Europoslanec Canfin: Mechanizmus kompenzácie uhlíka na hraniciach Únie nie je daň

Šéf envirovýboru Európskeho parlamentu Pascal Cafin. [Európsky parlament]

Budúci mechanizmus Európskej únie na úpravu uhlíkových hraníc musí odzrkadľovať cenu uhlíka a  európsky systém obchodovania s emisiami. Len tak bude v súlade s pravidlami Svetovej obchodnej organizácie, tvrdí poslanec europarlamentu PASCAL CANFIN.

Pascal Canfin je francúzsky europoslanec za centristickú skupinu Renew Europe v Európskom parlamente. Predsedá výboru pre životné prostredie zhromaždenia (ENVI). Rozprával sa s redaktorom EURACTIV.com pre energiu a životné prostredie Frédéricom Simonom. (Ak si chcete prečítať pôvodný rozhovor vo francúzštine, kliknite sem).

Európska komisia uviedla, že bude uplatňovať mechanizmus kompenzácie uhlíka na hraniciach Únie (Carbon border adjustment mechanism – CBAM) pre krajiny, ktoré neprijmú dostatočné záväzky v boji proti zmene klímy. Ako chce Komisia určiť, aké kroky sú dostatočné? Stačil by napríklad podpis Parížskej dohody?

Najprv sa musíme vrátiť k cieľu tohto opatrenia. To, čo v Európskom parlamente chceme, je mechanizmus, ktorý dopĺňa náš systém obchodovania s emisiami (Emission Trading System – ETS) a ktorý môže byť prijatý kvalifikovanou väčšinou. Nová daň by musela byť jednomyseľne schválená členskými štátmi, čo by komplikovalo rozhodovanie. V prípade zavedenia novej dane by tiež hrozilo, že by ju Svetová obchodná organizácia (World Trade Organization – WTO) odmietla ako nepovolené ochranné opatrenie.

Naopak, mechanizmus kompenzácie uhlíka, ktorý chceme zaviesť, by mohol byť technicky integrovaný do ETS. Existuje niekoľko spôsobov, ako to urobiť.

Druhou vecou, ​​ktorej sa chceme vyhnúť, je „únik uhlíka“. Vtedy priemyselné odvetvia presúvajú svoju výrobu do krajín, kde za produkciu emisií CO2 nemusia platiť. Únikom uhlíka je najviac postihnutá výroba ocele alebo cementu.

Chceme rovnaké podmienky pre všetkých – ale v porovnaní s čím? Európski výrobcovia ocele a cementu už teraz čelia výrobným nákladom spojenými so znižovaním emisií v rámci systému ETS. Tieto obmedzenia sa budú zväčšovať aj s novými klimatickými cieľmi EÚ do roku 2030. Keď sa porovnávame s ostatnými krajinami musíme tieto obmedzenia a zvýšené náklady brať do úvahy.

Únia si udržala svetové klimatické prvenstvo, Čína radikálne zníženie emisií zatiaľ neplánuje

Európska únia prezentovala na klimatickom summite OSN nový cieľ znižovania emisií do roku 2030. K európskej snahe znižovať emisie rýchlejšie sa pridalo ďalších 75 krajín. Už teraz je jasné, že na dosiahnutie záväzku Parížskej dohody to stačiť nebude, uvádza mediálny partner EURACTIV.com Climate Home News.

Preto nestačí, že sa Čína zaviazala dosiahnuť uhlíkovú neutralitu až v roku 2060. Aj keď vítam tento politický záväzok, realita je taká, že Čína v súčasnosti nijakým spôsobom nepenalizuje emisie napríklad z výroby ocele.

Oslobodiť Čínu od platby za emisie na hraniciach Únie len na základe tohto politického prísľubu by nebolo seriózne. Keby som bol európskym výrobcom ocele alebo cementu, neprijal by som to. Nerieši to súčasný problém.

