovce. Ak mám teda napríklad na jednu dobytčiu jednotku pri hovädzom dobytku náklad 12 eur, tých istých 12 eur mám náklad pri 6,66 ovciach. Podpory od štátu ale rovnaké nie sú. Ak má chovateľ dobytka podporu 450 eur a my len 150, niekde je asi chyba.
Chovatelia to vnímajú ako diskrimináciu. Aj to je dôvod poklesu stavov. Za ostatné tri roky sa však financie podarilo navýšiť. Platba na dobytčiu jednotku sa nevyrovnala, ale priblížila sa. Počty oviec sa tak zastabilizovali a prepad sa zastavil.
Dotačná podpora sa teda oproti minulosti zlepšila, keď sa dostala na 90 percent podpory dobytčej jednotky pri kravách s trhovou produkciou mlieka. Ste teda spokojní?
Áno, veľa z dotačných titulov, ktoré budú pre chovateľov oviec a kôz, sa nám podarilo dohodnúť dobre. Musíme si však uvedomiť, čo je podpora a čo je kompenzácia.
Viaceré dotačné schémy sú len kompenzáciou – napríklad na zabezpečenie dobrých životných podmienok zvierat či na chov ohrozených plemien, ktoré pomaly zo Slovenska miznú.
Nie je to teda podpora toho, aby ľudia chovali. Je to o tom, aby chovali napríklad pôvodnú valašku aj napriek jej nízkej úžitkovosti. Ide tu o zachovanie biodiverzity či národných plemien.
Štát v novom programovom období chovateľov podporil aj cez ekoschému na pastevný chov. Ako to prijali chovatelia? Zapojili sa do ekoschémy?
Naším cieľom bolo, aby boli podporení tí chovatelia, ktorí využívajú štvrtý význam chovu oviec, čo je krajinotvorba. Chovateľ, ktorý chová zvieratá pastevným spôsobom, má podstatne vyššie náklady. Musí ich mať kompenzované. Chovať zvieratá v maštali je lacnejšie a jednoduchšie, ako ich chovať pastevným spôsobom. A chovatelia oviec a kôz chovajú takmer výlučne pastevným spôsobom.
Robí to pri ovciach na Slovensku ešte niekto inak ako pastevným spôsobom?
Nájdu sa aj takí, ktorí to robia intenzívnejším spôsobom. Tu si však musíme položiť otázku, čo potrebuje naša krajina. Kosiť pasienky a zvyšovať uhlíkovú stopu alebo tam poslať zvieratá, ktoré zabezpečia prirodzenú obnovu pasienkov?
Cieľom dlhodobej stratégie ministerstva pôdohospodárstva je zvýšiť stav oviec na 500-tisíc kusov do roku 2035. Je to podľa vás reálne aj vzhľadom na súčasne nastavenie dotačnej podpory?
Podmienky na to máme. Musíme však zabezpečiť to, o čom stále hovoríme, a teda personál k zvieratám. Záujem o výrobky je, musí to však mať kto robiť. Stále sa to točí okolo finančnej podpory, aby bol chov konkurencieschopný a rentabilný.
Ako by vám s nedostatkom pracovníkov mohol pomôcť štát?
Musíme vedieť ľudí zaplatiť a vytvoriť pre nich dobré pracovné prostredie, aby chodili do práce s radosťou. Nemali by sme mať len personál, ktorý to robí z nadšenia, ale aj profesionálov, ktorí budú dobre zaplatení.
Je to o podporných mechanizmoch alebo o daňovom a odvodovom zvýhodnení. Aj vás by som k chovu oviec presvedčil len tým, že z toho budete mať nejaký finančný zisk.
Chovateľom v súvislosti s prísnejšou ochranou vlka od tohto roka pribudli nové povinnosti pri ochrane stáda. Ide o to zabezpečiť stálu prítomnosť pri ovciach, prítomnosť voľne pustených pastierskych strážnych psov či zabezpečenie ohrady. Ako vyhláška sa z tohto pohľadu zmenila práca chovateľov?
My svoje stáda chránime a vždy sme ich aj chránili. Zmena pre nás teda nie je dôležitá. Je to naše živobytie, ani by nám neprišlo na um zvieratá nechrániť alebo sa o ne nestarať.
Opäť to ale ovplyvňuje našu konkurencieschopnosť. Každé jedno z opatrení prináša náklady. Napriek tomu je ochrániť zvieratá niekedy veľmi ťažké. Ak je tlak predátorov extrémne veľký, tak sa to nepodarí žiadnymi opatreniami.
Do ktorých opatrení teraz chovatelia investujú najviac? Sú to pastierske psy či ohradníky?
