Cesta k nižším emisiám môže viesť cez plynárenskú infraštruktúru

Bioplynová stanica v Zuberci. [TASR/Oliver Ondráš]

Zásobníky plynu a plynovody dokážu stabilizovať sieť a ukladať energiu v systéme s vysokým podielom obnoviteľných zdrojov. Environmentalisti a euroúradníci sú k potenciálu zeleného plynárenstva skeptickí.

Zásobníky plynu tradične slúžili k zabezpečeniu dodávok počas tuhých zimných mesiacov alebo náhlych výpadkov. V blízkej budúcnosti sa však ich úloha môže zmeniť.

Energetici predpokladajú, že úlohu môžu zohrať aj pri k energetickej transformácii, a to poskytnutím pripravenej infraštruktúry schopnej viesť nízkouhlíkové plyny ako napríklad vodík.

Ako potenciálny príspevok k európskemu nízkouhlíkovému energetickému systém ponúka plynárenský priemysel zásobníky s objemom, z ktorého môže byť vyprodukovaných 1 200 terawatthodín (TWh).

„Otázkou je, čo budeme do infraštruktúry v budúcnosti pumpovať,“ povedal James Watson z priemyselnej asociácie Eurogas počas nedávneho eventu EURACTIV.com v Bruseli.

Potenciál pre dekarbonizáciu

V krátkodobej perspektíve môžu zásobníky plynu pomôcť dekarbonizovať energetický sektor poskytnutím rezerv počas zimy. Takisto môžu kryť obnoviteľné zdroje energie v prípade ich výpadkov a slúžiť ako stabilizátor rozvodovej siete. V dlhodobej perspektíve poskytnú platformu na uskladnenie nízkouhlíkových plynov ako zelený vodík vyrábaný z veternej a solárnej energie alebo biometán z poľnohospodárskeho odpadu.

Kameňom úrazu sa môže stať schopnosť energetického sektoru vyrábať čisté plyny v množstvách potrebných pre splnenie európskeho cieľu uhlíkovej neutrality do roku 2050.

Nedávna priemyslom financovaná štúdia odhaduje potenciál plynov z obnoviteľných zdrojov na 270 miliárd metrov kubických (BCM) do roku 2050. To je o skoro 150 BCM viac, ako odhadla podobná štúdia publikovaná vlani.

Nemecká priemyselná asociácia BDI vidí potenciál aj v dovoze zeleného vodíku z Austrálie, v objeme 340 TWh za rok do roku 2050.

Skeptická Európska komisia

Environmentálne organizácie odhady priemyslu považujú za zveličené. Priemysel nepresvedčil ani Komisiu.

Slovensko podpísalo deklaráciu o „zelenom“ plyne, ktorú Západ odmietol

Rumunské predsedníctvo navrhlo využívať plynárenskú infraštruktúru pre vodík či biometán. Európskej komisii a niektorým štátom v dokumente chýba jednoznačný záväzok k znižovaniu emisií.

„Nikdy som neveril všetkým tým štúdiám,“ povedal Klaus-Dieter Borchardt, zástupca generálneho riaditeľa pre energetiku v Európskej komisii. Podľa Borchardta každá štúdia prinesie hodnotné zistenia, ale ich predpoklady často „tvorcovia politík nepoužijú“.

„Záleží na tom, čo chceme dosiahnuť. To je dekarbonizácia,“ podotkol Borchardt. Narážal pritom na sektory dopravy, stavebníctva a poľnohospodárstva, ktoré stále nie sú pokryté Systémom EÚ pre obchodovanie s emisiami (EÚ ETS).

„Verím, že by sme sa mali dohodnúť na dekarbonizačných cieľoch pre všetky tieto sektory,“ pokračoval Borchardt. „Potom môžeme rozvíjať najlepšie možné riešenia,“ dodal. Podľa koncového použitia a uhlíkovej stopy môžu byť „najlepšími riešeniami“ biometán či zelený alebo modrý vodík.

Obmedzená produkcia bioplynu

Otáznikom zostáva objem, v ktorom tieto plyny môžu byť produkované. „Bioplyn, biometán alebo vodík sú dnes stále obmedzené,“ tvrdí Ilaria Contiová, šéfka plynárenského odboru na talianskej Florence School of Regulation. Podľa Contiovej je v prvom rade dôležité zvážiť skutočný potenciál nízkouhlíkových plynov a plynov z obnoviteľných zdrojov.

