Nórsky plynový gigant: Zemný plyn má miesto aj vo svete bez emisií

Sonja Chirico Indrebo [Statoil]

Sonja Chirico Indrebø je od roku 2015 viceprezidentkou Statoilu pre stratégiu a inovácie v rámci divízie „Nové energetické riešenia“. Medzi rokmi 2011 a 2015 bola riaditeľkou pre informačné technológie a senior viceprezidentkou pre IT. Statoil je popredným európskym výrobcom ropy a zemného plynu a druhým najväčším dovozcom plynu do Európskej únie. Venuje sa aj technológiám zachytávania a ukladania uhlíka a veternej energii na mori. Rozhovor vznikol na Stredoeurópskej energetickej konferencii – SET Plan 2017, ktorá sa konala v novembri a v decembri v Bratislave.

Jeden z vašich projektov, ktorý sa zaoberá prepravou CO2 zo Spojeného kráľovstva a Holandska a jeho ukladaniu v Nórsku, sa dostal na najnovší zoznam projektov spoločného záujmu EÚ (PCI). Tieto projekty majú vysokú šancu získať financie z EÚ. Prečo by európski daňoví poplatníci mali financovať nórsky projekt zachytávania a ukladania uhlíka (CCS)?

CO2 ukladáme v Nórsku už 25 rokov. Získali sme veľa skúseností, ako ukladať CO2 bezpečným spôsobom. A veríme, že EÚ potrebuje miesta na ukladanie CO2.

Prečo?

Aby sme dekarbonizovali výrobu elektriny, môžeme ísť smerom k obnoviteľným zdrojom, batériám, prispôsobovaniu dopytu (demand response). Ale pre priemysel, ktorý potrebuje veľa tepla, je úplný prechod na elektrinu náročný. Infraštruktúra dodávok plynu do domácností je už vybudovaná, môžeme ju využiť. Ak zo zemného plynu odoberiete CO2, môžete cez potrubie distribuovať vodík. Nepotrebujeme robiť veľké zmeny v infraštruktúre. Keď sa na to pozriem týmto spôsobom, je to šetrenie prostriedkov daňových poplatníkov, pretože nebude potrebné investovať do úplne novej siete.

Projekt v britskom meste Leeds zisťuje, či domácnosti dokážu prejsť zo zemného plynu na vodík.

Na čo by vodík slúžil?

Projekt v britskom meste Leeds zisťuje, či domácnosti dokážu prejsť zo zemného plynu na vodík. Zemný plyn prichádza do Spojeného kráľovstva cez Teesside. Pomáhame im so štúdiou štiepenia zemného plynu na vodík a CO2, ktorý sa dá skladovať pod zemou. Čistý vodík je distribuovaný cez existujúce potrubia. Zemný plyn je v podstate metán. Ak po oddelení CO2 pri vysokej teplote pridáte vodu, stratíte približne 20 percent energie. V našom PCI je potom CO2 prepravený do Nórska. V domácnostiach sa musia zmeniť len variče a horáky.

Takže ide o alternatívu k spaľovaniu zemného plynu.

Áno a bezuhlíkovú. Jediná látka, ktorá vzniká pri spaľovaní vodíka, je voda.

Ale teraz hovoríme o sektore vykurovania, nie o priemysle.

Domácnosti sú sektor, ktorý potrebuje menej tepla, priemysel potrebuje veľa tepla. Väčšina procesov v priemysle môže tiež využívať existujúce turbíny a horáky a prejsť zo zemného plynu na vodík.

Zemný plyn má miesto aj v bezuhlíkovom svete.

Tento proces by podporil dopyt po zemnom plyne, ktorý je hlavným predmetom vášho podnikania v Európe.

Pre nás by to znamenalo, že zemný plyn má miesto aj v bezuhlíkovom svete. Tiež by to znamenalo, že Európa nemusí vyradiť celú infraštruktúru, do ktorej desaťročia investovala, a začať namiesto toho budovať vysokonapäťové vedenia pre distribúciu veľkého množstva elektriny.

Aký máte na PCI rozpočet a koľko potrebujte získať od Európskej únie?

Projekt tvorí štúdia o životaschopnosti námornej prepravy CO2 zo Spojeného kráľovstva a Holandska do Nórska. Veľké investície sa uskutočnia v Nórsku, kde musí byť vybudovaná prevádzka skladovania uhlíka. Samotná štúdia je nie je veľkou investíciou. Je tiež veľmi dôležité odstrániť právne prekážky. Medzinárodné pravidlá momentálne nepovoľujú prevoz CO2 cez hranice.

Nie je možné, aby infraštruktúru pre CO2 vybudovala jedna osoba, jedna spoločnosť alebo jedna krajina.

Takže sa cez zoznam PCI snažíte aj o zjednodušenie regulačného procesu. Potrebujete vlastne financovanie z EÚ?

