V rokovaniach o reforme eurozóny sa Slovensku darilo najmenej

Bývalý minister financií Nemecka Wolfgang Schäuble a slovenský minister financií Peter Kažimír na zasadnutí Euroskupiny v roku 2015. [EPA/OLIVIER HOSLET]

Švédska štúdia vyvracia tvrdenie, že výsledky rokovaní o architektúre menovej únie v rokoch 2010 až 2015 diktovali veľké členské štáty ako Nemecko a Francúzsko.

Skupina švédskych politológov uskutočnila štúdiu, v ktorej skúmala nakoľko boli jednotlivé členské krajiny úspešné v rokovaniach o reforme eurozóny v rokoch 2010 až 2015.

Hlavným zistením ich práce je, že tieto rozhovory nemali „víťazov ani porazených“. Ich záver tak vyvracia tradičný naratív o nadmernom vplyve dvoch najväčších unijných ekonomík na dianie v eurozóne: Francúzska a Nemecka.

Nejmenej úspešné bolo Slovensko

Štúdia ponúka porovnávaciu tabuľku, ktorá znázorňuje, ako sa jednotlivým členským krajinám v rozhovoroch o reforme eurozóny darilo presadiť vlastné návrhy.

Údaje štúdie zahŕňajú preferencie členských štátov v 39 kľúčových reformných návrhoch. Išlo najmä o vybudovanie stabilizačných mechanizmov pre krajiny v problémoch (dočasný a trvalý euroval), otázky hospodárskeho riadenia, či návrhy týkajúce sa bankovej únie.

Preferenciám krajín autori pridelili rôzny počet bodov na základe toho, ako sa ich postoj k téme líšiil od konečného rozhodnutia. Ako príklad uvádzajú rozhodnutie EÚ z roku 2011 o zapojení Medzinárodného menového fondu (MMF) do záchranných programov v rámci prechodného eurovalu (EFSF). Krajiny ktoré boli proti účasti MMF dostali nula bodov; štáty za zapojenie MMF získali 100 bodov; 50 bodov bol zisk krajín, ktoré požadovali podmienenú účasť MMF.

Priemerná úspešnosť členských krajín v rokovaniach o reforme eurozóny. Zdroj: M. Lundgren: Bargaining Success in the Reform of the Eurozone.

Tabuľka ukazuje, že priemerná úspešnosť pri presadzovaní vlastných návrhov medzi členskými krajinami je prekvapivo rovnomerne rozložená. Najmenej úspešnou krajinou pri presadzovaní svojich vízií bolo Slovensko – stalo sa tak v menej ako polovici reformných opatrení.

„S výnimkou Slovenska tabuľka neprináša jasných víťazov ani porazených. Symetrické rozdelenie ziskov a strát naznačuje, že povaha týchto rokovaní zodpovedá vzorcom odpozorovaným v ostatných vyjednávacích procesoch v EÚ, ktoré často vykazujú veľmi podobné rozdelenie výsledkov“ konštatujú autori.

Najťažšie a najdôležitejšie rokovania prebiehajú na ministerskej úrovni v rámci Rady EÚ. V sledovanom období sa na Slovensku vystriedali traja ministri financií – Ján Počiatek rezortu šéfoval do leta 2010, Ivan Mikloš (SDKÚ) v rokoch 2010 až 2012 a následne Peter Kažimír (SMER-SD).

Skupiny krajín

Ako poukazujú autori, v rokovaniach sa najmenej darilo starým a veľkým členským štátom, členom eurozóny a krajinám z južnej časti Európy. Naopak, medzi najúspešnejšími sú severské krajiny a štáty mimo eurozóny.

Pre úspech členskej krajiny, ako tvrdia, tak nebola rozhodujúca ich veľkosť či politický vplyv, ale predovšetkým to, ako výrazne sa ich pozície vymykali od väčšinového postoja v eurozóne.

Desať členských krajín chce posilniť trvalý euroval, pridalo sa aj Slovensko

Skupina členských štátov EÚ sa prihovára za silnejšiu úlohu Európskeho stabilizačného mechanizmu pri hodnotení finančnej kondície krajín, ktoré budú žiadať o finančnú pomoc. Dnes je táto právomoc výhradne v rukách Európskej komisie.

„Nepotvrdilo sa tvrdenie, že o výsledkoch rozhodujú veľké členské štáty ako Nemecko, ale že úspech v rokovaniach závisí od kompromisov a vzájomných ústupkov,“ stojí v záveroch štúdie.

Dosahovať výsledky v rozhovoroch sa zároveň viac darilo krajinám, ktorých pozície sa blížili návrhom Európskej komisie či Európskeho parlamentu.

Prečo sa nedarilo veľkým krajinám?

Autori štúdie ponúkajú aj ďalšie vysvetlenia, prečo tri najväčšie ekonomiky eurozóny – Nemecko, Francúzsko a Taliansko – podľa ich meraní neboli v rokovaniach až tak úspešné.

Hlavnú príčinu podľa nich najlepšie vystihuje známa veta Angely Merkelovej z roku 2011: „Ak zlyhá euro, zlyhá celá Európa“. Inými slovami, rokovacie možnosti veľkých členských štátov limituje fakt, že sú na stabilite menovej únie až príliš závislé.

„Nielenže sú Nemecko a ďalšie veľké krajiny vnímané ako strážcovia európskej integrácie, kvôli ich hlbokej finančnej previazanosti s eurozónou sú tiež obzvlášť zraniteľné voči prípadnej dezintegrácii menovej únie,“ vysvetľuje štúdia.

Reforma eurozóny: V4 sa zhodne len na tom, že nechce hrať druhé husle

Vplyv krajín Vyšehradskej štvorky na podobu integračného procesu v eurozóne by sa nemal podceňovať. Ich názory na inštitucionálnu architektúru menovej únie sa však rozchádzajú, píše ROBERT CSEHI.

Druhým dôvodom je, že štáty ako Francúzsko a Nemecko neumožnili, aby sa niektoré z návrhov vôbec dostali na rokovací stôl. Ako príklad uvádzajú otázku vystúpenia Grécka z eurozóny, či vytvorenie spoločných európskych dlhopisov (eurobondy).

Tretím možným vysvetlením nízkej úspešnosti veľkých krajín podľa autorov sú ich často „extrémistickejšie pozície.“

Výsledná podoba jednotlivých reformných opatrení je výsledkom kompromisov a veľkých ústupkov zo strany členských štátov. „Takto nastavený rokovací proces zákonite znevýhodňuje extrémne preferencie a naopak zvýhodňuje centristické postoje,“ stojí v štúdii.

Pozadie