Ako by sa mohlo priemyselné odvetvie v krajine, akou je Čína, vyhnúť budúcemu európskemu mechanizmu?

Môžeme sa rozprávať o dvoch nástrojoch, ktoré sú v súlade s pravidlami WTO. Je to buď jednoznačne stanovená cena uhlíka podobne ako to máme v európskom systéme ETS alebo ekvivalentná cena stanovená normami.

Konkrétnym faktorom, o ktorom môžeme uvažovať je cena uhlíka. V budúcom európskom mechanizme by mala fungovať tak, že upraví náklady vzhľadom na ekvivalent, napríklad štandardami na úrovni sektorov. Určitá norma bude zodpovedať určitej cene uhlíka. Tým pádom bude možné povedať, aká cena uhlíka zodpovedá určitému typu výroby.

Budú musieť dovozcovia na hraniciach preukázať, že v dotknutom sektore skutočne platia za vyprodukované emisie?

Áno, samozrejme. Aký by to malo inak zmysel? Ak sa uspokojíme s vyhláseniami o zámeroch, ktoré sa neprenesú do skutočnosti, nechránime našich výrobcov pred dumpingom.

Ale vráťme sa späť k Číne. Hoci sú jej záväzky chvályhodné z diplomatického hľadiska, z pohľadu priemyselnej konkurencie nemajú nijaký význam. Samozrejme, som rád, že Čína prijala tento záväzok. Aby však v budúcnosti nemusela za vyprodukované emisie platiť na hraniciach Európskej únie, je potrebné tieto sľuby premietnuť do reality. Inak nie sú dosť konkrétne.

Ako môžeme presne vyčísliť cenu emisií skleníkových plynov, ktoré chceme uvaliť na výrobcu z inej krajiny? Aké dôkazy musí predložiť?

Je to jednoduché. V Európskom parlamente sme začali diskutovať o viacerých možnostiach Môžeme napríklad vziať do úvahy elektrický mix v danej krajine alebo elektrický mix v samotnom výrobnom závode.

Tieto informácie je možné veľmi ľahko vysledovať. Ak za zameriame na elektrický mix danej krajiny, ide o ľahko dostupné informácie. Ak si vyberieme ako referenčnú konkrétnu firmu, môžeme tieto údaje zistiť z jej zmlúv a faktúr.

Následne by sa tieto údaje mali aplikovať na obsah uhlíka v dovážaných výrobkoch. Ak napríklad máme údaj uhlíkovej náročnosti produkovanej elektriny „x“ a údaj obsahu uhlíka vo výrobku „y“, urobíme jednoduchý proporčný výpočet a dostaneme cenu. Výsledná cena by bola európska cena uhlíka mínus to, čo už bolo zaplatené na miestnej úrovni. Od tohto momentu máme rovnaké podmienky pre všetkých.

Slovensko uhlíkové clo na summite podporilo, víta ho aj priemysel

Predstavitelia slovenského priemyslu podporujú zavedenie uhlíkového cla. Nevidia ale dôvod, aby sa zároveň rušilo bezplatné prideľovanie emisných kvót ako to navrhuje Európska komisia.

Ďalšou otázkou je, čo robiť s príjmom, ktorý bude tento mechanizmus generovať.  V zásade existujú dve logiky, dva prístupy, ktoré musíme zosúladiť.

Prvou možnosťou je, aby časť príjmov šla na financovanie zelenej transformácie krajín, najmä tých najchudobnejších. Ďalšia časť príjmu by mohla financovať splácanie európskeho ozdravného plánu a z neho predovšetkým zelené investície.

Medzi týmito dvoma prístupmi bude potrebné nájsť kompromis, aby bol mechanizmus v súlade s pravidlami WTO. Ak by však výnosy smerovali len do splácania plánu obnovy, bez environmentálnych cieľov a bez toho, aby pomohli najchudobnejším krajinám, bol by to dôvod na obavy.

Preto medzi týmito dvoma prístupmi musí byť rovnováha a ja sa budem snažiť presadiť to v parlamente.