Potrebujeme. Ide o budovanie spoločnej infraštruktúry pre CO2, ktorá bude zdieľaná. Nie je možné, aby to dokázala jedna osoba, jedna spoločnosť alebo jedna krajina. Je to o zdieľaní spoločného názoru na to, ako má vyzerať budúcnosť.

Hlavným problémom projektov CCS sú náklady. EÚ do nich v minulosti investovala milióny eur. Nie je cena uhlíka príliš nízka na to, aby CCS v Európe uspelo?

Technológia a cena nie sú jedinými dôvodmi, prečo projekty nie sú úspešné. Väčšina projektov CCS sa sústredila na výrobu elektriny a na zachytávanie CO2 pri spaľovaní uhlia. Dialo sa to na rôznych miestach, a preto to bolo nákladné. My veríme, že to dokážeme robiť v úvodnej fáze, keď sa CO2 nachádza vo veľkých objemoch.

Elektrina z „čistého uhlia“ vás nezaujíma?

Nemáme skúsenosti s uhlím.

Keď som do biznisu prišla, tiež som si myslela, že CCS je o zachytávaní CO2 v elektrárňach. Ale zistila som, že CCS sa dá robiť v rôznych fázach.

Predseda elektroenergetického združenia Eurelectric Francesco Starace vyhlásil: „Myslím si, že CCS nebolo úspešné. Ruku na srdce – je to príliš drahá, príliš nepraktická technológia, neuchytila sa.“ Povedali by ste mu, že vás nezaujíma elektrina?

Keď som do tohto biznisu prišla, tiež som si myslela, že CCS je o zachytávaní CO2 v elektrárňach. Ale zistila som, že CCS sa dá robiť v rôznych fázach. Pri uhlí musíte zachytiť CO2 pri spaľovaní. Pri zemnom plyne nemusíte čakať, kým horí, môžete ho oddeliť skôr. Naše CCS nie je to, o čom pán Starace hovorí.

Toto nie je o vyvíjaní nových technológií a financovaní mnohých prvkov. Táto technológia je tu, ide nám len o sfunkčnenie celého systému. Preto potrebujeme podporu EÚ.

Kedy môže váš projekt – štúdia zo zoznamu PCI začať fungovať vo veľkom?

V Nórsku vláda financuje projekt, ktorý zachytáva CO2 pri priemyselných procesoch: pri výrobe hnojív a cementu a pri spaľovaní odpadu. CO2 sa zachytí a prepraví k nórskemu západnému pobrežiu. Statoil bude zodpovedný za štúdiu o výstavbe prevádzky na CCS a injektáž CO2 do jedného z našich rezervoárov v Severnom mori. Shell a Total sú našimi partnermi. Projekt by mal byť pripravený do roku 2023. Dovtedy by sme mali mať prístav, kde môžu lode CO2 uložiť. Infraštruktúra bude na mieste a za uloženie CO2 zaplatíte cenu, ktorá bude odrážať časť kapitálových nákladov, vyhnete sa však budovaniu celého samostatného hodnotového reťazca. Tu vstupuje do hry PCI. Firmy z Treesside a Eemshaven budú tiež môcť uložiť svoj CO2 na nórske morské dno.

Nie je nebezpečné skladovať CO2 na morskom dne alebo pod zemou? Stále sme nenašli poriadne riešenie pre ukladanie iných nebezpečných látok, napríklad vyhoreného jadrového paliva.

Ropa a plyn, ktoré zo Severného mora čerpáme, tam boli tri milióny rokov. Ťažíme ich, pretože sme našli spôsob ako. Teraz využívame 25 rokov skúseností ukladania CO2 na morské dno a monitorovania, čo sa s ním deje. Na skladovanie CO2 môžeme používať známe rezervoáre. Pre nás je to uskutočniteľné a máme tiež podporu Nórska. Samozrejme, musíme to spraviť bezpečným spôsobom.

Vízia našej spoločnosti je byť súčasťou nízkouhlíkovej ekonomiky.

Na európskom trhu súťaží Statoil s Gazpromom, ktorý svoje dodávky plynu neustále zvyšuje. Myslíte si, že vám CCS pomôže v konkurencii s Rusmi?

Vízia našej spoločnosti je byť súčasťou nízkouhlíkovej ekonomiky. Nehľadíme na našu konkurenciu. Máme svojich partnerov – Shell a Total – a je dôležité, že by videl potenciál priemysel. Nejde o to niekoho vyčleniť.

V trhovej ekonomike je to prirodzené.

Samozrejme, rozhodne trh. Ale na vodík sa dá premeniť zemný plyn akéhokoľvek pôvodu.

Spolupracujete na projektoch CCS a vodíka s Rusmi?