Momentálne viac investujeme do ohradníkov. Je to pre nás dôležité najmä z personálneho hľadiska. Opäť sme pritom, že keby som lákal ľudí, aby išli ku mne pracovať, je tam nebezpečenstvo, že ich v noci alebo cez deň bude ohrozovať medveď či vlk. Málokto by sa chcel postaviť takýmto šelmám.
Z poľnohospodárskych dotácií môžu chovatelia čerpať prostriedky na preventívne opatrenia. Využívajú to?
Áno. Stavajú oplôtky, lenže je to všetko jednorazová podpora. Obrovské náklady idú na údržbu preventívnych opatrení aj na chov psov. Sú to náklady, ktoré nás zase stavajú do znevýhodnenej pozície voči zahraničným chovateľom, ktorí problémy so šelmami neriešia.
S ministerstvom životného prostredia sa nám podarilo dohodnúť odškodňovanie chovateľov. To všetko ale nerieši príčinu vzniku škôd. Problém je, že chovateľovi vznikne škoda na stáde, ktoré starostlivo buduje desiatky rokov.
Efektívnou ochranou môžu byť voľne pustené pastierske strážne psy.
Žiadne opatrenie nie je stopercentné. Musíme brať do úvahy to, že Slovensko je urbanizovaná krajina. Nie sme v Mongolsku alebo na Sibíri, kde sú tisícky hektárov plochy a pes bez prítomnosti ľudí a turistov.
U nás je veľmi bohatá turistická krajina. Ovce sa chovajú v národných parkoch, v chránených krajinných územiach. Je tam veľký pohyb ľudí a často sa ľudia nevedia správať tak, ako by sa v prítomnosti veľkých pastierskych psov správať mali.
Výchova detí by sa od malička mala viac venovať ochrane prírody, aby sa v budúcnosti vedeli správať pri pasúcich sa zvieratách alebo v prítomnosti veľkých pastierskych psov.
Ktoré z opatrení je teda najefektívnejšie?
To je ťažké vyhodnotiť. Čo bolo účinné v minulosti, od čias valašskej kolonizácie, je prítomnosť pastiera so strážnym psom.
Aj keby podporné mechanizmy boli nastavené dokonale a dokázali by sme ich zaplatiť, nefungovalo by to. Väčšina chovateľov je frustrovaná a unavená z toho, že napriek maximálnemu úsiliu, 24-hodinovej ochrane, vzniknú škody predátormi.
Od leta 2021 je vlk zákonom chránený, čím sa skončili kvóty na jeho odstrel. Narástol odvtedy počet stretov alebo škôd?
Strety rastú násobne a nie je to len pre to, že je vlk chránený. Keď v roku 1990 bolo 700-tisíc oviec, tých stretov nebolo toľko. Problém je teda asi inde, nie v tom, že chovatelia nezabezpečujú ochranu. Predtým bolo šeliem podstatne menej. Stopercentná ochrana je chiméra. Je zlá predstava, že ohradník a psy dokážu problém vyriešiť úplne.
Čo sa s tým dá teda robiť? Podľa vás je to len regulácia šeliem?
Chovatelia majú často pozemok v prenájme, je to poľnohospodársky využívaný pozemok. My dokážeme zabezpečiť, aby naše zvieratá z neho nešli do lesa. Tak isto by teda aj ochranár, ktorý má pod patronátom tieto šelmy, mal zabezpečiť, aby sa nedostali k mojim zvieratám. To ale nedokáže.
Často narážame na problém, že v štátnej ochrane prírody, ktorá má toto zabezpečiť, nie sú dostatočne fundovaní ľudia na to, aby si vedeli uvedomiť aj pozíciu druhej strany.
Najdôležitejšie je zabezpečiť, aby škody nevznikali. Riešením však nie sú opatrenia. V malej krajine ako Slovensko je riešením nájsť správnu mieru v počte predátorov, či už je to medveď, vlk alebo krkavec.
Príkladom sú aj iné štáty, kde prehnaná ochrana nakoniec spôsobila, že sa zviera dostalo do pozície, keď bolo potrebné likvidovať veľké počty takto premnožených predátorov.
Ako časté sú útoky krkavcov?
Je to bežné a prípadov je čoraz viac. Proti krkavcom sa nedá brániť. Je to podobné ako s kormoránmi pri rybároch. Nepôvodný druh tu spôsobuje obrovské škody. Krkavec si nájde jahňa, sadne mu na chrbát, vyďobe mu oči, potom ho rozvláči a zožerie.
Môžete tam mať psy aj stádo sledovať. Je to mimoriadne inteligentné zviera. Opäť hovoríme o správnej početnosti a miere.
