Nórska aktivistka: Obnoviteľné zdroje na dekarbonizáciu cementární či oceliarní nestačia

Výroba ocele v Nemecku [EPA-EFE/DAVID HECKER]

Priemysel bude znečisťovať životné prostredie, aj keď úplne prejde na obnoviteľné zdroje energie. Zachytávanie a skladovanie uhlíka je jediný spôsob ako sa s jeho emisiami vysporiadať. Už si nemôžeme dovoliť čakať, hovorí CAMILLA SKRIUNGOVÁ.

Camilla Skriungová je poradkyňou v Organizácii za zdroje s nulovými emisiami (Zero), nórskeho environmentálneho združenia zameriavajúceho sa na znižovanie emisií skleníkových plynov. S portálom EURACTIV.com  sa rozprávala na novinárskej ceste financovanej Gassnovou, nórskym štátnym podnikom pre vývoj a implementáciu technológií zachytávania a uskladňovania uhlíka (CCS).  

Väčšina environmentálnych organizácií je voči CCS skeptická alebo sú vyložene proti. Zero je výnimkou. Prečo?

Zachytávanie a uskladnenie uhlíka pokladáme za súčasť riešenia globálneho otepľovania, pomocou ktorého sa oteplenie podarí udržať pod dvomi stupňami Celzia.

Dôvodom je, že s obnoviteľnými zdrojmi energie a s energetickou účinnosťou sa vieme dostať len na istú hranicu. Emisie ale musíme znižovať aj v odvetviach produkujúcich cement, oceľ, hliník, etanol a podobne. Takisto sa musíme starať o náš odpad, ktorý produkuje nemalé množstvo oxidu uhličitého, keď sa spaľuje s cieľom energetického zhodnotenia. Tieto emisie stále globálne rastú.

Európa smeruje k nulovým emisiám. Ako sa pripravujú košické železiarne?

U.S. Steel Košice hľadá spôsob, ako znížiť budúce náklady na znižovanie emisií. V súčasnej podobe ich považuje za „takmer likvidačné“.

Všetky tieto odvetvia budú znečisťovať životné prostredie, aj keď úplne prejdú na obnoviteľné zdroje energie. CCS je v súčasnosti jediný spôsob ako sa s týmito emisiami vysporiadať. Ide teda o dôležitú časť boja proti globálnemu otepľovaniu. Nemôžeme si dovoliť čakať na nové technológie, takže môže ísť o našu poslednú šancu.

Prečo je CCS jediná možnosť? Nemôžu ten istý účel splniť obnoviteľné zdroje energie?

Obnoviteľné zdroje sú v týchto odvetviach využívané ako zdroj tepla a energie. Musíme bezpochyby pokračovať v ich zavádzaní vo väčšej miere, než sme svedkami v súčasnosti.

Napríklad proces výroby cementu však bude aj naďalej viesť k vypúšťaniu oxidu uhličitého bez ohľadu na zdroj energie, ktorý sa pri výrobe používa. Za emisie je teda zodpovedný chemický proces, a v súčasnosti je ich zachytávanie a uskladnenie jedinou možnosťou, ako tieto emisie znížiť.

Má CCS potenciál aj v znižovaní emisií uhoľných elektrární?

Áno, má. CCS by ale nemalo byť používané ako ospravedlnenie pokračovania využívania uhoľných elektrární dlhšie, ako je potrebné. Prvým krokom je zastavenie výstavby uhoľných a plynových elektrární a ukončenie závislosti na fosílnych palivách. Ďalšie krajiny by mali nasledovať Nemecko a utlmiť výrobu elektriny z uhlia.

Nórsky energetický gigant: Očakávame masívne investície do ropy a plynu

Existujúce dodávky fosílnych palív budú klesať oveľa rýchlejšie než akékoľvek zmeny dopytu. Napriek tomu chceme byť súčasťou svetovej revolúcie obnoviteľnej energie, tvrdí EIRIK WAERNESS z Equinoru.

Niektoré krajiny nanešťastie stále tvrdia, že budú závislé na uhlí aj v ďalšom desaťročí, a to hlavne Čína a India, ktoré majú obrovské zásoby uhlia. A ony môžu uplatniť CCS na utlmenie emisií z existujúcich elektrární, zatiaľ čo prechádzajú na čisté energie.

Nemôžu tieto krajiny nahradiť uhlie obnoviteľnými zdrojmi, ako to robíme v Európe?

Môžu. Stále však majú obrovské uhoľné kapacity. A v prechode z uhlia na plyn môže zohrať CCS úlohu v znižovaní emisií v prípade existujúcich uhoľných elektrární, než sa definitívne zatvoria.

Európa sa momentálne sústredí na priemysel, nie na uhlie. Ak ukážeme, že CCS je využiteľné v priemysle, kde ho skutočne potrebujeme, technológia zlacnie a budeme ju môcť preniesť aj do iných oblastí.