Nie. Pracujeme najmä s európskymi spoločnosťami.

Štátny investičný fond Nórska navrhol stiahnuť investície z ropného a plynového sektora. Nórska vláda je väčšinovým vlastníkom Statoilu. Nepodkopáva tento návrh vašu budúcnosť?

Pokiaľ viem, tento fond má podiely len mimo Nórska, neinvestoval do Statoilu. Nórsko ako štát vlastní 67 percent Statoilu. Už investovalo do ropy a plynu, ale aj do obnoviteľných zdrojov, ktoré vyvíjame. Fond chce znížiť riziko diverzifikáciou, rozšírením sa do ďalších sektorov. Musíte sa spýtať ich, prečo to robia.

Je tu potenciál, že do roku 2030 pôjde 15 až 20 percent kapitálových výdavkov Statoilu do nízkouhlíkového sektora vrátane CCS a obnoviteľných zdrojov.

Nemyslíte si, že je to negatívny signál pre váš biznis?

Náš biznis musí dokázať, že je súčasťou budúcnosti. Chceme byť na čele energetickej transformácie. Je tu potenciál, že do roku 2030 pôjde 15 až 20 percent kapitálových výdavkov Statoilu do nízkouhlíkového sektora vrátane CCS a obnoviteľných zdrojov.

Predstavuje návrh Európskej komisie o organizácii trhu s elektrinou, ktorý ráta s obmedzením emisií kapacitných mechanizmov, pre Statoil problém?

Na cenu uhlíka sa dívame veľmi pozitívne. Umožní to robiť rozhodnutia na dlhé obdobie. Limit 550 gramov CO2 na 1 kWh je dobrý nápad.

Statoil spravil veľký pokrok s veternými turbínami na plávajúcich plošinách. V októbri ste spustili komerčnú prevádzku veterného parku neďaleko škótskeho pobrežia. Aká je finančná stránka takejto obnoviteľnej energie?

Cena elektriny z turbín upevnených na morskom dne rýchlo klesá. Dôvodom je technológia – väčšie turbíny zachytávajú viac vetra –, industrializácia – väčšie portfólio, ktoré tlačí náklady hodnotového reťazca dodávok nadol –, úspory zo škály, aukcie a veľa menších záležitostí.

Technológia plávajúcich turbín je založená na našich skúsenostiach s ťažbou ropy a plynu. Napriek tomu, že turbíny upevnené na morskom dne sa stali pre Európu dôležitou technológiou, nie každá krajina má dostatočne plytké dno. Maximum je 50 metrov. Škótsko má hlbšie vody. Plávajúce veterné turbíny môžu ísť až do hĺbky 700 metrov. Vďaka nim môžeme pokryť oveľa väčšiu časť oceánu a dostať jeho energiu na pobrežie. Väčšina najväčších spotrebiteľov elektriny sú pobrežné krajiny. Vývoj cien, ktorý platí pre turbíny upevnené na dne, platí aj pre plávajúce turbíny. Celková kapacita fixných turbín je 18 GW, plávajúcich len 30 MW, a to je náš projekt.

Aké sú v Škótsku náklady?

Dostali sme väčšie dotácie, než je obvyklé. Oproti prototypu turbíny v Nórsku, ktorý sme spustili v roku 2009, má však veterný park v Škótsku náklady nižšie o 60 – 70 percent. Nový projekt s kapacitou 100 MW by nám umožnil znížiť náklady o ďalších 40 – 50 percent. Dotácie sa znížia. Plávajúce veterné turbíny však vytvoria väčší trh. Dajú sa použiť v okolí Francúzska, pri pobreží Nórska, na západnom pobreží Spojených štátov, v Japonsku. Plávajúca turbína je 250 metrov vysoká, dvojnásobok turbíny na pevnine. Ale jej kapacita je trojnásobná – 6 MW.

Vo veľmi dlhodobom horizonte bude cena elektriny z plávajúcich turbín nižšia než z turbín upevnených na morskom dne. 

Aké sú investície potrebné na jednu turbínu v Škótsku v porovnaní s tou na pevnine?

Je to drahšie, ale ceny na mori a na pevnine sa približujú. Výhodou pevninských turbín je ľahšia prístupnosť a údržba. Pri turbínach na mori ide o komplexný projekt, ktorý zahŕňa aj námornú logistiku. Preto je drahší. Môžete sa však rásť, pretože vás neobmedzuje preprava vrtúľ na cestách alebo nespokojnosť tých, ku ktorým sú blízko. Je tu potenciál rastu. Veríme, že do roku 2030 cena veternej energie z turbín na plávajúcich plošinách klesne na 40 – 60 eur za MWh. Vo veľmi dlhodobom horizonte bude cena elektriny z plávajúcich turbín nižšia než z turbín upevnených na morskom dne.