Ja som pole? Prečo aspoň na chvíľu treba sledovať, čo sa deje na agrorezorte

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Na snímke minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR Samuel Vlčan (nominant OĽaNO) a predseda vlády SR Eduard Heger (OĽaNO) pri príležitosti žatevného výjazdu. [FOTO TASR - Lukáš Grinaj]

Tento článok je súčasťou Špeciálu: Budúcnosť včelárstva na Slovensku

Je dostatok argumentov na to, aby sme mohli povedať, že reforma agrodotácií je jednou z najdôležitejších úloh súčasnej vlády. Treba si to uvedomiť presne teraz, pretože o niekoľko dní bude neskoro.

Keď prvýkrát nahlas zaznela tá suma, v improvizovanej konferenčnej sále na družstve v Pravoticiach, kde sa diskutovalo o budúcich agrodotáciách, na chvíľu zavládlo ticho. Poľnohospodárom sa od roku 2023 o tretinu znížia hektárové dotácie – presnejšie o 59 eur. Sto hektárová farma? Ročne mínus šesťtisíc eur.  Nie málo – obzvlášť, keď si uvedomíme, že pre príjmy slovenských roľníkov sú dotácie dôležitejšie ako inde v EÚ.

Poľnohospodári už dlhšie vedia, že zmeny v Spoločnej poľnohospodárskej politike EÚ budú bolieť, no až teraz, keď sa na agrorezorte k hektárom rýchlo dopočítavajú dotačné príspevky, zisťujú ako veľmi. Hektárová sadzba je pritom iba jedna časť zlej správy. Za menšie dotácie budú slovenskí farmári totiž musieť na poliach a pasienkoch toho robiť omnoho viac – teda ak nechcú, aby ich dotácie boli ešte oveľa nižšie.

Únia sa totiž dohodla, že agrodotácie musia výrazne viac ako doteraz prispievať k plneniu dlhodobých cieľov v oblastiach, kde celá EÚ zatiaľ zlyháva: k záchrane biodiverzity a pôdy a k znižovaniu škodlivých emisií. Nástrojom, ako to dosiahnuť, má byť nový režim poľnohospodárskych platieb – známy ako „ekoschémy“ -, ktorý výmenou za dotačnú podporu od poľnohospodárov očakáva viac práce pre prírodu.

Je to zrejme najväčšia, no stále iba jedna z mnohých zmien, na ktoré sa poľnohospodári musia v novom programovom období pripraviť.

Podcast | Farmári majú obavy z nových dotačných pravidiel, no zmeniť sa musia

Poľnohospodári postupne zisťujú, čo všetko sa pre nich zmení s novou Spoločnou poľnohospodárskou politikou. Ich príjmy z dotácií sa po roku 2023 citeľne znížia, kým rozsah povinností narastie. Čaká ich rozdeľovanie lánov, či ponechávanie väčších plôch bez produkcie.

Poľnohospodárov netreba prehovárať, ale zapojiť

Žiadať od poľnohospodárov, aby sa lepšie starali pôdu, zvieratá a okolitú krajinu, nie je trúfalosť. Nie je to jediný problém slovenského agrosektora, no ak ho nevyriešime, v budúcnosti budeme iba ťažko zvyšovať domácu poľnohospodársku produkciu, ktorá je takmer vo všetkých produkčných ukazovateľoch na chvoste Únie.

Dotácie navyše pochádzajú z verejných zdrojov, preto je pochopiteľné, že verejnosť chce od farmárov aj zdravé potraviny, vodu a ovzdušie. V stave, do ktorého sa dostal slovenský vidiek, ide o nevyhnutnú zmenu, ktorá mala prísť už oveľa skôr.

Poľnohospodárom nič z toho vysvetľovať netreba. Vedia to sami najlepšie a napriek zníženej dotačnej podpore prejavili záujem situáciu zlepšiť. Reforma agrárnej politiky na to ponúka ideálnu príležitosť. No v poľnohospodárstve to stále funguje tak, že riešenie je úspešné iba vtedy, ak je podporené zmysluplnou dotačnou schémou. Kľúč od dotácií má ministerstvo pôdohospodárstva.

Problém však je, že ani 80 dní pred termínom, kedy musí slovenská vláda Európskej komisii zaslať takzvaný Národný strategický plán, v ktorom napasuje dotačné schémy na domáce aj európske ciele poľnohospodárskej politiky, nevieme o zámeroch ministerstva skoro nič.

Eurokomisár Janusz Wojciechowski v pondelok vyzýval európskych agroministrov, aby s odborníkmi o príprave plánu čo najviac diskutovali a aby o ňom informovali aj verejnosť.

Na Slovensku ale bolo okolo strategického plánu viac ako rok úplné ticho. Z harmonogramu príprav exministra Jána Mičovského sa veľmi rýchlo stal trhací kalendár a medzi poľnohospodármi a médiami už koluje asi desiata verzia toho, ako sa po roku 2023 zmenia dotačné pravidlá. Nikto pritom nevie, kedy bude stratégia hotová, kedy pôjde do pripomienkového konania a kedy ju schváli vláda.

