Doprava ako súčasť smernice o vysielaní – mýty a realita

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Ilustračné foto [pixabay]

Europoslanec RICHARD SULÍK (SaS, ECR) vysvetľuje nejasnosti v otázke, čo prináša nové znenie smernice o vysielaní pracovníkov pre dopravcov.

Nedávno som sa ako europoslanec zúčastnil debaty Informačnej kancelárie Európskeho parlamentu o poslednom vývoji pri prijímaní revízie smernice o vysielaní pracovníkov. Na tomto stretnutí avšak zaznelo niekoľko nepresných až mylných informácií a rád by som ich uviedol na pravú mieru. V roku 2020 by inak dopravcov či iné vysielajúce spoločnosti mohlo čakať nepríjemné prekvapenie, aké pravidlá sa na nich po novom vzťahujú.

Revízia smernice o vyslaných pracovníkoch poškodí slovenské firmy, pracovníkom nepomôže

Európska smernica o vyslaných pracovníkoch naďalej rozdeľuje členské štáty Európskej únie. Proti jej revízii bola spočiatku aj slovenská vláda. Minulý rok však názor zmenila.

Mýtus: Doprava je podľa novej smernice vyňatá z pravidiel o vysielaní

Najskôr vysvetlím pôvod súčasných zmätkov. Západné členské štáty, ktoré prijímali pôvodnú smernicu o vysielaní v roku 1996 zastávali názor, že doprava jednoznačne patrí do rozsahu smernice, kým členské štáty, ktoré vstupovali do EÚ v 2004 si vyvinuli rozdielnu prax a vodičov za vysielaných pracovníkov nepovažujú. V ponímaní Slovenskej republiky je to napríklad zahraničná pracovná cesta s odpovedajúcimi diétami.

Prvé viditeľné rozpory v uplatňovaní smernice na dopravu sa objavili v roku 2015 s príchodom kontroverzných zákonov Nemecka MiLoG a Francúzska Loi Macron (odpoveď Komisie). Stále viac štátov zaviedlo v tomto kontexte nové protekcionistické požiadavky, ktoré mali spĺňať iba zahraniční poskytovatelia. Z ich strany to bolo uplatňovanie smernice o vysielaní na dopravu a presadzovacej smernice (enforcement directive) 2014/67/EÚ, kým z našej strany to bolo vnímané ako protekcionizmus a neúmerné požiadavky.

Oba tábory vyvíjali rovnako naliehavú politickú iniciatívu, aby sa Komisia priklonila k „ich“ výkladu pravidiel. Od mája 2015 popritom prebiehalo konanie o porušení európskej legislatívy voči Nemecku, Francúzsku a Rakúsku, ktoré je dodnes bez výsledku. V tejto veci som opakovane posielal viacero listov (napr. 20172016) na Komisiu s cieľom urgencie vymáhania platnej legislatívy.

Po začatí týchto konaní zo strany Komisie sme očakávali najmä jednotný výklad Súdneho dvora, na ktoré situácie v sektore dopravy sa má pôvodná smernica vzťahovať. Vysielanie samotné totiž musí napĺňať niektoré špecifické znaky a zdalo sa nelogické, aby sa plošne aplikovalo aj na dopravu. Vyslaní pracovníci sú predsa konkurenciou domácim, žijú istý čas na území iných štátov a tak ďalej. Namiesto vysvetlenia alebo vymáhania pravidiel sa ale v roku 2016 začala revízia starej smernice z roku 1996 a v máji 2017 bola predstavená nová legislatíva pre dopravu – tzv. cestný balíček.

A tu sa dostávame k jadru problému a celému zmätku, ktorý pravidelne postihuje aj niektorých europoslancov. Ministri sa na konci októbra zhodli na tom, že vzhľadom na veľmi mobilný charakter medzinárodnej cestnej dopravy, sa budú nové prvky smernice uplatňovať na tento sektor až odo dňa účinnosti návrhu zo spomenutého cestného balíčku – smernice regulujúcej vysielanie v doprave (ďalej ako „lex specialis“, návrh COM 2017/278).

Pôvodná smernica sa na dopravu zatiaľ bude vzťahovať tak ako doteraz, tj. ak sú splnené podmienky definujúce vysielanie (uvedené v článku 1. rozsah smernice), ktoré si každý štát nanešťastie vykladá rozdielne. Dôležité je tiež podotknúť, že ak z nejakého dôvodu nebude nikdy prijatý tento návrh, právny režim platný pre odvetvie cestnej dopravy vyplývajúci zo súčasného znenia sa bude naďalej uplatňovať nezmenene a časovo neobmedzene.

Vyslaní pracovníci: Smernica rozdeľuje štáty a stresuje dopravcov

Slovenskí dopravcovia by najradšej videli svoj sektor vyňatý zo smernice. Problémy sú podľa nich však aj v domácich pravidlách.

Čo teda čaká dopravcov?