Napríklad výroba bioplynu je naďalej veľmi obmedzená. Vo Francúzsku predstavuje iba jedno percento energetického mixu. Niektoré predpoklady naznačujú, že v najbližších rokoch sa podiel bioplynu môže vyšplhať na desať percent, čo je významný, ale nie dostatočný nárast, v rámci celkovej spotreby energie.

Priemyselné združenie Eurogas volá po zavedení záväzného cieľa pre nízkouhlíkové a dekarbonizované plyny. Podľa skupiny to môže pomôcť pri zvyšovaní objemu produkcie týchto plynov. Rovnaký postup Komisia zvolila pre obnoviteľné zdroje v elektroenergetickom sektore.

V tomto prípade sú ale predstavitelia Únie skeptickí. Podľa nich je nutné rozlíšiť medzi rôznymi typmi plynov v závislosti na ich uhlíkovej stope.

Zohľadnenie regionálnych rozdielov

Aký model podpory pre nízkouhlíkové a dekarbonizované plyny Komisia zvolí zatiaľ jasné nie je. Zvažuje niekoľko možností, z ktorých niektoré sa dostanú do pripravovaného plynárenského legislatívneho balíčku. Predložený by mal byť budúci rok.

Komisia pripravuje legislatívu pre ozelenenie plynu

V roku 2020 predloží európska exekutíva legislatívny balíček pre trh s plynom. Plynári volajú po spoločnom európskom cieli pre zelené plyny ako bioplyn a vodík.

Priemysel žiada, aby pri snahe zvýšiť objem plynu Komisia zohľadnila regionálne rozdiely. Skupiny krajín alebo regióny by sa mali zamerať na tie variácie nízkouhlíkových zdrojov energie, ktoré majú k dispozícii. „Vo Francúzsku je to biometán, v škandinávskych krajinách zase veterná energia poháňajúca inštalácie premieňajúce elektrinu na plyn,“ povedal Torben Brabo, generálny manažér dánskeho operátora plynovej infraštruktúry Energinet.

„Vývoj v Európe nepôjde rovnakou rýchlosťou za použitia rovnakých technológií,“ vyhlásil Brabo. Regulátori by podľa neho mali nechať dostatok flexibility pre aplikáciu lokálnych a regionálnych riešení.

„Únia by mala uprednostniť regionálny prístup pred tým jednotným, európskym,“ dodal.

Digitalizácia infraštruktúry

Výzvou pre legislatívcov ostáva nájsť cestu ako vystopovať pôvod nových, nízkouhlíkových plynov a zmerať ich uhlíkovú stopu.

Priemysel verí, že prostriedkom k tomuto cieľu môžu byť certifikačné listiny, ktoré dnes už existujú v prípade solárnej a veternej elektriny v sektore elektroenergetiky.

Pomôcť môže tiež digitalizácia infraštruktúry. „Senzory v infraštruktúre okamžite zistia, aký plyn je v systéme. Získané dáta potom môžeme zdieľať zo zákazníkmi a inými hráčmi na trhu,“ hovorí Jan Ingwersen z ENTSO-G, Európskej siete prevádzkovateľov sústav pre prepravu plynu.

„Hovoríme tu o rozsiahlej digitalizácii infraštruktúry,“ dodal.

Pohľad na celú energetiku

V prípade nízkouhlíkových plynov sú zatiaľ otvorené všetky možnosti.

Americký plyn má pomôcť aj Slovensku, otázne sú emisie

Dovoz skvapalneného zemného plynu môže posilniť energetickú bezpečnosť a prispieť k naplneniu klimatických cieľov EÚ. Údaje o uhlíkovej stope nového dodávateľského reťazca však zatiaľ chýbajú.

Milan Elkerbout, výskumník z Centra pre výskum európskych politík (CEPS), tvrdí, že Únia by sa nemala za každú cenu sústrediť dodávky zeleného plynu. Najdôležitejšie bude pozrieť sa na sektory koncovej spotreby, ktoré majú byť dekarbonizované, a zohľadniť najlepšie možnosti. „Zelené plyny budú v niektorých prípadoch atraktívne, ale nie vždy,“ povedal Elkerbout.

Lisa Fischerová z think-tanku E3G podotkla, že väčšina doterajších štúdií sa sústredila buď na elektrinu alebo na plyn, pričom ich stavali proti sebe bez toho, aby hľadali súčinnosť. Fischerová si myslí, že cesty k dekarbonizácii ťažkého priemyslu vedú aj cez elektroenergetický sektor. Ako príklady uviedla prispôsobenie dopytu (demand-side response), prepojenie sietí alebo znižovanie energetickej náročnosti.

„Musíme sa pozrieť na celý energetický systém,“ súhlasil Borchardt.