Bolo by nefér povedať, že súčasný rezortný šéf Samuel Vlčan do celého procesu nepriniesol viac dynamiky. Veľa vecí sa po jeho nástupe do úradu nepochybne pohlo z miesta. Pri príprave ekoschém sa napríklad podarilo naštartovať spoluprácu poľnohospodárov s ochranármi, ktorá funguje až prekvapivo dobre.

No premrhaný čas – hoci vláda nakoniec strategický plán zrejme (ako vždy) stihne schváliť – bude mať svoju daň. Kvalita verejných politík, ktoré vznikajú v zhone, samozrejme, nerastie, ale strmo klesá. Čo je ale horšie, štát tým prichádza o dôveru poľnohospodárov. Ak majú byť úspešné, musia si zmeny a nové povinnosti farmári osvojiť, čo sa stane iba vtedy, keď budú mať pocit, že sa na nich spolupodieľali.

Prečo poľnohospodárstvo nemalo chýbať v prejave roka Ursuly von der Leyen

Predsedníčka eurokomisie už druhý rok po sebe v prejave o stave Únie nespomenula európske poľnohospodárstvo. Spoločná agropolitika EÚ je pritom naďalej najnákladnejším dotačným programom, ktorý je na prahu ďalšej reformy.

Najdôležitejšia reforma?

Táto situácia zároveň potvrdzuje jeden zvláštny, no zároveň dlhodobý fenomén: poľnohospodárstvo je na úplnom okraji záujmu médií, verejnosti a tým pádom aj politikov.

Je to v úplnom kontraste s prípravou reforiem, do ktorých sa vláda teraz púšťa v rámci Plánu obnovy EÚ.

Keď kabinet Eduarda Heger rozhodol o tom, že poľnohospodári a potravinári nedostanú zo šesťmiliardového (pravdepodobne to bude menej) krízového balíčka ani euro, jeho predstavitelia uisťovali, že dôvodom nie je nízke postavenie agropotravinárstva v hierarchii jej priorít. Hovorili, že poľnohospodárstvo predsa získa miliardy eur z poľnohospodárskeho programu EÚ a preto treba sústrediť pozornosť na prípravu strategického plánu.

O tom, aké reformy a investície vláda podporí z národného plánu obnovy, sa diskutovalo na niekoľkých konferenciách, za „diskusnými okrúhlymi stolmi“, na Facebooku, Instagrame, či Clubhouse. Desiatky tlačoviek boli plné novinárov.

Iste, školstvo, zdravotníctvo, aj justícia sú oblasti, ktoré si reformu pýtajú už veľmi dlho a sú horizontálnym riešením veľkého množstva nakopených štrukturálnych problémov. No aj tak ten nepomer bije do očí.

Nové dotácie sa bez väčšieho záujmu verejnosti a médií pripravujú za zatvorenými dverami niekoľkých pracovných skupín. Hovoríme pritom takmer o piatich miliardách eur, na ktoré chce agrorezort naviazať aj ďalšie desiatky miliónov eur zo súkromných zdrojov. Na ich rozdelenie nečakajú len roľníci, ale aj potravinári, včelári, lesníci, ochranári, či starostovia a miestne komunity.

Argument o nízkom podiele poľnohospodárstva na tvorbe HDP je nezmyselný, pretože to je výsledok ľahostajnosti k chlebovému odvetviu a nie dôvod na jej prehlbovanie. Dôsledkom je aj to, že na hektári poľnohospodárskej pôdy u nás pracuje oveľa menej ľudí, ako je priemer EÚ. Poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka preto môže byť výborným nástrojom, ako pomôcť zaostávajúcim regiónom, z ktorých čoraz rýchlejšie odchádzajú mladí.

Slovensko už tradične z vlastných zdrojov do poľnohospodárstva veľa neinvestuje. Akúkoľvek zmenu v sektore preto vieme v súčasnosti zaplatiť iba z európskych zdrojov. Buď sa poľnohospodárstvo zreformuje teraz, alebo bude ďalších šesť rokov prešľapovať na mieste.

Reforma je samozrejme úplne kľúčová aj z pohľadu prírody a klímy. Z polí rýchlo miznú vtáky a včely, z pôdy živiny a baktérie, a z maštalí uniká nemálo škodlivých emisií. Obraz všeobecného nezáujmu o poľnohospodárstvo dokresľuje aj to, že prebiehajúcu reformu si ešte nestihol všimnúť zrejme žiadny „greenfluencer“. Pre menšie lány monokultúr, alebo biopásy sa podľa všetkého neoplatí vyzliekať donaha ani odkazovať internetu, že „My sme pole“.

V čase, kedy by sa verejný tlak naozaj zišiel, je presviedčanie politikov, úradníkov a poľnohospodárov na pleciach niekoľkých trpezlivých ochranárov, ktorí čelia obrovskej presile. To je ale tvrdá, mravčia práca, ktorá sa na Instagrame predáva ťažšie ako prázdne heslá o „zodpovednosti každého z nás“. Pre zmenu sa nestačí nadchnúť len vtedy, keď práve tweetuje Greta Thunberg.

Skrátka, je dostatok argumentov na to, aby sme mohli povedať, že reforma agrodotácií je jednou z najdôležitejších úloh súčasnej vlády. Treba si to uvedomiť presne teraz, pretože už o niekoľko dní bude neskoro.