O výslednej podobe smernice o vysielaní bola 1. marca 2018 dosiahnutá predbežná dohoda na niektorých najkritickejších bodoch. Európsky parlament, Komisia a Rada sa zhodli, že na dopravu sa majú uplatňovať pravidlá smernice o vysielaní z roku 1996, až pokým sa neprijme samostatný predpis upravujúci vysielanie v doprave, t.j. lex specialis.

Dňom jeho účinnosti sa potom na dopravu začnú vzťahovať aj všetky nové prvky smernice. Dopravcovia by podľa nových pravidiel nemuseli platiť vodičom len minimálne mzdové nároky, ako je uvedené v smernici z roku 1996, ale všetky zložky odmeňovania. Znamenalo by to aj nároky vyplývajúce z kolektívnych zmlúv, príplatky, dávky a ďalšie zložky z právnych predpisov hostiteľských štátov.

Kým rokovanie o lex specialis je prakticky v plienkach, rokovania ohľadne revízie smernice o vysielaných pracovníkoch sú takmer vo finále. Napriek medializovaným informáciám nebol ani len tranzit z pôsobnosti smernice oficiálne vyňatý, ale zatiaľ platí všeobecné porozumenie, že tranzitné operácie sa za vysielanie nepovažujú.

O tom všetkom sa ale rozhodne až v lex specialis, o ktorom sa práve rokuje súbežne v Rade a Parlamente. Ak sa návrh prijme, začne na dopravu pravdepodobne platiť limit niekoľkých dní, počas ktorých by sa dopravná operácia (s výnimkou kabotáže) ako vysielanie neposudzovala.

Žiaľ, podľa mojich informácií, vyjednávania pokračujú veľmi pomaly a niektoré členské štáty sa tento návrh snažia zablokovať. Potopenie tohto návrhu by znamenalo, že sa zachová súčasná právna neistota a rozdielne pravidlá v členských štátoch, ktoré sú v dopravnom sektore často využívané na ochranu vlastných trhov. Celé politické pozadie by som mohol opisovať v samostatnej knihe.

Veľmi zjednodušene sa dá povedať, že absurdný priebeh rokovaní je dôsledkom vyhrotených postojov na oboch stranách a súboja o ich podiel na medzinárodnej preprave. Práve preto mala Komisia splniť svoju úlohu garanta základných zmlúv, vysvetliť existujúce pravidlá, a zároveň ochrániť spoločný trh pred vytváraním bariér. Po rokoch hádok, neistoty a nezodpovedaných otázok k uplatňovaniu existujúcich pravidiel zo strany dopravcov sme stále na začiatku.

Poslednú nádej vkladám do osobitého preskúmania, ktoré bude Komisia musieť predložiť o vysielaní v špecifických odvetviach, najmä ak sa vyjednávania o lex specialis zaseknú. Toto preskúmanie by mohlo konečne identifikovať, na aké dopravné operácie sa má vysielanie vzťahovať, aby to minimalizovalo dopady na celý sektor.

V tejto veci som sa obrátil na Komisiu  s viacerými parlamentnými otázkami, ktoré by mali byť v krátkom čase zverejnené na mojom profile v Európskom parlamente (1.otázka, 2.otázka, 3.otázka, 4.otázka, 5.otázka, atď.).

Odpovede sa dajú nájsť v pravom hornom rohu otázky, avšak nie všetky už boli zodpovedané. Okrem toho pri každej dôležitej zmene posielam informačné emaily dopravcom, na ktorých odber sa môžete prihlásiť na adrese richard.sulik@europarl.europa.eu.

Mýtus: Smernica o vysielaní sa dá ešte zmeniť v priebehu rokovaní

S veľmi vysokou pravdepodobnosťou sa už nedá významne zmeniť obsah revízie smernice o vysielaní zamestnancov, nakoľko bola v marci 2018 dosiahnutá predbežná dohoda na základných bodoch, ako som už spomínal vyššie. Tieto prvky sa už meniť výrazne nebudú a výsledok rokovaní bude potom musieť byť odhlasovaný v Rade aj Parlamente.

Jednou z hlavných zmien sú konkrétne mzdové tarify, na ktoré má pracovník nárok. V súčasnej smernici sa vyžaduje len to, aby sa na vyslaných pracovníkov vzťahovali minimálne mzdové tarify, po novom sa počíta s uplatňovaním tých istých pravidiel odmeňovania v hostiteľskom členskom štáte, ako sa stanovuje v právnych predpisoch alebo vo všeobecne uplatniteľných kolektívnych zmluvách.

Situáciu má aspoň čiastočne uľahčiť povinnosť poskytovať informácie o zložkách odmeňovania a kolektívnych zmluvách na jednej národnej webovej stránke pre každý členský štát. Ďalej podľa dosiahnutých dohôd môže byť maximálna dĺžka vyslania pracovníka (predtým ako sa aplikujú všetky ustanovenia pracovného práva hostiteľskej krajiny) 12 mesiacov s možným predĺžením o 6 mesiacov prostredníctvom oznámenia príslušnému orgánu v hostiteľskej krajine.