Najväčšími výrobcami ocele sú nadnárodné spoločnosti s výrobnými závodmi v niekoľkých krajinách. Ako je možné uplatniť mechanizmus kompenzácie uhlíka na hraniciach EÚ na tento typ globalizovaných firiem bez penalizácie výrobných závodov v Európe? Mám na mysli napríklad ArcelorMittal.

Je to presne naopak. Ak Európa zvýši cenu uhlíka bez zavedenia mechanizmu, ktorý by zabránil dumpingu, zahraničná výrobná prevádzka sa automaticky stane konkurencieschopnejšou ako európska výrobná prevádzka v rámci tej istej spoločnosti.

Ak nezavedieme mechanizmus kompenzácie uhlíka, zvýšime tým riziko úniku uhlíka a premiestnenia výroby mimo EÚ. To by bolo dvojnásobne kontraproduktívne – jednak z hospodárskeho a priemyselného hľadiska, jednak z hľadiska životného prostredia. Presunuli by sme tým výrobu do krajín, ktoré majú nižšie environmentálne normy ako my. Išlo by o dvojnásobnú stratu a práve tomu sa chceme vyhnúť.

Aj z tohto dôvodu je nevyhnutný súlad mechanizmu s pravidlami WTO. Za žiadnych okolností nechceme vstúpiť do obchodnej vojny. Nedávno som o tejto téme diskutoval s čínskymi predstaviteľmi ako aj s novou administratívou USA.

Posolstvo musí byť jasné. Európa nevstupuje do logiky zeleného protekcionizmu alebo obchodnej vojny. Mechanizmus, ktorý navrhujeme, nie je svojvoľný ani jednostranný. Pokiaľ bude zlučiteľný s pravidlami WTO, bude v súlade aj s pravidlami, ktoré sme si stanovili na európskej úrovni a ktoré prijali Číňania a Američania.

Namiesto začatia obchodnej vojny teda skôr hráme hru multilateralizmu.

Na čom je vlastne založený súlad s pravidlami WTO? Súvisí so skutočnosťou, že mechanizmus je prepojený s cenou uhlíka v ETS?

Podstatné je, aby bol mechanizmu čo najbližšie k systému obchodovania s emisiami v Európe. Zároveň je pre súlad s pravidlami WTO dôležité, že pri mechanizme nejde o daň a že sa bude vzťahovať na rovnako na európske ako aj na dovážané výrobky.

Kľúčový je samotný účel celého mechanizmu a tým je boj proti zmene klímy a ochrana životného prostredia. Chceme WTO ukázať, že ide o presadzovanie environmentálnych cieľov, ku ktorým sa hlási aj táto inštitúcia, a nie o clo, ktoré by malo slúžiť na financovanie iných priorít.

Mechanizmus kompenzácie uhlíka na hraniciach Únie sa musí dopĺňať s európskym systémom obchodovania s emisiami. To nastoľuje otázku bezplatných kvót CO2 pre európskych výrobcov. Nemôžeme mať ochranu hraníc aj bezplatné kvóty.

Preto musíme nájsť citlivé a inteligentné riešenie. Možnosťou je, napríklad, postupne rušiť bezplatné kvóty a súčasne zavádzať mechanizmus kompenzácie uhlíka. Rovnakú tonu uhlíka emitovaného európskym zariadením nie je možné pokryť mechanizmom kompenzácie a zároveň bezplatnými kvótami. Išlo by o dvojité zvýhodnenie, ktoré nie je zlučiteľné s WTO.

Súlad s pravidlami WTO je v každom prípade nutný, bez nej vstupujeme do logiky obchodnej vojny. A to Európsky parlament určite nepodporí.

Čo prinesie priemyslu rok 2021

Európska zelená dohoda spustí v roku 2021 vlnu reforiem, ktoré zásadne ovplyvnia slovenský priemysel. Aké míľniky budú budúci rok pre priemyselný sektor kľúčové?