Vzostup lacných obnoviteľných zdrojov podkopal využitie CCS v uhoľnom priemysle. Môže sa CCS stať to isté v priemysle, ak zlacnie ekologicky vyrábaný vodík?

Aj v  budúcnosti, keď bude ekológia prioritou, budeme využívať priemyselné výrobky. Ide teda o dva rozdielne prípady. Budeme ďalej potrebovať napríklad oceľ pre solárne panely, cement pre naše budovy, cesty a podobne. Okrem CCS v súčasnosti nevidím inú cestu ako znížiť emisie z týchto odvetví.

Elektrina, vykurovanie, priemysel. Znečisťovatelia žiadajú viac peňazí na zelené projekty

V budúcom desaťročí bude mať Slovensko prístup k miliardám eur z predaja emisných povoleniek. Už teraz sa rozhoduje, akým spôsobom ich bude rozdeľovať.

Vo Švédsku nedávno spustili výstavbu továrne na oceľ, ktorá bude pri výrobe používať ekologicky vyrobený vodík. Zdrojom energie bude elektrina z obnoviteľných zdrojov. Môžu podobné projekty podkopať využitie CCS vo výrobe ocele, ak sa stanú dostupnejšími vo väčšej miere?

Tieto projekty sú veľmi prospešné, ale riešia len energiu prichádzajúcu do továrne. Stále tu budú emisie CO2 z dymových plynov zo samotného výrobného procesu. Iný spôsob ako tieto emisie znížiť momentálne neexistuje.

CCS je stále pomerne drahé a nerentabilné. Čo by mali robiť vlády? Finančne ho podporovať?

Vlády by mali podporiť prvé projekty a uistiť sa, že vôbec budú odštartované. Budovať tento typ infraštruktúry je zodpovednosť štátu, ktorá môže byť krytá zo štátneho rozpočtu alebo napríklad z dane. Nejaký druh dotácie pre prvé projekty bude určite nutný.

Keď sa prvé projekty rozbehnú, mali by už existovať alternatívne modely financovania, ktoré zaistia, že CCS bude pre priemysel výnosné a dlhodobo výhodné. Jednou z možností je vydávať pre CCS certifikáty. Mohla by sa zaviesť nízka uhlíková daň pre priemyselných znečisťovateľov, z ktorej by sa vytvoril fond. Priemyselníkom by sa následne z tohto fondu vracali peniaze za každú uskladnenú tonu CO2.

Nórsky plynový gigant: Zemný plyn má miesto aj vo svete bez emisií

Vďaka zachytávaniu a ukladaniu uhlíka dokážeme dekarbonizovať priemysel, potrebujeme však pomoc EÚ, hovorí pre EurActiv.sk SONJA CHIRICO INDREBØ.

Jednalo by sa o obehový model, akýsi depozitný systém. Tí, ktorí zarábajú na využívaní uhlíka, napríklad ropný a plynárenský priemysel, by platili do fondu používaného iba pre projekty CCS. Napríklad Equinor (bývalý Statoil) v Nórsku uvažuje nad spoplatnením uskladňovania CO2 na vyčerpaných ropných a plynových poliach.

Existuje mnoho spôsobov ako CCS financovať, ale namiesto váhania musíme začať konať. Emisie sa budú iba zvyšovať a čas pred katastrofickou klimatickou zmenou sa kráti.

Nórsko má jeden z najväčších štátnych fondov na svete, ale napriek tomu stále žiada finančnú podporu od Európskej únie. Prečo? Pokiaľ existuje skutočné využitie CCS v priemysle, prečo ho Nórsko jednoducho nepodporí?

V Nórsku je veľká obava, že štát zaplatí za dopravnú a úložnú infraštruktúru (projekt Northern Lights), ale nikto – či už vlády alebo priemysel – nebude nórsky príklad nasledovať. Hlavná starosť teda je, že postavená infraštruktúra ostane nevyužitá.

Ja by som to ale obrátila. Vybudovanie infraštruktúry pre CCS bude samotné stačiť na rozhýbanie ďalších, podobných projektov. Mať k dispozícií pripravené úložisko môže byť tým zlomovým momentom.

V Nórsku sa taktiež aktuálne vedie veľká politická debata či by štát mal zo štátneho rozpočtu financovať projekty CCS aj na úkor škôl, nemocníc a podobne.

My veríme, že Nórsko by malo pokračovať v projekte Northern Lights a nežiadať o peniaze Európsku úniu. Mali by sme to jednoducho urobiť. Ak sa nám podarí prijať investičné rozhodnutie do roku 2020, projekt by mohol byť hotový, alebo aspoň vo výstavbe do roku 2022 alebo 2023.