Európska menová karanténa

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Simon Johnson je bývalým hlavným ekonómom Medzinárodného menového fondu, profesorom Sloanovej fakulty manažmentu na MIT a vysoko postaveným členom Petersonovho inštitútu pre medzinárodné ekonómiu. Peter Boone je vedúcim oddelenia efektívnych intervencií v Centre pre hospodársku výkonnosť pri London School of Economict a je riaditeľom spoločnosti Salute Capital Management.

Nemci reagujú na pochopiteľný odpor verejnosti voči sanácii bánk a zadlžených krajín z peňazí daňových poplatníkov, rozumne volajú po mechanizmoch, ktoré umožnia „širšie zdieľanie záťaže“ – rozumej straty pre veriteľov. Ich nové návrhy, ktoré z nejakého podivného dôvodu predpokladajú, že ku štátnym bankrotom môže dôjsť najskôr v druhej polovici roku 2013, sa však vzpierajú základným ekonomickým princípom vyhlasovania neschopnosti splácať dlhy.

Nemci by si mali spomenúť na poslednú epizódu rozsiahlych štátnych bankrotov – na Latinskú Ameriku v 70. rokoch. Táto skúsenosť ukázala, že krajiny vyhlasujú platobnú neschopnosť, pokiaľ sú náklady takéhoto kroku nižšie ako jeho prínos. Nedávne nemecké vyhlásenie pritom kľúčové európske krajiny rozhodne k tomuto bodu priblížili.

Náklady na vyhlásenie platobnej neschopnosti závisia od toho, aký veľký chaos nastane, keď sa platby zastavia. Aké sú právne problémy? Ako dlho platobná neschopnosť trvá, než krajina dokáže dospieť k dohode s veriteľmi? O koľko viac bude musieť zaplatiť za prístup k dlhovým trhom.

Prínosom vyhlásenia platobnej neschopnosti sú úspory na budúcich platbách vládou – najmä na platbách nerezidentom, ktorí nemôžu voliť. Očividne to závisí od výšky nesplateného dlhu, úrokovej sadzby a rastových vyhliadkach danej krajiny, pokiaľ bude v platení pokračovať.


Skrátené znenie príspevku uverejňujeme v spolupráci s Project Syndicate. Jeho úplné znenie v českom jazyku nájdete na tomto odkaze.